Ak sa EÚ a NATO rozpadnú V núdzi môžeme oprášiť plány Milana Hodžu a formalizovať Iniciatívu troch morí

Od pádu komunistických režimov v štátoch stredovýchodnej Európy pôsobili vidina a neskôr členstvo v západných integračných zoskupeniach ako stabilizačný faktor. NATO slúžilo ako záruka bezpečnosti našich krajín. EÚ prispela k ustáleniu politických a ekonomických pomerov u nás.

No na prahu roka 2026 obe organizácie čelia bezprecedentným výzvam.

Aliancii hrozí, že sa z nej stiahne jej hlavný vojenský garant, Spojené štáty americké. A u viacerých európskych členov (vrátane Slovenska) existujú významné spoločenské skupiny (niekedy väčšiny), ktoré deklarujú neochotu brániť v prípade napadnutia nielen spojencov, ale aj svoje vlastné krajiny.

Aj Úniou lomcuje celý rad vnútorných problémov: lídri ako Macron a Merz by radi reformovali svoje skostnatené ekonomiky, no na krk im doma dýchajú silnejúce národnopopulistické strany (ich rast povzbudzujú problémy s nezvládnutou imigráciou i alergická reakcia verejnosti na „woke“ politiky); Európska komisia pod vedením Ursuly von der Leyenovej čelí problémom, ktoré spôsobila hlavne ideologická zelená politika predchádzajúcej komisie pod jej vedením; snahy o jednotné európske stanovisko k ruskej agresii na Ukrajine neblokujú len „obvyklí podozriví“ Orbán a Fico, ale napríklad aj belgický premiér; a súčasná americká administratíva sa netají tým, že v EÚ vidí najmä obchodného konkurenta, ktorého by najradšej rozložila...

Rastú obavy, že pod tlakom Donalda Trumpa a Vladimira Putina (a v dôsledku mismanažmentu európskych politikov ako Ursula von der Leyenová) sa zrúti poriadok, ktorý na starom kontinente fungoval posledné desaťročia. A aj u nás si mnohí kladú otázku, kde skončí Slovensko, ak sa v Európe nanovo prekreslia mocenské siločiary.

Dve podoby mentality periférie

Inštinktom ľavicovo-liberálneho tábora je držať sa v tejto situácii ešte viac a bez náznaku vlastného rozumu spriaznených politikov v západnej Európe. No čo ak postupne prídu o moc a nahradia ich tamojší národní populisti?

Historicky platilo, že impériá zanikajú, keď na ne rezignujú elity v centre. Ak si vo Washingtone, Paríži či Berlíne povedia, že súčasné usporiadanie sa im už nevypláca, darmo sa budú hujeri na Slovensku pretekať v prejavoch lojality voči poriadkom včerajška.

Vláda Roberta Fica sa zase správa tak, akoby rátala s návratom Ruska do strednej Európy (po prevalcovaní Ukrajiny). A už dopredu mu poklonkuje.

Chybou oboch týchto perspektív (ľavicovo-liberálnej i národnosocialistickej) je, že ide o dve strany tej istej mince v podobe „mentality periférie“. Krajiny strednej Európy v tomto chápaní môžu fungovať len ako prívesok západoeurópskych štátov alebo Ruska.

Ako by však mali na prípadný rozklad NATO a EÚ reagovať slovenskí konzervatívci? Aby bolo jasné, rozpad týchto celkov si neželáme. No ak sa zaoberáte politikou, je dobré mať v zásuvke aj záložný plán pre prípad, že sa všetko pokazí.

Tým záložným plánom by mohla byť stredná Európa, ktorá sa už organizačne nepridá jednoducho ani k západu, ani k východu nášho kontinentu. Bude to stredná Európa, ktorá stojí na vlastných nohách.

Na pleciach obrov

Milan Hodža, premiér ČSR v rokoch 1935 – 38, bol jedným z najschopnejších slovenských politikov prvej polovice 20. storočia. V roku 1942 (dva roky pred smrťou v americkom exile) vydal v angličtine svoj politický testament pod názvom Federácia v strednej Európe. Na Slovensku vyšla táto kniha až v roku 1997 vo vydavateľstve Kalligram.

Hodža videl riešenie situácie malých národov, nachádzajúcich sa medzi Nemeckom a Ruskom, v ich spojení do federatívneho útvaru. Mal výhľadovo pozostávať z Poľska, Československa, Maďarska, Rakúska, Rumunska, Bulharska, Juhoslávie a Grécka.

Slovák Hodža nebol prvý, kto prišiel s myšlienkou nejakého druhu spojenia stredoeurópskych národov. Nadväzoval na predstavy o federatívnej prestavbe Rakúsko-Uhorska spred roka 1914, na ktorých sám spolupracoval s následníkom trónu Františkom Ferdinandom.

V roku 1906 predstavil sedmohradský Rumun Aurel Popovici svoju víziu „Spojených štátov veľkého Rakúska“. Jednotlivé národnosti Habsburskej ríše (vrátane Slovákov) mali dostať svoje vlastné samosprávne provincie.

Podobne už pred ním uvažoval Čech František Palacký. V roku 1865 predstavil svoju víziu federalizovanej Habsburskej ríše ako záruky ochrany malých stredoeurópskych národov tak proti pangermanizmu na západe, ako aj proti ruskému panslavizmu na východe. Známe sú jeho slová: „Keby Rakúsko už dávno neexistovalo, museli by sme ho vytvoriť“.

Na tomto mieste treba poznamenať, že už samotné sformovanie stredoeurópskeho súštátia pod vedením Habsburgovcov po roku 1526 z rakúskych krajín, českého kráľovstva a zo zvyšku uhorského kráľovstva bolo poháňané okrem iného aj potrebou spoločnej obrany proti prenikaniu osmanských Turkov...

Aj v poľskom prostredí žili úvahy o spojení malých stredoeurópskych národov. V 19. storočí takto rozmýšľal šľachtic Adam Jerzy Czartoryski. V 20. storočí prišiel s víziou takzvaného Medzimoria (po latinsky „Intermarium“) zase Józef Piłsudski.

Spojenie krajín medzi Baltským, Jadranským a Čiernym morom však stroskotalo na nacionalizmoch jednotlivých národov. A tiež na územných sporoch, ktoré malo medzivojnové Poľsko so susedmi ako Litva a Československo...

No v roku 2015 poľský prezident Andrzej Duda oživil túto víziu a vznikla Iniciatíva troch morí. Má za sebou už desať summitov (na druhom, vo Varšave, sa v roku 2017 zúčastnil aj Donald Trump). Ako najschodnejšia sa zatiaľ javí spolupráca zúčastnených štátov v oblastiach dopravy, energetiky a komunikácií.

Do Iniciatívy troch morí sú zapojené Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Rakúsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Slovinsko, Chorvátsko, Rumunsko, Bulharsko a Grécko. To je skoro 120 miliónov ľudí. V budúcnosti by sa mohli pridať aj ďalšie štáty ako Ukrajina či štáty západného Balkánu.

Záložný plán

Po roku 1989 sa dávne úvahy ľudí ako Milan Hodža alebo Józef Piłsudski o spolupráci stredoeurópskych národov medzi Nemeckom a Ruskom zdali prekonané v zrkadle celoeurópskeho integračného projektu.

Pre naše ekonomiky je výhodnejšie mať k dispozícii 450-miliónový trh celej EÚ ako len 120-miliónový trh „Medzimoria“. Nové Nemecko už nepredstavovalo bezpečnostnú hrozbu, ale zdroj lákavého kapitálu a investícií. A tak sa stredoeurópske firmy spokojne integrovali do nemeckých dodávateľských reťazcov.

Napriek ekonomickému dobiehaniu Poľska a ďalších postkomunistických krajín hospodárske ťažisko Európy je stále na západe kontinentu. Ekonomická os Európy je v noci vďaka hustej urbanizácii viditeľná dokonca z vesmíru. Tvorí ju polmesiac, ktorý sa začína v juhovýchodnom Anglicku, pokračuje krajinami Beneluxu a cez juhozápadné Nemecko a Švajčiarsko siaha až do severného Talianska.

Niektorí tento koridor označujú ako „modrý banán“. Aj tu žije asi 100 miliónov ľudí. No sídlia tu tiež korporácie, vedeckovýskumné inštitúcie a kapitál, aké nemajú na východe obdobu. Aj preto by pre nás nebolo dobré ľahkovážne sa vzdať Európskej únie.   

No ak by to boli Západoeurópania (najmä Nemci a Francúzi), kto by na EÚ rezignoval alebo by sa jej snažili vtlačiť podobu, ktorá by pre Stredoeurópanov bola neprijateľná, Iniciatíva troch morí by sa mohla stať podkladom pre alternatívne riešenie problémov našich krajín. Bolo by to určite lepšie než upadnúť naspäť do malicherných nacionalistických škriepok alebo vpustiť Rusko do strednej Európy a nechať ho opäť robiť medzi nami rozhodcu.

Neopakovať chyby

Ak by sa na troskách európskej integrácie sformovalo stredoeurópske „Intermarium“, malo by sa vyvarovať chýb EÚ. To znamená, že cieľom Stredoeurópanov by mala byť voľná hospodárska medzištátna únia, možno doplnená o obranné spojenectvo, žiadna „stále tesnejšia integrácia“. Ani federácia, hoci tak si strednú Európu predstavoval Hodža.

„Medzimorie“ by malo ambíciu zachovať medzi svojimi členmi voľný pohyb tovarov a osôb, no malo by dôsledne medzištátny charakter. Žiadny spoločný nadnárodný parlament, opitý ideologickými utópiami, žiadna „Európska komisia v malom“. Žiadny Green Deal, žiadne povinné prijímanie migrantov z tretieho sveta, žiadne snahy zasahovať do kultúrneho vývoja členských štátov. A áno, ani žiadne eurofondy, vyživujúce miestne korupčné klany, ale spoločný kapitálový trh, investujúci do realistických trhových projektov...

Samozrejme, niektoré otázky by bolo treba hlbšie premyslieť. Hneď na začiatku by Medzimorie a Nemecko museli upraviť svoje vzťahy vzhľadom na silnú vzájomnú ekonomickú previazanosť. Otázkou je, čo v prípade rozpadu EÚ s eurom. A ako by Intermarium riešilo obchodné spory medzi svojimi členskými štátmi.

Tak, či onak, Medzimorie by sa mohlo v prípade rozpadu EÚ stať miestom renesancie hodnôt klasickej západnej civilizácie, na ktoré už postkresťanská západná Európa, zdá sa, rezignovala.

A ak aj nevznikne, Iniciatívu troch morí možno používať aspoň ako vyjednávaciu kartu vnútri EÚ: Pozrite, ak nás budete tlačiť do kúta, stále máme v zálohe túto možnosť.