Slovák o živote v Chorvátsku Rodinkárstvo je tu silnejšie, dedia sa aj miesta v úradoch. Ako turistov nás majú Chorváti najradšej

„Chorváti si svoju krajinu neskutočne cenia a veľmi vysoko o nej zmýšľajú. Aj tu je pri časti ľudí pomerne veľká skepsa, aké to tu je hrozné, napriek tomu vidia Chorváti svoju krajinu z oveľa lepšej perspektívy, ako v skutočnosti je,“ hovorí slovenský historik Juraj Poláček, ktorý žije v Záhrebe päť rokov s chorvátskou manželkou a dvomi deťmi.

V rozhovore opisuje, v čom je chorvátske zdravotníctvo a školstvo iné, prečo Záhreb zaostáva za Bratislavou a prečo mnoho Chorvátov nemá vo svojej krajine uplatnenie. Približuje fungovanie chorvátskych rodín i praktizovanie viery miestnych katolíkov. Čo rozdeľuje Chorvátov a čo s nimi spája Slovákov? Čo sa Chorvátom na Slovákoch a Slovensku páči a prečo mali oba národy špeciálne postavenie u Adolfa Hitlera?

Juraj Poláček vyštudoval históriu na Univerzite Komenského v Bratislave, Bolonskej a Florentskej univerzite v Taliansku a Ioanninskej univerzite v Grécku. Doktorát získal z neskorej antiky a raného stredoveku. S denníkom Postoj spolupracuje na historických podcastoch. Momentálne pôsobí aj ako turistický sprievodca.

Mnoho Slovákov v tomto období cestuje do Chorvátska k moru. Vy žijete už piaty rok v chorvátskom hlavnom meste Záhrebe. Aký je život vo vnútrozemí?

V Záhrebe sa zlieva celé Chorvátsko spolu s Chorvátmi z Hercegoviny, ale prisťahovalo sa sem aj veľa Bosniakov a Srbov, ktorí tu prežili aj vojnu. Mesto má kozmopolitný ráz, Chorvátom cudzinci nevadia, sú v tomto veľmi otvorení.

V posledných rokoch prichádza čoraz viac cudzincov z Ázie – Pakistanci, Filipínci, ľudia z Bangladéša, Nepálu a juhovýchodnej Ázie, ktorí ako lacná pracovná sila pracujú v reštauráciách, pekárňach a na stavbách.

Na čo som si však za celé roky nezvykol, je miestna kaviarenská kultúra. Niekedy sa čudujem, kto v tomto štáte vlastne pracuje, teda okrem čašníkov v kaviarňach, lebo tie sú otvorené od skorého rána do noci a stále sú plné. Ale to je časť chorvátskej mentality – sedieť na káve a fajčiť. (Úsmev.)

V čom sa naše hlavné mesto od Záhrebu líši?

Bratislava je bohatšia, modernejšia, výstavnejšia, zrenovovanejšia a lepšie funguje. Záhreb má tú smolu, že Chorváti investovali najmä do pobrežia a hlavné mesto je investične dlhodobo poddimenzované.

Stále tu vidno aj dôsledky dvoch silnejších zemetrasení z roku 2020. Len teraz sa konečne opravujú zasiahnuté školy, ešte stále sa renovujú kostoly a k oprave mnohých starých budov zatiaľ nedošlo. Mnohí ľudia zostali v akejsi sivej zóne, lebo ich domy dostali oranžovú nálepku, čo znamená, že sa tam môže žiť, ale na vlastné riziko a v prvotných plánoch obnovy sa s nimi veľmi nepočítalo.

Záhreb tak má šmrnc kubánskej Havany – ošarpané historické centrum, z ktorého je len časť upravená. Ide to veľmi pomaly. Chorvátske nemocnice v Záhrebe však vyzerajú lepšie ako tie v Bratislave.

Platí to aj o chorvátskom zdravotníctve?

Neviem to až tak posúdiť, keďže mám stále zdravotné poistenie na Slovensku a k lekárom chodievam viac tam. Nevnímam však nejaký priepastný rozdiel, minimálne s nedostatkom sestier majú veľký problém aj oni. Aj tu sa na vyšetrenie dlho čaká a je dobré, keď máte kontakt, ktorý vám pomôže.

Podľa rodiny však vidím, že doktori tu ľudí nechávajú choroby vyležať a antibiotiká sa toľko nepredpisujú. Chorváti sú však zdravší ľudia, nie je tu toľko obezity ako u nás, sú oveľa chudší, muži sú vyšportovanejší a napriek „pljeskaviciam“ jedia veľa ovocia, zeleniny a šalátov.

Je život v Záhrebe drahší ako v Bratislave?

Náklady na život sú tu už porovnateľné. Kým bol covid a vysoká inflácia, Chorvátsko čakalo na euro a nemohlo veľmi zvyšovať ceny, takže vtedy tu bolo lacnejšie. No to, čo sa u nás udialo počas piatich rokov, tam potom prišlo v zrýchlenom tempe a po prijatí eura nás cenami v obchodoch opäť predbehli. Je to pre ľudí šok a sú s tým dosť nespokojní.

Chorváti však radi ukazujú, keď majú bohatstvo. Ich dom zvonka nemusí vyzerať dobre, ale radi sa ukážu na drahých veľkých autách, kvalitne oblečení s luxusnými hodinkami. Má to taký taliansky nádych.

Sú aj výrazne excentrickejší, pokiaľ ide o módu. Kým my na Slovensku spadáme do akýchsi módnych šablón, tak móda v Chorvátsku je oveľa individuálnejšia. Záhrebčanky by sme mohli nazvať takými slovanskými Parížankami. Sú veľmi elegantné.

Ak ceny v chorvátskych obchodoch tie slovenské už predbehli, nie je pre miestnych drahé aj dovolenkovať pri mori?

Tým, že takmer každý má pri mori svoj dom, asi ako my mávame chalupy, tak ani veľmi nie. Reálne tu má každá rodina niekoľko nehnuteľností a v rámci širšej rodiny sa presúvajú. Len moja širšia rodina má štyri nehnuteľnosti na rôznych miestach pri mori. Odpadajú im tak náklady na ubytovanie a domáci majú v obchodoch na rozdiel od turistov zľavy.

Ako je to s bývaním? Je pre Chorvátov v hlavnom meste dostupnejšie?

Tak to je úplne neporovnateľné. Nehnuteľnosti v centre Záhrebu, ak nejde o novostavby, stoja asi toľko, čo v Trnave. My sme tu kúpili byt pätnásť minút pešo od hlavného námestia, v peknej štvrti, niečo asi ako bratislavská Kalvária, a na meter štvorcový to vyšlo dokonca lacnejšie, ako stoja byty v širšom centre Trnavy. Cenovo je to tu dostupnejšie, hoci hypotéku v Chorvátsku získate komplikovanejšie než na Slovensku. No keď človek zarába, nemá s tým problém, ale mnoho Chorvátov v krajine nemá uplatnenie.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Prečo?

Hoci to tu v lete žije, ale ekonomika orientovaná na služby a turistický ruch má svoje limity. Chorvátsko vo veľkom investovalo do infraštruktúry, aby sa turisti po vojne čo najskôr vrátili na pobrežie, na stavbu diaľníc si zobralo neskutočne vysoké pôžičky, ktoré bude splácať ešte poriadne dlho, a mnohí Chorváti po nich ani nejazdia, lebo sú pre nich drahé.

Priemysel tu do veľkej miery zanikol. To, čo z neho zostalo, je stále poznačené vojnou a divokou privatizáciou. Chorváti sa dosť vykašľali aj na poľnohospodárstvo, mnohé vnútrozemské oblasti upadli a nevedia sa pozviechať. Ako to oni volajú, stala sa z nich „šikara“, teda zarastená džungľa. Chorváti od druhej svetovej vojny vo veľkom emigrujú, zvykne sa hovoriť, že až polovica Chorvátov žije v zahraničí. Mnohí ľudia tu bez kontaktov nemajú perspektívu.

Je v Chorvátsku silne zakorenené rodinkárstvo?

Nepotizmus je tu aspoň desaťkrát silnejší ako na Slovensku. Jeden príbuzný zo širšej rodiny sa začal hurónsky smiať, keď som mu spomínal niektoré pracovné pohovory na Slovensku, a okomentoval to, že tu som bez šance, ak slovenské reálie považujem za nepotizmus. Ten tu platí v politike aj na úradoch. Pochádzam zo západného Slovenska, kde to rodinkárstvo nie je až také zažraté ako možno v iných regiónoch. Stále si dokážem v Bratislave a Trnave vybaviť veci aj bez kontaktov.

Tu v Chorvátsku by som to nazval absolútnym nepotizmom, je to až klanové, často ani prácu nenájdete bez toho, aby vás niekto z rodiny odporučil. Dokonca sa tu bežne stáva, že pracovné pozície v úradoch sa tu dedia v rámci rodiny. Síce štandardne prejdete výberovým konaním, ale nakoniec uspeje ten, kto bol z rodiny. No mnohí Chorváti to vnímajú ako problém.

Sú chorvátske rodiny pevnejšie ako tie naše?

Asi áno, rodiny aj priatelia tu držia viac pokope, často sa tu stretávajú na typických balkánskych grilovačkách. Oni si vždy nájdu dôvod, aby si spravili oslavu. Chorváti sú otvorení, nemajú problém s kýmkoľvek sa porozprávať, vypiť si rakiju. Pijú však o dosť menej ako Slováci a už niekoľko Chorvátov žijúcich na Slovensku mi povedalo, že v piatok prestali chodiť von so Slovákmi.

Chorvátske rodiny sú zároveň veľmi asertívne, majú rady otvorenú komunikáciu prechádzajúcu až do agresívnej. Chorváti tomu hovoria, že im rýchlo „pukne film“.

Ako si to predstaviť?

Ženy i muži vo vzťahoch veľmi nepotláčajú svoje emócie, každý dáva rýchlo najavo svoje rozpoloženie, je to taká rýchla emočná sprcha. Chorvátske manželstvá sú veľmi dynamické a temperamentné, Balkán sa v tom nezaprie. Aj deti sú veľmi hlučné, intenzívne sa prejavujú, ale každý tak akoby komunikuje svoje hranice, frustrácie, nespokojnosť a aj pozitívne emócie.

Moja manželka počas nášho života na Slovensku odpozorovala, že sme tu pasívne agresívni. Nahnevane to komentovala, že kým „vy ste tu pasívne agresívni, my sme aktívne agresívni“.

Platí to aj medzi priateľmi?

Aj priateľské vzťahy môžu byť v Chorvátsku pokojne veľmi ostré. Sám som už zostrel, dvakrát nakričal na ľudí, bol vyslovene nepríjemný a hovoril veci, ktoré by som si na Slovensku netrúfol. Keď tu však niečo poviete pokojne aj opakovane počas dlhšieho obdobia, ignorujú vás a nepovažujú to za problém. Lebo tam chýba tá južanská emócia.

Raz som rozpovedal jednu príhodu švagrovcom a naša teta len lakonicky povedala: „No, prišiel si žiť medzi vlkov.“

Ako funguje chorvátske školstvo?

Zatiaľ viem posúdiť len štátne škôlky, kam chodia moje deti, a tie sa mi veľmi páčia, hoci to môže byť aj vďaka ľuďom a učiteľom, ktorí tú našu prevádzkujú.

Deti sú veľa vonku, majú veľa hier aj aktivít mimo škôlky a veľmi veľa umeleckých činností. Škôlka je tu spojená s väčšími jasľami, takže sú tu deti od dvoch až do siedmich rokov, čo je trochu iné ako na Slovensku.

Keď sa dieťa narodí po apríli, už nemusí ísť v ten rok do školy a pôjde do prvej triedy až ako sedemročné. Chlapcom tu nástup do školy často odložia už keď sa narodia v marci.

Prečo chodia deti tak skoro do škôlky?

Materská tu trvá len do jedného roka. Dieťa na druhý deň po svojich prvých narodeninách odchádza do menších jaslí, ak s ním nezostane babka alebo ak mama nedá výpoveď v práci, ak teda rodinu dokáže uživiť manžel. Škôlka tu však deti veľmi dobre pripravuje do školy.

V čom?

Prvý ročník našej základnej školy majú v Chorvátsku už deti v škôlke. Moja dcéra napríklad už vie čítať a relatívne dobre písať a počítať. Deti sa v škôlke vzájomne viac ťahajú, najmä starší akoby už školáci ťahajú tých menších, ak majú záujem. Každé staršie dieťa dostane v škôlke na starosť jedného mladšieho, ktorému pomáha s rôznymi činnosťami a robí mu „staršieho súrodenca“. A okrem toho sú v každej triede traja pedagógovia.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Záhrebská univerzita je vo svetových rebríčkoch podstatne vyššie ako naša Univerzita Komenského v Bratislave. Čím to je?

Nevidím do ich vysokoškolského systému, ale myslím si, že čerpajú veľa z histórie. Juhoslávia bola za komunizmu otvorená Západu, ľudia slobodne cestovali aj do Veľkej Británie či Spojených štátov amerických. A to platí aj o tunajších profesoroch.

Čo sa týka humanitných odborov, do Záhrebu prišlo v poslednom čase učiť viacero profesorov zo Stredoeurópskej univerzity v Budapešti. Majú veľa vyučujúcich, ktorí prešli Oxfordom a spolupracovali s ním oveľa skôr než my v Bratislave. Už pred pár rokmi mali minimálne jeden ERC (European Research Council, pozn. red.) grant a spolupracovali na ňom práve s Oxfordom.

Mali na čom stavať a kontinuita univerzity zostala zachovaná. Pritom Záhrebská univerzita bola založená jezuitskou komunitou z Trnavy v 17. storočí, takže je dcérou Trnavskej univerzity.

Chorváti sú spomedzi južných Slovanov známi ako pomerne zbožný katolícky národ. Stále to platí?

Religiozita je tu asi na úrovni západného Slovenska, hoci aj tu sú oblasti ako na Orave, kde ide v nedeľu do kostola polovica dediny. Chorvátska spoločnosť je o stupeň tradicionálnejšia ako tá slovenská. Aj keď tu ľudia žijú spolu nezosobášení, doma im visí kríž, v aute ruženec a deti sú pokrstené. Nakoľko je ich viera autentická, to neviem posúdiť, ale je neoddeliteľnou súčasťou chorvátskej národnej identity.

Ako to myslíte?

Chorváti sú väčšinovo katolíci, ale mentálne je to akoby pravoslávny svet. Kým u katolíkov sme pre globálnosť cirkvi najskôr kresťania, až potom príslušníci národov, v Chorvátsku je to tak, že som Chorvát, a preto som katolík, aby som sa odlíšil od svojich bosnianskych a srbských susedov. A „dobrý“ Chorvát tu musí byť katolík, i keď socialisti s tým nesúhlasia. Táto spoločnosť je stále rozdelená na ustašovcov a partizánov.

Vyrovnali sa Chorváti s ustašovským režimom, ktorý bol previazaný s miestnou katolíckou cirkvou?

V hlavnom prúde chorvátskych katolíkov sa vníma ustašovský režim ešte stále viac pozitívne než negatívne, čo im socialisti vyčítajú. Aj posledný polmiliónový koncert Marka Perkovića, známeho ako Thompson, bol manifestáciou chorvátskeho nacionalizmu spojeného s katolicizmom. Pred jeho koncertmi bežne vystupuje kresťanská kapela a sám má rôzne kresťanstvom voňajúce prejavy.

Patriot alebo neofašistaKto je chorvátsky hudobník Thompson, na ktorého koncert prišlo pol milióna ľudí

Christian Heitmann

Z pozície historika viete, prečo nacistické Nemecko nechalo práve Slovensko a Chorvátsko spomedzi slovanských národov fungovať ako svoje satelity a nepohltilo ich?

Adolf Hitler mal šialené pseudohistorické predstavy o tom, ako by mali vyzerať hranice a etnická mapa Európy, kto je vôbec svojbytným národom a kto má akú hodnotu. Navyše potreboval Chorvátov a Slovákov na rozbitie existujúcich štátov a tým na zničenie medzinárodných dohôd.

Zároveň za tým môžu byť aj nacistické rasové teórie, podľa ktorých Chorváti aj Slováci patrili do dinárskej rasy. Tá bola podľa niektorých teoretikov druhá najlepšia po árijskej. Rasoví ideológovia označili práve dinársku rasu za vhodnú na germanizáciu. Preto zo slovanského sveta Hitler vyčlenil práve Slovensko a Chorvátsko a umožnil im ako-tak samostatne fungovať. Konečným cieľom však bolo, aby sa najlepšie elementy z týchto spoločností stali Germánmi a ostatní aby slúžili na stráženie iných Slovanov. Tie „najhoršie“ elementy z našich národov aj tak mali byť zlikvidované.

Samotní ustašovci alebo aspoň časť z nich sa nepovažovali za Slovanov, ale za potomkov Gótov, ktorí len historickými okolnosťami hovorili slovanským jazykom. Tieto idey reflektoval aj Hitler a veľmi pochvalne sa vyjadroval o chorvátskom generálovi Kvaternikovi, jednom zo zakladateľov ustašovského hnutia.

Hovoríte, že sme mali slúžiť na stráženie iných Slovanov v táboroch, myslíte tým koncentračných?

Áno. V koncentrákoch a v baniach.

Rozdeľuje Chorvátov stále pohľad na ustašovský režim?

Áno, ale podobne ich rozdeľuje aj pohľad na Tita. Pre socialistov je to hrdina, ktorý porazil nacizmus, pre ustašovcov je to masový vrah, ktorý zatváral ľudí do koncentračného tábora a robil masové popravy chorvátskych ustašovcov spolu s ich ženami a deťmi. Bez ohľadu na uhol pohľadu je Tito bez pochýb dosť krvavý diktátor.

Pre mnohých, aj chorvátskych nacionalistov, sa však Tito stal, paradoxne, hrdinom, lebo sa postavil Stalinovi a ochránil Juhosláviu pred ZSSR. Keď bol Tito pri moci, neprenasledoval toľko kresťanov, ako sa to dialo u nás, žili viac-menej slobodne, kláštory fungovali ďalej. Problém mali najmä tí, ktorí sa tvrdo vyslovili proti Titovi, socializmu, najexponovanejší ustašovci či kardinál Stepinac.

Ale inak mali ľudia v Juhoslávii podstatne väčšie osobné slobody. Môj svokor napríklad pravidelne cestoval za rodinou, ktorá žila vo Veľkej Británii, po ukončení školy bol na trojmesačnom roadtripe po Amerike a nikto tu z toho nerobil žiaden problém. Aj časť rodiny, ktorá emigrovala, stále mohla prísť do Juhoslávie na návštevu a navštevovali ju aj cudzinci.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Odzrkadľuje sa história aj v súčasnom rozdelení chorvátskej spoločnosti?

Áno, spoločnosť je tu výrazne rozdelená geograficky a historicky na akoby dva hlavné prúdy. Jeden je ten ustašovský nacionalistický, čo sú tí akože veľkí dobrí Chorváti a katolíci žijúci v Slavónii a na pobreží. Druhý prúd tvoria partizáni, v súčasných pomeroch až woke progresívni socialisti. Tí sú najmä na Istrii, v Rijeke či vo Varaždíne.

Tieto dve skupiny nacionalistov a socialistov majú dnes medzi sebou výrazné trenice, ale obe skupiny majú svoju krajinu rady, len vzájomne neznášajú svoje vízie o tom, ako by krajina podľa nich mala vyzerať.

Spamätalo sa už Chorvátsko z juhoslovanskej vojny?

Staršia generácia, ktorá bojovala, vojnu a Srbov rieši stále, stredná a mladšia to rieši taktiež, ak vo vojne bojovali ich rodičia alebo ak pochádzajú z oblastí, kde prebiehali väčšie boje, ako napríklad Knin, Zadar, Dubrovník či Vukovar.

Chorvátsko sa na rozdiel od Srbska stalo členom EÚ, NATO, platí eurom. Sú Chorváti hrdí na svoju krajinu?

Veľmi. Chorváti si svoju krajinu neskutočne cenia a veľmi vysoko o nej zmýšľajú. Áno, aj tu je v časti ľudí pomerne veľká skepsa, aké to tu je hrozné, najmä medzi Záhrebčanmi.

Vidia, že na každom kroku je tu „pľačka“ – tak volajú malé podvody. Priznajú si, že sa vás stále niekto snaží ošmeknúť, všade na úradoch sú vysoké poplatky ako taký miestny, ešte osmanský bakšiš. Napriek tomu Chorváti vidia svoju krajinu z oveľa lepšej perspektívy, ako v skutočnosti je.

Majú balkánske sebavedomie, teda veľmi vysoké ego, ktoré často prekračuje ich reálne schopnosti. Pekným príkladom ega balkánskeho typu je Zlatan Ibrahimović. V tomto sa od nich máme čo učiť. (Smiech.)

Takže napriek všetkým problémom nefrflú toľko pred cudzincami na svoju krajinu, ako to zvykneme robiť my Slováci?

Vôbec. Tiež som mal túto mentalitu, ale potom som šiel v rámci svojho výskumu žiť do Florencie, teda do severného Talianska, a pochopil som, že Slováci majú oveľa bližšie k Nemecku ako Taliani. Neskôr som sa presunul na výskumný pobyt do Grécka do Atén a zistil som, že aj to Taliansko je v porovnaní s Gréckom Nemecko. A Chorvátsko sa tým, ako funguje, nachádza asi niekde medzi Talianskom a Gréckom. Všade na Balkáne cítiť, kde bola stará habsburská monarchia Františka Jozefa a kde to mali pod palcom Osmani.

V čom sme si s Chorvátmi podobní?

My západní Slovania sme od tých južných o dosť iní. Sme germánskejšie hlavy, pracujeme inak aj veci organizujeme inak. Aj sa správame k sebe inak. Kým Česi, my Slováci a Poliaci spolu dobre koexistujeme, nemáme medzi sebou nejaké zásadné problémy, o iných Slovanoch to vôbec neplatí. Nevedia spraviť čiaru za minulosťou a sústreďovať sa na prítomnosť a spoluprácu do budúcnosti.

Majú nás Chorváti radšej ako svojich susedov?

Mentalitou sú si južní Slovania veľmi blízki, až kým sa nezačnú rozprávať o politike a histórii starej aj tisíc rokov. Reálne však majú Chorváti z turistov najradšej nás Slovákov a Čechov, lebo sa s nami vedia porozprávať, čo pri Poliakoch už neplatí, im už nerozumejú. Zo Slovanov u nich však určite patríme medzi najsympatickejších.

Môže za to aj historická slovenská menšina?

Určite. Už v rámci uhorského kráľovstva boli viaceré tunajšie šľachtické rody previazané so Slovenskom, mali panstvá na západnom Slovensku. Hlavná emigrácia Slovákov do Chorvátska bola až po tureckých vojnách, keď bolo treba zaľudniť južné územia a veľa Slovákov tak skončilo v Slavónii.

Dôležité sú aj postavy záhrebských biskupov Juraja Haulíka či biskupa Alagoviča. Pochádzali z Trnavy a Bolerázu. S nimi prišli do okolia Záhrebu aj slovenskí farníci. Aj do hornatých oblastí Chorvátska sa prisťahovalo veľa Slovákov, napríklad z Oravy, ale aj Čechov a Poliakov. V Záhrebe a v okolí stretnete dosť veľa ľudí so západoslovanskými priezviskami alebo vám spomenú, že niekto z prarodičov pochádzal z našich končín.

Koľko Slovákov dnes žije v Chorvátsku?

Stále sa tu hlási k slovenskej menšine štyri- až päťtisíc ľudí, no mnohí Slováci sa asimilovali do tunajšej katolíckej spoločnosti, a aj keď sa k nám hlásia, len málo z nich vie ešte hovoriť po slovensky. Je to skôr taká folklórna identita.

Najväčšia slovenská menšina bola v Iloku, v chorvátskom cípe zastrčenom do Vojvodiny, kde boli evanjelici, a preto si aj dlhšie držala svoju identitu, no počas vojny Ilok veľmi rýchlo obsadili srbské jednotky a veľká časť Slovákov vtedy ušla.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako reagujú Chorváti, keď zistia, že ste sa ako Slovák presťahovali do ich krajiny?

Sú prekvapení. Vnímajú, že Slovensko je popredu pred Chorvátskom. Majú o nás oveľa vyššiu mienku, pozerajú sa na nás ako na reformnú krajinu, v ktorej sa lepšie žije, náš štát je lepšie zorganizovaný, čo je aj pravda, hoci nás mnohí slovenskí politici ťahajú stále viac balkánskym smerom. Začínajú sa u nás používať rovnaké politické taktiky na ohlupovanie ľudí. A aj tu sa jedna vec hovorí pre Európu a druhá doma.

Chorvátov často sprevádzate na prehliadkach po západnom Slovensku. Páči sa im tu?

Áno, vždy sú príjemne prekvapení, že slovanská krajina môže vyzerať aj takto. Z Trnavy padajú na zadok ešte viac ako z Bratislavy, páči sa im historické centrum, opravené staré budovy, parky aj pekné kaviarne. Väčšina ich kaviarní sú v našom ponímaní pajzle.

Chorvátom netreba niečo extra estetické, stačí im stolička a stôl aj vedľa hlavnej cesty, hlavne, že si tam môžu zapáliť. U nás tiež veľmi kvitujú detské kútiky v kaviarňach a reštauráciách, lebo potom si môžu v pokoji posedieť.

Páči sa im niečo aj na našej mentalite?

Keď sem prídu, páči sa im slovenský pokoj, že sa tu toľko na ľudí nekričí, hovorí sa pokojným hlasom, ľudia sú slušní a zvyknutí povedať prosím aj ďakujem.

Viacerí Chorváti, ktorí sa prisťahovali na Slovensko, veľmi oceňujú aj to, že v našich úradoch vedia veci vybaviť rýchlo a jednoducho. Nám to znie až absurdne, ale je pravda, že žijem v Chorvátsku už päť rokov a niektoré veci sa mi tam v úradoch dodnes nepodarilo vybaviť. Cez niektorých úradníkov sa pre ich schopnosti a pracovné nasadenie proste nepohnete.

Momentálne riešim, že v dvoch úradoch asi netušia, čo je lehota na odpoveď, a v éteri je ticho.

Ako sa potom Chorváti pozerajú na Slovincov, ktorí predbehli aj nás?

Slovinci, to sú Germáni medzi Slovanmi. Chorváti si zo Slovincov robia žarty, rozprávajú o nich, že sú to rakúski stajniari a kydači hnoja, ktorí nevedia robiť umenie, nemajú zmysel pre humor, preto počúvajú chorvátsku a srbskú hudbu a sledujú ich filmy, ale je to len skrytá závisť, lebo vedia, že ich Slovinci dávno predbehli.

Slovinci v starostlivosti o svoj štát a krajinu predbehli asi všetkých Slovanov, možno len Poliaci s nimi držia krok. Hoci paradoxne tam radi cestujú a obdivujú tú krajinu.

Docieliť čosi podobné v Chorvátsku je však práve pre miestnu mentalitu náročné. Jej zhmotnením je totiž výraz „baš me briga“, čo znamená nestarám sa a je mi to jedno. Chorvát sa stará hlavne o seba; druhých a spoločné dobro veľmi nerieši.

Skúste to priblížiť.

Mojím susedom je bývalý minister, ktorý si v nedeľu o siedmej večer začne rezať obkladačky a robiť dvor. Druhý je architekt, ktorý nemá problém začať kosiť trávu o ôsmej večer s vyžínačkou a robí to do trištvrte na desať. Keď sme bývali v podnájme v inom byte, tak vedľa na terase si zas pustili muziku tak, že v našom byte som nepočul vlastného slova. Keď som sa prišiel po polnoci sťažovať, upokojili sa, ale čudovali sa, lebo pre nich je toto proste normálne. Na tej oslave neboli mladí, ale štyridsiatnici a päťdesiatnici.

Napriek tejto mentalite mám dojem, že sú viac v strese ako my, hoci sa tvária, že sú v pohode a nič neriešia. Povahovo sú tuším viac posunutí do neuroticizmu a saturujú sa kávou a cigaretami.

Čo vnímajú Chorváti ako najväčší problém svojej krajiny?

Asi práve korupciu a rodinkárstvo. A sami vnímajú, že sú šlendriáni a veľa vecí odfláknu.

Ktorú oblasť Chorvátska máte najradšej?

Z pobrežia mám najradšej ostrov Krk, lebo je veľmi zelený, sú tam pekné historické mestečká a na severe veľa lesa. Celkovo mám veľmi rád chorvátske hory, majú pekné husté lesy aj v okolí Záhrebu, pri Samobore či na Sljeme.

Páči sa mi aj Istria, ktorá je iným svetom ako zvyšok Chorvátska, je tam veľmi silný duch Talianska a aj ľudia majú inú mentalitu a veľmi o svoje okolie dbajú. Veľmi pekný je aj Varaždin a jeho okolie, je to rozvinutejšia časť Chorvátska. A veľmi malebný kraj je Zagorje severne od Záhrebu, čosi ako naša Orava so strmšími horami, menšími políčkami a vinicami.

No mám rád aj tržnice v Záhrebe, kde si človek vie stále nakúpiť všetko od čerstvých rýb až po mliečne produkty.