Príbeh Petra Víťazoslava Rovnianka Prebudil Slovákov v Amerike. Potom jeho vinou prišli o životné úspory

Narodil sa v malej dedinke pri Žiline za čias Rakúsko-Uhorska, zhodou životných okolností však skončil v Amerike, kde sa mu podarilo zorganizovať vysťahovaných Slovákov a stať sa významným bankárom.

Príbeh by tu mohol mať šťastný koniec, no nebolo to tak. Banka, kde si uložili svoje úspory tisíce Slovákov, nakoniec skrachovala a jej majiteľ a veľký národný buditeľ skončil vo vyhnanstve zaznávaný svojimi krajanmi.

Reč je o Petrovi Víťazoslavovi Rovniankovi, ktorý istý čas patril medzi najvýznamnejších a najbohatších Slovákov a patria mu zásluhy za prebudenie národného cítenia u tisícok vysťahovalcov. Dnes si však na neho spomenie už iba málokto, a to i napriek tomu, že jeho životný príbeh je strhujúci.

Rovnianek sa narodil na konci júna 1867 v Dolnom Hričove pri Žiline v relatívne dobre zabezpečenej rodine mäsiara. Vďaka tomu mohol chodiť do školy a ako deväťročný odišiel na gymnázium. Nakoniec zmaturoval v Nitre, keď už mal jasne vytýčenú cestu ku kňazstvu.

Po maturite preto pokračoval do seminára v Budapešti, dlho sa tam však neohrial. Už vtedy bol totiž zapálený pre slovenskú vec a to sa mu stalo osudným. V škole sa mu podarilo dostať ku kľúčom od slovenskej knižnice, ktorú postupne celú čítal a zlepšoval sa tak v spisovnej slovenčine. To ho motivovalo k tomu, aby aj spolu s ďalším slovenským spolužiakom oživili Spolok priateľov slovenskej reči a literatúry.

Vo vedení kňazského seminára sa však tento nápad nestretol s pochopením. Po potlačení revolúcie v roku 1848 vládla v Uhorsku silná maďarizácia a akýkoľvek náznak vzbury bol prísne trestaný. Dvaja spolužiaci tak boli obvinení z panslavizmu a vyhodení zo seminára. A nielen z toho budapeštianskeho, štúdiá im boli zakázané v akomkoľvek uhorskom seminári. Obaja mali pritom výborný prospech a patrili k najlepším v ročníku.

Zážitok v Martine

Zhodou náhod následne mladý Rovnianek skončil v Štajerskom Hradci, kde vstúpil k minoritom a ďalej pokračoval v štúdiu. Onedlho nato mu zomrel otec a po dokončení skúšok tak išiel domov do Dolného Hričova. Pri tej príležitosti sa zúčastnil na Martinských slávnostiach, ktoré na neho mali zásadný vplyv a výrazne posilnili jeho zápal pre národnú vec.

Vo svojich spomienkach Zápisky zaživa pochovaného Rovnianek píše, že o odchode do Ameriky vôbec neuvažoval. Dostal síce pozvánku od istého monsignora Czibulku, ktorý mu navrhoval dokončiť teologické štúdiá v Clevelande, aby sa potom venoval slovenským vysťahovalcom, no Rovnianek si chcel celú vec premyslieť a do rozhodovania sa veľmi nenáhlil.

Smrť otca však rozhodovanie urýchlila, nechcel totiž zostať na ťarchu svojej mame a súrodencom. A tak sa rozhodol vycestovať.

Do New Yorku prišiel 5. septembra 1888 a hneď odcestoval do Clevelandu, kde nastúpil do seminára. Po svojom príchode sa začal činiť a písať do novín Nová vlasť pod pseudonymom Rovinov. Postupne jeho tvorba dostala národný ráz. Bojoval proti maďarizácii a vyzýval na to, aby Slováci nezabudli na svoj pôvod. Už v prvom roku na americkom kontinente začal hovoriť o potrebe založiť Národný slovenský spolok, ktorý by združil všetkých vysťahovalcov nezávisle od ich náboženstva a pôvodu.

Teologické štúdiá dokončil o rok neskôr, vysvätený však pre vekové obmedzenie mohol byť až o ďalšie dva roky. Mohol dostať špeciálne povolenie z Ríma, tamojší biskup mu však ponúkol diakonskú vysviacku s tým, že potom môže dočasne pomáhať na fare u Štefana Furdeka. Aj on patril k významným slovenským buditeľom, na rozdiel od Rovnianka sa však venoval iba katolíkom. 

To sa však Rovniankovi nepáčilo a nepáčilo sa mu ani to, ako v Amerike fungovalo vyplácanie kňazov, keďže si na živobytie museli vyzbierať od veriacich. Nakoniec sa teda rozhodol, že pôjde naspäť do Rakúsko-Uhorska. Ďalší významný Slovák v Amerike – Janko Slovenský, ktorý vydával Amerikánsko-slovenské noviny, ho však prehovoril, aby v Spojených štátoch zostal a vytvoril spolu s ním firmu John Slovensky & Co. Bolo to krátko po tom, čo redakcia a tlačiareň novín vyhoreli a museli tak v podstate začínať odznova.

V čele amerického novinárstva

Rovnianek ponuku nakoniec prijal a presťahoval sa do Pittsburghu, kde noviny sídlili. Ako hovorí v pamätiach, „po dvoch týždňoch sa odhodlal vystúpiť zo seminára a venovať sa výlučne zaostalej Slovači“.

„Tak som ako 22-ročný mladík vykročil na tŕnistú životnú pôdu a nastúpil do najnevďačnejšieho povolania ako slovenský novinár. No jedna stará túžba sa mi splnila – vždy som si želal byť učiteľom ľudu – a tu som nastúpil na dráhu vrelých želaní,“ komentuje svoje rozhodnutie.

Keď do podniku prichádzal, noviny mali 1700 predplatiteľov, z čoho veľká väčšina boli robotníci. Noviny vychádzali v šarišskom nárečí, čím sa obmedzoval okruh možných čitateľov. To bola jedna z prvých vecí, ktorú Rovnianek po príchode do redakcie zmenil. Z Amerikánszko-Slovenszkých novín sa stali Amerikánsko-slovenské noviny a dostali aj výrazne národný nádych. 

Často musel začať predajom šlabikárov, aby tak vytvoril budúcich predplatiteľov. Do Ameriky totiž odchádzali väčšinou najchudobnejší Slováci, ktorí nevedeli čítať ani písať.

Ako hovorí Rovnianek, okamžite začal s „apoštolovaním“, aby získal nových predplatiteľov. Chodil po mestách, kde boli väčšie slovenské komunity, a skupinám slovenských robotníkov prednášal o potrebe čítania novín a spolčovania sa.

V pamätiach spomína, že často musel začať predajom šlabikárov, aby tak vytvoril budúcich predplatiteľov. Do Ameriky totiž odchádzali väčšinou najchudobnejší Slováci, ktorí nevedeli čítať ani písať a predplatné by im tak bolo nanič. Vďaka Rovniankovej aktivite sa však medzi robotníkmi postupne rozširovala gramotnosť a tým aj záujem o noviny.

Rovnianek sa neštítil chudoby a špiny, chodil aj po ubytovniach, takzvaných boarding houses, kde bývali natlačení mnohí ľudia vo veľmi zlých podmienkach. Spomína, že niekedy na jednej posteli spali aj štyria muži.

Týmto ubytovniam sa venoval aj v sérii článkov pod názvom „Prečo nás volajú špinavými Hungariansami?“, kde opísal stav boarding houses, pričom ich prostredie označil za nezdravé, nemravné a neľudské.

Popularita novín rástla a rok od príchodu Rovnianka sa počet predplatiteľov zdvojnásobil. V nasledujúcich rokoch ďalej stúpal a v najlepšom období dosiahol okolo 30-tisíc odberateľov. Tým sa stali najčítanejším slovenským periodikom tej doby a ďaleko predbehli noviny a časopisy, ktoré sa vydávali na území dnešného Slovenska.

Rovnianek založil aj Národný slovenský spolok, o ktorom hovoril prakticky od svojho príchodu. V pamätiach píše, že sa mu podarilo zozbierať prvých členov hlavne vďaka odporu robotníkov voči duchovným v Pittsburghu a Clevelande. Hľadali nekonfesionálne miesto na stretávanie, ktoré im vytvoril Národný slovenský spolok.

Proti štrajkujúcim Slovákom

Rovnianek prišiel do redakcie v roku 1889, no už o dva roky jeho spoločník Ján Slovenský, ktorý ho na celú vec nahovoril, odišiel naspäť do Uhorska a svoj podiel predal Rovniankovi a tretiemu spoločníkovi Júliusovi J. Wolfovi. Vtedy sa Rovnianek stal v podstate šéfom celého biznisu.

Krátko potom sa však stal škandál, ktorý výrazne nalomil jeho povesť. Išlo o štrajk v jednom americkom meste, kde robotníci, medzi nimi mnohí Slováci, bojovali za lepšie podmienky. Rovnianek v novinách vyzýval slovenských robotníkov, aby so štrajkom prestali, a de facto sa postavil na stranu zamestnávateľov. Ako však ukázali listy medzi Rovniankom a Wolfom, ktoré sa dostali na verejnosť, Rovniankovi majitelia závodov ponúkli peniaze za to, že bude takto písať.

Historik Roman Holec v knihe Zabudnuté osudy píše, že „tieto listy sa stali svedectvom morálneho úpadku, do ktorého sa dostala časť americkej slovenskej elity“. Rovnianek sa, samozrejme, vo svojich pamätiach z celého incidentu snaží vyvliecť a hovorí, že mu išlo iba o to, aby sa slovenskí robotníci nezapájali do násilností, a nijako nebol proti štrajku. Holec to však komentuje tým, že tieto „výhovorky v memoároch boli určené ľuďom, čo si celú záležitosť už nemohli pamätať“.

Vo svojich článkoch používal ostrý jazyk, často verejne karhal a poukazoval na zlé konanie ľudí, či už kňazov, alebo laikov. Aj preto si vyslúžil veľké množstvo žalôb, dokonca bol nakrátko zatknutý.

Rovniankovi nepriatelia využívali túto udalosť vždy, keď to bolo možné. A nebolo to zriedka. Rodák z Dolného Hričova bol totiž veľmi výrečný, mal charizmu a vedel ľudí strhnúť. No ako v doslove v knihe Zápisky zaživa pochovaného píše Štefan Baranovič, „nepremyslenými činmi si znepriatelil aj tých, čo ho mali radi a nezištne mu pomáhali“.

V článkoch okrem toho používal ostrý jazyk, často verejne karhal a poukazoval na podľa neho zlé konanie ľudí, či už kňazov, alebo laikov. Aj preto si vyslúžil veľké množstvo žalôb, v roku 1892 bol dokonca zatknutý, i keď veľmi rýchlo ho prepustili na slobodu.

Škandál so štrajkom ho však nezastavil a ďalej pokračoval v činnosti. V roku 1893 sa pustil do biznisu s lodnými lístkami a zmenkami, vďaka čomu sa mu podarilo vypracovať na jedného z najbohatších Slovákov v Amerike. Poznalo ho veľké množstvo vysťahovalcov a to mu zásadne pomohlo vybudovať toto podnikanie. Postupne sa mu podarilo vypracovať na jednu z najväčších agentúr, ktoré ponúkali lístky do medzipalubia, a svoje peniaze spoločnosti zverili mnohí Slováci.

Slovenská kolónia v Amerike

Slováci v Amerike totiž na svoju krajinu nezabudli a posielali rodinám, čo mohli. Na to potrebovali inštitúciu, ktorá by peniaze previedla do Uhorska a vymenila za uhorské koruny, no a to využil Rovnianek. Apeloval pritom na národné cítenie – Slováci by mali využívať slovenské inštitúcie, aby tak podporili svojich ľudí.

Rovniankova firma úzko spolupracovala s Tatrabankou, čo sa tejto banke neskôr skoro stalo osudným. Na začiatku spolupráce to však pre túto inštitúciu znamenalo veľký prílev kapitálu. Ročné vklady Slovákov v Amerike totiž ďaleko presahovali úspory, ktoré nahromadili domáci za niekoľko desaťročí.

Rovniankova firma prekvitala, a tým sa stávali aj jeho nové nápady odvážnejšie. V roku 1894 sa rozhodol založiť slovenské mesto v Spojených štátoch. Vznikla teda Slovenská kolonizačná spoločnosť, cez ktorú Rovnianek nakúpil pozemky v Arkansase. Tie ďalej predával odvážnym Slovákom, ktorí boli ochotní začať na juhu USA farmárčiť. Vznikol tak Slovaktown, na ktorého čele stál istý čas cestovateľ a spisovateľ Daniel Šustek. Slovenská kolonizačná spoločnosť však nemala dlhé trvanie, podľa Rovnianka sa rozpadla pre „lživé útoky“.

On sám sa postupne dostával na vyššie a vyššie miesta. Stal sa prvým slovenským notárom, jeho banka sa začlenila do väčšej entity, vďaka čomu sa Rovnianek stal členom predsedníctva americkej Republic National Bank. Tak sa dostal aj do spolku bankárov. Priznáva, že toto začlenenie neskôr prinieslo jeho biznisu skazu, zároveň však toto rozhodnutie obhajuje tým, že vďaka tomu mohol šíriť povedomie o Slovákoch a ich útrapách v Uhorsku na najvyšších miestach. Doslova hovorí, že tým pripravil pôdu pre vznik Československa.

Stretol sa aj s Masarykom, prebehlo to však v dosť chladnej atmosfére. Bolo to v roku 1902, keď bol Rovnianek na vrchole slávy a Masaryk ešte iba začínal výraznejšie pôsobiť. Na jedinom stretnutí, ktoré sa uskutočnilo, keď budúci československý prezident prišiel na návštevu USA, mu Rovnianek vyčítal, že jeho časopis Hlas škaredo písal o Vajanskom. Tam sa spolupráca medzi týmito dvoma osobnosťami skončila.

Rovniankova hviezda začala zapadať okolo roku 1906. Útoky na neho boli čoraz silnejšie, pričinila sa o to aj uhorská vláda, ktorá v ňom videla nebezpečný panslavistický živel, ktorý bolo treba umlčať. 

Zásah do sčítania

Ešte v roku 1909 sa mu však podaril pozoruhodný úspech. V Spojených štátoch amerických sa malo konať sčítanie ľudu, to však nepočítalo s tým, že by v rámci Uhrov rozlišovalo medzi jednotlivými národnosťami. O Slovákoch by teda nebola ani zmienka. Rovnianek zorganizoval predstaviteľov slovanských národov, ktoré v rámci Uhorska nažívali, a nakoniec sa podarilo dosiahnuť, že v sčítaní bola zahrnutá aj otázka o materinskej reči. Vďaka tomu vieme, že v roku 1910 bolo v Spojených štátoch 166-tisíc Slovákov.

To už však mali Rovniankove firmy vážne finančné problémy. Presné príčiny nie sú známe, pomohla tomu finančná kríza z roku 1908, ale najmä zlé rozhodnutia a finančné machinácie, do ktorých sa Republic National Bank zaplietla. Rovnianek sa snažil skutočný stav svojich podnikov zakryť, neprajníci však o ňom s radosťou informovali, čo spôsobilo, že mnohí klienti vo veľkom vyberali peniaze zo svojich účtov. Tým sa problémy prehlbovali. Avšak mnohí ďalší tak neurobili, a keď sa v roku 1911 banka dostala do krachu, prišli o všetky svoje úspory.

Z národného buditeľa sa tak stal človek zodpovedný za finančný úpadok a nešťastie veľkého množstva ľudí. Zrazu zostal bez peňazí aj bez priateľov. Pomohol mu jedine jeho brat Štefan, ktorý tiež prišiel do Ameriky. A tak ako píše v pamätiach Rovnianek, nakoniec skončil úplne na dne. „Ja som po 23-ročnej namáhavej práci opustil Pittsburgh mravne i hmotne ako žobrák,“ spomína.

Z priepasti, do ktorej sa dostal, sa mu už nikdy nepodarilo dostať. Po krachu svojich firiem odišiel aj s manželkou do Kalifornie, kde chcel hľadať zlato, aby ním nahradil straty. To však boli iba plané sny, nakoniec skončil v Nevade, kde po rokoch práce ako novinár a bankár skončil pri práci v bani.

Ako starol, čoraz viac túžil ešte raz uvidieť rodnú zem, to sa mu však už nikdy nepodarilo. 

Neskôr sa presťahoval do Kalifornie a dúfal, že by sa opäť mohol živiť novinárčinou, posielal svoje články do rôznych periodík, no na uživenie mu to nestačilo. Nakoniec odišiel do opusteného baníckeho mestečka Hornitos.

Keď ho v roku 1925 pozvali na 35. výročie založenia Národného slovenského spolku, musel požiadať o finančný príspevok na cestu, inak by totiž nemal na jej zaplatenie. Ako starol, čoraz viac túžil ešte raz uvidieť rodnú zem, to sa mu však už nikdy nepodarilo. Zomrel v zabudnutí v novembri 1933 vo veku 66 rokov.

Rovnianek je dodnes kontroverzná osobnosť. Na jednej strane mu patria zásluhy za to, že dokázal zorganizovať a pozdvihnúť slovenských vysťahovalcov v Amerike. Zároveň významne pomáhal aj Slovákom v Uhorsku tým, že si u nich objednával články a štedro im za to platil. Okrem toho finančne podporoval Národné noviny, Slovenské pohľady a iné slovenské časopisy, ktoré by bez jeho pomoci iba ťažko vychádzali.

Potom však jeho vinou prišlo o peniaze veľké množstvo Slovákov, prepadol sa do úplnej chudoby a odišiel do vyhnanstva. Mal prudkú povahu a vyrobil si množstvo nepriateľov. V čase jeho smrti si už však na neho nikto nespomenul a tento stav pretrváva dodnes. Nedá sa jasne zaradiť, práve to ho však robí zaujímavým.