Šéf tímu Európskeho hlavného mesta kultúry Trenčín vyhral už teraz. Nechceme len ďalšie koncerty, ale trvalú premenu mesta

„Nech tím, ktorý pripravil súťažný projekt, ktokoľvek kritizuje, stále platí, že bez nich by mesto nemalo extra 15 miliónov na program a 40 miliónov na infraštruktúru,“ hovorí Stanislav Krajči.

Vedie Kreatívny inštitút Trenčín 2026, ktorý pracuje na projekte Európskeho hlavného mesta kultúry. Na budúci rok ním bude práve Trenčín spolu s fínskym Oulu.

„Prinášame síce aj veľa zábavy, strategických projektov, ale náš projekt kandidoval počas covidu, zažil energetickú a ekonomickú krízu, agresiu Ruska na Ukrajine. Nemôžeme sa tváriť, že toto je len nejaká veľká párty,“ hovorí Krajči.

Ako sa mu spolupracuje s mestom, krajom či so štátom? Zažili nejaké problémy so súčasným vedením ministerstva kultúry? Čo okrem zábavy prinesie projekt EHMK Trenčínu? Prečo je podľa neho kultúra strategickou súčasťou obrany Európy?

Primátor Trenčína Richard Rybníček sa nedávno o projekte Európskeho hlavného mesta kultúry 2026 vyjadril, že verí, že sa to celé napokon dôstojne zvládne. Neznie to veľmi optimisticky.

Pán primátor hovorieva, že ak to bude úspech, bude lokálny, a keď to bude hanba, tak medzinárodná. Ja si myslím, že už dnes je Trenčín dôležitým miestom na európskej kultúrnej mape, a to aj vďaka tomu, že spolupráca s mestom je veľmi dobrá.

Rozprávame sa začiatkom decembra. Ako ste na tom s prípravami?

Mnoho aktivít a podujatí, ktoré sú spojené s EHMK, sa už uskutočnilo alebo aj aktuálne prebieha.

Monitorovací panel z Európskej komisie od začiatku príprav – čiže už viac ako tri roky – vyhodnocuje, v akom štádiu projekt je. Posledná kontrola sa konala pred pár týždňami a z priebežných hodnotení máme dobré dojmy. Hodnotili nás dosť pozitívne.

Čo všetko hodnotitelia sledujú?

Je to celý rad parametrov. Jedným z nich je tzv. capacity deliver. Ide v skratke o to, či si politickí partneri, čiže v našom prípade štát, kraj a mesto, plnia záväzky voči projektu. Musím povedať, že všetci traja ich plnia zodpovedne a dôsledne do posledného eura.

Ďalej hodnotia napríklad pripravenosť tímu a rôzne aspekty, ktoré s tým súvisia.

Mohlo by sa teoreticky stať, že ak by ste veľmi zlyhávali, tak by ste o štatút EHMK prišli?

To by zrejme musela byť naozaj veľká katastrofa, a pokiaľ sa nemýlim, tak sa to ešte nikdy nestalo. Vždy je to však náročný projekt a mestá, ktoré titul dostanú, si prechádzajú rôznymi situáciami a problémami.

Komisia bude vyhodnocovať úspešnosť projektu aj po jeho skončení. Bude sledovať ekonomické dôsledky a využiteľnosť finančných prostriedkov, ktoré sme dostali.

V roku 2013 boli Európskym hlavným mestom kultúry Košice. V čom sa súťaž za posledné roky zmenila?

V posledných rokoch sa už tento titul nezvykne udeľovať veľkým mestám. Práve naopak, získavajú ho skôr menšie mestá a zameriava sa viac na celý región s výrazným potenciálom rozvoja.

Čo tým myslíte?

Už neplatí iba to, že s týmto projektom príde do mesta viac výstav, divadelných či hudobných predstavení. Aj to je dôležité, no dôraz sa kladie na rozvoj verejného priestoru, komunít, dobrovoľníctva či turizmu. Aj na tieto atribúty sa počas príprav pozerajú ľudia z Komisie.

O titul Európskeho hlavného mesta kultúry sa vždy uchádza viacero kandidátov. Čo rozhodlo o tom, že ho pre budúci rok získa Trenčín?

Jednou z vecí je co-creation alebo „spolutvorba“, čiže dôraz na participáciu a zapájanie rôznych skupín do tvorby programu. Jeho súčasťou nemajú byť len nejaké vysokoprofilové a ťažko zrozumiteľné výstavy v galérii, ktoré navštívi zopár ľudí, ale aktivity, ktoré dokážu viac prepájať rôzne komunity v rámci mesta a regiónu a zároveň podporovať ich rozvoj tak, aby mali potenciál pokračovať a ďalej sa rozvíjať aj po skončení projektu.

Už pri kandidatúre na EHMK bol tento aspekt v našom prípade silný a dosiahli sme zaň najlepšie hodnotenie.

Ďalším dôležitým faktorom bol placemaking, čiže niečo ako „miestotvorba“. Ide o dôraz na verejný priestor a jeho demokratizáciu. 

Čo to znamená?

Trenčín by si mohol povedať, že má historické centrum, pekné námestie s majestátnym hradom, a teda mu stačí byť akýmsi romantickým mestom. Ale v tomto koncepte sme sa na náš verejný priestor snažili pozrieť komplexnejšie. Nadviazali sme na veľký projekt Trenčín si ty, s ktorým prišiel primátor Rybníček pred pätnástimi rokmi.

O čo v ňom ide?

Zjednodušene, je to priblíženie mesta k rieke. Rokmi sa tento zámer dostal do územného plánu mesta, ktorý definuje túto časť a jej využitie. S tým zase súvisí budúca preložka dôležitej cesty, ktorá sa už pripravuje a má výrazne odľahčiť centrum mesta od áut.

Toto sú možno také technické veci, ale pre úspešnosť projektu EHMK boli kľúčové, lebo nám pomohli tieto koncepty prepojiť. EHMK tak neprichádza do Trenčína ako nejaký projekt zhora, ale kontinuálne sa zapája do toho, čo tu už existuje, a pomáha v rozvoji napredovať.

Priblíženie mesta k rieke sme definovali ako budúcu zónu rozvoja. Istotne si aj tí, ktorí sledujú tento projekt iba trochu, všimli, že ústredným motívom a symbolom sa stal starý železničný most, ktorý sa rekonštruuje a ako Fiesta most bude miestom oddychu, športu aj zábavy. Možno ešte pred pár rokmi sa to zdalo nerealizovateľné, teraz sa to skutočne deje.

Aké ďalšie investície do infraštruktúry sa vďaka projektu realizujú?

Rekonštrukcia Župného domu, rozsiahla revitalizácia ulice Hviezdoslavova, 1. mája, ktoré sú v centre mesta, ďalej Námestie sv. Anny, obnova synagógy, verejnej knižnice a viacero projektov na hrade. To sú asi najviditeľnejšie veci, ktoré postupne vďaka európskym peniazom prechádzajú rekonštrukciou. Od Európskej únie získa mesto a kraj dokopy 40 miliónov na infraštruktúru.

Viaceré sa ešte budú zrejme dokončovať aj v budúcom roku.

Áno, často sa stretávam s očakávaniami, že všetko bude hotové 1. januára 2026. Všetci vieme, aký náročný je proces schvaľovania investičných projektov, a nie všetko ide ideálne. Väčšina projektov sa však stihne dokončiť v budúcom roku.

Kedy predpokladáte otvorenie Fiesta mostu, čo je jedna z najočakávanejších noviniek?

Na jeseň budúceho roka. Niektorým sa to môže zdať neskoro, ale mesto robilo, čo sa dalo. Bolo pripravené aj s dostatočnou časovou rezervou. No osemnásť mesiacov to stálo na Úrade pre verejné obstarávanie.

Stanislav Krajči. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Jednou z akcií bolo tento aj minulý rok uzavretie Palackého ulice na jeden deň, keď sa ulica premenila na miesto so stánkami, s pódiami a workshopmi. Ide o jedno z významných miest v centre mesta. Ako to pochopili ľudia?

Táto ulica má v budúcnosti prejsť transformáciou a doprava má byť na nej utíšená. Stále bude po nej možný prechod autom, ale zmenia sa chodníky, bude tam viac zelene a menej parkovacích miest. Aj toto je príklad toho, že EHMK nie je iba o kultúrnych podujatiach, ale aj o premene a rozvoji verejného priestoru, mobilite a podobne.

Zníženie možnosti parkovania môže byť celkom citlivá vec, pretože v centre miest je to často problém.

V tejto veci mesto spravilo v minulosti obrovský krok. Trenčín bol jedným z prvých miest, ktoré zaviedlo parkovaciu politiku.

V rámci postupnej premeny ulice sme vzali pätnásť parkovacích miest. Na niektorých je architektonická inštalácia parklet, z ďalších sa stala dočasná zastávka autobusov MHD či terasa. Zároveň je priamo na Palackého ulici parkovací dom, v ktorom je väčšinu času dostatok voľných miest, takže dostupnosť parkovania zostáva pre obyvateľov aj návštevníkov zachovaná.

Ktoré z plánov nevyšli podľa pôvodných predstáv?

Najviac zrejme môže miestnych ľudí mátať rekonštrukcia Galérie Miloša Alexandra Bazovského, ktorá sa začne až v druhej polovici budúceho roka, a teda niektoré výstavy sa museli presunúť. Ale podstatné je, že sa s rekonštrukciou začne a dokážeme na ňu čerpať peniaze. O desať rokov nikto nebude riešiť, či bola otvorená počas celého roka 2026.

Druhá záležitosť, ktorá nevychádza podľa ideálneho plánu, je oprava Kultúrno-komunitného centra Dlhé Hony. Tu je problém v tom, že ministerstvo investícií zatiaľ nenavýšilo financie, ktoré by boli potrebné.

Viaceré projekty vrátane tohto sa pripravovali pred niekoľkými rokmi, a tak do nich výrazne zasiahli okolnosti ako inflácia a konsolidácia. Ich ekonomické parametre sú dnes iné, ako boli v čase, keď sa projekty vysúťažili.

Dôležité však je, že majú projektovú dokumentáciu a sú v podstate pripravené na realizáciu. Nie je to len náš súbor želaní, ale reálne nachystané investície.

Budú mať takéto budovy využitie aj po skončení EHMK?

Áno, majú naplánované využitie aj v ďalších rokoch. Nechceme opraviť napríklad Župný dom iba na jeden rok a následne riešiť, ako ho ďalej využiť. Už teraz myslíme na to, aby každá investícia mala dlhodobý zmysel a udržateľné využitie.

Spomenuli ste troch kľúčových partnerov projektu, a to mesto, kraj a štát. Začnime prvým z nich. Aká je spolupráca s vedením mesta a so zastupiteľstvom?

Ja som v minulom volebnom období pracoval na ministerstve kultúry a som preto zvyknutý na rôzne debaty a rokovania. Čo sa týka vedenia mesta Trenčín, tak je spolupráca výborná.

Aj zo skúseností iných miest viem, že nie je štandardom, aby vedenie mesta bolo do projektu natoľko vložené a presne chápalo, čo sa deje. Je to v našom prípade nevyhnutné, lebo predsa nemôžeme robiť úpravy vo verejnom priestore alebo rôzne väčšie aktivity bez koordinácie s mestom.

A čo sa týka poslancov v zastupiteľstve?

V našom zastupiteľstve máme ľudí, ktorí na kultúru nielen chodia, ale viacerí z nich sa v nej priamo angažujú. Majú na to teda silnejšie názory a niekedy sú preto debaty komplikované. Každý má prirodzene svoj pohľad, štýl a preferencie. Zvlášť v takej oblasti ako umenie a kultúra sa to prejavuje výrazne.

Debaty o tom, či sa napríklad nejaká umelecká inštalácia hodí do verejného priestoru alebo nie, považujem za prínosné a férové. Skôr by bolo zlé, ak by tieto veci nevyvolávali žiadne emócie.

V novembri sa časť poslancov snažila o vytvorenie novej špeciálnej komisie, ktorá by pomohla k lepšiemu informovaniu o tom, čo sa plánuje v súvislosti s aktivitami EHMK. Vyčítali vám, že komunikácia z vašej strany nie je vždy dobrá a dostatočná. Primátor sa vás zastal a hovoril celkom tvrdé slová o tom, že niektorí sa snažia z tejto situácie politicky vyťažiť a podkopávať nohy ľuďom okolo projektu EHMK, pretože len číhajú na chyby, ktoré urobíte. Pociťujete tlaky tohto typu?

Čo sa týka komunikácie, tak podľa zmluvy s mestom musíme pravidelne reportovať naše aktuálne výdavky, čerpanie peňazí a aj to, či projekty sedia s plánom. Máme aj dozornú radu, v ktorej majú zastúpenie mesto, kraj aj ministerstvo.

Kontrola z ministerstva, ktorá sa týkala minulého roka, sa pozrela na viac ako milión eur a prešla bez väčších problémov. Aj to mi dáva trochu sebadôvery ohradiť sa voči tvrdeniu, že neinformujeme dostatočne.

Napriek tomu sú ľudia, ktorí majú pocit, že nekomunikujete dostatočne.

Toto dosť kategoricky odmietam, dávam si záležať na komunikácii.

V pozícii vedenia som možno sedem mesiacov, ale v tíme som už skoro tri roky. Aj za predchádzajúcich vedení sme chodili na rôzne kultúrne komisie, preto by som to možno bral až osobne, keby mi niekto povedal, že nekomunikujeme.

Na dvoch posledných zasadnutiach, kde som bol pripravený informovať o projekte, nebola kultúrna komisia uznášaniaschopná. Poslanci neprišli.

Spoluprácu so zastupiteľstvom však nevnímam ako komplikovanú. Tak by som ju nazval vtedy, keby prišlo k zastaveniu alebo okresaniu financovania. Podľa mňa je pre menšie mesto aj prirodzené, že miestni poslanci chcú byť viac pri tom a rozumieť tým veciam. Z tohto pohľadu spolupráca funguje.

Poslanci chceli najmä informovať občanov o tom, aké aktivity sa budú diať v mestských častiach. Na toto však máme aj stretnutia kultúrnej komisie, robíme pravidelný projekt Živé susedstvá.

V čom spočíva?

Živé susedstvá sú postavené na téme co-creation, teda na spolupráci alebo spolutvorbe. My sme dali nástroje a prostriedky a vznikli nové skupiny, ktoré sa predtým nepoznali. Ľudia v mestských častiach si Živé susedstvá realizujú sami.

To je pre mňa hodnotné. Nechcem do mestských častí prinášať kultúru tak, že prídeme a len tam nanosíme stoly.

Napríklad v rámci otváracieho ceremoniálu – čo je naša výkladná skriňa – si jeden programový deň zobrali na starosť komunity samy. Stretávajú sa, sú tam aj ľudia, ktorí doteraz priamo nemali s kultúrou či umením nič spoločné, ale proste chcú robiť niečo pre svoje okolie.

My strážime kvalitu výstupov, ponúkame im nápady, ale diela si realizujú sami. Ako príklad spomeniem štrikované grafity, už sa ich niekoľko realizovalo a pokračujeme.

Stanislav Krajči. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Partneri EHMK robia aj inštalácie vo verejnom priestore, ktoré vyvolali kontroverzie, mnoho ľudí ich nepochopilo. Nevnímate spätne, že ste o nich mali informovať inak či lepšie?

Ja to takto neberiem. Myslím si, že tá debata je dobrá.

Inštalácie po meste realizovala lokálna skupina aktívna na poli urbanizmu a architektúry, Hlava 5. Rieši odkaz niekdajšieho zákona, ktorý sa venoval umeniu vo verejných budovách.

Niekedy v druhej polovici 20. storočia sa v Trenčíne nachádzalo viac ako 160 umeleckých diel. Zachovala sa približne polovica z nich.

Mesto kľúčovo premenila výstavba Okruhového domu armády, modernistického vojenského kultúrneho centra, ktorá zrušila veľa romantických uličiek. Inštalácie od Hlavy 5 riešia napríklad odkaz na tieto veci, ktoré si pamätá už málo ľudí.

My sme chceli, aby tá debata ožila. Mrzí ma však, že sa nehodnotila podstata – akým spôsobom ideme počas EHMK investovať do diel vo verejnom priestore.

Ľudia to dielo nepochopili, lebo im chýbali informácie, nie je to tak?

Hlava 5 určite mala mať v deň inštalácie osadenú informačnú tabuľu. V tomto prípade však meškala tlač a mali zvoliť iný dočasný spôsob. Jediné, čo podcenili, bola táto vec.

Myslím si však, že na debatu je najmä to, že EHMK prinieslo tému diela a umenia vo verejných priestoroch. Poďme sa pozrieť na to, či s tým niečo nevieme robiť. Nehovoriac o tom, že máme mestského kurátora.

Ako sa vám spolupracuje s vedením kraja? Župan Jaroslav Baška je zo Smeru, súčasná koalícia pritom v oblasti kultúry robí všelijaké veci.

Celoštátna a regionálna politika sú dva rozdielne svety.

My ako organizácia sme nemali úplne dobrý štart komunikácie s Trenčianskym samosprávnym krajom. Panovala tam aj nedôvera na oboch stranách, možno práve pre to, čo ste naznačili v otázke.

Počas prípravy projektu boli aj rôzne kontroly, ktoré našli i administratívne pochybenia. Riešilo to mesto aj kraj.

Otvorili sme debatu s vedením kraja a ten pochopil prínos projektu. Do kultúry v meste a regióne sa rozlieva o 15 miliónov eur viac, je to výhodné aj z ekonomického zreteľa. Súčasný stav dobre ilustruje napríklad to, že tento rok bola leitmotívom dňa otvorených dverí Trenčianskeho samosprávneho kraja prezentácia projektu Trenčín 2026 – Európske hlavné mesto kultúry.

Zatiaľ nikto z politikov nezasahoval do obsahu projektu?

Nie. Projekty podávame na ministerstvo kultúry formou projektového plánu. Vidia konkrétnych ľudí a umelcov. Zatiaľ nebol problém.

Užitočný je v tomto aj zákon o EHMK. Máme ďalšiu právnu poistku, ktorou sme zároveň v podstate zviazaní.

Keď si pozriete náš bid book, máme v ňom množstvo umelcov, ktorí aktuálne vystupujú na protestoch proti ministerke kultúry a podobne. Nie je to tak, že by sme mali hlavu pichnutú v piesku.

Mojou povinnosťou je zvažovať, či nám nikto nevstupuje do projektu, a zároveň musím mať na zreteli to, že takýto projekt sa už do Trenčína nikdy nevráti. Musím dbať aj na to, že pokiaľ nepríde k zásahu do programu a do projektu, tak je mojou povinnosťou vyčerpať finančné zdroje, lebo prispievajú k rozvoju mesta.

V čom vás zväzuje zákon o EHMK?

Vznikol z iniciatívy predchádzajúceho projektového tímu a vedenia mesta ako jediná možnosť, ktorá by do budúcna ochránila projekt a jeho legitimitu. Vtedy sme nevedeli, ako dopadnú voľby.

Na základe zákona sme nútení administratívne držať skladbu projektu, ako je v bid booku. Určite nám to pomáha, no v niektorých veciach aj zväzuje ruky. Mne sa teraz ťažko dostávajú do projektu vo väčšej finančnej sume niektoré subjekty, partneri.

Niektoré projekty by som rád viac uvoľnil, niekoľko z nich sa už nerealizuje, menšia časť sa zrušila. Niektoré projekty by si zase zaslúžili aj trochu iné smerovanie, lebo boli napísané pred šiestimi rokmi.

Do programu vám nikto nevstupuje a nezakazuje účasť nepohodlných umelcov. Nezaznamenali ste tlak na to, že by ste sa niekoho mali vzdať?

S ministerstvom kultúry sme v kontakte, nazvem to na administratívnej úrovni, na týždennej báze. Sú to veľmi pragmatické debaty.

Ja sám pochádzam povedzme z liberálnejšej časti spoločnosti. Takže ten tlak na obe strany zažívam.

Je to aj o tom, čomu sa náš projekt venuje – o praskaní bublín. Potrebujem, aby pri takomto projekte vznikla širšia vízia spoločnej komunikácie. Nebol by som rád, aby sa projekt, ktorý investuje 40 miliónov do infraštruktúry a 20 miliónov do programu, stal bojiskom rôznych politických predstáv.

Našej krajine potrebujeme ponúknuť víziu. Samozrejme, toto je skôr lokálny projekt, ale s pánom primátorom Rybníčkom sa zhodnem v tom, že mestá sú budúcnosť našej krajiny. Verím, že mestá, demokratizácia verejného priestoru, hodnoty a európsky priestor sú jediné možnosti, kde vieme fungovať.

Je symbolické, že Európskym hlavným mestom kultúry sme spolu s fínskym mestom Oulu. Nachádzame sa na východnej hranici EÚ. Navyše máme Ukrajinu, o ktorej sa teraz veľa rozpráva, ako suseda. Neviem si predstaviť, že by sme o týchto témach nerozprávali.

Aj naše spoločné vyhlásenie s fínskym Oulu v Bruseli bolo práve o tom. Prinášame síce aj veľa zábavy, strategických projektov, ale náš projekt kandidoval počas covidu, zažil energetickú a ekonomickú krízu, agresiu Ruska na Ukrajine. Nemôžeme sa tváriť, že toto je len nejaká veľká párty.

Naše posolstvo komunikujeme otvorene – sme proeurópsky prodemokratický projekt. Vážime si hodnoty inklúzie. Myslíme si, že debata o strategickej obrannej politike Európy nemôže byť bez oblasti kultúry.

V akom zmysle?

Kultúra má široký záber. Ovplyvňuje naše myslenie, náš život. Vieme, že vojna už nemá len nejakú kinetickú vrstvu, deje sa aj na úrovni napádania základných hodnôt, myslenia. To všetko patrí do poľa kultúry. Musíme sa k tomu vyjadrovať. Kultúra podľa mňa má byť strategickou oblasťou obrany Európy.

Stanislav Krajči. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Takéto myšlienky môžu vyvolávať aj kontroverzie a nesúhlas. Ste na to pripravení?

To nie sú nové veci, neschovávame ich. Tieto hodnoty sú opísané už v bid booku. No viem, že tak ako si nikto nečíta politické programy, tak nie každý, kto nás bude kritizovať, si dá tú prácu, že by si aspoň cez ChatGPT urobil analýzu toho, čo máme v bid booku.

Možno sa to teda ukáže časom.

Už sa to ukazuje. Sme pripravení tie veci komunikovať.

Je to rozvojový projekt. Ako som už povedal, nechcem vytvoriť sériu podujatí, ktoré len prinesú zábavu.

Máme také projekty, napríklad Nový cirkus, ktoré sú odľahčujúce, prinesú do mesta rôzne ohnivé show. Potom však máme komplikované výstavy, napríklad Globálna rovnosť od Ilony Németh, ktoré určite prinesú zaujímavú debatu na tému globálne verzus lokálne.

Máme aj projekty, ktoré si podľa mňa zaslúžia zvláštnu pozornosť, napríklad Waiting places s Jarom Vargom, kde spolupracujeme s trenčianskou nemocnicou. Umelkyňa Lucia Tkáčová realizuje špeciálne haptické obliečky pre geriatrické oddelenie trenčianskej nemocnice. To je umelecko-sociálny projekt, ktorý sa začal teraz na jeseň. Kladieme dôraz aj na sociálne veci, ľudskosť.

Súvisí to so zvedavosťou a s odvahou, čo je naše hlavné programové posolstvo. Budeme ho šíriť do verejného priestoru a má za úlohu otvoriť debatu.

Debatu o čom?

Sme mesto, ktoré hostí dva najväčšie hudobné festivaly na Slovensku. Máme tu veľa kultúrnych aktivít. Toto mesto nepotrebuje len priniesť zábavu a ďalšie koncerty.

Trenčín, najmenšie krajské mesto, ukazuje, že aj malé mestá dokážu realizovať obrovské projekty. Vybralo si cestu, že chce prejsť urbanistickou premenou aj premenou v sociálnom a komunitnom aspekte.

To so sebou prináša debatu, lebo tento proces ovplyvní každého obyvateľa. Keby náš projekt robil len akcie za zavretými dverami niekde v galérii, tak si možno 50 percent ľudí povie – OK, niečo spravia. Ale my cielene ideme do verejného priestoru.

Pochopia to bežní ľudia? Mnoho aktivít už prebieha. Stretávate sa aj s nepochopením?

Dávame si veľmi záležať, aby sme nemali elitársku komunikáciu. Aj v našej vizuálnej komunikácii sa držíme toho, aby bola jednoduchá. Je pre nás dôležité, aby bola inkluzívna. Veľa vecí máme veľmi kontrastných, aby sa dobre vnímali aj ľuďom s poruchami zraku.

Snažíme sa byť čo najviac prístupní nielen formálne, ale aj obsahovo. Dbáme na to, aby sme používali čo najmenej anglických slov. Aj nám to už bolo veľmi vyčítané.

Je to paradox. Európska únia vás tlačí, aby projekt v kandidatúre bol veľmi európsky, umelecky vysokoprofilový. Ja by som si to však predsa predstavoval trochu inak, s väčšou mierou zapojenia lokálnych zdrojov už pri písaní kandidatúry.

Máte na mysli bežných miestnych obyvateľov?

Možno skôr väčšie zapojenie lokálnych kultúrnych telies. Klub Lúč, Mestské divadlo Trenčín a ďalší aktéri. Miera spolupráce s nimi mohla byť omnoho širšia už v kandidatúre.

Je to projekt, kde za dva roky musíte napísať víziu na najbližších povedzme desať rokov. Chápem, že sa bolo treba rýchlo rozhodnúť. Keby sme neurobili rozhodnutie v nejakom danom čase, tak by sme nikdy tie peniaze nezískali.

Nech tím, ktorý pripravil súťažný projekt, ktokoľvek kritizuje, stále platí, že bez nich by mesto nemalo extra 15 miliónov na program a 40 miliónov na infraštruktúru. Už teraz to mesto vyhralo. Dejú sa rekonštrukcie, deje sa program.

Ako reflektujete skúsenosť Košíc, ktoré boli hlavným mestom kultúry v roku 2013?

Za tých trinásť rokov od Košíc po Trenčín štát, ale aj kultúra urobili málo pre to, aby sme sa z EHMK 2013 poučili. My sme sa ním inšpirovali na jednotlivých projektoch, konzultujeme ich. Stále však chýbajú systémové veci, ktoré by kultúre pomohli.

Čo napríklad?

Chýbajú zákony o sponzoringu v kultúre, o kultúrnych subjektoch, štatút umelca. Ako keby sme absolútne nereflektovali skúsenosť Košíc. Pritom už vtedy tieto veci kričali.

Je to kultúrny projekt a nakoniec sa veľa rozprávame o iných veciach. Ale je to prirodzené a nedá sa to oddeliť. Naráža to na tému verejných politík. Povzbudzujeme ľudí, aby sa zaujímali o veci verejné, o verejné politiky. Občianska angažovanosť je podľa mňa s kultúrou úzko spätá.

V akom zmysle?

Máme aktívne komunity, napríklad spomínané Živé susedstvá. Nikto nevie predpokladať, či sa z týchto komunít časom nestane angažovanejšie občianske združenie, ktoré bude riešiť omnoho vážnejšie témy. Možno to časom vyprofiluje budúcich kandidátov na poslancov či primátora.

Zasievame v meste veľa pozitívnych vecí. Riešime napríklad projekty na školách. Neviete dopredu povedať, či niektoré z nich študentov neovplyvnia tak, že o päť či desať rokov budú mať silnú víziu o nejakej téme.

Spomínali ste, že máte ambíciu prepichovať názorové bubliny. Darí sa vám to?

Náš projekt v jednom meste nezmení celú atmosféru v štáte. Nechcem tvrdiť, že keď urobíme Živé susedstvá, tak to zmení našu krajinu.

Našu programovú knihu sme prezentovali aj v jednom stacionári pre seniorov. Bola to drsná debata, prekričala nás konfliktnejšia skupina. Začalo sa to debatou o tom, kto nás platí. Neušli sme, vysvetľovali sme, až sme sa dostali k projektom.

Čo robíte pre to, aby ste názorové bubliny prepájali?

Napríklad na predstavení programovej knihy sme mali dychovú hudbu Textilanka, kapelu Lash & Grey, ktorá hrala po veľkých svetových hudobných fórach, aj žiakov z miestnej ZUŠ-ky.

Tento projekt nie je revolúcia, ale evolúcia. Snažíme sa veci robiť tak, aby nepôsobili elitársky a zároveň aby to nebola štandardná oslava typu guláš – dychovka. Snažíme sa z každého namiešať trochu.

To všetko robíme cez kultúrny projekt, kde má každý pocit, že sa vie vyjadriť k tomu, či je to pekné alebo škaredé. Snažím sa hovoriť, že kultúra nie je o hodnotení toho, či sa mi obraz páči alebo nie, a ako sa na kultúru pozerať bez ohľadu na to, či sa mi ten obraz páči.