Space Invaders, Pac-Man či Mortal Kombat Na začiatku bol detský sen a vášeň k počítačovým retrohrám. Výsledkom je jedinečné Múzeum arkád

Pod slovom arkáda si zrejme väčšina ľudí predstaví oblúkmi spojené stĺporadie, čo je aj pôvodný význam tohto slova. V angličtine sa však výrazom arcade už zrejme na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia začali nazývať mechanické zábavné automaty, ktoré sa v takýchto priestoroch osádzali.

O niekoľko desaťročí neskôr, keď sa objavili prvé počítačové hry, sa veľmi obľúbenými stali elektronické zábavné automaty, na ktorých sa práve takéto hry dali hrať. Bolo to dávno pred časmi, keď bolo bežné mať doma vlastný počítač – jednou z prvých komerčne úspešných hier, ktoré sa takto dali hrať, bol Pong z roku 1972. Šlo o zjednodušenú dvojrozmernú simuláciu stolného tenisu, v ktorej si dvaja hráči odrážali loptičku.

Skutočná zlatá éra počítačových arkád nastala na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, keď rapídne vznikali nové hry, z ktorých mnohé sa stali doslovne kultúrnymi fenoménmi, založili nové herné žánre a dodnes majú svojich fanúšikov.

Jedným z nich je aj Róbert Žittňan, bývalý projektový manažér, ktorý dnes pôsobí ako hlavný koordinátor bratislavského festivalu popkultúry Comics Salon & AnimeSHOW. Spolu s kamarátmi sa mu podarilo vybudovať zbierku približne stopäťdesiatich funkčných herných automatov od skutočných retrokúskov až po najmodernejšie stroje.

K počítačovým hrám mal vzťah odmalička, dokonca o nich kedysi písal aj recenzie do herných magazínov. „Keď som bol na vysokej škole a začal som brigádovať, za zarobené peniaze som si kupoval hry na cartridgoch. Učarovali mi konzoly, ktoré som predtým nemal a túžil som po nich,“ hovorí.

Róbert Žittňan. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Tak som začal zbierať retrohry. Ale automaty boli pre mňa vtedy iba sen,“ dodáva. Hoci v našich končinách boli počítačové arkády – ako prevažne záležitosť západnej kultúry – za bývalého režimu vzácne, s nejakými exemplármi sa už v detstve stretol na kolotočoch. Hry sa sem vraj pašovali cez východné Nemecko, no od deväťdesiateho roku sa sem už začali dostávať vo väčšej miere.

„Asi prvá herňa v Bratislave bola na Kamennom námestí, ale nejaké stroje boli aj v lunaparku na Tyršovom nábreží,“ spomína Žittňan. „Pamätám si, že keď som bol v tej herni na Kamennom, práve im prišla nová hra – Mortal Kombat –, ktorá vyšla v roku 1993. Mali tam klasiky ako Street Fighter, The Punisher, Terminator 2, rôzne autíčka... Ako chudobný chlapec som sa viac pozeral, ako sa hrajú iní.“

Pridanou hodnotou arkád bolo nielen to, že celý automat – ktorému sa hovorí kabinet – bol vizuálne lákavo oblepený rôznymi grafickými prvkami, ale mal v sebe aj omnoho vyspelejšiu technológiu ako bežné konzolové hry na doma. „Celý automat je kus umenia. Je vyšperkovaný artworkami zo všetkých strán, a keď idete okolo neho, máte toho pocit, že uau!“ nadchýna sa.

Stroje aj z Prátru

„Chcel som mať doma jeden automat,“ pokračuje v rozprávaní. „Vtedy som ešte nevedel, že má obvykle len jednu hru. Mal som sen, že si doň dám počítač a v ňom budem mať plno hier.“

K svojmu prvému stroju sa dostal vďaka kamarátovi, ktorý si z Nemecka doniesol dva automaty. „Keď ich doniesol domov, manželka mu oznámila, že jeden musí z domu, lebo pôjde z domu on. Tak sa mi ozval, či nechcem ten jeden kúpiť.“

Bolo to v roku 2012, teda v čase, keď počítačové arkády dávno vyšli z módy. Herne sa prerábali na hazardné a tieto stroje sa rozpredávali za v podstate smiešne peniaze.

PCB doska s hrou Mortal Kombat 3. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Vtedy som zistil, že hry sú dvojakého typu: horizontálne a vertikálne. V starých jednoobrazovkových hrách ste skákali zdola nahor alebo na vás zhora strieľali mimozemšťania – skrátka výrobcovia sa snažili čo najviac využiť hernú plochu, preto sa väčšinou obrazovka dávala vertikálne. No ja som mal horizontálny stroj, tak som si povedal, že si musím kúpiť druhý,“ hovorí Žittňan.

Kým vo svojom prvom stroji nemal pôvodný hardvér, v druhom už áno – hru Street Fighter. „Videl som tam markantný rozdiel v ovládaní, kvalite zvuku, kvalite grafiky. Už to nebola iba emulácia,“ vysvetľuje.

Tak začal kupovať ďalšie automaty. Cez inzerát sa mu podarilo dostať sa až do skladu viedenského Prátru, kde kúpil osem automatov po tristo eur za kus. „Dnes Mortal Kombat stojí štyri a pol tisíc,“ hovorí. „Bolo obdobie, keď to nemalo hodnotu, ale dnes sú tieto retroveci opäť v móde.“

Jeden automat je však pomerne veľký stroj a prirodzene sa objavil problém, kam ich dať. „Kým som nemal ženu a deti, mal som ich v byte, potom som si prenajal priestor v paneláku, kde som mal asi dvadsať strojov. Napokon sme sa presťahovali na Žabí majer, kde vznikla klubovňa,“ pokračuje. Do nej si priniesli svoje stroje aj Žittňanovi kamaráti a postupne sa rozrástla až do dnešných rozmerov.

„Roky to bolo iba pre nás, ale potom sme sa to rozhodli sprístupniť verejnosti,“ objasňuje vznik Múzea arkád. Dnes ide o jediné múzeum tohto druhu na Slovensku.

V niekoľkých radoch sú umiestnené od ostatných viditeľne nižšie stroje v prevažne bielej farbe. Ide o japonské automaty. „Kým americké a európske stroje sú na státie, Japonci k tomu mali iný prístup a pri automatoch sa sedí,“ ukazuje Róbert Žittňan na červené sedačky a hovorí, že na tomto príklade vidieť rozdiel v biznis modeli a prístupe k zákazníkovi.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

„V Amerike išlo o to, aby ste hrali povedzme tridsať sekúnd, minuli peniaze a posunuli sa ďalej. V Japonsku chceli, aby bol pri ňom hráč dlhšie a mal príjemný zážitok. To je jeden z dôvodov, prečo tieto herne v Japonsku doteraz fungujú,“ vysvetľuje.

Napriek tomu aj automaty na státie boli mimoriadne úspešné. Ako hovorí Žittňan, keď vyšla hra Mortal Kombat II, jeden stroj dokázal na seba zarobiť za dva týždne po dvadsiatich piatich centoch za jednu hru. Dôvod je jednoduchý – priemerná hra trvá do jednej minúty.

Zakladatelia žánrov

Jednou z najväčších legiend vo svete videohier je bez pochýb Space Invaders, ktorý vznikol v Japonsku v roku 1978 a odtiaľ prenikol do Ameriky. Patrí medzi komerčne najúspešnejšie a najvplyvnejšie počítačové hry vôbec a spája sa s ňou celý kultúrny fenomén. V Múzeu arkád ju reprezentuje pôvodný ručne maľovaný americký kabinet z roku 1979.

Princíp hry je prostý: hráč musí z vesmírnej lode, ktorou môže pohybovať doprava a doľava, strieľať na pomaly sa približujúce mimozemské lode. Musí sa zároveň vyhýbať ich výstrelom.

Ak zostrelí všetky lode, vyhrá, ak ony zostrelia jeho alebo sa postupne dostanú až dole bez toho, aby ich hráč zostrelil, tak je game over.

„Monitor je umiestnený dole a obraz sa odráža od zrkadla. Vymysleli to ako trik, aby ušetrili priestor, a zároveň máte pocit, že hráte na väčšej obrazovke,“ ukazuje Žittňan.

Space Invaders. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Hra je čiernobiela, iba na pozadí je namaľovaný Mesiac a na spodnej časti obrazovky je zelená fólia, vďaka ktorej sú vesmírna loď a obranné bunkre hráča zelené.

„Ako je tých mimozemšťanov menej, akcia sa začne zrýchľovať. To nie je súčasťou kódu, ale tým, že hra má viac pamäte na vykresľovanie menšieho počtu prvkov,“ pokračuje vo výklade. Táto nemá ani džojstik ako väčšina arkád, iba tlačidlá na pohyb doprava, doľava, streľbu a voľbu hráča.

V roku 1980 vznikla nemenej slávna hra Pac-Man. „Je to nenásilná hra, v ktorej žltý pampúšik žerie bodky a naháňajú ho duchovia. Bola to prvá hra, ktorá do herní vo veľkom pritiahla ženy,“ hovorí spolumajiteľ herne.

Rok nato došiel Donkey Kong, čo bola jedna z prvých plošinoviek. Všetky tieto tri hry boli novátorské a zadefinovali dodnes jestvujúce herné žánre. Preto Žittňan o Space Invaders, Pac-Manovi a Donkey Kongovi hovorí ako o „svätej trojici“ arkádových hier.

Pac-Man. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Múzeum pozostáva z niekoľkých prepojených miestností, z ktorých každú lemujú rady automatov. Prechádzame okolo strojov s pištoľkami, ktoré svedčia o tom, že ide o strieľačky. „Na prvých bola zbraň primontovaná, neskoršie už mali senzory komunikujúce s obrazovkou,“ vraví Žittňan počas toho, ako zapína do siete jeden segment strojov.

Keď začnú všetky naraz prehrávať hlasnú hudbu, máme problém sa počuť, hoci sme v herni len dvaja. Dokážete si predstaviť, aký hurhaj musel byť v herniach plných automatov a hráčov?

Moderné hry v rytme hudby

Koncom deväťdesiatych rokov sa hitom stali tanečné hry, ktoré pochádzajú najmä z východnej Ázie a odtiaľ prenikli na západ. Najznámejšími zástupcami tohto žánru sú japonská hra Dance Dance Revolution a kórejská Pump It Up, ktoré fungujú na rovnakom princípe.

Hra pozostáva z toho, že hráč musí stúpať na štvorce na dotykovej podložke podľa toho, ako sa mu na obrazovke zobrazujú šípky do rytmu hudby. „Pôvodne sme to kúpili kvôli AnimeSHOW, lebo to bolo veľmi populárne. Ale prepadli sme tomu,“ usmieva sa Žittňan.

Mnohé moderné hry patria práve do žánru hudobných a rytmických. Hráč prostredníctvom nich tancuje, bubnuje, hrá na klaviatúre a teoreticky sa môže takto naučiť aj hrať na hudobnom nástroji.

Hudobné hry. Foto: Postoj/Jakub Lipták

K najväčším automatom v múzeu patrí Dancerush Stardom z roku 2018. „Táto hra nikdy nevyšla mimo Japonska, no keď to u nás nosíme na akcie, je to úplná paráda. Celá podložka je dotykový senzor, ktorý presne vie, kde stojíte,“ hovorí Žittňan a vysvetľuje, že tieto moderné hry, ktoré sú všetky pripojené na internet, už majú odlišný biznis model oproti tým starším.

„Kedysi to bolo o tom, že ste dali pár mincí do automatu, zahrali si pár levelov a koniec. Dnes je herný model založený na tom, že máte svoju pamäťovú kartu, na ktorej máte uložený účet a svoj postup v danej hre,“ pokračuje. „Čiže hraním získavam čoraz viac bodov, odomykám nové levely, pesničky, nových avatarov... Ak do akejkoľvek herne na svete prídem s tou pamäťovou kartou, môžem pokračovať so svojím účtom.“

Chodia aj rodičia s deťmi

Keďže múzeum vzniklo ako klubovňa pre pár nadšencov a ich kamarátov, ak chce prísť niekto z radov verejnosti, musí si aspoň dva dni vopred herňu na Žabom majeri neďaleko Bojnickej ulice rezervovať.

Najvhodnejšie teda je, keď sa skoordinuje celá skupina, pričom herňu takto využívajú aj na rôzne akcie. Napríklad firemné teambuildingy, oslavy narodenín, rozlúčky so slobodou či stretnutia retrokomunity.

Suzuka 8 Hours 2. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Hoci by sa mohlo zdať, že mašinky prevažne z osemdesiatych rokov budú lákať najmä tridsiatnikov a štyridsiatnikov, do herne chodia aj tínedžeri. Stroje, ktoré sú možno staršie ako ich rodičia, sú vraj u nich veľmi obľúbené.

„Tie hry sú jednoduché, ale to neznamená, že sú zlé. A môžete mať akúkoľvek fotorealistickú 3D strieľačku, ale nie je to taká zábava. Menej je niekedy viac,“ myslí si Žittňan. Zároveň si všíma, že samotní rodičia s týmto kultúrnym fenoménom zoznamujú svoje deti.

„Ľudia, ktorých som niekedy považoval za decká, lebo mali pätnásť, dnes chodia na náš festival s vlastnými deťmi,“ uzatvára.