Zo života učiteľa O dvoch čarovných vetách, ktorými sa v školstve oháňa viac ako treba

Sotva sa tým môžem ospravedlniť, ale k tomu, čo tu idem napísať, som bol vyprovokovaný. Bola to ona, nazvime ju Helena (hoci sa volá Lili – ahoj, Lili!) dievča na prahu dospelosti, ktorej všetko školské smrdí. Zato má kamky, kabeločku, dokonale vyžehlené vlasy z reklamy, lesklé pery, topík do každého počasia a štipľavú poznámku na každú situáciu.       

Helenka na prvej hodine počas čítania náročného textu z ničoho nič ohrnula nos, odsunula učebnicu a na celú triedu zvolala:  

„Keď mňa to nebaví!“

Toto na nej milujem. Čo na srdci, to na jazyku, alebo aspoň v tvárovej oblasti.   

Dobre, Helenka. Prehltol som prvé dve automatické odpovede vytočeného učiteľa a iba som sucho skonštatoval, že čítanie s porozumením na úrovni C1 býva cielene veľmi špecifické, netreba od toho očakávať „čítaníčko á la Refresh“. No na pozadí som už vnímal výčitky, že som okolo úloh k porozumeniu textu mal spraviť okázalejší metodický rituálny tanec.   

Ale som Helenke veľmi vďačný. Na ploche jednej vety vystihla ťaživú realitu, ktorá frustruje učiteľov i žiakov.  

Na úvod chcem veľmi jasne deklarovať, že som všetkými desiatimi za to, aby vzdelávanie dávalo zmysel a bolo podľa možností prispôsobené študentom. Aby sme neučili veci iba preto, že sa to tak vždy robilo, a zároveň aby sme metódami a formami dokázali zahrať viac ako dva-tri akordy. Aktivizačné metódy, kooperatívne učenie, tímová práca, rovesnícke učenie, individuálny prístup, gamifikácia... – áno, áno! My učitelia nutne potrebujeme zabrať na svojom metodickom majstrovstve. O tom sa všade veľa hovorí (podstatne ťažšie sa to už uvádza do praxe), ale vieme o tom a mnohí na tom v rámci svojich možností makajú.   

Je tu však aj druhý extrém, o ktorom písať nie je až tak cool. Pár slov najprv k forme.  

Nejeden učiteľ vám dnes povie, že sa cíti vyčerpaný z toho, koľko energie musí vynaložiť, aby každú vyučovaciu hodinu dostatočne pocukroval. Mávame rukami a poskakujeme po triede, aby sme si od detí najprv získali pozornosť. Vychádzame pritom z nesprávneho predpokladu, že učenie nás musí všetkých nevyhnutne baviť. 

A tým „baviť“ myslím tak, ako deti „baví“ TikTok. Viete, zažívať 10 minút brutálne dávky dopamínu zo stupídnych, ale extrémne zaujímavých Shorts a hneď po zvonení byť postavený pred nutnosť zaujímať sa o niečo také nezáživné ako neznelé spoluhlásky či nepravidelné slovesá je... nepríjemné.  

Kto by nezvraštil tvár, ak by po niekoľkých sústach mastného hamburgeru zrazu musel ochutnať pohánkovú kašu alebo si hryzkať z varenej špargle?  

Aj ten najodolnejší učiteľ bude vnútorne trpieť, keď vidí, ako sa deti pri tom tvária. A tak sa z úcty k sebe snaží tú špargľu nejako metodicky okoreniť, vysmažiť a nakrájanú rozložiť do tvaru smejúceho sa slniečka.   

O koľko ľahšie by bolo kŕmiť deti, ktoré majú zvnútornené, že jesť zeleninu je dobré?  

A potom je tu druhá čarovná veta – „načo mi toto v živote bude?“.  

Veľa a dlho sa na Slovensku útočí na „nezmyselnosť“ kurikula. Robíme si raz posmech, inokedy ťažkú hlavu z toho, prečo deti musia tlačiť do seba toľko zbytočností. Až tak ďaleko sme zašli, že učebné osnovy sme v diskurze nazvali pomyjami. S časťou kritiky sa dokážem stotožniť, ale radikálne pohľady mi vyslovene prekážajú.        

Samozrejme, že som proti tomu, aby sa deti vzdelávali kvôli známkam, maturite, pracovnému trhu alebo kvôli uspokojeniu dospelých. Ale aplikovať tento zredukovaný utilitaristický pohľad bez uváženia je trochu ako píliť pod sebou konár s cieľom prevzdušniť kurikulum.  

Skúsim príklad z praxe, z angličtiny, ktorú mám v aprobácii, každý učiteľ si môže doplniť svoj predmet. Pribúda nám detí, ktoré sa jazyk učia z digitálnych technológií, čo je skvelé. Vynikajú v konverzácii, majú skvelé porozumenie počutému textu, ale pri takom písaní alebo v gramatických kompetenciách je to bieda. Metaforicky sú to nabúchaní „miesiči“ z posilky. V elastickom tričku vyzerajú úžasne, ale pri behu a gymnastike pripomínajú medveďa grizlyho.

Vysvetliť im, načo im napríklad budú perfektové časy, je takmer nemožné, keď majú z Netflixu pocit, že to aj tak nikto nepoužíva. Učiť sa to nebudú, a ak áno, tak iba kvôli písomke.     

Možno tu niekde je problém. Od vzdelania očakávame, že nám prinesie veľmi konkrétny úžitok, najlepšie hneď (preto stále funguje ilúzia známkovania). Ale nie je vzdelanie dobrom samým osebe? Nemalo by vzdelávanie kultivovať múdrych a vzdelaných ľudí, ktorí sú následne schopní konať dobro v každej situácii?    

Podľa mňa malo. Ale či na tom záleží tým najdôležitejším ľuďom, neviem. Obávam sa, že si tú otázku dávno nepoložili.