Zo života učiteľa Môže (ne)rešpektovanie detí viesť k strate rešpektu?

„Tí malí zasrani vás predbehnú v rade na obed, sotia na schodoch a bez problémov vám vulgárne vypapuľujú do očí.“ Týmito slovami si v spätnej väzbe odchádzajúci maturanti zaspomínali na svoje štúdium a (výrazne) mladších spolužiakov v otázke, čo by na škole zmenili, keby mohli. Dali by krpcov do laty.  

Sami nazvali tento fenomén totálnou stratou rešpektu, hoci pri tom narážali skôr na všeobecnú úctu k starším, po ktorej sa na školských chodbách zem zľahla.  

Škola pritom k rešpektu vychováva na každom kroku. Máme k tomu programy, nájdeme to v osnovách predmetov, niet slávnostnejšieho príhovoru, ktorý by sa o rešpekt aspoň zmienkou neobtrel. Keď sme sa s maturantami zamýšľali, odkiaľ nám teda prší do domu, pomenovali dva extrémy. Oba nesprávne pracujú s prirodzenou autoritou a v oboch prípadoch je spúšťačom strach.    

Ten starší by sme (so všetkou úctou) mohli nazvať vynucovanie rešpektu. Určite si aj vy spomeniete na situácie, keď sa vám pred pedagógom začali triasť v jednu chvíľu nohy, ruky aj hlas, v horšom prípade pri tom rozladili aj niektorý zvierač. Učitelia sa k niečomu podobnému uchyľujú v miernejšej forme aj dnes, najmä keď sú v defenzíve a premkne ich strach, že strácajú pôdu pod nohami.  

Ako rodičovi mi však vôbec neprekáža, keď na moje deti učiteľ situačne zvýši hlas a pomôže mu zorientovať sa. Rovnako nemám nič proti tomu, keď je učiteľ zásadový, vyžaduje disciplínu, nebojí sa vyvodzovať konkrétne dôsledky za prešľapy (apropo, komu sa ježia chlpy pri slove trest?) a adekvátne pracuje s chybou.    

S čím mám problém, je, keď pri tom učiteľ volí neprijateľné prostriedky, resp. si z tohto spôsobu komunikácie spraví svoje modus operandi. Len tak, pre istotu. Aby si deti nevyskakovali.

Smutne musím skonštatovať, že školskú prax stále prznia prípady, keď učitelia na dennej báze zneužívajú autoritu na poníženie či zosmiešnenie žiaka, počnúc ležérnym „Hej, poď sem a vynes mi to do kabinetu!“ až po verbálnu či fyzickú agresiu. 

Prirodzenou reakciou žiakov potom nie je rešpekt, ale strach, chronický stres a dlhý rad možných psychických dôsledkov, z ktorých väčšinu nikto nikdy neodsleduje a ostávajú ako také navždy premlčaným ublížením na zdraví.    

Druhý extrém vznikol zo zvláštneho interpretačného omylu, keď sa učitelia (a pred nimi mnohí rodičia) usilujú aplikovať moderné prístupy vo výchove z príručiek, v ktorých sa neraz dostali niekde po kapitolu 3.  

Rešpektujúci prístup k dieťaťu sa usiluje brať ohľad na pocity, potreby a názory detí s cieľom viesť otvorenú a priamu komunikáciu smerom k plnému porozumeniu a dôvere. So far so good. Pristupovať k dieťaťu s úctou a rešpektom voči jeho osobe v každej situácii je axiómou každého normálne zmýšľajúceho vychovávateľa. Aj na tejto ceste však možno odbočiť do prazvláštnych slepých uličiek.    

Prvým častým momentom je, že to, čo dieťaťu demonštrujem, k čomu ho vlastným príkladom vychovávam, to od neho aj vyžadujem. Dávam rešpekt, a rešpekt zároveň očakávam späť.  

Keď vám toto dieťa vstúpi do brán školy s dlhočizným dekrétom (nad)ľudských práv a minimálnych povinností, s krehučkými krídlami motýľa, ale aj nabrúsenými, vždy pripravenými pazúrmi, máte sa na čo tešiť.

Stretli ste už úzkostnú mamičku, ktorá na parkovisku pred obchodným domom pätnásť minúť neuroticky pokojným hlasom vysvetľuje dieťaťu, že chápe jeho nevoľu, ale je čas nastúpiť do auta? Dieťa medzitým v záchvate nepríčetnosti stihlo zo zámkovej dlažby vyzametať tretinu cigaretových ohorkov a pľuvancov a pokrstiť mamu v troch kolách všetkými vybranými slovami, až vás načisto prenikol pocit, že tu niekde dochádza k fatálnemu omylu.  

Tá matka má rodičovskú autoritu, ktorú môže (a musí!) využívať pre dobro toho dieťaťa. Dobro tohto dieťaťa v tomto momente skutočne nespočíva v tom, že dá voľný priebeh všetkým temným pochodom s úmyslom neublížiť jeho detskej dušičke. To, že vytrvalo a veľkodušne objíma všetky výplody jeho rozbujneného ega, je síce pozoruhodné, ale čo presne v ňom pri tom vychováva, je otázne. 

Ako nezainteresovanému pozorovateľovi sa mi zdá, že som práve stretol pestúnku nejakého reinkarnovaného maharadžu, ktorý žne všetky benefity vyplývajúce z poslania byť novodobým Kráľom Slnkom.  

Keď vám toto dieťa vstúpi do brán školy s dlhočizným dekrétom (nad)ľudských práv a minimálnych povinností, s krehučkými krídlami motýľa, ale aj nabrúsenými, vždy pripravenými pazúrmi, máte sa na čo tešiť. Najmä ak jeho pestúnka zúrivo krúži v bojovej helikoptére okolo školy, na tri kliky od svojho malého sultána.  

Ani superkamarátsky postoj učiteľov nám vo výchove nepomáha tak, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Keď sa učiteľ v mene budovania vzťahov úplne vzdá svojej úlohy formovať, nielen prijímať, môže si síce nejaký čas vychutnávať pocit obľúbenosti, no po čase pocíti aj trpkosť toho, že deti si odmietajú plniť základné povinnosti, sú nedôsledné, vypočítavé a nepoznajú hranice, keďže sme im v obave, že stratíme ich priazeň, žiadne nevytvorili. Nie je úmyselné ignorovanie pravidiel tiež známkou nerešpektu? 

Nie, vychovávateľ by nemal mať strach používať autoritu. Deti nie sú z cukru, majú schopnosť zvládnuť aj istú primeranú intenzitu stresu a predovšetkým v sebe majú (dnes tak hlboko podceňovanú) schopnosť ovládať sa a korigovať svoje správanie.  

Na pozadí písania si predstavujem, čo vyrastie z ovocného stromu, do ktorého sa pestovateľ bojí zastrihnúť, aby mu neublížil. Vidím bujný, prerastený a chorobný porast, ktorý síce zaujme veľkosťou, ale veľa chutného ovocia z neho neoberieme. Možno niečo ako deti z maturantského dotazníka.