Fotograf Jozef Sedlák Dokumentoval tajný svet cirkvi a kardinála Korca priamo v obývačke

„Desať dní sme putovali s trinástimi vozičkármi a asfalt bol taký rozhorúčený, že sa pod ich kolesami doslova topil. Bolo to fyzicky zničujúce a náboženský optimizmus sa vtedy hľadal len veľmi ťažko,“ spomína v rozhovore pre Postoj Jozef Sedlák, jedna z najvýznamnejších osobností slovenskej fotografie a čerstvý držiteľ titulu Osobnosť roka 2025.

Približuje, prečo si ho ako fotografa vybral kardinál Korec a prečo verí, že umelec nesmie stlačiť spúšť za každú cenu. „Je to neustály balans na tenkej hranici. Niekedy mám pocit, akoby som žil v dvoch paralelných svetoch – v tom umeleckom, ktorý je bez hraníc, a v tom svojom, hodnotovom, ktorý uznáva, že nás niečo presahuje.“

Nedávno ste získali prestížny titul Osobnosť slovenskej fotografie roka 2025. Čo cíti človek, ktorý prešiel od dokumentovania tajnej cirkvi až k tomuto oficiálnemu uznaniu?

Priznám sa, prvá myšlienka bola úsmevná s pocitom – že ma už asi posielajú do dôchodku. (Smiech.) Ale vzápätí sa mi vynorili tváre osobností, popri ktorých som začínal: Vladimír Vorobjov, Klaudius Viceník, Fero Tomík, Milota Havránková či Ján Šmok, Václav Macek a Aurel Hrabušický. Títo ľudia formovali nielen moje videnie, ale celú tvár slovenskej fotografie.

V priebehu 50 rokov prešlo médium fotografie fascinujúcou transformáciou. Od klasického čiernobieleho negatívu cez farbu a digitálnu revolúciu až po dnešnú AI. Tieto technologické skoky predstavujú nielen technickú podobu, ony veľmi presne referujú o premenách našej spoločnosti.

V akom zmysle?

Zažil som obdobie, keď sa fotografia zachytávajúca odvrátenú stranu pravdy o totalitnom systéme musela skrývať v osobných archívoch, aj obdobie po Nežnej revolúcii, keď nastal obrovský boom – vznikla katedra fotografie na VŠVU v Bratislave, medzinárodný festival Mesiac fotografie a Stredoeurópsky dom fotografie. Dnes už nie sme izolovaný ostrov, sme súčasťou medzinárodného kontextu dejín fotografie.

V 80. rokoch ste sa v tvorbe zamerali na človeka a jeho vnútorné prežívanie, čo bolo v ostrom kontraste s oficiálnym prúdom socialistického realizmu. Išlo z vašej strany o vedomú rebéliu voči štátnej propagande alebo ste jednoducho prirodzene nasledovali svoj umelecký zámer?

Bolo to prepojenie oboch polôh. Vyrastal som v kresťanskej rodine, čo mi prirodzene nastavilo morálny kompas, cez ktorý som dobovú politickú moc vnímal veľmi kriticky. Oficiálna kultúra nepripustila experiment mimo socialistického realizmu, nemyslím tým len formálnu, štylizovanú stránku obrazu, ale problém slobody vyjadrenia, ktorý je bezpodmienečným pravidlom v tvorivom a autentickom prejave.

Balady, solitery, 1994 – 1998. Foto: Jozef Sedlák

Ako mladý študent som mal možnosť vidieť ilegálne výstavy diel Jozefa Jankoviča, Daniela Fischera, Ruda Sikoru, Laca Čarného a ďalších prezentované v súkromných bytoch. Jedným z organizátorov bol pesničkár a fotograf Ivan Hoffman a Ľubo Stacho. V tom čase ma kontaktoval eštebák, predstavil sa ako úradník ministerstva kultúry a chcel, aby som sa stal informátorom a donášal na výtvarníkov. Samozrejme som to odmietol. Svoje fotografie reflektujúce vieru v Boha alebo život ľudí, ktorých režim odsunul na okraj spoločnosti, som v tom čase fotografoval do zásuvky.

Spomínate si na moment, keď sa tieto vaše „zakázané“ témy predsa len dostali na svetlo sveta?

Stalo sa to len výnimočne. Podarilo sa mi to vo výstavnej sieni na Bulharskej ulici v Trnávke, kde som vystavil súbor z ústavov sociálnej starostlivosti v Holíči a Bojkovej. O ľudí so zdravotným znevýhodnením a ťažkých alkoholikov sa starali staršie legitímne prijaté rehoľné sestry, ale aj mladé tajne vysvätené. Reakcia nenechala na seba dlho čakať. V novinách vyšiel anonymný, ideologicky podfarbený text: pýtali sa, prečo ukazujem svet, ktorý má zostať skrytý, a prečo prezentujem ľudí, ktorí pre socialistickú spoločnosť „nepredstavujú žiadnu hodnotu“ v duchu skomoleného biblického citátu: „Kto nepracuje, nech ani neje.“ Boli to kruté slová. Ďalšie fotografie v tomto duchu som prezentoval už len v súkromných bytoch.

Ústav sociálnej starostlivosti Holíč, 1984. Foto: Jozef Sedlák

ÚSS Spišský Štvrtok, 1990. Foto: Jozef Sedlák
 

ÚSS Spišský Hrhov, 1990. Foto: Jozef Sedlák

ÚSS Kaštieľ Rohovské Rybky, 1984. Foto: Jozef Sedlák

Mali ste možnosť nahliadnuť do útrob podzemnej cirkvi a dokumentovať život rehoľných sestier, ktoré režim po likvidácii kláštorov vytlačil do ústavov pre ľudí s rôznymi formami zdravotného znevýhodnenia. Prevyšovala vo vás vtedy túžba zachytiť pravdu strach z možných represií?

S odstupom času vidím, že som ako mladý fotograf mohol byť viac odvážny. Zmysel svojej práce som vnímal práve v dokumentovaní spoločenstva, ktoré malo byť zničené a zabudnuté. Rehoľné sestry, vyhnané z kláštorov v 50. rokoch, spolu s tajne vysvätenými mladými rehoľníčkami pracovali ako civilné sestry a ošetrovateľky v ústavoch na Patrónke, Bojkovej, v Rohovských Rybkách či Holíči. Napriek vlastnému vylúčeniu na okraj spoločnosti dokázali so svojimi klientmi zdieľať neuveriteľnú radosť zo života. Bol to svet dvoch identít. Cez deň si sestry svedomito plnili pracovné povinnosti v civile, no po šichte sa diala premena: staršie aj mladé sestričky si obliekli habity a začali žiť svoj skutočný, duchovný život. Pre umelca to bol fascinujúci zážitok.

Sestry františkánky, Vysoké Tatry, 1977. Foto: Jozef Sedlák

Ústav pre alkoholikov, sestry Sv. kríža, Bojková, 1985. Foto: Jozef Sedlák

Dokumentovali ste svet, ktorý bol pre ostatných tajomstvom. Ako sa tento ich „tajný život“ prejavoval navonok, za dverami ústavu?

Ten priestor sa večer úplne premenil. U sestier Sv. kríža v Cérovej a Holíči som dokumentoval tajné vysviacky, modlitby, ale aj nečakané momenty radosti – fašiangové zábavy či divadelné hry o sv. Cyrilovi a Metodovi a bl. sestre Ulriche, zakladateľke rehole. Sestry si samy vyrábali kulisy, prezliekali sa do improvizovaných kostýmov, dokonca aj za mužov – kňazov, aby mohli odohrať príbehy viery. Bol to svet, ktorý pre bežného človeka „vonku“ neexistoval. Fotografie som potom doma zväčšoval a u kamaráta knihára sa ručne zviazali do obrázkových kníh – boli to vlastne fotografické samizdaty, ktoré slúžili komunite ako archív ich vlastnej slobody.

ÚSS Holíč, fašiangová zábava, sestry Sv. Kríža, 1984. Foto: Jozef Sedlák

Vedel niekto z vtedajšej umeleckej obce, kurátorov či pedagógov, že pod rukami vám vzniká takýto unikátny archív zakázanej cirkvi?

Vôbec nie. Riziko bolo príliš vysoké. Robil som to ako vnútornú „objednávku“ pre tajnú cirkev a negatívy ostávali bezpečne ukryté v mojom archíve, kde čakali na slobodnejšie časy. Cez sieť tajných kňazov som sa dostal ku komunitám jezuitov, kapucínov či piaristov. Boli to hlavne tajne vysvätený kňaz kapucín Dezider Albertíni, piarista Ján Žákovic či jezuita Karol Ďurček a kamarát kňaz jezuita Peter Tibenský, ktorý sa stal po Nežnej revolúcii osobným tajomníkom biskupa Jána Chryzostoma Korca. Od momentu jeho inštalácie za nitrianskeho biskupa a kardinála som až po jeho pohreb mal možnosť stáť pri ňom a dokumentovať jeho život z bezprostrednej blízkosti.

Ako sa budoval tento váš vzťah?

Dovolím si povedať, že medzi nami vzniklo niečo výnimočné. Na oboch stranách vládla absolútna dôvera, vďaka ktorej som si mohol dovoliť zábery, aké by iný fotograf nezachytil. Bol som pri ňom naozaj blízko, metaforicky doslova v obývačke. Z tohto obdobia pochádza aj zaujímavý záber s tubou. Bol to osobný artefakt zo socialistických čias, ktorý si otec kardinál priniesol so sebou na Nitriansky hrad – obyčajná tuba, ktorú používal pri rozhovoroch s laikmi a kňazmi v petržalskom byte, aby eliminoval odpočúvanie Štátnej bezpečnosti. Keď som ho s tubou fotografoval už v čase demokracie, vnímal som ju ako symbolický ďalekohľad. Pre mňa ten obraz predstavuje prepojenie medzi dobou temna a svetlom slobody.

Kardinál J. Ch. Korec, hrad Nitra, pracovňa s prístrojom na tajné rozhovory, 2005. Foto: Jozef Sedlák

Vaše estetické vnímanie zásadne formovala pražská FAMU a osobnosť profesora Jána Šmoka, známeho svojím precíznym prístupom k výstavbe obrazu. Čo vám táto „pražská škola“ dala do výbavy okrem technickej zručnosti?

FAMU mala v osobe profesora Šmoka geniálny koncept výučby v tom, že nás neučila len fotografovať, ale aj o obraze a dejinách fotografie premýšľať a písať. Výučba nebola uzavretá v ateliéroch, ale bola predmetová – nútila nás k univerzálnemu videniu sveta naprieč všetkými žánrami. Moja tvorba dodnes vychádza z princípov „čistej fotografie“, či je to dokument, alebo výtvarná, konceptuálna fotografia. To znamená, že plne rešpektujem realitu a hľadám v nej autentickosť bez zbytočnej a účelovej manipulácie.

Profesor Šmok rozpracoval prelomovú teóriu fotografie ako formy komunikácie, po česky sdělení. Z tejto teórie pedagogicky čerpám dodnes pri práci so svojimi študentmi. S odstupom času som pochopil, že vo vzdelávaní je najdôležitejší samotný proces hľadania, vnímania a vzájomnej komunikácie učiteľa a žiaka.

Teoretici fotografie považujú za jeden z vašich najvýznamnejších počinov cyklus Odvody, ktorý vznikol počas štúdia na FAMU. Ako sa vám podarilo premeniť túto strohú vojenskú realitu na oceňované umelecké dielo?

Bolo to dielo náhody aj určitej mladíckej dravosti. Keď mi na odvodovej komisii slávnostne oznámili, že som branec, podplukovník si všimol, že študujem fotografiu, a dostal som svoj prvý „rozkaz“: „Tak nás tu pofoťte.“ Neskôr ako študent FAMU som sa vrátil na pôdu Obvodnej vojenskej správy už ako ich „starý známy“ so žiadosťou splnenia školského projektu Homo faber.

Mal som šťastie na „bressonovsky“ poňatý vizuálny materiál – vystihol som totiž odvody recidivistov ako neopakovateľný príbeh, medziiným aj potetovaného branca, ktorý existenciálne predstavoval niečo bizarné a symbolizoval pre mňa ako fotografa niečo nesmierne silné. Spomínam si, keď tie fotky videli profesor Šmok, Pavel Štecha, ktorý sa angažoval v pražskom disente, spolu s Annou Fárovou vybrali tri moje fotografie do čísla švajčiarskeho časopisu Camera venovaného československej fotografii. Projekt Odvody napokon získal viacero ocenení.

Odvody, 1981. Foto: Jozef Sedlák

Odvody, 1981. Foto: Jozef Sedlák

S kresťanskou symbolikou a metaforou kríža ste pracovali už počas štúdií, čo v tom čase bolo v rozpore s povinným štátnym ateizmom. Cítili ste na akademickej pôde slobodu alebo ste museli o svoje témy bojovať?

Cítil som sa slobodný najmä vďaka ľuďom, ktorými som bol obklopený. Pamätám si, ako som na školskej výstave prezentoval projekt 5 sekúnd klinickej smrti, kde sa objavil aj motív kríža. Samozrejme, objavili sa sťažnosti zo strany niektorých pedagógov, ale profesor Šmok ma podržal. On sa sústredil na fotografické kvality diela a pred vedením školy si to vedel vždy odborne odkomunikovať.

Boli však aj momenty, keď ste sa vy sám ocitli v morálnej dileme. Ako ste ako veriaci umelec pristupovali napríklad k žánru aktu, ktorý patril k povinným jazdám na škole?

V 80. rokoch 20. storočia som stál pred otázkou, ako interpretovať ženské telo prostredníctvom média fotografie. Chodieval som do tajného kresťanského spoločenstva, pri jednom rozhovore s českým kňazom na predmetnú tému mi v tom čase dokonca poradil, aby som z FAMU radšej odišiel. Práve vtedy som si však uvedomil, že nesmiem utiecť, ale naopak – musím zostať.

Práve takto pochopené „negatívne vymedzenie“ ma utvrdilo, že fotografia a umenie má svoj vlastný status, poslanie a stratégie, ako interpretovať aj kontroverzné témy na hranici etiky alebo morálky. Pochopil som, že mojím povolaním v umení je okrem estetického, umeleckého zážitku aj informovať, a to aj o témach, ktoré môžu byť vnímané ako kontroverzné.

Vaša najnovšia monografia Pripútaní na kríž sa vracia k púti ľudí so zdravotným znevýhodnením z Varšavy do Čenstochovej pred tridsiatimi rokmi. Prečo ste zvolili tento názov, ktorý evokuje bolesť, ale aj hlboké puto?

Kríž je pre mňa dokonalým zobrazením ľudského života. V jednej línii sa v ňom stretáva surovosť bytia s nádejou a realitou vykúpenia. Som presvedčený, že utrpenie sa dá uniesť len vtedy, ak je v ňom prítomná láska – inak by nás čakala len čistá deštrukcia. Ten názov knihy v sebe nesie dvojaký význam. Na jednej strane je to radosť zo spoločenstva, ale na tej druhej sú to obrovské ťažkosti, ktoré putovanie s hendikepom prináša. Desať dní sme putovali s trinástimi vozičkármi a asfalt bol taký rozhorúčený, že sa pod ich kolesami doslova topil. Bolo to fyzicky zničujúce a náboženský optimizmus sa vtedy hľadal len veľmi ťažko.

Pre mňa ako fotografa bolo výzvou autenticky zaznamenávať každodenný rytmus – určitý stereotyp – od ranného vstávania cez modlitby, svätú omšu, zábavu až po samotnú únavu z cesty – a pritom do obrazu dostať tajomstvo viery bez toho, aby som narušil intímny priestor pútnikov.

Púť vozičkárov z Varšavy do Čenstochovej, 1995 (Pripútaní na kríž, 2025). Foto: Jozef Sedlák

Púť vozičkárov z Varšavy do Čenstochovej, 1995 (Pripútaní na kríž, 2025). Foto: Jozef Sedlák

Púť vozičkárov z Varšavy do Čenstochovej, 1995 (Pripútaní na kríž, 2025). Foto: Jozef Sedlák

Stalo sa, že ste niekedy videli vynikajúci záber, no napriek tomu ste ho nespravili?

Samozrejme, práve tam narážala moja profesionálna dravosť na hranice etiky možného, ako interpretovať prvoplánovo nepríjemnú realitu. Tieto pocity sa spájali s hranicou prirodzenej ľudskosti, pretože po pár dňoch som sa so všetkými pútnikmi poznal a cítil som, že mi dôverujú a púšťajú ma viac do svojho súkromia. Boli momenty, keď som pred sebou videl technicky a kompozične geniálnu fotografiu, ale moje svedomie mi nedovolilo stlačiť spúšť. Nechcel som tých ľudí zneužiť alebo ich v ich zraniteľnosti spochybniť. Viera ma naučila, že úcta k človeku je dôležitejšia než akokoľvek dobrý záber.

Spomeniete si aj na konkrétnu situáciu, v akej to bolo?

Bolo to napríklad pri večernom kúpaní pútnikov pod holým nebom. Po celodennom pochode v horúčave to bol pre nich moment hlbokej úľavy, ale zároveň to bolo veľmi intímne. Hoci som ako fotograf cítil silu týchto výjavov, neodvážil som sa stlačiť spúšť. Chcel som za každých okolností zachovať úctu k ich dôstojnosti.

Zaujímavé však je, že dnes sa na to pozerám aj optikou osobnej zrelosti a skúsenosti s aktuálnymi stratégiami v dokumentárnej fotografii, ktoré otvárajú prísne intímne udalosti života a prepájajú tento svet s verejným. Spätne presne viem, ktoré výnimočné zábery mi vtedy „unikli“, ale neľutujem to. (Úsmev.)

Svet súčasného umenia je často definovaný absolútnou otvorenosťou. Kde máte vy svoje „červené čiary“, za ktoré ako fotograf odmietate zájsť?

Moje hranice sú pevne ukotvené v Desatore. V procese tvorby si každú tému vnútorne analyzujem a následne ju aplikujem do obrazu – fotografie cez tento morálny filter. Priznávam však, že je to neustály balans na tenkej hranici. Niekedy mám pocit, akoby som žil v dvoch paralelných svetoch – v tom umeleckom, ktorý si sám tvorí hranice, čiže je bez hraníc, a v tom svojom, hodnotovom, ktorý si priznáva, že nás niečo presahuje a tvorí nemennú konštantu.

Tento stret v človeku občas vyvoláva chaos a vtedy potrebujem veľa trpezlivosti a poznania okolností, aby som sa v ňom zorientoval. Umelec by však mal mať v sebe dostatok pravdivosti a pokory na to, aby si dokázal priznať pomýlenie, ak niekde a niekedy prekročí mieru aj napriek tomu, že sa snaží byť autentický.

Čas verejného zneistenia, Hyperdokument, 2024. Foto: Jozef Sedlák

Dnes pôsobíte na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM, kde pripravujete budúcich mediálnych profesionálov. Ako sa vám darí pedagogicky sprevádzať mladých ľudí v dobe, ktorú definuje digitálny smog a extrémna rýchlosť?

Má to viac rovín. Priznávam, že vzhľadom na svoj vek mám na veci života viac času a nadhľadu, no o to viac sa musím namáhať pri snahe porozumieť realite a spoločenským otázkam súčasných mladých ľudí. Ich svet je iný, no potreba autentického vyjadrenia zostáva rovnaká.

Základom mojej pedagogiky je trpezlivosť v procese komunikácie. V dobe digitálneho smogu, keď nás zahlcuje balast, je kľúčové vytvoriť bezpečný priestor, aby sa študent dokázal vnútorne otvoriť, zdieľať svoje skutočné myšlienky, chcieť fotografovať a snažiť sa ich vizualizovať – dať svojim predstavám formu a obsah.

Jozef Sedlák. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vo fotografii sa hovorí, že pokiaľ nespravíte reálny záber, neposuniete sa.

Presne tak. Až pri finálnej fotografii môžete totiž konfrontovať svoju pôvodnú predstavu – ktorá je v hlave často geniálna – s realitou. Študenti sú dnes pragmatickí a chcú ihneď výsledky, preto ich učím trpezlivosti v procese uvažovania pred stlačením spúšte. Nadpriemerná fotografia potrebuje čas a v mnohých prípadoch vzniká (ne)fotograficky, čiže pokazením záberu. Aj to, čo sa nám dnes zdá nepodstatné, môže o dvadsať rokov, v zmene vnímania estetiky a mentality spoločnosti, získať obrovskú pridanú hodnotu. Práve túto trpezlivosť sa im snažím odovzdať.

Jozef Sedlák (*1958, Bratislava). Výrazná osobnosť slovenskej fotografie, dokumentarista a pedagóg. Absolvoval pražskú FAMU (1984) a po desaťročiach pôsobenia na VŠVU v Bratislave, kde sa habilitoval na docenta, v súčasnosti vedie Ateliér komunikácie v médiu fotografie FMK UCM v Trnave.
Vo svojej tvorbe sa dlhodobo venuje sociálnym témam, otvára otázky pamäti, identity, vyjadruje sa prostredníctvom dokumentárnej, inscenovanej a konceptuálnej fotografie. Je autorom viacerých knižných publikácií, ako Damnatio memoriae (2017), V karanténe obrazov (2021) či najnovšieho projektu Pripútaní na kríž (2025). Za svoj prínos do vizuálneho umenia získal množstvo ocenení – v roku 2010 Cenu Slovenskej výtvarnej únie, v roku 2020 cenu Konferencie biskupov Slovenska Fra Angelico a v roku 2025 bol vyhlásený za Osobnosť slovenskej fotografie. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach od Slovenskej národnej galérie až po inštitúcie v Toronte, Londýne či Massachusetts. www.jozefsedlak.sk