REPORTÁŽ: Ich bin ein Berliner!

Zo západnej strany bol hojne pokrytý smutno-pestrými nápismi a grafitmi, východu však ukazoval len sivú tvár, ktorá civela do zamurovaných okien vyľudnených budov a na tisícky ozbrojených vojakov za ostnatým drôtom. Jeho pád prišiel po dvadsiatichôsmich rokoch rovnako nečakane ako jeho postavenie. Deviateho novembra si Nemci i celý svet pripomenuli dvadsaťjeden rokov od jeho zbúrania. Berlínsky múr.

Štyridsaťpäť kilometrov betónu rozdelilo po druhej svetovej vojne metropolu Nemecka na dva regióny – ten troška viac šťastný a ten, ktorý ostal uväznený v republike nesúcej honosný názov „demokratická“.

Aby každý ostal doma

Po povojnovom stretnutí zástupcov víťazných veľmocí na malebnom polostrove Krym bolo celé Nemecko, podobne ako jeho hlavné mesto, rozdelené na štyri oblasti, no už o štyri roky nato vznikla na území západných sektorov Nemecká spolková republika. Sovietska odozva na seba nenechala dlho čakať, a tak sa o krátky čas východný Berlín mohol chváliť funkciou hlavného mesta Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Takto sa krajina rozdelila politicky, chýbalo už len „doklepnúť“ vizuálnu stránku hranice. Vybudovaniu Berlínskeho múru do veľkej miery dopomohol aj masový exodus vedcov, odborníkov a vzdelaných občanov. Do západného Nemecka sa dalo najjednoduchšie odísť práve cez Berlín, kde sa hranica vlnila priamo jeho stredom, a teda nebolo možné unikajúce mozgy zastaviť.

V noci z 12. na 13. augusta 1961 pretrhli už aj tak nepokojný spánok Berlínčanov rinčiace ozbrojené sily NDR, ktoré obsadili hranice a úplne znemožnili spojenie medzi východným a západným Berlínom. Rodiny a priatelia sa odvtedy nemohli nielen stretať, ale ani si telefonovať. Jediné, čo ako-tak fungovalo, bola pošta.

Ploty, múry, hradby…

Deliaca línia bola okrem vyše tri metre vysokej steny poistená proti útekom za slobodou i priekopami, príslušne „politicky“ vycvičenými psami, dvadsiatimi strielňami, ostnatým a elektrickým drôtom, mínovými poľami, mnohými desiatkami strážnych veží a tisícami hliadkujúcich vojakov. Aj napriek týmto nástrahám sa podarilo niekoľkým stovkám východných Nemcov z NDR uniknúť. Podľa oficiálnych údajov 238 z nich svoj sen o slobode dosnívalo krvácajúc pod Berlínskym múrom. Zainteresovanie a účasť vyjadril v roku 1963 aj J. F. Kennedy počas prejavu, ktorý zakončil pamätnou vetou: „Ich bin ein Berliner!“.

Biznis?

Dnes je Berlínsky múr (teda jeho zostatky) turistickou atrakciou a na viacerých miestach, kde ešte čnie, sa zhromažďujú hlúčiky návštevníkov. Stena sa stala plátnom pre vyjadrenie pocitov. Umelkyňa Christine Mac Leanová už mesiac po mohutnom zbúraní tejto deliacej bariéry, v decembri 1989, dostala možnosť pomaľovať stojace torzá. K jej myšlienke sa časom pridalo mnoho ďalších, a tak napríklad návštevníci Potsdamer Platz môžu obdivovať výseky múru ozdobeného žuvačkovou mozaikou, ale aj grafiťácky odkaz skupiny Gumkáčov, že v roku 2010 „tam bola“.

Najznámejší hraničný prechod medzi bývalým východným a západným Berlínom, Checkpoint Charlie na Friedrichstrasse, sa bezostyšne vpil do ruchu moderného veľkomesta. Akoby mimochodom stojí v strede ľudnatej ulice biely domček – napodobenina pôvodnej strážnice (tá skutočná bola premiestnená do múzea). Pred kopou vriec postávajú na priedomí traja chlapíci vo vojenských uniformách, s ktorými sa môžu turisti za dve eurá vyfotiť. Za rovnakú cenu ponúkajú podobné služby aj „vojaci“ pred Brandenburskou bránou, no títo ako bonus mávajú do objektívov veľkými americkými a nemeckými zástavami.
Súvislejšia časť steny neslobody sa tiahne aj ponad outdoor expozíciu Topographie des Terrors, ktorá dnes stojí na mieste, kde počas vojny sídlili inštitúcie nacistickej perzekúcie.

Berlínčania nezabúdajú

Aj po vyše dvadsiatich rokoch je história svojím spôsobom stále živá a nielen starší, ktorí si múr ešte dokážu živo vybaviť vo svojich spomienkach, ale aj mladá generácia má na komunizmus svoj názor a živo diskutuje o „berlínskych udalostiach“. „Viem podrobne, čo sa vtedy dialo, otec mi mnoho ráz rozprával, ako na vlastné oči videl búranie tej príšernej steny. Vážim si, že môžem vyrastať v slobodnom svete, a nie ako väzeň dôsledkov politických hier,“ hovorí dvadsaťdvaročný Berlínčan Matthias. „Vojak“, ktorý na ulici pózuje s turistami, zasa svoje pôsobenie vidí ako „dôležité pripomínanie histórie, ktorá má byť odstrašujúcim príkladom“ . Dvadsaťštyriročná Jil vraví, že múr rozdelil jej rodinu na dlhé roky: „Stena priniesla mojim predkom mnoho nešťastia, i keď nik z nich nebol zabitý. Takmer tridsať rokov sa nesmeli vidieť, bolo to hrozné. Ale počas mojej nedávnej návštevy v Izraeli som sa rozprávala s jednou starou ženou, ktorej nemeckí nacisti vyvraždili všetkých blízkych. Povedala mi, že im všetkým odpustila a necíti nenávisť ani voči našej krajine. Preto som si povedala, že aj ja sa pokúsim komunistom odpustiť to, čo spravili mojej rodine.“

Stena je preč, bariéry ostali

Napriek tomu, že múr padol, je v Nemecku badateľný dodnes – aj keď „len“ v mysliach ľudí. Objavujú sa dokonca názory, že by nebolo zlé, keby ostal na svojom mieste. So súčasným stavom v krajine sú nespokojné obe strany – východní Nemci sa cítia ako občania druhej kategórie a západní nadávajú, že ich záchrana bratov vyšla pridraho a dodnes na nich doplácajú. Tieto slová potvrdzuje aj mladá študentka Janine zo západného Berlína, na ktorú sa dívajú jej susedia s miernym opovrhnutím preto, že sa rozhodla ísť študovať do východnej časti. Podobnú skúsenosť má aj začínajúci novinár Adi, ktorý sa do Berlína prisťahoval z Tel Avivu. Našiel si ubytovanie vo štvrti, ktorá bola preseknutá múrom. Rozdiely medzi fasádami domov i medzi ľuďmi bývalej východnej a západnej časti tohto obytného sektora sú zrejmé ešte i dnes.

Gabriela Miškovičová, Berlín

Foto: autorka