Smer a kontakty s podsvetím

Smer a kontakty s podsvetím

Ilustračná fotografia. Foto:Radovan Stoklasa/TASR

V čítaní na nedeľu prinášame úryvok z novej knihy Marka Vagoviča Vlastnou hlavou.

Už v roku 2006 znepokojoval jav, ktorý je možno ešte nebezpečnejší ako pochybnosti okolo sponzorov Ficovej strany. Kontakty politikov Smeru s ľuďmi z podsvetia.

Novinári spozorneli už počas volebnej noci 2006, keď strážili centrálu strany vyholení borci zo súkromnej bezpečnostnej služby. V tej chvíli ešte nikto netušil o pozadí firmy, ktorú si Smer najal na „špinavú robotu“. Médiá riešili hlavne nedôstojné podmienky, ktoré im strana pripravila. Bolo evidentné, že novinári nie sú v sídle budúceho víťaza volieb vítaní. Esbéeska ich vykázala na ulicu, asi dvadsať metrov od hlavného vchodu. Celý priestor ohradila páskou, aby sa médiá ani náhodou nepriblížili k politikom Smeru. Obmedzenia sa týkali aj prekvapených zahraničných novinárov. Za „bezpečnostnú zónu“ sa občas dostali len televízie, ktoré robili živé vstupy.

„Čo to má znamenať? Veď to je ako za Mečiara,“ hneval sa jeden z novinárov. „Dôvodom je vaše správanie,“ povedala mu Silvia Glendová, vtedajšia hovorkyňa Smeru. Keď sa voči politike Smeru počas volebnej noci ohradil reportér TA3 – v priamom prenose televízie, pre ktorú pracoval – neznámy hlas zo straníckej centrály mu to vysvetlil menej diplomaticky ako hovorkyňa Glendová. „Tak im treba. To majú za to, že nás štyri roky drbali.“ Stupňujúce sa napätie sa snažil zmierniť podpredseda Smeru Dušan Čaplovič, no veľmi mu to nešlo. S médiami vraj budú komunikovať až po oznámení konečných výsledkov, keďže volebné odhady nemusia byť presné.

Z hermeticky uzavretej straníckej centrály nepresiakli dlhé hodiny žiadne nové informácie. Zúfalý pokus, zavoláme žoviálnemu Robertovi Kaliňákovi. Aj v tomto prípade sme však narazili na múr mlčania. „Nehnevajte sa, máme tu nejakú prácu.“ Okolo pol druhej v noci sa na okamih zjavil Robert Fico, médiá však ostentatívne ignoroval. Novinári chvíľu zvažovali, že na protest opustia centrálu Smeru. „Toto bude možno hlavná strana. Máme sa na čo tešiť,“ komentoval jeden z nich. Keď som nadránom odchádzal, všimol si dva slogany: „Smerom k ľuďom“ a „Politika s ľudskou tvárou“. A že vraj Robert Fico nemá zmysel pre humor.

Krátko po voľbách 2006 sa mi podarilo zistiť, že centrálu Smeru strážila bezpečnostná služba A-Team, spájaná s mafiánskou skupinou jakšíkovcov.
 Firma sídlila vo veľkej administratívnej budove na Miletičovej ulici v Bratislave. Pri skúmaní obchodného registra som narazil na ďalšiu zaujímavú vec. V rovnakej budove si prenajímali kancelárie aj firmy, v ktorých pôsobil ako právnik Robert Kaliňák. A tiež reštaurácia Steam & Coffee, ktorú vlastnil s Jánom Počiatkom. No vysvetľovať musel hlavne Kaliňák, ktorý sa stal po voľbách 2006 ministrom vnútra. Keď som sa ho pýtal, či pozná personálne obsadenie esbésky A-Team, odpovedal vyhýbavo: „Neviem o tom nič konkrétne. Ak máte nejaké informácie, dajte podnet príslušným orgánom.“

Pod tlakom médií ju napokon nechal preveriť sám. Podľa Kaliňáka však polícia, za ktorú zodpovedal, nič podozrivé nezistila. Novinár Tom Nicholson neskôr vypátral, že budova na Miletičovej patrí jakšíkovcom. To znamená, že Kaliňák alebo jeho ľudia museli rokovať o podmienkach prenájmu s ľuďmi z tzv. mafiánskych zoznamov. Minister vnútra tvrdil, že s nikým nerokoval, pretože „nie je konateľom spoločnosti, a teda sa nepodieľa ani na manažovaní“. Kaliňák však nevedel pochopiť, že ako šéf rezortu, ktorý by mal ísť po krku bossom podsvetia, by nemal vyvolať ani len zdanie, že má čokoľvek spoločné s organizovaným zločinom.

Tým viac, že minister vnútra napokon priznal, že o jakšíkovcoch ako záujmových osobách polície sa dozvedel už v roku 2002, keď sa stal predsedom branno-bezpečnostného výboru parlamentu. „Čo by som mal podľa vás akože spraviť?“ spýtal sa ma Kaliňák, keď sa stal druhýkrát ministrom vnútra. Zavolal sám, pretože ho rozčúlilo, keď som v jednom článku pripomenul, na akej adrese sídli jeho firma. „Odísť odtiaľ preč. Ako minister vnútra ste v konflikte záujmov,“ povedal som vtedy Kaliňákovi. Reštauráciu Steam & Coffee na Miletičovej ulici medzičasom zatvorili, pravdepodobne z ekonomických dôvodov. Šéf skupiny jakšíkovcov je momentálne trestne stíhaný pre ekonomickú trestnú činnosť. Pachuť z tvrdohlavého postoja ministra vnútra však zostala.

Nebolo to totiž prvý raz, čo sa meno Roberta Kaliňáka spájalo s ľuďmi z podsvetia. V noci zo 17. na 18. apríla 2004 sa vo Football Pube v bratislavskej Petržalke otváralo šampanské. Na počesť zvolenia nového prezidenta republiky. „Bolo to také tajné stretnutie, kde oslavoval Smer víťazstvo Ivana Gašparoviča. Pamätám sa, že manžel prišiel domov až niekedy nad ránom,“ povedala mi Karin Svobodová.
 Jej muža Jozefa Svobodu, ktorý bol jedným z bossov podsvetia, o dva mesiace neskôr niekto vylákal na stretnutie a zavraždil. Svobodová tvrdila, že spolu s jej manželom oslavoval víťazstvo prezidenta Gašparoviča aj politik Kaliňák. „Pchal sa manželovi do zadku.“ Šťavnatý citát, ale Kaliňák určite poprie, že oslavoval s mafiánom, vravel mi novinársky inštinkt.

Poprel, ale veľmi nepresvedčivo. „Tak toto si naozaj nepamätám, tá noc bola hektická,“ povedal mi zjavne zaskočený Kaliňák.
 Niekoľko sekúnd bolo v telefóne mrazivé ticho. Politik Smeru zrejme rozmýšľal, či nemám zo stretnutia obrazový alebo zvukový záznam. „Ale dosť o tom pochybujem, nepoznal som Jozefa Svobodu,“ dodal napokon Kaliňák, keď sa poriadne vydýchal. Svedectvá ľudí z podsvetia, ich príbuzných či známych treba brať samozrejme s rezervou. No ten, kto pozná Kaliňáka, si vie celkom dobre predstaviť, ako priateľsky diskutuje s bezdomovcom, s politickým protivníkom aj s vyhláseným mafiánom. Kaliňák chce byť skrátka vždy s každým zadobre.

S Jozefom Svobodom sa kamarátil aj Fedor Flašík. Monika Beňová tvrdila, že ho poznala len z videnia. Keď to počula Karin Svobodová, nedokázala sa ubrániť emóciám. „Nech predloží jeden doklad, kedy platila v jeho podniku. A to už nehovorím o státisícových daroch, ktoré brala od Svobodu. Manžel si totiž kupoval politikov aj rôznymi darmi, málokto vedel povedať nie.“ Beňová sa voči jej slovám pochopiteľne ohradila. „Nesmierne ma mrzí, že pani Svobodová niečo také vyhlasuje. Ani ju poriadne nepoznám a takéto veci si jednoducho vyprosím. Neviem komu všetkému jej manžel niečo kupoval, ale mne rozhodne nič nekúpil.“

K Svobodovi sa naopak otvorene priznal Martin Glváč. „Poznali sme sa, niekoľkokrát som ho stretol v Alžbetke. A nehanbím sa za to.”
 Alžbetka bola reštaurácia v centre Bratislavy, ktorá sa spájala so Svobodom. S týmto mafiánom sa poznal aj prezident Gašparovič, ktorý sa raz preriekol, že sa cíti byť „akoby členom Smeru“. Keď som sa Gašparoviča pýtal, či mu ako futbalovému fanúšikovi neprekáža, že tento šport podporujú aj ľudia ako Svoboda, reagoval spôsobom, ktorým presne vystihol svoj mentálny svet. „Dobre, a čo teraz? Keď tam títo ľudia nebudú, nebude ani futbal. A potom s nimi nebudem ani ja. Budem sedieť doma alebo v robote.“ Bol to môj prvý a zároveň posledný rozhovor s Ivanom Gašparovičom.  

Text je úryvkom z knihy Vlastnou hlavou. Ako predal Fico krajinu oligarchom (Premedia,2016), vychádza so súhlasom vydavateľa.

Foto: premedia.sk, David Ištok/Aktuality.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo