KULTUREVUE: Piotr Rubik: Ľudia sa pri mojej hudbe menia k lepšiemu

Populárny poľský skladateľ a dirigent Piotr Rubik navštívi 26. a 27. februára Slovensko s koncertom The Best of. Minulý rok prilákal na oratórium Tu es Petrus, venované Jánovi Pavlovi II., plnú Steel Arénu v Košiciach. S cantobiografiou Santo subito vypredal trnavský amfiteáter. Teraz prichádza do Bratislavy. Koho chce svojou hudbou osloviť, čo zažíva s paparazzami a na ktorý zo svojich úspechov je najviac hrdý, prezrádza v exkluzívnom rozhovore pre Postoy.sk.

Aký hudobný žáner vlastne robíte?
Moja tvorba sa nedá presne začleniť, nech sa poslucháči rozhodnú sami. Niektorým priaznivcom klasickej hudby sa moje skladby zdajú málo „vážne“, tvorcovia popu ich zasa nepovažujú za populárne. Ja svoje piesne volám jednoducho hudba Piotra Rubika.

Máte v úmysle svojou hudbou oslovovať iba kresťanov?
Myslím, že hudba je skvelé médium, pretože je univerzálna a dokáže spojiť rôznych ľudí bez ohľadu na to, kto sú, čo robia a či veria v Boha alebo nie. Nazdávam sa, že viera je niečo veľmi osobné a ja podľa nej ľudí nedelím. Svojimi piesňami sa snažím osloviť také veľké publikum, ako je len možné. Neskúmam, akého náboženského vyznania sú moji poslucháči, chcem hovoriť k všetkým ľuďom. Svet je predsa rozmanité miesto a vnímam to aj na koncertoch – moji fanúšikovia majú od päť do deväťdesiat rokov a každý z nich je iný. Netrápi ma, či sú kresťania alebo nie, som šťastný, keď ich vidím z koncertu odchádzať veselých a spokojných.

Stalo sa vám niekedy, že po koncerte prišiel za vami fanúšik a povedal vám, že prostredníctvom vašej hudby stretol Ježiša?
Niekedy sa to skutočne stáva. Ale verím, že zakaždým, keď mi niekto povie, že sa stal vďaka mojej hudbe lepším človekom, tiež to znamená, že stretol Ježiša. Je to záležitosť viery. Povedal by som, že niektorí ľudia sa pri mojej hudbe menia k lepšiemu a to je pre mňa najdôležitejšie.

„Neskúmam, akého náboženského vyznania sú moji poslucháči, chcem hovoriť k všetkým ľuďom.“ Zdieľať

Snažíte sa svojou hudbou zámerne evanjelizovať?
Každým svojím činom okoliu niečo hovoríme. Mám to šťastie, že môžem písať hudbu, a potom sa o ňu deliť so svetom. Muzika je niekedy výrečnejšia ako tisíce slov, takže nechávam na publiku, nech si z nej zoberie čo chce a nech sa nechá unášať svojimi pocitmi. Nechcem byť príliš priamočiary a som rád, ak si poslucháči odnesú z koncertu niečo pozitívne.

Považujete sa za celebritu?
Samozrejme, že je to rozdielne v Poľsku a na Slovensku. U vás nie som natoľko známy a to je veľmi dobre, pretože Slováci viac vnímajú moju hudbu, a nezaujímajú sa tak o moju osobu. V Poľsku mi však sláva spôsobuje mnoho problémov, takmer každý deň stojí pred mojím domom niekoľko áut s paparazzami, ktorí sa snažia uloviť nejakú „škandalóznu“ fotografiu. Jednoducho šoubiznis… No aj keď je to náročné, snažím sa ostať normálny. Našťastie mám vždy toľko práce, že niet času tomu podľahnúť a príliš sa zaoberať všetkými neprajnými komentármi.

Máte s bulvárom zlé skúsenosti?
Isteže. Len si predstavte, že raz za mnou z novín poslali paparazzov na Bora Bora, kam som šiel na dovolenku. Je to dvadsaťsedem hodín letu z Poľska! Skončilo sa to na súde, celá tá udalosť ma skutočne vyviedla z rovnováhy. Hnevá ma to, pretože nemám na výber. Ak niečo budú chcieť napísať, tak to napíšu, voči bulvárnym novinárom sa nedá nijako brániť. Takéto špehovanie a články hudbe nijako nepomáhajú – či v bulvári som, či nie, popularita mojej hudby je rovnaká.

Čo vám pomáha prekonať takéto ťažké obdobia vo vašom živote?
Najlepšou odpoveďou na všetky problémy je láska. Mám úžasnú rodinu, ktorá mi dáva pocit, že mám na zemi svoje miesto. Som šťastný muž, pretože ma obklopujú ľudia, ktorých milujem a mám prácu, ktorá ma napĺňa. Ak teda príde nejaké zlé obdobie, opakujem si, za čo všetko môžem byť vo svojom živote vďačný a čo všetko som dostal.

Čo považujete za svoj doterajší najväčší úspech?
Mojimi výhrami sú moja rodina a moja práca, i keď tieto dve oblasti sa nedajú porovnávať. Sú to dva rozdielne svetadiely. Pre mňa ako muzikanta je najväčším úspechom, že vytváram niečo, čo sa ľuďom páči. Vždy, keď sa pred koncertom postavím pred publikum a vidím tých úžasných ľudí, ako ste vy, Slováci, hovorím si, že to všetko stálo za to. Vtedy sa cítim naplneným človekom, ktorý dosiahol svoje uspokojenie.

K téme:
Slováci dostali Rubika Zdieľať

Minulý november ste už po štvrtý raz so svojím predstavením navštívili Spojené štáty americké a Kanadu, kde ste odohrali osemnásť koncertov. Kto prevažoval na vašich vystúpeniach – Američania alebo vysťahovaní Poliaci?
V Amerike žije mnoho Poliakov a aj publikum na mojich tamojších koncertoch tvoria predovšetkým krajania. Ale každý rok, keď som tam prišiel s ďalším vystúpením, kúpilo si lístok na predstavenie viac a viac Američanov. Tak sme pridali ku každej piesni videoklip s titulkami na obrazovke, aby všetci rozumeli, o čom zbor spieva. To je pre mňa veľmi dôležité.

Myslíte, že by sa vám podarilo presadiť sa s vašou hudbou, aj keby ste neboli z Poľska, ktoré je stále tradične kresťanskou krajinou?
Kresťanské povedomie v Poľsku možno nejako prispelo k môjmu úspechu. Ale aj keby som vtesnal slovo Ježiš do každého riadka, no moja hudba by nestála za nič, neurobil by som žiadnu kariéru. Na svete je mnoho skladieb o Bohu a kresťanstve, o Jánovi Pavlovi II., ale ľuďom sa nepáčia a nepočúvajú ich. Prirodzene, že fanúšikovia sa zaujímajú aj o slová a témy skladieb, ale tá hlavná vec, kvôli ktorej si pustia konkrétnu hudbu, je, že má istú kvalitu.

Sú všetky vaše skladby len náboženského rázu?
Nie, všetky nie. Mám veľa fanúšikov v rôznych krajinách sveta, a nie sú to len kresťania. Moje skladby sa im jednoducho páčia.

Koľko času uplynie, kým sa z nápadu vo vašej hlave stane orchestrálne dielo?
Najprv príde sama od seba melódia. Stane sa to kedykoľvek a kdekoľvek – hoci aj cestou vo vlaku. Santo Subito, ktoré sme hrali minulý rok aj v Trnave, bolo verejne odpremiérované po ôsmich mesiacoch od momentu, ako som ho začal skladať.

„Keby som sa nestal hudobníkom, určite by som bol nejakým tajným agentom.“ Zdieľať

Čo by ste robili, ak by ste sa nestali hudobníkom a skladateľom?
Určite by som bol nejakým tajným agentom. Milujem záhady a fascinuje ma riešenie rôznych hádaniek. Obávam sa však, že na to je už teraz neskoro. No je to takto lepšie – verím, že oproti nebezpečnému životu detektívov má ten môj výhodu a azda sa dožijem aj dôchodku.

Čo robí skladateľ a dirigent Piotr Rubik, keď práve nepíše hudbu a nekoncertuje?
Okrem toho, že sa starám o svoju jedenapolročnú dcéru Helenku, čo je práca na plný úväzok, čítam knihy, hrám rôzne dobrodružné počítačové hry… A tiež veľmi rád jazdím na motorke. Moja najobľúbenejšia forma oddychu je relax na pláži. Len si tam ľahnem a nemyslím na nič.

V poslednej dobe ste sa zmenili z uhladeného blondiaka na kučeravého bruneta. Je za tým nejaký váš vnútorný prerod?
Pamätám sa, že sa na túto tému viedli veľké diskusie, ale skutočne za tým nie je nič tajomné – v prvom rade šlo o moje zdravie. Manželka nástojila, aby som si prestal vlasy odfarbovať a nechal vyniknúť mojej prirodzenej farbe. Mám overené, že na cédečku tú zmenu nebadať. (Úsmev.) Navyše ušetrím veľa peňazí, keď nemusím trikrát týždenne navštevovať kaderníka, aby mi vlasy vyžehlil. To bolo skutočne ako za trest! (Smiech.)

Gabriela Miškovičová
Autorka je stálou spolupracovníčkou Postoy.sk
Foto: archív Piotra Rubika

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo