Patriot alebo neofašista Kto je chorvátsky hudobník Thompson, na ktorého koncert prišlo pol milióna ľudí

Nedávny koncert Marka Perkovića, známeho najmä pod svojim nom de guerre Thompson, sa s 500-tisíc návštevníkmi zapísal ako najväčší koncert jedinej kapely nielen v dejinách Chorvátska, ale dokonca celosvetovo.

Tento ohromný počet ľudí je vcelku nečakaný. Len minulý rok napríklad Thompsonov koncert v Dugopolje prilákal 40-tisíc divákov, aj dávnejšie koncerty prilákali desaťtisíce. Pol milióna divákov je však obrovské číslo, o to viac v krajine so štyrmi miliónmi obyvateľov.

Ale kto je Marko Perović, prezývaný Thompson, ktorý je pre jedných chorvátskym patriotom a pre druhých jednou z najpopulárnejších tvárí neofašizmu?

Tancovanie na hrane neofašizmu

Marko Perković sa narodil v roku 1966 v malej dedinke Čavoglave v Dalmácii.

Už jeho prvý hit Bojna Čavoglave (Prápor Čavoglave) je dobrou ilustráciou Thompsonovho balansovania na hrane medzi legitímnym chorvátskym patriotizmom a extrémnym nacionalizmom, ba až neofašizmom.

Thompsonova rodná obec Čavoglave je vzdialená asi 30 kilometrov od Splitu v dalmatínskom vnútrozemí. V roku 1991 sa ocitla na frontovej línii medzi separatistickou Srbskou krajinou a chorvátskymi úradmi kontrolovaným územím. Práve tu ako dobrovoľník bojoval proti Srbom a Bojna Čavoglave sa rýchlo vzmohla k jednej z najznámejších chorvátskych vojnových piesní. Svojmu nasadeniu so samopalom Thompson v ruke vďačí Perković aj za svoju dnešnú prezývku.

Zatiaľ čo na srbskej strane sa od začiatku 90. rokov veľkej obľube tešil turbofolk, na Balkáne často nazývaný aj cajke, chorvátske vojnové piesne sa držali skôr konvenčnejších západných vzorov rockovej hudby, a tak aj pieseň Bojna Čavoglave je naspievaná v štýle folk rocku.

Pieseň si rýchlo získala popularitu v značnej časti chorvátskej verejnosti, ktorá v boji proti „veľkosrbskej agresii“ hľadala vlastnú, patriotickú a propagandistickú odpoveď.

Zároveň však Thompson od začiatku prekračoval hranice bežného chorvátskeho patriotizmu a cielene sa pohrával so symbolmi chorvátskych fašistov.

Už Bojna Čavoglave sa začína pozdravom „Za dom spremni“ (Pre domovinu pripravený). Tento pozdrav pochádza z obdobia druhej svetovej vojny a fašistického hnutia Ustaša, ktoré v rokoch 1941 – 1945 vládlo Nezávislému štátu Chorvátsko (NDH) a počas svojej vlády spáchalo rozsiahlu kampaň vraždenia národnostných menšín, v prvom rade Srbov.

Časť chorvátskej pravice síce dodnes tvrdí, že pozdrav je staršieho pôvodu, ale podobne ako v prípade svastiky dnes platí, že nech už je pôvod symbolu akýkoľvek, dnes ho v Európe používajú ľudia s prinajmenšom laxným prístupom k neonacizmu.

Na druhej strane sa zvyšok piesne nevyníma z rámca, ktorý je pre vojnové piesne bežný.

Za dom 
Spremni

V Zagorí na prameni rieky Čikola 
Stáli bratia, aby obránili naše domovy 
Stáli bratia, aby obránili naše domovy

Stojí Chorvát vedľa Chorváta, všetci sme bratia 
Nedôjdete do Čavoglave, kým žijeme 
Nedôjdete do Čavoglave, kým žijeme

Udiera Thompson, Kalašnikov a aj Zbrojovka 
Hoď bombu, prežeň bandu cez prameň 
Hoď bombu, prežeň bandu cez prameň

Vykročte vpred, puška pripravená a s piesňou všetci 
Za domovinu, bratia, za slobodu bojujeme 
Za domovinu, bratia, za slobodu bojujeme

Počujte, srbskí dobrovoľníci, banda četníkov 
Dostihne vás naša ruka aj v Srbsku 
Dostihne vás naša ruka aj v Srbsku

Dostihne vás Božia spravodlivosť, to už každý vie 
Súdiť vás budú bojovníci z Čavoglava 
Súdiť vás budú bojovníci z Čavoglava

Počujte teraz odkaz od svätého Eliáša 
Nedostanete sa do Čavoglave, nedostali ste sa ani skôr 
Nedostanete sa do Čavoglave, nedostali ste sa ani skôr

Oj ,Chorváti, milí bratia z Čavoglava                            
Chorvátsko na vás nikdy nezabudne 
Chorvátsko na vás nikdy nezabudne 
Nikdy  
Nikdy  
Nikdy

Oluja

Vďaka svojmu prvému hitu sa Thompson rýchlo preslávil, a keď sa v roku 1992 front v Chorvátsku stabilizoval, Perković koncertoval v Chorvátsku aj exilových komunitách v Austrálii. Do armády sa vrátil v roku 1995, práve včas, aby sa zúčastnil na úspešnej vojenskej operácii Oluja, ktorá rozbila separatistickú Srbskú krajinu a obnovila chorvátsku kontrolu nad celým svojím územím.

Po konci vojny Thompsonova popularita znovu poklesla, v ére mieru vojnové piesne už neboli potrebné. Až keď sa na začiatku nultých rokov dostali k moci opoziční sociálni demokrati a Chorvátsko začalo do Haagu vydávať (údajných či skutočných) vojnových zločincov, Thompson sa stal novým hlasom, ktorý (z pohľadu chorvátskych nacionalistov) bránil „domobrancov“ pred nespravodlivým stíhaním.

Súčasné Chorvátsko je charakterizované dvoma hlavnými politickými prúdmi – ľavicovými sociálnymi demokratmi (SPD) a pravicovou Chorvátskou demokratickou úniou (HDZ). Hoci obidve tieto zoskupenia sú relatívne štandardnými európskymi stranami, ich prívrženci sa zväčša nevedia zhodnúť na otázke, či pre Chorvátsko bola väčším problémom vláda fašistov (1941 – 1945) a nimi spáchané zločiny vrátane vyvražďovania Srbov a Židov alebo vláda komunistov a nimi spáchané zločiny ako masaker v Bleiburgu alebo justičná vražda arcibiskupa Stepinaca.

Operácii Oluja (Búrka) len pred dvoma mesiacmi venoval Thompson novú pieseň. Začína sa ostrým protisrbským príhovorom vtedajšieho prezidenta Tuđmana z roku 1996, ktorý sprevádza dunenie hrozivých bleskov:

„Tlačili na nás a nútili nás, aby sme súhlasili so Z4 [kompromisným návrhom USA, ktorý by krajinským Srbom poskytol širokú autonómiu, pozn. red.]. So srbskou republikou od Zadaru a Kninu do 28 kilometrov od Záhrebu, so srbskou armádou, srbskou menou a srbským prezidentom. To chceli, aby nebolo nezávislé Chorvátsko, aby sme opäť išli do tej nešťastnej Juhoslávie, ktorej sme sa ledva zbavili.“

Jasenovac i Gradiška stara

Zatiaľ čo Thompsonove piesne o Oluji alebo o mýtoch chorvátskeho stredoveku (napríklad Dolazak Hrvata/Príchod Chorvátov alebo Diva Grabovčeva) sú síce jasne nacionalistické, ale neprekračujú prípustný rámec, iné sú otvorene iredentistické. Napríklad Lijepa li si (Aká si krásna) alebo Bosna si neskrývane nárokujú aj časti susedného štátu, v ktorom žije pol milióna Chorvátov.

A potom tu je pieseň Jasenovac i Gradiška stara, nazvaná po dvoch z najhorších koncentračných táborov druhej svetovej vojny.

Jasenovac je v bývalej Juhoslávii téma, ktorá zamestnáva verejné debaty v Chorvátsku, Srbsku a Bosne najneskôr od konca 80. rokov. Už v časoch socializmu na mieste bývalého koncentračného tábora vznikol pomník venovaný obetiam.

Socialistická cenzúra viedla k tomu, že rozsah zločinov v koncentračnom tábore zostal dlho nepreskúmaný a až koncom 80. rokov liberalizácia cenzúry viedla k obnovenému záujmu o 40. roky. V srbských médiách vtedy začali kolovať mnohonásobne nafúknuté čísla – v srbskej verejnosti sa uchytila cifra 700-tisíc obetí, a niektorí dokonca tvrdili, že počet obetí v Jasenovci je väčší než v Osvienčime.

Naopak, chorvátski nacionalisti začali skresľovať Jasenovac nadol – buď existenciu koncentračného tábora popierali, alebo tvrdili, že bol výrazne menší a že išlo o pracovný tábor, v ktorom vraj nedochádzalo k systematickému vraždeniu.

Skutočný počet obetí v Jasenovaci sa podľa serióznych historikov pohybuje okolo 80- až 130-tisíc, z čoho asi 50- až 60-tisíc boli Srbi (napríklad známy historik Ivo Goldstein píše o 83-tisíc obetiach).

Avšak Jasenovac je len najväčším, nie jediným koncentračným táborom na území NDH. Veľká časť obetí bola zavraždená v iných táboroch alebo priamo vo svojich dedinách pri potláčaní partizánov. Spolu na území NDH (teda viac menej území dnešného Chorvátska a Bosny a Hercegoviny) počas druhej svetovej vojny zahynulo viac než pol milióna ľudí.

Obzvlášť v regiónoch Lika, Banija a Kordun dosiahlo vyvražďovanie Srbov genocídne rozmery.

Juhoslávia po vojne deklarovala stratu 1,7 milióna ľudí, ale tieto čísla boli určené pre vyjednávania o rozsahu reparácii a dnes sa nepovažujú za spoľahlivé. Súčasné historické analýzy hovoria o asi 1,012 miliónoch mŕtvych (Goldstein) na území celej Juhoslávie.

K veľmi podobným číslam dospel aj demograf Vladimir Žerjavić, ktorý ako jeden z prvých demografov začal podrobne skúmať rozsah obetí druhej svetovej vojny v Juhoslávii.

Podľa jeho odhadov si vojna vyžiadala v Juhoslávii 1,027 milióna obetí, z toho 530-tisíc Srbov a 192-tisíc Chorvátov, pričom na území NDH prišlo o život asi 322-tisíc Srbov. Podľa Žerjavića takmer 200-tisíc z nich tvorili civilisti. K veľmi podobným výsledkom dospel aj srbský odborník Bogoljub Kočović.

No nech už sú skutočné čísla akékoľvek, je nesporné, že Jasenovac je najväčším koncentračným táborom na Balkáne a miestom hrozných zločinov.

Tieto zločiny pieseň neskrývane oslavuje: „Jasenovac i Gradiška Stara, to je dom Maksových mäsiarov, cez Imotski sa kamióny náhlia, vezú černochov Francetića Jure [Čiernu légiu ustašského veliteľa Jure Francetića], v Čapljine bitúnok bol, kopu Srbov Neretva [rieka tečúca cez Hercegovinu] niesla.“

Thompson poprel, že by bol autorom piesne, a viackrát zaujal odlišné stanoviská k tomu, či ju spieval – raz tvrdil, že len v stave opitosti, neskôr, že vôbec nie, a v rozhovore pre nemecké noviny Frankfurter Allgemeine Zeitung ju prednedávnom dokonca nazval odpudivou.

Napriek jeho tvrdeniam však na internete koluje staršia zvuková nahrávka, ktorú pôvodne našiel chorvátsky Index, na ktorej Thompson alebo, pardon, „hlas podobný Thompsonovi“, spieva a hovorí, že to je „pieseň, ktorú spievali naši dedovia a boli na ňu hrdí“.

Srbská Nova preto ironicky poznamenala: „Veríte Thompsonovi alebo svojim ušiam?“

Nepolitické publikum?

A napokon je tu správanie Thompsonových fanúšikov, za ktoré nie je priamo zodpovedný, ale, samozrejme, nie je náhodou, že sa opakuje na jeho koncertoch.

Napríklad na Thompsonovom koncerte v roku 2015 pri oslavách 20. výročia víťazstva vo vojne 90-tisícový dav v Knine skandoval „Za dom spremni“ alebo „ubi Srbina“ (zabi Srba). Časť fanúšikov na jeho koncertoch pravidelne nosí oblečenie s ustašskými symbolmi.

Foto: TASR via AP

Thompson dnes väzby s fašizmom popiera a v posledných rokoch môžeme sledovať jeho istú mainstreamizáciu. Na jeho poslednom koncerte sa s ním odfotil dokonca aj premiér Plenković a viac než pol milióna návštevníkov znamená, že tam prišiel každý siedmy Chorvát.

Je do istej miery prirodzené, že napríklad Srbi budú Oluju považovať za národnú tragédiu a Chorváti za šťastnú udalosť, v ktorej oslobodili okupovanú štvrtinu svojej krajiny.

A je aj jasné, že podobne ako nie každý, kto počúva sovietsku Smuglianku, je presvedčeným komunistom, aj veľká časť Thompsonových poslucháčov nie sú fašisti, len si chceli užiť kvalitne pripravený rockový koncert.

Ale že Thompson dokázal prilákať taký ohromný počet ľudí, je vskutku šokujúce. Ako píše ľavicový chorvátsky publicista Boris Pavelić, možno je to preto, lebo Thompson ako málokto iný vystihuje duch doby: „Pretože globálny kontext je v plnom zmysle slova thompsonovský. [...] Thompson je dnes súčasnejší ako v čase, keď sa objavil: v roku 1991 predstavoval len provinčný, agresívny a nevedomý, ale do istej miery pochopiteľný hlas ľudí, ktorí sa bránia; dnes je so svojím masmediálnym digitálnym kresťanským protofašizmom lokálnym hlasom planetárneho trendu.“