Zakladateľ múzea vysťahovalectva Chudoba mala jasný vplyv na emigráciu do Ameriky, ale hlavne to bola móda

Zo Slovenska na prelome 19. a 20. storočia odišlo do Ameriky veľké množstvo ľudí, pričom väčšina pochádzala z malých dediniek východného Slovenska. V jednej z nich dnes stojí Múzeum vysťahovalectva z územia Slovenska do Severnej Ameriky – Kasigarda.

Jeho zakladateľom je historik Martin Javor z Prešovskej univerzity, ktorý sa tejto téme venuje dlhodobo. 

„Z územia Slovenska odišla tretina národa. Tretina! Bez akejkoľvek reflexie v slovenskej kultúre, histórii, spoločnosti,“ hovorí. 

V rozhovore vysvetľuje, ako sa ľudia z odľahlých dediniek dostali až do New Yorku, aký bol život slovenských vysťahovalcov a prečo zohrávali chrámy a viera kľúčovú rolu.

Ako je možné, že sa ľudia, ktorí za celý svoj dovtedajší život ani nevykročili z rodnej dediny, zrazu rozhodli odísť do Ameriky? Prečo nešli niekam bližšie?

V slovenskej historiografii je niekoľko stereotypov a mýtov o príčinách vysťahovalectva. Ten najväčší je, že za ním stál maďarský útlak. Ale do Ameriky odišlo z Uhorska aj štyristotisíc Maďarov. Tých asi nikto nemaďarizoval, nie?

Slovenské vysťahovalectvo bolo súčasťou európskej migračnej vlny. Vysťahovala sa veľká časť severských krajín, rovnaký príbeh ako Slováci majú aj Íri, Nóri... Kým sa v Nórsku nenašla ropa, bola to chudobná krajina, z ktorej ľudia odchádzali.

Prečo odchádzali Slováci?

Veľa som rozmýšľal o príbehu môjho prastarého otca, ktorý emigroval v roku 1885. V živote neodišiel z Ťahyne, čo je maličká dedina pri hraniciach s Ukrajinou, a zrazu ho jedného dňa agent presvedčil, aby odišiel do Ameriky.

Súvisí to podľa mňa s módou, ktorá vtedy bola, a s celkovou situáciou. Chudoba mala, samozrejme, jasný vplyv na vysťahovalectvo, ale hlavne to bola móda.

Keď sa môj prastarý otec v roku 1892 vrátil v obleku a s klobúkom, fajkou a v krčme všetkým zaplatil, tak na druhý deň chceli všetci ísť do Ameriky. Chudobní, bohatí, všetko jedno.

Chceli zažiť niečo iné. To bola hlavná príčina ich odchodu.

Okrem toho máme opísaných veľa prípadov mladých ľudí, ktorí pochádzali z lepších rodín, ale nechceli každý deň robiť to isté, gazdovať na poliach. Chceli zažiť niečo iné. To bola hlavná príčina ich odchodu.

Máme tu aj krásny príbeh z Čierneho Poľa. Keď sa jedného vysťahovalca pýtal úradník, prečo odišiel do Ameriky, tak podľa prepisu, ktorý máme k dispozícii, povedal: „Ja mám takú planú ženu doma, že to nevydržím, musím ísť do Ameriky, ja s ňou nemôžem žiť.“ Takže určitú rolu zohrali aj takéto bizarné dôvody.

No a odchádzali aj ľudia s pofidérnou minulosťou, pre ktorých to bol únik pred spravodlivosťou.

Ako vyzerali kampane agentov? Čo sľubovali?

Je o tom výborná kniha, volá sa Americký cisár, napísal ju Martin Pollack a dávam ju čítať aj mojim študentom.

Dnes by sme tých agentov nazvali šmejdami. Väčšinou mali dohodnutých krčmárov, kňazov či iných ľudí, ktorí im nadháňali duše. Lákali ich napríklad tým, že v prístave ich bude vítať veľká Panna Mária, čiže Socha slobody, ulice sú vydláždené zlatom a tak ďalej.

Vieme, že na našom území operovala firma Missler z Brém a Norddeutscher Lloyd. Tieto spoločnosti mali svojich agentov a tí verbovali ľudí. Je to zatiaľ neopísaná časť histórie. Snažím sa zistiť, ako tí agenti pracovali.

Máme niektoré policajné správy o tom, že žandári týchto agentov chytali. Krajina tak totiž prichádzala o pracovnú silu aj o vojakov. Keď migračná vlna dosiahla naozaj veľké čísla, uhorská vláda sa začala zaujímať o celý proces.

Uhorsko sa teda vysťahovalectvu bránilo?

Uhorská vláda si uvedomovala, že je to zlé. V jednej z mojich kníh sú správy o tom, čo všetko vláda robí, aby zastavila vysťahovalectvo. Ale to už bol nezastaviteľný proces.

Z územia Slovenska odišla tretina národa. Tretina! Bez akejkoľvek reflexie v slovenskej kultúre, histórii, spoločnosti.

Foto: Postoj/Marek Votruba

Čiže vtedy sa nedalo urobiť niečo také, ako zatvoriť hranice?

Nie, ľudia utekali načierno, predovšetkým cez Poľsko. Išli akože na odpust do Poľska, no v skutočnosti tiahli do Ameriky.

Vraj niekde odišli celé dediny. Je to pravda alebo preháňanie?

Tie počty sú naozaj obrovské, len v roku 1907 odišlo asi štyridsaťtisíc Slovákov, celkovo ide o milióny. Niektorí historici hovoria o dvoch miliónoch. Ale je ťažké určiť celkové číslo, pretože národnosť sa do spisov nepísala, až neskôr. Pôvod vysťahovalcov tak viete dešifrovať iba podľa mena.

V každom prípade sú tie čísla obrovské. Na webových stránkach nášho múzea je mapa, ktorá sa týka pamiatok vysťahovalectva na území Slovenska. Ide o prícestné kríže a podobne. Tam dobre vidieť, z akých častí Slovenska ľudia najviac odchádzali. Boli to predovšetkým Zemplín, Spiš, východouhorské stolice. A potom Orava, Kysuce.

Odchádzalo množstvo ľudí, ale žeby to boli celé dediny? Neviem o takej dedine, že by sa bola celá vysťahovala.

Koľko taká cesta do Ameriky stála? Predávali ľudia domy a celé majetky, aby si ju mohli dovoliť?

Celý majetok nemuseli, ale bola naozaj dosť drahá – päťdesiat až šesťdesiat zlatých. Väčšinou predali kravy, domy.

Začiatkom 20. storočia zarábali v Amerike priemerne dolár a pol denne. Za tri mesiace tak boli schopní zarobiť toľko, aby si mohli na Slovensku kúpiť dom. Pohár whisky stál iba päť centov. A tak veľa pili.

Čo asi prispelo k zlej povesti Slovákov...

Tá povesť nebola veľmi zlá. Ale alkoholizmus bol veľký problém. Íri, ku ktorým mali Slováci vďaka rovnakej viere blízko, hovorili, že oni pijú veľa, ale na Slovákov nemajú.

Máme dokumenty, kde sa píše, že od piatku do nedele nie je so Slovákom reč. Ale pozor, v pondelok je schopný fárať v bani dvanásť hodín ako nikto. Slováci mali povesť veľmi pracovitých ľudí. Osídľovali oblasti, kde bol ťažký priemysel, pretože chceli rýchlo zarobiť a vrátiť sa.

Pili aj doma, ale v Amerike, kde boli sami, bez manželiek, nemali žiadnu hranicu.

Foto: Postoj/Marek Votruba

Mali Slováci v Amerike problémy s prisťahovalcami z iných krajín? Spomína sa, že napríklad Írom vadilo, že Slováci boli ochotní pracovať za menej, nepridávali sa ku štrajkom...

Áno, ale Slováci mali problémy najmä sami medzi sebou. Keď vidíte aj ich noviny, ja som ich všetky prešiel a z osemdesiatich percent je to o sporoch. Katolíci s luteránmi? Nikdy. Emigranti z Oravy s emigrantmi zo Zemplína? Nikdy. Gréckokatolíci s pravoslávnymi? V živote. A tak sa aj stalo, že v jednom meste bol na jednej ulici každých dvesto metrov slovenský kostol, pretože sa jedni pohádali s druhými, a tak si postavili vlastný chrám. Bola tam cítiť slovenská závistlivá povaha.

Na začiatku chodili muži za more zrejme s tým, že idú na nejaký čas a potom sa vrátia. Nešli do Ameriky s tým, že si idú založiť nový život?

Nie, málokto. Boli aj také prípady, ale málokto. Takmer všetci sa chceli vrátiť.

V roku 1924 Spojené štáty sprísnili imigračné zákony a už nebolo také ľahké sa do Ameriky vrátiť. Bolo to vtedy, keď Slováci začali v krajine zostávať natrvalo?

Asi tridsať percent zostávalo, sedemdesiat percent sa vracalo. Ale čím častejšie ľudia do Ameriky chodili, tým viac ich to tam potom lákalo. Keď si zarobili, mohli priviesť svoje rodiny a aj to robili.

Foto: Postoj/Marek Votruba

Fungovalo to tak, že muži poslali peniaze, žena zbalila rodinu a išli?

Áno, niekedy zobrala aj starých rodičov, aby sa mal kto starať o deti. Muži poslali peniaze poštou, uhorská pošta fungovala veľmi dobre. Rodina si kúpila lístok v Košiciach či v Prešove, kde mali agenti svoje centrály, a išli. V prvých rokoch bola plavba veľmi komplikovaná, trvala dva-tri týždne, ale postupne sa zrýchľovala a trvala už iba týždeň.

Ale ani ja sám si neviem predstaviť, ako ženy s malými deťmi absolvovali celý ten proces.

Často premýšľam nad mojím prastarým otcom, v živote neodišiel preč z domu, pásol kravy a jedného dňa išiel. Cestu do prístavu si ešte viem predstaviť, to organizovali agenti, dohodli sa so záujemcami, že sa v istý deň stretnú a pôjdu spolu. Ale keď vystúpil v New Yorku...

Ale tam sa o nich zasa bili agenti z baníckych spoločností.

Zvykli sa ľudia cestou strácať?

Áno, je veľmi veľa takých prípadov. A mnohých cestou naspäť okradli. Išli domov, tešili sa, na lodi sa opili a prišli o všetko. Bohužiaľ, je veľmi veľa takýchto prípadov.

Ale keď Slováci prichádzali do Ameriky, išli hneď pracovať. Máme doklady napríklad o tom, že v sobotu prišiel šestnásťročný syn a v pondelok už bol v bani. Nikoho nezaujímala nejaká škola. Bolo treba ísť do bane zarábať. Bolo to ťažké, ale druhá a tretia generácia sa dokázala usilovnosťou vypracovať.

Čo bolo pre Slovákov po príchode najdôležitejšie?

Chrám, to bola alfa i omega všetkého. Postaviť si chrám, mať svojho farára, všetko sa točilo okolo chrámu. Tam vznikali aj prvé spolky, ľudia si vďaka nim pomáhali. To bol ten základ a okolo neho sa potom budovala komunita.

Keď Slováci prišli do Ameriky, zrazu zistili, že ich čaká veľmi ťažká práca a život v zlých podmienkach. Boli sklamaní?

Áno, americký sen sa splnil len malému počtu. Ľudia boli sklamaní z ťažkej práce, z nenormálne špinavého prostredia. Mnohí pracovali v Pittsburghu alebo jeho okolí, kde sa pre dym z tovární ani nedalo poriadne dýchať. Spomína sa to aj v pesničkách, ktoré teraz mapujem. Spieva sa tam napríklad: „V Amerike je dobré žiče, len keď nerobíš, poražiče.“

Hlavne ich však ničil neexistujúci sociálny systém. Preto sa zakladali spolky, ktoré fungovali skutočne dobre. Aj moje múzeum je dokladom toho, že skutočne plnili svoju úlohu.

Fungovala medzi Slovákmi sociálna mobilita? Posúvali sa z tých najspodnejších prác a zlých životných podmienok?

Samozrejme, je veľa takých príkladov. Napríklad Michal Bosák, ale aj ďalší podnikaví ľudia, ktorí zbohatli a posunuli sa ďalej. Dnes už v mestách, kde žili prví Slováci, žiadni Slováci nie sú. Všetci sa presťahovali do iných predmestí, druhá, tretia generácia získala lepšiu prácu, vzdelanie.

Pre Slovákov bolo veľmi komplikované obdobie do prvej svetovej vojny. Vtedy sa udiali tisícky banských nešťastí.

Ako to bolo u Slovákov s angličtinou? Učili sa ju rýchlo?

Ťažká otázka, nie je k tomu veľa informácií. Ale faktom je, že komunity žili dosť uzatvoreným spôsobom života. Noviny, ktoré Slováci v Amerike vydávali, boli písané po slovensky. Zdá sa, že postupne až druhá, tretia generácia hovorila plynule po anglicky.

Angličtinu ľudia v bani veľmi ani nepotrebovali. A keď sa pohybovali v slovenskej komunite, nemali sa ju ani kde naučiť.

Venujete sa okrem iného skúmaniu slovenských spolkov v Amerike. Existovalo ich veľké množstvo. Ako je to možné?

Ľudia sa združovali do spolkov z jednoduchého dôvodu – aby prežili. Slováci robili v ťažkom priemysle, kde sa často stávali rôzne nešťastia. Slovenské spolky boli de facto všetko poisťovacie spoločnosti.

Je to tak pri Slovenskej katolíckej jednote, Slovenskom katolíckom sokolovi, ktoré sú dodnes insurance companies. Ľudia sa v nich poistili a v prípade smrti alebo invalidity dostala rodina peniaze.

Prvotným dôvodom vzniku tých spolkov bola vzájomná sociálna podpora. Každý z nich sa preto volal „v nemoci podporujúci spolok“. Nahrádzali tak neexistujúci alebo veľmi slabý sociálny systém. Nehovoriac o tom, že ľudia si z platov neboli schopní platiť normálny sociálny systém.

Kto prišiel s touto ideou ako prvý?

Spolky boli buď náboženské, alebo občianske. U Slovákov boli prevažne náboženské. Občianskym bol najmä Národný slovenský spolok, ktorý založil Peter Rovnianek. Najstarším spolkom je Prvá slovenská katolícka jednota, ktorú založil kňaz Štefan Furdek.

Príbeh Petra Víťazoslava RovniankaPrebudil Slovákov v Amerike. Potom jeho vinou prišli o životné úspory

Kristína Votrubová

Kňazi mali aké-také ekonomické vzdelanie, a tak vedeli, že je dobré takéto spolky založiť.

Celý život slovenských prisťahovalcov v Amerike sa točil okolo kostola a spolku, ktorý bol de facto pridružený ku kostolu.

Ako sa do Ameriky dostali kňazi? Vyžiadali si ich emigranti?

Áno, presne tak. A potom tí aktívni kňazi volali ďalších kňazov. Známym prípadom je Štefan Furdek, ktorý zlanáril výborných kňazov zo slovenského územia do Severnej Ameriky. Oni tam potom robili naozaj veľmi dobrú prácu.

Furdek presvedčil biskupov na Slovensku, aby pustili svojich ľudí. Neskôr, v 30. rokoch si už vychovávali slovenských kňazov v americkom prostredí.

Dôležitú úlohu zohrali aj sestričky. Mníšky v Denville v Pensylvánii založili Rád svätého Cyrila a Metoda, kde vytvorili knižnicu aj slovenské múzeum. Tieto sestričky založili taktiež sirotinec a dievčenskú školu.

Sirotinec založila aj Prvá katolícka jednota a Slovenský katolícky sokol. Čiže naozaj vykonávali veľkú charitatívnu a filantropickú činnosť.

Nešlo teda len o poisťovanie. Podľa artefaktov, ktoré sú v múzeu, vidieť, že spolky organizovali aj kultúrne vyžitie slovenských prisťahovalcov.

Byť členom napríklad Katolíckej jednoty znamenalo predovšetkým byť poistený. Zo začiatku v prípade smrti dostali pozostalí dvesto dolárov. Potom päťsto a tak ďalej. Každý člen okrem toho dostával zadarmo noviny Jednota, ktoré vychádzali už od 19. storočia.

Okrem toho spolky každý týždeň organizovali rôzne spoločenské akcie ako bály, fašiangové plesy a podobne. Jednota aj Sokol často organizovali aj športové podujatia, čo súvisí s americkou spoločnosťou.

Príkladom je bejzbal. Ten ma fascinuje, myslím si, že bol prostriedkom amerikanizácie. Keď ste hrali bejzbal, tak ste boli Amerikánom.

Foto: Postoj/Marek Votruba

Ako prebiehala asimilácia Slovákov?

Dosť to záležalo na skupine. Je zaujímavé, že amerikanizácia prebiehala rýchlejšie v protestantskom prostredí ako v katolíckom.

Čím si to vysvetľujete?

Protestantské cirkvi sa veľmi rýchlo zamerikanizovali. V katolíckom prostredí to bolo komplikovanejšie.

Proces amerikanizácie brzdili väčšinou noví prišelci zo Slovenska. Hneď ako emigrácia ustala, tak sa aj ľudia rýchlo zamerikanizovali. A zostali už iba nejaké tradície v jedle, vo vianočných zvykoch, možno piesne. Ale, bohužiaľ, tretia a štvrtá generácia veľmi rýchlo zabúdala jazyk a už ani nemala veľkú snahu oživiť ho.

Vidno to aj na novinách pre amerických Slovákov. Zo začiatku sa vydávali v slovenčine, ale v štyridsiatych a paťdesiatych rokoch už mali prílohy po anglicky a potom už boli iba v angličtine. Americký kotol je taký obrovský, že to človeka zomelie a zamerikanizuje veľmi rýchlo.

Existujú spomínané spolky aj dnes?

Áno, a som veľmi rád, že mi pomohli pri písaní kníh. Mal som vďaka nim k dispozícii celý archív. Ale málokto v tých spolkoch už vie po slovensky.

Nášmu múzeu tu v Ťahyni veľmi pomáha jediný americký biskup, ktorý má slovenské korene, Larry Kulick. Veľmi podporuje našu prácu, je to hlavný kňaz Prvej slovenskej katolíckej jednoty.

Ako vlastne vznikol nápad založiť múzeum slovenského vysťahovalectva v Ťahyni – v malej dedinke na konci východného Slovenska?

Nápad prišiel popri tom, ako som pracoval na svojom rodokmeni. Zistil som, že z každej jednej vetvy môjho rodokmeňa ľudia emigrovali do Ameriky a takto to má v tejto dedine každý. Moja stará mama bola veľká spolkovníčka, vďaka čomu nám zanechala veľké množstvo pamiatok. Cez covid sme mali možnosť odkúpiť tento dom, tak sme to urobili a zriadili v ňom múzeum.

Trvám na tom, aby múzeum vysťahovalectva bolo v Ťahyni, lebo ľudia primárne neodchádzali z Bratislavy ani z Trnavy, ale z týchto malých dediniek.

Mojou misiou a misiou múzea je ukázať terajším Slovákom, že ľudia, ktorí odchádzali, nezabudli na to, kým boli. 

A kde inde by malo múzeum stáť, ak nie v amerikánskom dome, ktorý bol postavený za americké peniaze?

Mojou misiou a misiou tohto múzea je ukázať terajším Slovákom, že ľudia, ktorí odchádzali, nezabudli na to, kým boli. Nezabudli na svoj jazyk – všetko bolo aj v Amerike písané po slovensky. Nezabudli ani na svoju vieru.

Koľko návštevníkov zvyknete ročne mať?

Múzeum je čoraz známejšie a v priemere nás za posledné tri roky každý rok navštívilo okolo dvanásťtisíc návštevníkov.

Foto: Postoj/Marek Votruba

Prichádzajú aj americkí Slováci?

Chodia sem najmä ľudia z celého Slovenska, školské zájazdy... Ale som rád, že veľké množstvo prichádza aj z Ameriky. Sú to ľudia, ktorí hľadajú svojich predkov. Navštívia múzeum a sú dojatí, ako tu chránime slovenské kultúrne dedičstvo v Amerike.

Ako získavate exponáty?

Niečo som zdedil po starej mame. Veľmi veľa vecí sme kúpili prostredníctvom inzertných portálov a aj na cestách do Ameriky.

Čo považujete za najcennejší exponát?

Ten ešte len príde, budú to vitrážové okná zo zaniknutých slovenských kostolov v Pensylvánii a v štáte Connecticut. Tento rok sa nám podarilo zakúpiť dvanásť vitráží od slovenských donorov.

Dúfam, že budúci rok sprístupníme z týchto vitráží oltár slovenského vysťahovalectva. Chceli by sme ho vysvätiť a vytvoriť kaplnku tu v múzeu.