Život hluchoslepých Maľujú a vyhrávajú súťaže. V zahraničí normálne študujú, u nás je to inak

Keď sa pred 39 rokmi narodila Kristína Fašungová z Bratislavy, rodičia si ju z pôrodnice odnášali ako zdravé dieťa.

Až neskôr sa dozvedeli, že je nepočujúca a má čiastočne zachovaný zrak na jednom oku. K tomu sa časom pridružila aj duševná zaostalosť.

V osemdesiatych rokoch neexistoval internet, rodičia sa museli spoľahnúť len na to, čo povedali lekári.

„Informácií bolo strašne málo, s Kristínkou sme absolvovali Vojtovu metódu, riešili sme reč, skúšali sme čokoľvek. Ako dieťa navštevovala domov sociálnych služieb v Bratislave, ale tam nemali skúsenosť s hluchoslepými,“ opisuje Kristínin otec Peter.

V zariadení sa začala u Kristíny silnejšie prejavovať autoagresia a logopedička rodičom odporučila zmenu. Vtedy mala 11 rokov a v hre bola jediná lepšia možnosť – odchod z Bratislavy na východné Slovensko do špeciálnej internátnej školy pre hluchoslepé deti v Červenici.

Peter Fašung bol najskôr proti, nevedeli si s manželkou predstaviť dať dcéru viac ako štyristo kilometrov od seba a vídavať ju raz za čas.

„Boli to veľmi ťažké chvíle, to sa nedá opísať. Každý druhý deň sme telefonovali, ako sa má. Ale po tých rokoch vieme, že to bolo správne rozhodnutie,“ hovorí pre Postoj.

Čo ho napokon presvedčilo? Videl, že aj hluchoslepé deti sa napriek svojmu znevýhodneniu dokázali vzdelávať a napredovať.

Keď však v Červenici dosiahli 18 rokov, museli zo školy odísť. Niekoľko rodičov a odborníkov na hluchoslepotu spolu riešilo, čo ďalej. Vedeli, že doma im ďalšie napredovanie nedokážu poskytnúť.

Vďaka odhodlaniu rodičov v Združení rodičov a priateľov hluchoslepých detí vznikol v roku 2007 Maják, nezisková organizácia, ktorá sídli v Sadoch nad Torysou pri Košiciach.

Dodnes je jediným špecializovaným zariadením pre viacnásobne zdravotne znevýhodnených ľudí.

Maják vznikol prebudovaním rodinného domu. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Kristína je tam dodnes, rodičia ju pravidelne navštevujú, trávi však nejaký čas aj doma či na dovolenke s rodinou.

„V Majáku jej dokážu poskytnúť odbornú podporu a individuálny rozvoj, zdokonaľujú u nej samoobslužné činnosti a to by sme s ňou v takej miere doma nedokázali,“ hodnotí Kristínin otec.

Kristína v ateliéri. Jej obrazy už majú mnohých majiteľov. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V Majáku teraz maľuje abstraktné diela, ktoré už visia nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, a vyhráva s nimi súťaže.

„Naša dcéra má bohatší život, ako by mala doma,“ zhrnie aj jej mama Jana Fašungová.

Kristína býva v Majáku spolu s ďalšími siedmimi ľuďmi, ktorí majú problémy so sluchom aj zrakom v rôznej škále.

Ako títo ľudia komunikujú? Posunkovou rečou, posunkami do ruky či na telo.

Rubeolové deti

V Majáku žije väčšina „rubeolových detí“. To znamená, že sa narodili v osemdesiatych rokoch, keď nastal boom tehotných matiek s rubeolou.

Ešte väčším nešťastím však bolo, že nemali už v útlom veku možnosť vzdelávať sa ani komunikovať. V našom systéme kategória hluchoslepých neexistovala.

V dôsledku sociálneho zanedbania sa im tak pridružili aj mentálne a sociálne problémy. Slovenský systém prijal hluchoslepotu v zákone až v roku 2008.

Sídlo Majáka nájdeme ľahko vďaka výraznej farebnej fasáde, vnútri je pokojná a zároveň tvorivá atmosféra s početnými výtvarnými dielami na stenách.

Zo spoločenskej miestnosti sa ozýva bubnovanie. Andrej sedí na gauči s gitarou položenou na stehnách. „Je totálne hluchoslepý, nevidí, nepočuje, nerozpráva,“ dozvieme sa od šéfky Majáka Henriety Heidecker.

Dodá, že je to vysokointeligentný chalan a po budove sa orientuje skvele aj sám. „Keby mal možnosť vzdelávať sa už od narodenia, je to ten typ, ktorý má vysokú školu,“ pochváli ho.

Andrej naznačí, že gitaru už nechce.

„Je najviac náročný na aktivity, nebude robiť to, čo chcete vy,“ povie s úsmevom riaditeľka.

V spoločenskej miestnosti má každý individuálnu aktivitu. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Miriama bubnuje s Mariánom. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Matej, ktorý pracuje v Majáku a sám je nepočujúci, mu začne pripínať štipce na odev. Andrej si ich pomaly dáva dole, takto cvičí jemnú motoriku. Vie si vypýtať aj pomoc, napríklad na toalete zatlieska o zem.

„A toto je náš víťaz v insitnej tvorbe,“ dozvieme sa o Paľovi, ktorý sedí v okuliaroch za stolom a usmieva sa. „Paľo, veď sa pochváľ,“ vyzve ho riaditeľka Majáka.

Paľo sa len zasmeje a začne nám vysvetľovať, že malý mechanický stroj, ktorý má pred sebou, vynašiel Nemec Pichta.

Miriama Hajduková, ktorá pracuje v Majáku od začiatku, sedí oproti najmladšiemu klientovi Mariánovi a bubnujú na perkusiách.

„Hráme na hudobných nástrojoch, aby Marián skúšal vnímať tón a zopakoval ho. Cvičí si tak pamäť, sluch aj jemnú motoriku,“ opisuje.

Pracovať v Majáku je náročné, každý z obyvateľov potrebuje iný prístup. Čo tu drží Miriamu?

Andrej a vpravo zamestnanec Matej. Matej je nepočujúci, v Majáku dostal prvú šancu pracovať. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Usmievavý Paľo, v pozadí Andrej. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Pichtov stroj je dôležitý vynález pre ľudí ako Paľo. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

„Vidím, ako sa títo ľudia posúvajú, aj keď im stúpa vek. Nestagnujú, nie je tam regres, ale pomalý progres,“ opíše.

Dodá, že s nimi veľmi rada cestuje a berie ich do galérií, bazénov, na nákupy či hipoterapiu. „Vonku je to s nimi iné. Nepoďakujú síce, že sme ich niekam vzali, ale vnímame ich úsmev, pocity šťastia, spokojnosti. Z výletov čerpajú veľmi veľa pozitív.“

Pýtame sa, či sa nebojí brať ich do rušného sveta. „V minulosti bolo náročné všetko zorganizovať, zabezpečiť, zistiť, koho môžem zobrať na dlhšiu vzdialenosť. Bola som s nimi v Bratislave, v Taliansku, v Nemecku.“

Časť „majákovcov“ maľuje v rámci arteterapie. Piati so svojimi dielami aj súťažia a pravidelne vyhrávajú, a to aj v konkurencii zdravých výtvarníkov.

Kým sa presunieme do ateliéru, riaditeľka hovorí, že začiatky v Majáku boli veľmi ťažké. „Hľadali sme komunikačné kanály, každý to mal inak.“

Stena slávy

Presúvame sa po chodbe budovy, kde má každý majákovec vlastnú izbu.

„Tu je naša stena slávy,“ ukazuje nám s hrdosťou riaditeľka. Ako prvú nám ukáže zarámovanú fotografiu, na ktorej je rodisko Američanky Helen Keller, ktorá ako prvá hluchoslepá vyštudovala Harvard. Je to dôležitá fotka, datuje nielen vznik Majáka, ale aj to, že na otvorenie prišli do malej dediny osobne aj Američania.

Cez upravený dvor plný zelene a pokoja sa presúvame do ateliéru, kde stretávame Kristínu, ktorá sa sústreďuje pri veľkej farebnej stene a rázne nanáša farby. Má ich aj na oblečení, naozaj maľuje celým telom, ako nám to predtým opisoval jej otec.

Peťo ukazuje na svoj diplom, ktorý vyhral vo výtvarnej súťaži. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V ateliéri je spolu s Peťom, ktorý precízne kreslí malé okienka, a Jurajom, ktorý tvorí farebné srdce.

Všetci traja sú hluchoslepí, ale každý trochu inak. „Každý má svoj svet, reaguje inak, vyjadruje sa inak a cíti tento svet inak,“ dozvieme sa od profesionálneho výtvarníka Helmuta Bistiku, ktorý pôsobí v Majáku od jeho vzniku.

Kým doň nastúpil, zbieral skúsenosti v zahraničí a zameriaval sa na krátke workshopy pre zdravotne znevýhodnených.

Umenie je podľa neho pre každého. „Je to spôsob, ako sa dotknúť človeka a jeho človečenstva a neriešiť nič iné. Tam sa môžete pohybovať slobodne.“

Ako tvoria hluchoslepí?

„Nikto sa tu ničomu neučí, príde do ateliéru a tvorí, čo mu je blízke. A keď aj sú typy, ktoré nerady tvoria kreatívne, ten pocit robiť nejakú činnosť je liečivý, uspokojujúci. Nikdy to nebolo tak, že hneď tvorili, bol to proces.“

Výtvarník Helmut Bistika a Kristína. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Peťovou špecialitou je kreslenie malých okienok. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Paľo a jeho srdce. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Profesionálny výtvarník Helmut Bistika. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Výtvarník hovorí, že arteterapia nie je len maľovanie, „je to všetko“.

Spomína, že Kristína nechcela tvoriť len ceruzkou alebo fixkou, ale aj nohami. „Teraz robí velikánske diela, celým telom, vtedy sa cíti najlepšie. A po práci ide rovno do sprchy.“

Peťo sa zas nechce pošpiniť, pracuje len fixkami. Paľo tvorí veľkými štetcami, je úplne nevidiaci. „Musíte tých ľudí prijať a uvedomiť si, čo ten človek asi cíti, čo chce, a to musím ponúkať. Nemôžem ponúkať niečo, čo mu nesedí alebo pri čom sa necíti komfortne,“ hovorí výtvarník.

Zaujíma ma, ako po farbách siahajú tí, ktorí nevidia. „Je to rôzne. Občas je to aj manipulácia, lebo niekedy vidím, že by sa obrazu hodila červená. Takže mu dám červenú a urobí určitý tvar.“

Peťovo dielo. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vidíme, že Juraj si hnedú farbu vypýta tak, že naznačí, že melie kávu.

Diela z Majáka končia na výstavách či súťažiach. „Máme plný sklad, robíme výstavy po celom Slovensku, ale aj v zahraničí. Vyhrávajú súťaže, vyhrali celoslovenskú súťaž Výtvarné spektrum. Medzi výtvarníkmi nikto nevedel, že sú nevidiaci,“ chváli Bistika.

Obrazy si môže kúpiť každý, kto má záujem a chuť podporiť ich autorov.

V zahraničí môže byť hluchoslepý aj právnikom

Na rozdiel od Slovenska v zahraničí už roky funguje po narodení hluchoslepých detí včasná intervencia, ktorá je dôležitá, aby sa u nich rozvíjalo myslenie a komunikácia.

S ľuďmi v Majáku sa však po narodení nič odborné nerobilo, väčšinou komunikovali len autoagresivitou.

„Typické pre hluchoslepotu je, že ak človek nedokáže vyjadriť, pomenovať, že ho niečo trápi, začne sa sebapoškodzovať. Keďže nevie sprostredkovať informáciu, nerozumie vám ani vy jemu,“ vysvetľuje riaditeľka.

Riaditeľka Henrieta Heidecker vedie Maják už od jeho vzniku. Svoju prácu vníma ako poslanie. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Opisuje, že napríklad v Británii žijú hluchoslepí ľudia, ktorí majú rodiny, deti, vzdelanie a školy.

„Videla som hluchoslepého právnika, ktorý mal dvoch tlmočníkov. Sú to ľudia, ktorí dokážu docieliť veľké veci. Dokonca Obama mal vo svojom tíme prvú hluchoslepú ženu. A to bola prvá výnimka, ktorej dovolil, že môže mať vodiaceho psa v Bielom dome.“

Podľa riaditeľky je dôležité ukazovať týmto ľuďom život vonku. „Oni sami by sa nepostavili a nehľadali ho, majú svoj svet. Ale my sa ich snažíme dostať do reality, ísť do kaviarne, do galérie, aby si tam diela aj ohmatali.“

O tom, že aj majákovci, ktorí žijú v malej dedine pri Košiciach, chcú zanechať stopu, svedčia aj ich diela. Veľké plátna, ktoré namaľovala Kristína, si napríklad kúpil právnik z Holandska.