Politika nerovná sa vláda Nie vláda robí národ, ale národ si vytvára vládu

Dvestopäťdesiate narodeniny Spojených štátov predstavujú dobrú príležitosť pripomenúť si, že rok 1776 bol rokom nového národa, nie novej vlády. Zakladateľom trvalo ďalších 11 rokov, kým formulovali, ako bude vyzerať vláda, a ďalšie dva, kým zvolili prvého prezidenta.

Tento sled udalostí nám pripomína, že nie vláda robí národ, ale národ vládu. Dokonca aj národy, ktoré nemajú zvrchované územie, ako Kurdi či Baskovia, sa nejakým spôsobom chápu ako národ ešte predtým, než by si vytvorili nejaký vládny aparát. Najprv potrebujete niečo, čomu budete vládnuť, a až potom môžete vymýšľať, ako tomu vládnuť. Príkladom toho, čo sa môže stať, keď sa niekto snaží vytvoriť vládu, za ktorou nestojí žiadny skutočný národ, je niekdajší vichistický režim vo Francúzsku.

Nemôžem si pomôcť, ale cítim určité obavy z nepokojov, ktoré obklopujú tohtoročné oslavy 250-ročnice v porovnaní s 200-ročnicou pred 50 rokmi, keďže som tu už dosť dlho na to, aby som oslavoval oboje. Už minulé leto bola pracovná skupina, ktorú menoval Biely dom, aby naplánovala a zrealizovala tieto oslavy, v ostrom konflikte s komisiou, ktorú s tým istým cieľom menoval Kongres.

John Dichtl, predseda Amerického združenia pre štátne a lokálne dejiny, hovorí k veci, keď sa na margo plánov hostiť v Bielom dome zápas zmiešaných bojových umení (MMA) pýta: „Čo majú zmiešané bojové umenia spoločné s veľkosťou Ameriky?“ Myra Adams sa v článku v denníku The Hill priznáva, že pri tomto 250. výročí cíti „menšiu hrdosť“, a sťažuje sa, že „to, čo si predstavovali naši otcovia zakladatelia, ohrozujú nebezpečné trendy“.

Vtedy, v roku 1976, prakticky nikto neváhal mávať vlajkou, pochodovať v sprievode či pridať sa k spevu vlasteneckých piesní. A to všetko necelé dva roky po tom, čo americký prezident po prvýkrát dobrovoľne odstúpil z úradu. O päťdesiat rokov neskôr už žiaci na základnej škole, na ktorú som chodieval, neodriekajú prísahu vernosti americkej vlajke.

Vzhľadom na toto – a najmä vo svetle nedávneho chaosu v Minneapolise – naozaj chápem, ako môže ľuďom chýbať nadšenie pre oslavy, keď zabúdajú, že oslavujeme založenie národa a nie vlády. To prvé je oveľa väčšmi hodné oslavy, ak to chápeme ako primárne miesto spoločných hodnôt a ideálov inšpirujúcich rozličných ľudí, aby vytvárali Úniu.

Hlavnou hodnotou je tu zjavne sloboda vrátane slobody voliť republikánov, demokratov, libertariánov, nezávislých či dokonca komunistov alebo socialistov, ak sa vám to väčšmi páči. Ak chcete vidieť, ako vyzerá oslava v krajine, kde vládne jedna strana, stačí sa len pozrieť na Kim Ir-senovo námestie či na námestie Tchien-an-men.

Potreba vrátiť sa k rozlíšeniu medzi národom a vládou sa mi vyjasnila vtedy, keď biskup Robert Barron v rozhovore s politickým teoretikom Patrickom Deneenom povedal, že podľa klasického pohľadu je cieľom „vlády“ pestovať u svojich občanov cnosť. Uviedol, že sa to naučil u filozofa Roberta Sokolowského na Americkej katolíckej univerzite.

Msgr. Sokolowski bol aj mojím profesorom, ale nepamätám si, že by niečo také povedal. Naopak, pamätám si, ako hovorieval, že podľa klasického pohľadu je robiť občanov cnostnými a dobrými cieľom polis. Neznamená to, že by vláda pri tom nehrala žiadnu úlohu, ale polis je bohatší a širší pojem než „vláda“, i keď je diskutabilné, do akej miery sa starogrécka polis podobá na moderný štát.

V každom prípade je polis podľa Aristotela prirodzené spoločenstvo, do ktorého sa jednotlivci združujú, aby sa snažili o dobrý život. Politeia predstavuje spôsob, akým je polis organizovaná, a jej súčasťou – i keď nie vyčerpávajúcou – je aj systém jej vlády. Politeia obsahuje tiež hodnoty a praktiky, vďaka ktorým je polis vôbec možná.

O tomto rozlíšení by sa dalo povedať ešte oveľa viac, no stačí ako upozornenie na krátkozraký pohľad na „politiku“, ktorý dnes máme. Ak politiku obmedzujeme iba na to, čo sa deje v úradoch vo Washingtone, D. C., ľahko spadneme do pasce presvedčenia, že pestovať cnosti u občanov je primárne úlohou vlády. Zakladatelia vláde túto úlohu neupierali, no boli presvedčení, že oveľa lepšie sa pri tomto darí zvyšku polis. Tak ako je národ skôr než vláda, aj cnosti potrebné na spravovanie vlastných záležitostí sú skôr než vládny aparát.

„Zo všetkých schopností a návykov vedúcich k politickej prosperite,“ povedal George Washington vo svojom rozlúčkovom prejave, „sú nevyhnutnými oporami náboženstvo a morálka,“ ktoré nazýva „veľkými stĺpmi ľudského šťastia, najpevnejšími podperami povinností ľudí a občanov“. Preto náš prvý prezident varoval pred názorom, že „morálku je možné udržať bez náboženstva“, ale ani raz mu nenapadlo, že ustanovenie o oddelenosti cirkvi od štátu bolo chybou.

Nedokážem ani spočítať, koľkokrát som písal odporúčacie listy študentom, ktorí sa hlásili do think tankov, kongresových úradov a mimovládok vo Washingtone. Na jednej ruke však spočítam tých, ktorí sa hlásili na stáž na radnicu či na okresný úrad. Víkendové exkurzie do parku National Mall vo Washingtone sú úžasný nápad, no to isté platí aj o popoludňajších návštevách úradu starostu či budovy parlamentu vo vlastnom štáte.

„Do tej miery, do akej vláda vykonáva otcovskú autoritu,“ napísal Yves Simon (jeden z veľkých katolíckych mysliteľov predchádzajúceho storočia) – pod ktorou myslel autoritu vlády pôsobiť vo veciach, kde majú občania nedostatky, no majú aj možnosť byť zdatnými –, „je zjavnou pravdou, že najlepšia vláda je taká, ktorá vládne najmenej.“

Ak zabudneme na to, že toto 250. výročie oslavuje národ, a nie vládu, mali by sme milión dôvodov poobzerať sa a prísť k záveru, že naša vláda vládne príliš málo. Takýto názor dnes prekračuje politické rozdelenie. Ak sa však poobzeráme a pouvažujeme, ako by sme mohli vládu zlepšiť my sami – ako by sme mohli lepšie držať na uzde prehnanú túžbu po peniazoch, prestíži, moci, sexe a uspokojovaní vlastných vášní –, možno by sa nám podarilo znovu objaviť myšlienku národa – polis –, ktorá predovšetkým túto „dokonalejšiu Úniu“ umožnila.

Z  anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Daniel B. Gallagher prednáša filozofiu a literatúru na Ralston College. V minulosti slúžil ako latinský sekretár pápežom Benediktovi XVI. a Františkovi.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.