Zo života učiteľa Nečakaná jazda – od Skibidi Toilet k Druhému vatikánskemu koncilu

Považuje sa všeobecne za dobrú prax zažiť jeden deň v inej škole. Ku koncu roka narastá moje presvedčenie, že by nebolo na škodu predĺžiť toto odporúčanie na celý rok, pokojne aj v úplne inom zamestnaní. Na tento čas som sa však aj ja dal zlákať na jednodňovú inšpiratívnu návštevu.

Možností boli desiatky. Na Slovensku už totiž máme štátne školy v reforme, zabehnuté súkromné aj elitné školy, ktoré viac či menej úspešne implementujú teórie moderných prístupov. Cielene som si vybral takú, ktorá ide tak trochu mimo tohto mainstreamu. V niečom akoby naspäť v čase.

Bez toho, aby som ju priamo menoval, šlo o školu s klasickým vzdelávaním.

Odniesol som si dojmy, ktoré sa ťažko premietajú do slov. Predsa však viem vytýčiť dve celkom jednoznačné kontúry.

Prvou bola samotná výučba.

Na úvodnej hodine som videl deti vo veku 9 – 10 rokov premýšľať a rozprávať sa o komunizme. Hneď takáto „šleha“ na úvod. Nemali by sa tieto deti rozprávať o včelích spoločenstvách a úcte k starším? Možno si učiteľ pomýlil sylabus. No hneď na druhej hodine sa o rok starší spolužiaci venovali Druhému vatikánskemu koncilu. To už nemôže byť omyl.

Deti pokojne sedeli, počúvali a kládli otázky viac ako 45 minút bez toho, aby potrebovali „kúlový energizér“ alebo zmenu aktivity. Pri niektorých postrehoch mi skoro oči vypadli a na pozadí sa začali rúcať mnohé postuláty o vzdelávaní.

Napríklad o tom, čo vlastne očakávame v škole od svojich detí. 

Očakávame, a treba povedať, že nie úplne neopodstatnene, že deti nebudú schopné sústreďovať sa príliš dlho, že budú potrebovať neustálu stimuláciu, že budú mať veľké množstvo individuálnych potrieb, že budú krehké, precitlivené, vyžadujúce okamžité uspokojenie.

Takto nejako vníma generácie Z a Alfa okrem ľudí z praxe aj teória. (Zamysleli sme sa dostatočne kto alebo čo ich takýmito robí?)

Jedna vec je však reflektovať osobitosti nastupujúcich generácií a vyvažovať ich prístupom, ktorý bude deti citlivo rozvíjať, a celkom iná sa tejto špecifickosti celkom podriadiť. Ak vyžadujem od žiakov minimum, na konci dňa vlastne posilňujem deformačné tendencie prostredia. Deti majú totiž mimoriadnu schopnosť nastaviť sa na naše očakávania. A bezpečne ich podliezť.

Keď opakovane namiesto náročného textu uprednostníme dynamické video pred bohatým obsahom fancy formy, keď namiesto toho, aby sme stavali na objektívnej pravde, rozlievame všade tekutý subjektivizmus, deti ostávajú neisté. Byť centrom vlastného vesmíru nie je vtipné.

Druhá kontúra bola na prvý pohľad neviditeľná.

To, že sa v triede ocitne dvadsať detí, ktoré pokladajú za celkom prirodzené rozprávať sa o prenasledovaní podzemnej cirkvi namiesto seriálu Skibidi Toilet, nie je výsledkom náhody. Za každým takýmto príbehom stoja rodičia, ktorí si splnili domácu úlohu na svojej strane a neprenechali výchovu tretím stranám.

Dovoliť deťom vyrastať na Rizz-Ohio-Sigma ultraohlupujúcich trendoch digitálneho univerza vyzerá ako nevinná nedbalosť, v skutočnosti je to do veľkej miery ireverzibilný proces, ktorý sa už ani samotní mladí neboja nazvať inak ako postupný brain-rot. (Pričom pomenovať problém a vyriešiť ho nie je v tomto prípade to isté.)

Iba zodpovedný rodič dokáže so školou podpísať (viac či menej formálnu) dohodu o výchove a vzdelávaní svojho dieťaťa. Ostatní budú, úplne podobne ako pri dvojkoľajnej výchove, proti škole (ne)vedome bojovať, zhadzovať či eliminovať jej úsilie, alebo proste viesť dieťa široko do strán, odkiaľ sa vracať na základnú koľaj dá iba cez slzy a pot.

Zo školy som odchádzal s pocitom, ako keď niekto zatrasie guľou so snežnou krajinou. Všetko môže byť inak. Ešte dlho som cestou domov rozmýšľal nad geniálnou otázkou jedného malého štvrtáčika: „Pán učiteľ, a vie taký komunista o tom, že je komunistom?“

Ktovie prečo sa mi táto prorocká otázka ako bumerang vrátila, keď v týchto dňoch ministerstvo ohlásilo normalizačný zámer upraviť podmienky financovania a fungovania súkromných a cirkevných škôl.

Neviem si vybaviť tvár toho chlapca. Ale, chlapče môj zlatý, žehnám ti, aby si takéto dobré otázky kládol aj naďalej. Budeme ich potrebovať.