Poľský stret Dávida s Goliášom Prezident, na ktorého vydala ruská prokuratúra zatykač

„Rafał Trzaskowski ide do prezidentského paláca po širokej diaľnici,“ písala na jeseň ľavicová revue Krytyka Polityczna. Po emotívnom závere kampane a dramatickej volebnej noci môžeme povedať, že diaľnica nebola dosť široká.

Novozvoleným prezidentom Poľska sa stal Trzaskowského konzervatívny súper Karol Nawrocki.

Ako k tomu došlo, že sa relatívne skúsený politik, ktorý v roku 2020 len tesne prehral voľby a bol teda postavou všeobecne známou, nechal poraziť od súpera, ktorého ešte pred pol rokom väčšina voličov nepoznala?

Kandidát Fukuyamu

Keby si mal Francis Fukuyama, autor známej tézy o liberálnej demokracii ako konci dejín, vybrať ideálneho kandidáta, bol by to Rafał Trzaskowski – napísal publicista Kacper Kita. Vzdelaný polyglot s aristokratickými maniermi a s názormi dokonale súzniacimi s každým záchvevom západného progresívneho mainstreamu sa perfektne hodil na stelesnenie „nového Poľska“ veľkomestských a proeurópskych voličov z horných vrstiev spoločnosti.

Mohol taktiež dokonale stelesňovať ašpirácie veľkej časti spoločností, ktorá sa aspoň cez osobu prezidenta chcela tomu vysnenému svetu priblížiť. Túto predstavu vystihla ľavicovo-liberálna Gazeta Wyborcza, ktorá na obálke zverejnila fotky dvoch kandidátov s opismi „Volím minulosť“ (u Nawrockého) alebo „Volím budúcnosť“ (u Trzaskowského).

Problém spočíval v tom, že vo svete po covide, ruskej invázii na Ukrajinu a Trumpovi, ale aj po bezprecedentnom raste sebavedomia Poľska v rokoch vlády konzervatívcov sa skôr ako dinosaurus javil Trzaskowski. Ilúzia konca dejín a nekonečného pokroku smerom k dúhovej a multikultúrnej budúcnosti stroskotala a aj poľskí voliči sa už len ťažko nechali nalákať samotným prísľubom „budeme ako západná Európa“, pretože ju teraz vnímajú aj prizmou migračnej krízy či klimatickej politiky.

Tento reálny posun nálad v spoločnosti dobre pochopil premiér Donald Tusk a v poslednom období robil všetko pre to, aby svoj tábor ukázal ako jediného úspešného obhajcu „národných záujmov“. Kritizoval migračný pakt, staval múry proti ilegálnym migrantom, deklaroval pozastavenie práva na azyl, „repolonizáciu“ kapitálu a odpor voči Green New Dealu.

Vďaka ústretovosti Ursuly von der Layenovej mu to mohlo prechádzať. Ako prednedávnom tvrdil francúzsky Le Monde, Európska komisia mala eminentný záujem na tom, aby poľské voľby dopadli „správne“, a teda na Tuskove výpady nereagovala.

Nič to nepomohlo, pre tento posun doprava si zvolil veľmi nepresvedčivého kandidáta. Trzaskowski patril aj v rámci Občianskej koalície vždy k ľavému krídlu a jeho náhle objavený vnútorný jastrab pôsobil veľmi umelo.

Premiér je však za túto voľbu osobne zodpovedný – Trzaskowski síce prešiel vnútrostraníckymi primárkami, avšak s jasným požehnaním od Tuska, ktorý si neželal, aby príliš vyrástol jeho protikandidát, minister zahraničia Radek Sikorski, ktorý by podľa všetkého na túto suverenistickú notu dokázal hrať omnoho lepšie.

Aj napriek tomu zostával Trzaskowski takmer do konca zápasu favoritom. Aj preto, že jeho protikandidát mal na prvý pohľad celý rad hendikepov.

Poľský J. D. Vance?

Nie je pravda, že by sa Karol Nawrocki objavil na politickej scéne z ničoho nič. O ambicióznom historikovi, „človeku pre špeciálne úlohy“ v – pre konzervatívcov veľmi dôležitej – sfére politiky pamäti, sa ako o možnom kandidátovi na nástupcu Andrzeja Dudu hovorilo už niekoľko rokov.

Nawrocki vstúpil do širšieho povedomia najskôr ako nový riaditeľ Múzea druhej svetovej vojny v Gdansku, kde sa napriek ostrému konfliktu s historickou obcou zasadzoval za väčší dôraz na poľských vojnových hrdinov v inak veľmi univerzalisticky ladenej expozícii.

Ako riaditeľ Ústavu národnej pamäte, inštitúcie, ktorá hrá v poľskom verejnom živote neporovnateľne väčšiu úlohu ako slovenský ÚPN, vstúpil do povedomia ako likvidátor pomníkov vďačnosti Červenej armáde, za čo si vyslúžil zatykač od moskovskej prokuratúry. A taktiež ostrými spormi so svojimi ukrajinskými náprotivkami v otázke exhumácií obetí volynského masakra z rokov 1943 – 1944, čo je biografická črta, ktorá môže veľmi ovplyvňovať ďalšie vzťahy medzi Varšavou a Kyjevom.

Nakoniec sa však najväčším kapitálom Nawrockého mohli ukázať tie stránky jeho životopisu, s ktorými v kampani ani nechcel prichádzať. Podľa sociológa Lukasza Pawłowského dochádza v poľskej verejnej debate k vývoju, ktorý prirovnal k situácii v USA pred poslednými voľbami, teda k vyostreniu konfliktu „hornej časti spoločnosti“ a „ľudu“. Nawrockého zamotaný životný príbeh, ktorý mu bol neustále predhadzovaný liberálnymi médiami, skôr než uškodil, mohol – paradoxne – vytvoriť dojem, že je „jedným z nás“.

Ťažko nájdeme lepšie stelesnenie toho štiepenia, než vzniklo v druhom kole prezidentských volieb: na jednej strane ideálny poľský „Európan“, ktorý si na sociálnych sieťach získal ironickú prezývku Bonžur (kvôli svojmu okázalému prezentovaniu znalosti francúzštiny), na strane druhej robotnícke dieťa, bývalý boxer, futbalový výtržník, ktorý sa neskôr angažoval v resocializácii bývalých väzňov. Svoju ženu si za manželku vzal v čase, keď mala dvojročného syna z predchádzajúceho vzťahu (narodil sa jej v 17 rokoch). Nawrocki sa tak v určitom zmysle stal poľským variantom na J. D. Vancea s jeho Hillbilly Elegy.

Keď sa v posledných dňoch pred voľbami začali prostredníctvom liberálnych médií jedno za druhým vrstviť obvinenia z „kupliarstva“ (údajne počas študentskej brigády v hoteli v Sopotoch), kontaktov s podsvetím či „chuligánstva“ a odborníci na extrémizmus skúmali Nawrockého tetovania, nepochybne to mohlo odradiť niektorých voličov, hlavne v starších vekových kategóriách.

Neodradilo však celý rad nových priaznivcov, ktorých kandidát opozície mobilizoval pred druhým kolom a na ktorých mohol zapôsobiť aj obraz „obyčajného chalana z paneláku, ktorý sa zápasil so životom rovnako ako my“. Aj tá povestná garsónka v paneláku, ktorú získal od svojho suseda – alkoholika (verzie príbehu sa líšia, tesne pred voľbami súd potvrdil, že zmluvy o prevode bytu sú v poriadku), mohla vlastne pre mnohých voličov dotvoriť obraz „človeka s problémami, ako máme my“ – na rozdiel od jeho aristokratického protivníka.

Nemáme ešte kompletné volebné výsledky, ale bude zaujímavé sledovať, či sa potvrdí ďalšia téza spomínaného sociológa Pawłowského týkajúca sa fenoménu „Hispáncov Občianskej koalície“ – mladých voličov, ktorí sa sťahovali na štúdiá z vidieka do veľkých miest a dlho predstavovali najvernejší elektorát liberálov, rovnako ako boli Hispánci v USA pokladaní za úplne lojálnych priaznivcov demokratov. V poslednom období však, rovnako ako v americkom prípade, začali liberálov stále viac opúšťať a hľadať alternatívu – mnohí podporili v prvom kole nacionalistu a libertariána Sławomira Mentzena a mnohí z nich dali svoj hlas v druhom kole Nawrockému, ktorý presvedčivo zvíťazil medzi voličmi od 18 do 40 rokov.

Cnosť nezasahovania zvonku sa už vytratilaPoľskí voliči medzi Washingtonom a Bruselom

Maciej Ruczaj

Dávid verzus Goliáš

Posledné dni pred druhým kolom volieb pripomínali kobercové bombardovanie zamerané na kandidáta konzervatívcov. Na rovnakú bránu hrali všetky orgány štátu a veľká časť médií. Novinári skúmajúci Nawrockého mladosť a vládni politici mali celkom očividne prístup k dokumentom z jeho bezpečnostných previerok, Najvyšší kontrolný úrad práve tri dni pred voľbami zverejnil svoju správu z rozsiahleho auditu, ktorým na niekoľko mesiacov zablokoval činnosť Nawrockého Ústavu národnej pamäti.

Korunu celej situácii pridávala skutočnosť, že strana Právo a spravodlivosť podporujúca Nawrockého si na základe rozhodnutia Štátnej volebnej komisie a ministerstva financií musela poradiť bez štátnej finančnej podpory pre politické strany.

Do hry sa vložil sám Donald Tusk, ktorý v dramatickom rozhovore v televízii Polsat nazval Nawrockého „bezpečnostnou hrozbou pre štát“ a „osobou napojenou na organizovaný zločin“. „Som tým všetkým naozaj otrasený,“ vyhlasoval premiér.

K tomu môžeme pridať rozsiahlu facebookovú kampaň neznámeho pôvodu, ktorá podporovala vládneho kandidáta a ktorej prešetrenie pred voľbami podľa novinárov portálu Wirtualna Polska úplne zjavne blokoval Štátny úrad pre kybernetickú bezpečnosť NASK.

Úspech Nawrockého – napriek tejto širokej koalícii odporcov, napriek vlastnému životopisu a miestami viditeľnej politickej neskúsenosti – má hlavný dôvod v rastúcej nespokojnosti s vládou ľavicovo-liberálnej koalície Donalda Tuska.

Tusk popri pocite, že „Poľsko je opäť pri stole“ veľkej európskej politiky, nedokázal ponúknuť nič viac než ďalšie vlny personálnych čistiek a pokusov o „zúčtovanie s konzervatívcami“, ktoré namiesto sľubovaných zatknutých a odsúdených zločincov prinášali skôr paralýzu ďalších a ďalších inštitúcií, prípadne ich nepokryté zneužívanie.

Po druhé: Nawrocki sa ukázal dobrou voľbou vzhľadom na to, že pre víťazstvo v druhom kole bolo nutné loviť predovšetkým voličov ostatných pravicových kandidátov s nacionalistickejším profilom. Netiahla sa za ním spomienka na vládu konzervatívcov, ktorá bola medzi nacionalistami hodnotená negatívne kvôli prílišnej „mäkkosti“ smerom voči Bruselu a „naivite“ smerom voči Ukrajine.

Zápas o poľskú hlavu štátuNie je zasahovanie ako zasahovanie alebo Bukurešť vo Varšave

Maciej Ruczaj

Čo ďalej?

Ako nečakaný víťaz ovplyvní politiku? V zahraničnej oblasti sa Karol Nawrocki držal straníckej línie konzervatívcov a zdôrazňoval kľúčovú úlohu USA ako garanta bezpečnosti regiónu a národnej suverenity vo vzťahu k plánom prehlbovania európskej integrácie.

Prezidentské kompetencie sa vzťahujú skôr k oblasti bezpečnosti a pôsobenia v NATO – a tam v poľskej politike platí de facto konsenzus. Asertívnejší bude nepochybne vo vzťahu k Ukrajine – v tomto ohľade sa však nálady v krajine výrazne zmenili nielen na pravej strane spektra.

V Poľsku má prezident málo exekutívnych kompetencií, ale značný blokačný potenciál. Kľúčová úloha Nawrockého bude však zrejme vnútorná: vyvažovať vládu Donalda Tuska. Zdá sa, že sa v tomto ohľade môže Donaldovi Tuskovi po Andrzeji Dudovi ešte cnieť.

Najbližšie týždne budú aj testom pre súdržnosť jeho koalície, kde sú napríklad ľudovci stále viac rozkročení medzi očakávaniami skalných voličov (podporili Nawrockého) a taktikou strany, ktorá velí k spolupráci s liberálmi.

Avšak stále najviac nástrojov vo svojich rukách drží skúsený a schopný politický hráč Donald Tusk. Uvidíme, či sa z tvrdej porážky dokáže otriasť. Hrá o veľa: posledný rok a pol vládol často na hrane zákona, s nádejou, že vďaka „svojmu človeku v prezidentskom paláci“ bude schopný svoje kroky spätne legitimizovať. Teraz musí svoju stratégiu úplne prehodnotiť.

Je príznačné, že na prvé vyjadrenie premiéra k voľbám zatiaľ – v okamihu písania tohto textu, teda v povolebný pondelok popoludní – stále čakáme.

Ani konzervatívci by však z volebného výsledku nemali prepadnúť pýche. Ich kandidát síce vyhral v nerovnom boji, ale vyhral do veľkej miery silou naštvania spoločnosti (veľká časť voličov Nawrockého hlasovala „proti Trzaskowskému“, nie „za Nawrockého“) a vďaka opatrnej spolupráci s nacionalistickou Konfederáciou, ktorá vďaka týmto voľbám výrazne posilnila.

Rekordný počet voličov v prvom kole nehlasoval na žiadneho z dvoch kandidátov hlavných strán a je zrejmé, že hlavne v mladej generácii rastie túžba po zmene.

Dve poznámky k poľským voľbámTuskov hoax sa ujal aj u nás a ovplyvňovať sa nesnaží len Rusko

Jozef Majchrák

Iní víťazi

Ak totiž majú voľby nejakých iných víťazov ako Nawrockého, tak sú to strany, ktorým sa podarilo stať hlasom odporcov „duopolu“, ako sa v Poľsku nazýva striedanie pri moci PiS a PO, ktoré trvá už od roku 2005.

Prvým z nich je Konfederácia, bez ktorej by v tejto chvíli podľa prieskumov po nových voľbách de facto nemohla vzniknúť väčšinová vláda. Konfederácia sa vďaka výsledku Sławomira Mentzena v prvom kole stala na okamih obletovanou nevestou a s ohľadom na jej špecifický programový mix spájajúci suverenizmus, konzervatívne hodnoty s libertarianizmom oslovuje stále širšiu časť verejnosti.

Výrazne uspel aj ľavicový (ale protivládny) kandidát Adrian Zandberg zo strany Razom (Spolu), ktorý – hoci názorovo na opačnom konci spektra ako Konfederácia – mieri na rovnakých mladých a nespokojných voličov.

Napokon je nepochybným víťazom aj novinár Krzysztof Stanowski. Kandidát-recesista síce získal len asi 1,5 percenta hlasov, ale nielen výrazne zvýšil popularitu svojho internetového média Nultý kanál, no hlavne vrátil veľkej časti verejnosti vieru v možnosť prevádzkovania nezávislých médií. Teda takých, ktoré stavajú na debate a pluralite a nechápu novinárčinu ako fandenie svojim obľúbencom.

Zatiaľ čo Tuskova koalícia svoje sľuby „obnovy verejnoprávnych médií“ odložila na neurčito a skôr ich pripojila do širokého vejára svojich „mediálnych spojencov“, Stanowski na čisto súkromnej báze vybudoval veľmi vplyvnú platformu, ktorá zásadne zmenila podmienky hry počas kampane.

Je síce trochu zvláštne, že sa k tomu musel sám stať kandidátom, ale dnes, keď americký prezident vedie politiku najväčšej veľmoci ako televíznu reality šou, sa to zdá ako pomerne drobný ústupok od princípov, ktorý bude pre poľský verejný život rozhodne prospešný.

Text vychádza paralelne aj v českom týždenníku Echo.