Za motýľmi s mladým vedcom Sú krásne a jemné a dá sa v nich stále niečo zaujímavé nachádzať

Ak aj niekto nemá rád hmyz, takmer isto má rád aspoň motýle. Spomedzi bezstavovcov ide vskutku asi o jedinú skupinu, ktorá je medzi ľuďmi univerzálne obľúbená. 

Sú totiž pekné, farebné, neotravujú a ani neškodia. Mnohí záhradkári dokonca účelovo vysádzajú rastliny, ktoré majú motýle rady, aj v skleníkoch botanických záhrad bývajú vyhľadávanou atrakciou.

Pravý opak platí o ich larvách, teda o húseniciach, ktoré zasa u ľudí často vyvolávajú odpor a sú aj škodcami nami pestovaných plodín. Lenže keby nebolo húseníc, nebolo by ani tých pekných motýľov.

Pri príprave reportáže o tejto veľkej skupine hmyzu bolo prvou výzvou nájsť vhodnú lokalitu. V Bratislave ani v jej okolí totiž nie je ľahké nájsť vhodnú a dostupnú lúku, kde by voľne rástli kvety a poletovali tam motýle.

Blízko k nim však majú takzvané ruderály, teda celkom alebo zväčša neudržiavané plochy všelikde popri cestách, kde sa buď má stavať, alebo je to len akási zanedbaná plocha, ľudskou optikou škaredá a nevľúdna.

Pre rastliny je však ideálna, pretože ju nikto nekosí a nestrieka, voľne si tam rastie všetko možné – a mnohé z toho vytvára pre hmyz vhodné podmienky na potravu, úkryt i rozmnožovanie. V kontexte mestských biotopov sú tak tieto oblasti napriek druhovej chudobnosti strediskami diverzity.

Entomológ Ján Krupa. Foto: Postoj/Jakub Lipták

S Jánom Krupom, doktorandom entomológie na Juhočeskej univerzite v Českých Budějoviciach (je iba menovec redaktora Postoja), sme sa vybrali k petržalskému ústiu Mosta Apollo, kde je plánovaná rozsiahla výstavba. Dnes sa tu ešte nachádzajú pomerne veľké divoko zarastajúce plochy s minimálnou údržbou.

„Bol som dlhé roky skautom a vždy ma to ťahalo do prírody,“ hovorí cestou mladý vedec. „Odjakživa ma zaujímali zvieratá, rastliny veľmi nemusím, ale paradoxne sa ich teraz učím, lebo entomológom to treba.“

Spomína, že už na strednej škole súťažil na biologickej olympiáde v celoslovenskom kole s projektom o motýľoch. Dnes popri doktorandskom štúdiu pôsobí aj v Entomologickom ústave Českej akadémie vied.

„Motýle sú pekné, zaujímavé a ich druhov nie je až tak veľa. Teda aspoň tých denných,“ hovorí na otázku, prečo sa zameral práve na tento rad hmyzu.

„Vedecké delenie motýľov je veľmi komplikované, ale základným laicky zrozumiteľným je delenie na denné a nočné. Je to neoficiálne, ale najčastejšie používané delenie,“ vysvetľuje a na otázku, čo sú to denné motýle, začne vymenúvať latinské mená čeľadí, ktoré sem patria. Napokon ich aj preloží do slovenčiny, takže v našich končinách ide o vidlochvostovité, súmračníkovité, mlynárikovité, hájovníkovité, modráčikovité a babôčkovité.

Samček modráčika obyčajného (Polyommatus icarus). Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Vo všeobecnosti, hoci s výnimkami, platí, že denné motýle majú dlhé nitkovité tykadlá s rozšírenými koncami, veľké zložené oči, cuciak, jasne odlíšenú hlavu, hruď a zadoček, dva alebo tri páry dlhších kráčavých nôh, krídla skladajú nad seba a majú živé farby,“ pokračuje.

„Denné motýle sú aktívne cez deň, nočné v noci, ale nie tak celkom, lebo sú aj druhy nočných, ktoré majú aktivitu cez deň,“ dodáva Krupa. Nočných motýľov je rádovo viac ako denných, patria sem napríklad morovité, piadivkovité, lišajovité a mnohé ďalšie čeľade.

Šupinaté krídla

Po latinsky sa rad motýľov volá Lepidoptera. „Ten názov v preklade hovorí, že majú krídla pokryté malými šupinkami, ktoré plnia podobnú funkciu ako pierka vtákov, teda umožňujú motýľom lietať. Po chrobákoch sú druhovo najväčším radom hmyzu,“ hovorí entomológ.

Celosvetovo je opísaných okolo 180-tisíc druhov motýľov a na Slovensku je známych vyše 3 700 druhov. Denných z nich je však u nás asi len stopäťdesiat, z nich približne osemdesiat je bežných, zvyšné sú zriedkavejšie alebo veľmi vzácne.

Aj malé dieťa vie, že húsenica sa v určitú chvíľu zakuklí, takto nejaký čas zotrvá, až kým z kukly nevylezie dospelý motýľ. Ako však táto premena prebieha, nie je bežnou vedomosťou.

„Kukla je vlastne stvrdnutá koža a húsenica sa do nej zvlečie,“ opisuje Krupa. Nie je to teda tak, že húsenica si vytvorí obal, ale jej samotná koža sa stane tým obalom, hoci niektoré druhy si naozaj obal spletú z hodvábu ešte pred zvlečením do kukly.

„Od vyliahnutia z vajíčka sa húsenica motýľa zvlečie päť- až sedemkrát a potom ešte raz do kukly, kde prebieha metamorfóza. Húsenica sa doslova rozpustí na polievku z buniek a postupne z nich vznikne dospelý jedinec,“ pokračuje v opise.

Prichádzame na miesto a výskumník vyťahuje entomologickú sieťku. Motýľov tu je dosť na to, aby sa mu podarilo nejaké chytiť a redaktorovi s trochou šťastia zblízka odfotiť. Je však teplo a motýľom sa nechce veľmi si sadať. Ak si aj sadnú, tak krídelkami natočenými priamo smerom k slnku, zrejme aby sa neprehrievali.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Entomológ zakrátko prichádza s prvým úlovkom, ktorým je modráčik obyčajný. Drobného motýlika opatrne vyberie zo sieťky a drží ho medzi prstami.

„Je to samička, to sa dá spoznať podľa toho, že na rube – teda zvonku – majú krídla hnedý odtieň a na líci – zvnútra – sú úplne hnedé. Samčekovia majú rub so sivým odtieňom a líc je modrý s fialovým nádychom,“ ukazuje Krupa. Modráčikov je mnoho druhov a rozlíšiť sa dajú najmä podľa škvŕn na rube krídel, odtieňov modrej či iných znakov.

Chytiť motýľa do ruky môžeme tak, aby sa mu nič nestalo, no keby sme ho chytili nesprávne alebo ho stlačili, tak by sme mu mohli ublížiť. Traduje sa, že keď motýľa chytíme za krídla, už nebude vedieť lietať, no to vraj nie je celkom pravda.

Samička modráčika obyčajného. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Ak ho budeme držať dlho a šúchať medzi prstami, odrieme ho a zhoršíme mu schopnosť lietať. Ale bežne vídam lietať aj jedince s veľmi poničenými krídlami. No je to viac-menej jedno, lebo dospelé motýle žijú veľmi krátko – niekoľko hodín až niekoľko dní, lebo ich skôr či neskôr niečo uloví,“ konštatuje mladý vedec.

Ak ich nič neuloví, tak dĺžka ich života závisí od druhu. Niektoré môžu prežiť aj niekoľko mesiacov a prezimovať až do jari. Príkladom sú babôčky, ktoré sa pri teplom zimnom počasí môžu prebudiť aj uprostred zimy a vtedy poletovať, čo v posledných rokoch počas teplých zím nie je zriedkavé.

Podarí sa nám uloviť aj ďalšie druhy motýľov, napríklad žltáčika vičencového. „Je to motýľ, ktorý sa u nás celoročne vyskytuje iba na juhu a na zvyšok Slovenska migruje koncom leta a na jeseň. Je to jeden z posledných motýľov, ktorý sa dá vidieť pred koncom hlavnej vegetačnej sezóny,“ vysvetľuje entomológ.

„Zaznamenali sme tu dva druhy očkáňov, dva druhy mlynárikov, jeden druh modráčika, žltáčika, perlovca a babôčky. Modráčikov je tu veľa zrejme vďaka tomu, že je tu dosť viky a pravdepodobne sú tu aj mraveniská, ktoré modráčiky pre svoj vývin potrebujú,“ zhŕňa nálezy nášho prieskumu Krupa.

Žltáčik vičencový (Colias croceus). Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Tento biotop je z hľadiska rastlinstva chudobný. Je to typický zarastený polosukcesný ruderál s nízkou diverzitou rastlín, a teda aj motýľov. Je tu aj určité znečistenie od cesty, určite je tu veľa dusíka a na tom profitujú trávy,“ pokračuje.

Trávy biodiverzite nepomáhajú, skôr naopak. Ak rastú nahusto, tak prerastajú iné druhy, pohlcujú aj veľa vody a ostatné rastliny pre ne prídu najprv o živiny a potom o svetlo.

Anglický trávniček motýle nepriláka

Je však správne motýle do záhrady prilákať vysadením vegetácie, ktorá ich láka? Podľa Jána Krupu nie celkom.

„Mnohé z rastlín, ktoré sa takto sadia, napríklad budleja Dávidova, do našej prírody nepatria, hoci motýle lákajú. Boli zaznamenané prípady, keď budleja celkom zarástla biotop podobný tomuto a vytlačila pôvodné druhy. Neodporúčam sadiť takéto rastliny, namiesto toho radím udržiavať v záhrade normálnu lúku a nerobiť si anglický trávniček.“ 

Ani celkom nechať záhradu, nech si žije vlastným životom, nie je správna cesta. „Ideálne je buď mať v záhrade ovečku, ktorá ju spása, alebo záhradu rozdeliť na niekoľko častí a tie kosiť v určitých intervaloch od seba, teda nie všetko naraz,“ dopĺňa.

Kosenie je potrebné nato, aby záhradu nepohltili trávy. V prípade, že dodržíme tieto zásady, v záhrade by sa mali udomácniť napríklad viky, klinčeky, mrkvy, bodliaky a ďalšie rastliny, ktorých kvety motýle, ale i iný hmyz lákajú. Vo všeobecnosti majú rady najmä fialové a ultrafialové vlnové dĺžky, preto napríklad vretienky vídame spravidla na bodliakoch či klinčekoch, ktoré majú fialové kvety.

Úlohou motýľov v ekosystéme je jednak, že sú potravou pre iný hmyz či vtáky, ale sú aj významnými opeľovačmi. Ich početnosť však dlhodobo klesá.

Mlynárik repový (Pieris rapae). Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Denné motýle potrebujú dostatok lúčnych biotopov, lebo väčšina európskych druhov potrebuje kvety, respektíve ich nektár. Tie sa vyskytujú najmä na pasienkoch, kde zvieratá spásajú vysokú vegetáciu. Lenže pastva ubudla, lúky začali zarastať, menia sa na les,“ vysvetľuje Krupa, ktorý píše dizertačnú prácu na tému zmeny diverzity nočných motýľov v poľnohospodárskej krajine.

„Zúčastnil som sa na projekte monitorovania vysokohorských očkáňov, ktorý prebieha asi tridsať rokov. Nielenže sa znížila ich početnosť, ale aj sa ich výskyt presunul do ešte vyšších polôh ako obyčajne a zároveň dochádza k skráteniu obdobia, počas ktorého ich nachádzame. Kým kedysi to boli skoro dva mesiace, už je to len zhruba mesiac,“ opisuje.

Motýle v prírode ubúdajú aj pre iný spôsob poľnohospodárstva, čo je dôsledok združstevňovania, ale aj nástupu moderných technológií.

„Poľnohospodárska krajina kedysi pozostávala z malých plôšok, na ktorých sa menili pestované plodiny, niektoré boli aj neudržiavané alebo časť bola kosená na pastvu. Taká krajina hmyzu vyhovovala,“ konštatuje Ján Krupa. Tieto plôšky boli zväčšené stovky ráz a vznikli monokultúry s jedným, často postrekovaným druhom hospodárskej plodiny.

Odporúča mladý vedec stať sa entomológom? Jeho odpoveď je jasná: „Je to práca, ktorá síce obsahuje aj dlhé sedenie za počítačom a v laboratóriu, ale aj veľa chvíľ v prírode. Entomológ má možnosť dostať sa aj na miesta, kam bežní ľudia nechodia alebo z dôvodu ochrany nemôžu ísť. Je to práca v prírode, ktorá je o nekonečnom obdivovaní Božej dokonalosti a inteligencie stvorenia.“

A svoju odpoveď uzatvára slovami: „Motýle sú krásne a jemné a dá sa v nich stále niečo zaujímavé nachádzať.“