Polemika o odstránení Čulenovej sochy Umelecké dielo malo zostať slúžiť ako memento vs. oslava totality na verejné priestranstvo nepatrí

Marek Čulen bol jedným zo zakladateľov Komunistickej strany Československa. Po nástupe komunistického režimu bol ako povereník pre poľnohospodárstvo zodpovedný za násilnú kolektivizáciu, počas ktorej štát znárodnil súkromné roľnícke majetky.

Režim mu v roku 1978 pred úradom vlády postavil sochu. Tú dalo mesto Bratislava minulý týždeň odstrániť so zdôvodnením, že „čestné miesto na Námestí slobody by nemal mať človek, ktorý sa stal jedným zo symbolov neslobody“.

Či bolo odstránenie a jeho spôsob správne, píšu Jakub Lipták a Lukáš Krivošík.

Jakub Lipták: Neznižujme sa k ideologickému odstraňovaniu sôch

Nesúhlasím so samotným odstránením sochy Mareka Čulena z parčíku pri Námestí slobody a už vonkoncom nie so spôsobom, akým sa to urobilo.

Zdôrazňujem – ak bude mať niekto pokušenie poukázať na moju zdanlivú nekonzistentnosť, keďže som odporcom názvov ulíc velebiacich komunizmus –, že zásadne rozlišujem medzi názvami verejných priestranstiev a umeleckými dielami.

Všimnime si, že pri zdôvodňovaní odstránenia sochy Mareka Čulena sa hovorí prakticky iba o osobe Mareka Čulena. Odstránený pritom nebol dávno mŕtvy Čulen, ale dielo z roku 1978 od akademického sochára Vladimíra Môťovského v spolupráci s architektom Štefanom Ďurkovičom. Umelecký rozmer diela akoby šiel úplne bokom.

Považujem za nevyhnutné rozlišovať medzi umeleckými kvalitami diela, znázorneným objektom – respektíve kontextom jeho vzniku – a osobou autora. Žiaľ, tieto rozmery sa veľmi často zmiešavajú dokopy.

Vidíme to nielen pri takzvaných komunistických dielach (a to sa týka aj architektúry), keď sú vnímané iba na základe svojho ideologického súladu so súčasným hlavným prúdom, ale napríklad aj pri dielach Marka Rupnika, ktoré sú pre zmenu odstraňované pre morálne prehrešky svojho autora.

Nesúďme dielo podľa autoraVýzvy na odstraňovanie Rupnikovho umenia nie sú na mieste

Jakub Lipták

Oba prístupy sú chybné, pretože nehľadia na kvality diela ako takého. Tento rozmer by pri diskusii o umeleckom diele mal byť ústredným.

Inak ide prosto o ideologické odstraňovanie sôch, aké má u nás smutnú tradíciu. Vidíme ho však aj na Západe – nedávno v rámci protestov Black Lives Matter v USA za obeť padali aj sochy Krištofa Kolumba či niektorých významných prezidentov, pretože boli otrokármi.

Pri tomto prístupe k umeleckým dielam sa pre stále sa meniacu spoločenskú náladu budú pravidelne odstraňovať vrstvy histórie či symboly hodnôt, ktoré sa skrátka stanú nepohodlnými – a niet záruky, že sa to jedného dňa nebude týkať napríklad aj krížov či sôch Panny Márie.

Alebo dokonca – v súlade s jedným v Európe rastúcim náboženstvom – aj vyobrazení ľudí ako takých.

Mesto mohlo dielu vytvoriť nový kontext, v ktorom by socha Čulena nepôsobila, že túto osobnosť velebí. No urobilo sa to ako vždy, najjednoduchším možným spôsobom. Len sa to skrátka dalo preč.

Napokon, dôsledkom tohto prístupu je, že kým umelecky kvalitné, hoci ideologicky nevhodné diela sa budú odstraňovať, ostanú (a budú pribúdať) tie, ktoré sú momentálne obsahovo kóšer, hoci aj nízkej umeleckej kvality: od repliky Štefánika pri Dunaji cez Satinského na Dunajskej, svätú Alžbetu pri Hrade či vyslovené gýčiky typu Čumil až po prakticky všetky sochy Jána Pavla II.

S odstránením sochy Mareka Čulena teda nesúhlasím preto, lebo argument, že ide o nežiaducu osobnosť, nepovažujem za relevantný.

Ešte pár slov k spôsobu odstránenia sochy Mareka Čulena.

Prekáža mi, že tomu nepredchádzala riadna verejná ani odborná diskusia. Mesto si vyžiadalo stanovisko Historického ústavu SAV iba k osobe na soche znázornenej, hoci (už neexistujúca) pomníková komisia mesta v minulosti súhlasila s odstránením sochy iba pod podmienkou, že sa na danom mieste zriadi hrob Neznámeho vojaka. Neodobrila teda spôsob, akým sa to spravilo teraz.

Pár desiatok metrov vedľa (pri fontáne – kúpalisku) sa bude čoskoro odhaľovať pamätník Nežnej revolúcie. Možno aj ten mohol radšej byť v parčíku, kde po Čulenovi ostalo prázdne miesto.

Na záver ešte jedna poznámka. Umenie – bez ohľadu na to, či je v galérii alebo vo verejnom priestore – má za úlohu aj vyvolávať diskusiu.

Mám pochopenie pre to, keď Čulenova socha niekomu prekážala v súvislosti s osobou, ktorej bola venovaná. Aj preto si myslím, že bola nevyužitou príležitosťou – obzvlášť v blízkosti úradu vlády –, ako vo verejnosti vzbudiť zamyslenie o komunizme, demokracii, súkromnom vlastníctve, vyvlastňovaní či kapitalizme.

Dnes také veľmi aktuálne témy najmä u mladej generácie.

Mesto mohlo dielu vytvoriť nový kontext, v ktorom by socha Čulena nepôsobila, že túto osobnosť velebí, ale že poukazuje na minulosť, nastoľuje otázky a odpovede necháva na občanovi.

No urobilo sa to ako vždy, najjednoduchším možným spôsobom. Len sa to skrátka dalo preč.

Nedôstojné pietne miestoNovému hrobu Neznámeho vojaka trčí slovenská slama z topánok

Jakub Lipták

Lukáš Krivošík: Nejde o zničenie sochy, ale o jej presunutie

Nechcem Jakubovu tézu karikovať, no ak jej rozumiem správne, podľa názoru môjho kolegu je odstránenie sôch komunistických potentátov z verejných priestranstiev vlastne niečo ako ľavicovoprogresívna cancel culture na Západe, keď sa v tamojších metropolách po smrti Georgea Floyda vandalizovali alebo rúcali sochy historických osobností – od jednotlivcov, ktorí vlastnili otrokov, až po ľudí ako Winston Churchill.

Teda ani odstránenie sochy komunistického funkcionára Mareka Čulena z Námestia slobody a zo susedstva sídla úradu vlády nie je v poriadku, lebo aj to je súčasť našej histórie, aj to je umenie...

Nuž, súhlasím, že aj sochy alebo iné umenie (obrazy, filmy...) oslavujúce totalitné režimy môžu mať umeleckú a historickú hodnotu. Preto nevolám po ich ničení.

Pokojne je možné premiestniť ich do galérií alebo múzeí a ďalej ich vystavovať s náležitým vysvetlením kontextu ich vzniku. Podobne ako sa vystavujú monumentálne sochy egyptských faraónov alebo antických pohanských božstiev, hoci len málokto dnes hlása ideológiu, z ktorej tie sochy vznikli.

Alebo je možné vytvoriť akýsi „jurský park“ komunistických sôch. Inak povedané, zhromaždiť ich na jedno miesto a tam ich vystavovať ako memento minulosti.

Diela, ktoré vznikli na objednávku a s cieľom oslavovať totalitné režimy, teda netreba ničiť. No popritom zastávam názor, že nemusia nevyhnutne stáť na prestížnych verejných priestranstvách len preto, že ich tam nainštaloval minulý totalitný režim v čase, keď mal neobmedzenú moc, a často bez toho, aby sa pýtal na názor občanov.

Verejné priestranstvo, ako napríklad námestie, je exkluzívny priestor. Je vzácne. Väčšina slovenských miest má jedno, možno zopár námestí. Je pochopiteľné, ak občania nechcú, aby najexkluzívnejšiemu verejnému priestoru v ich meste dominovali sochy Lenina, Gottwalda či Mareka Čulena, ale radšej si tam dajú sochy osobností, s ktorými sa dokážu stotožniť a ktoré pokladajú za hodné oslavy a inšpirácie – napríklad Štefánika, Štúra, Hlinku, československých legionárov, Gabčíka, Goliana a Viesta a podobne.

Máriu Teréziu alebo Ľudovíta Štúra si nevážime pre predsudky, ktoré mali spoločné so svojimi epochami, ale pre to dobré, čo priniesli svojej ére. U komunistických pohlavárov takéto pozitívne stránky buď nevidím, alebo ak nejaké mali, tie negatívne prevažujú.

Inou možnosťou je zrekonštruovať historický vzhľad tých námestí. To môže zahŕňať, že sa na mieste odstránenej sochy nejakého komunistu obnoví napríklad morový stĺp, socha nejakého svätca alebo dokonca nejakého Habsburga (v Bratislave napríklad Márie Terézie).

Na tomto mieste by ktosi mohol namietnuť, že aj niektoré z vyššie zmienených osobností boli v niečom problematické a mali hoci aj nejaké politicky nekorektné výroky, ktoré sú už neprijateľné z hľadiska štandardu najprogresívnejšieho progresivizmu „vzor 2025“. Niekto by aj mohol namietnuť, či sú dôstojnou a demokratickou alternatívou sôch predstaviteľov komunistického režimu napríklad sochy feudálnych symbolov a „exponentov habsburského režimu“ ako hoc aj Mária Terézia.

Ja však nie som progresívny ľavičiar. Ako konzervatívec, naopak, chápem, že Máriu Teréziu alebo Ľudovíta Štúra si nevážime pre predsudky alebo omyly, ktoré mali spoločné s epochami, v ktorých žili, ale za to dobré a prínosné, čo priniesli svojej ére. Ju napríklad za školskú reformu, jeho za spisovnú slovenčinu a obhajobu záujmov slovenského národa.

U komunistických pohlavárov takéto pozitívne stránky buď nevidím, alebo ak nejaké mali, tie negatívne prevažujú. Preto sa mi ani nepáči, že už v ponovembrovom období Smer značkuje verejné priestranstvá pamätníkmi komunistov – od pomenovania priestranstva pred parlamentom po Alexandrovi Dubčekovi po pamätnú tabuľu s citátmi Vladimíra Mináča na starej budove Národnej rady.

A s tým súvisí skutočný problém: súčasnú slovenskú štátnosť a demokratické zriadenie nesprevádza žiadny pozitívny koncept, ako pristupovať k verejným priestorom. Vyplýva to aj z toho, že v slovenskej spoločnosti neexistuje konsenzus o našich dejinách ani o tom, kam by sa aspoň v hrubých rysoch mala uberať naša krajina v súčasnosti.

Na záver ešte poznámka k soche Mareka Čulena. Veľmi sa mi páčil článok, ktorý napísal Jakub pred tromi rokmi. Je o nedôstojnom hrobe Neznámeho vojaka na nábreží Dunaja. Ak jeho vzhľad a umiestnenie komunikuje nejakú myšlienku, tak tú, že riskovať život za Slovensko vo vojne radšej netreba, lebo ani len poriadnej vďačnosti od nasledujúcich generácií sa vám nedostane.

Článok okrem iného spomína, že hrob Neznámeho vojaka mal byť pôvodne v parku pri úrade vlády na mieste sochy Mareka Čulena. To miesto by bolo určite vhodnejšie. Ak by bolo aj architektonické riešenie hrobu pôsobivejšie, mohlo by ísť o verejný priestor skutočne hodný demokratickej slovenskej štátnosti.