Nová tržnica Sklený kontajner, kde sa snúbi socík s hipsterčinami a krásne to ladí

Keď som bol dieťa, dnes obľúbená Stará tržnica v centre mesta bola viac zatvorená ako otvorená a azda jedinou funkčnou tržnicou v meste bola tá na Trnavskom mýte, ktorú sme nevolali inak ako nová.

Oproti cez cestu bol stále funkčný Dom odborov alebo Istropolis, pod križovatkou hrôzostrašný podchod a kúsok za ním, na mieste dnešného obchodného domu, sa nachádzala ruina kúpeľov Centrál.

Rušnej križovatke – či azda veľkoryso povedané verejnému priestoru – dodávala život práve aj tržnica. Množstvo stánkov s ovocím a zeleninou, davy ľudí a prenikavá vôňa kyslej kapusty. Aspoň toľko si z tržnice zrejme niekedy z neskorších deväťdesiatych rokov pamätám.

Odvtedy som ju dlhé roky nenavštevoval. Naše kraje i hlavné mesto zaburinili hypermarkety a veľké obchodné centrá. Najprv v roku 2000 Polus, rok nato Aupark. Starým obchodným domom odzvonilo.

No dnes, takmer tridsať rokov po tom, čo som v tržnici voňal kyslú kapustu, táto budova stále stojí a je funkčná. Ba dokonca sa pomaličky vzmáha a vracia sa do nej život. Je to skoro až malý zázrak.

Tržnicu navrhol architekt Ivan Matušík so statikom Pavlom Čížekom a jej výstavba prebiehala v rokoch 1978 až 1983. Má pripomínať sklený kontajner a charakteristická je červenou strechou a velikánskymi výduchmi vzduchotechniky po bokoch budovy i na streche. Slohovo patrí do neskorej moderny, konkrétne do jej v našich končinách zriedkavého druhu zvaného high-tech.

S tržnicou sa mi spája ešte iná detská spomienka: na jej streche sa kedysi nachádzala obrovská svietiaca reklama na kokakolu. Bola tam fľaša koly so slamkou, z ktorej akože ubúdalo.

Myslím si, že túto reklamu potom nahradila iná na ten istý nápoj, a prednedávnom tržnicu zasa „zdobila“ veľká obrazovka. Tá je našťastie už preč a ani sa už žiadna nevráti. Tržnica bola totiž v roku 2022 vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.

Mnohí ju neznášajú. Je to vraj opacha, obluda či ohava. A ešte k tomu komunistická – rovnako ako zbúraný Istropolis.

Zlé jazyky hovoria, že aj tržnicu mohol postihnúť podobný osud. Od začiatku však patrila mestskej časti Nové Mesto na rozdiel od Istropolisu, ktorý patril Konfederácii odborových zväzov a tá ho skrátka predala.

Hoci aj tento objekt mal pamiatkové hodnoty a mal byť vyhlásený, za šéfovania Radoslava Ragača pamiatkarom a Natálie Milanovej kultúre sa nenašiel podpis, ktorý by bol možno mohol túto budovu zachrániť.

Nie som odporcovi modernej architektúry schopný vysvetliť, čo je na nej pekné a hodnotné. Vybudovať si k nej vzťah je cesta, ktorá je ťažšia ako v prípade ľúbivej gotiky či povedzme secesie. Jediné, čo môžem takémuto človeku poradiť, je, nech sa ide na to miesto pozrieť – v tomto prípade do Novej tržnice –, strávi tam dlhší čas a poprosiť ho, aby tú architektúru nehodnotil podľa jej súčasnej, často, žiaľ, zanedbanej údržby.

Trnavské mýto je dnes obdivuhodne odporným miestom. Napriek zrekonštruovanému podchodu tomuto priestoru dominuje rušná križovatka s nedoriešenými úrovňovými pešími priechodmi. Miesto zbúraného Istropolisu obyvateľov už roky straší oplotená beznádej tváriaca sa ako stavenisko a jediná väčšia investícia, ktorá sa v tomto okolí zrealizovala, bolo päť platanov, ktoré primátor Vallo dal za sedemdesiattisíc doviezť z Holandska.

Smutnou realitou Trnavského mýta a najmä priestoru pod najdrahšou päticou platanov na svete je bezdomovecké dúpä, ktorému sa každý vyhýba širokým oblúkom. Týchto ľudí sem každé ráno z útulne navozí autobusová linka 163, aby ich večer mohla odviezť naspäť.

Tržnica má zároveň rokmi zanedbané okolie a rozpadávajúce sa schody pri vchodoch do nej nepôsobia práve pozývajúcim dojmom.

No vnútri tržnice je akoby iný svet.

Prízemie tržnice. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Je tu prekvapivé ticho, pokoj a pomalší svet ako tam vonku.

Okolo štvrtej poobede sa tu deň už končí, kým za oknami ešte beží ďalej.

A najmä – tržnica je akoby stroj času. Z dvadsiatych rokov dvadsiateho prvého storočia sa tu presuniete do deväťdesiatok či azda ešte ďalej.

Nie je to kontajner, je to bublina. Je to akvárium. Či laboratórium.

Na poschodí si pochutnáte na vyprážanej rybe s majonézovým šalátom na stojáka aj s poctivou štvrtkou servítky. Vedľa vo vieche môžete obed spláchnuť sudovým vínkom.

V domácich potrebách dole zoženiete doslova muzeálne artefakty. Takto moju pozornosť prednedávnom upútala súprava nožníc „made in Germany“ v dizajnovom obale bez akéhokoľvek nápisu.

Keď som sa pani majiteľky spýtal, ako dlho to už má, priznala, že to nie je nový tovar. Samozrejme som súpravu kúpil.

Moja nová súprava nožníc. Foto: Postoj/Jakub Lipták

O čosi ďalej je klasická táckareň s domáckou kuchyňou. Dostanete tu denné menučko, ktoré vás finančne nezruinuje. Je tu však i mäsiar, predajňa syrov, zdravý obchod, vietnamské bistro i nechtové štúdio, cukráreň a, samozrejme, zelovoce.

Nesmú chýbať kvetinárstva s obrovským výberom umelých kvetov, čo naznačuje, aká sociodemografická kategória tvorí väčšinu miestnej klientely.

Pre nich je tržnica súčasťou ich životov a chodia sem „odvždy“ bez ohľadu na obskúrnosť tejto fascinujúcej budovy.

Pre ďalších je kuriozitou azda až na úrovni urbexu. A práve takýchto mladých ľudí (neviem, či ich ešte môžem nazvať slovom hipsteri, ktoré bolo v móde pred desiatimi rokmi) v tržnici vídať čoraz viac.

Nie je to vôbec náhoda. Mestská časť sa usiluje, aby tržnica ožila, a hoci ťažko predpovedať, či sa to podarí, badať prvé lastovičky.

Socíkovské prevádzky dostali susedov v podobe vegánskej reštaurácie, kórejského bistra, školy cirkusu či jednej maličkej prevádzky na poschodí, o ktorej som najprv nevedel, čo vlastne je.

„Vy ste kaviareň?“ pýtam sa. Slečna ma doplnila, že sú nielen kaviareň, ale aj sirupáreň a kombucháreň.

A kávu majú dobrú. Keď to hovorím ja, tak to už niečo znamená.

To dvojité espresso som tam sŕkal v šoku z toho, kde som a čo práve robím. V tomto priestore sa totiž stretli množiny s nulovým prienikom; opačné konce Gaussovej krivky – a pozor, tým vôbec nechcem povedať, že jeden je lepší a druhý horší, ale to, že „normík“, bežný človek milión, do tejto budovy ani nezablúdi. Je to miesto pre skutočných fajnšmekrov.

Vidieť vedľa seba prakticky skanzen a najmodernejšie koncepty pre takmer až subkultúry je neuveriteľne roztomilé a to je zároveň v súčasnosti najväčšou devízou tohto priestoru.

Choďte sa tam pozrieť, kým to takto je. Neviem, či niekde inde také uvidíte.

Na druhej strane chápem, že to musí dávať zmysel aj finančne. Dobrá polovica priestorov je bez nájomníkov a aj vnútri budovy je zjavný investičný dlh.

V prípade Novej tržnice som však optimista. Akosi cítim, že po odrazení sa odo dna túto inštitúciu čakajú lepšie časy, a hoci tá cesta môže byť tŕnistá, napokon z toho bude niečo funkčné a organické.

A že zatiaľ čo mladý potetovaný týpek bude do seba tlačiť segedín z táckarne, pestovaná dôchodkyňa si bude vychutnávať espresso s vyváženým profilom citrusov, javorového sirupu, vanilky a drvených kakaových bôbov.