Ako chce Drucker riešiť segregáciu na školách Vytvoriť „pozitívnu klímu v triedach“ stačiť nebude. Začať sa musí v rodinách

Posledné výsledky medzinárodného testovania PISA ukázali, že dieťa na Slovensku zo zlých socioekonomických pomerov má najhoršie výsledky v porovnaní s ostatnými krajinami v OECD. Slovenské školy nedokážu žiakom pomôcť vymaniť sa z generačnej chudoby a problémov, ktoré sú s ňou spojené.

Veľká časť detí z chudobných pomerov sa u nás prekrýva s deťmi, ktoré žijú v marginalizovaných rómskych komunitách. Dostať k týmto žiakom kvalitné vzdelanie – respektíve presvedčiť ich, aby sa mu nevyhýbali –  je čoraz pálčivejším problémom, s ktorým sa bude musieť Slovensko vyrovnať.

Situáciu sťažujú rozhodnutia súdov a žaloba od Európskej komisie, ktoré tvrdia, že na niektorých školách dochádza k segregácii a diskriminácii rómskych žiakov. Často však ide o dôsledok zložitého problému, ktorý v realite nemá jednoduché riešenie, ako si to neraz predstavujú európski úradníci či ľudskoprávni aktivisti.

Eurokomisia vedie voči Slovensku v prípade segregácie rómskej menšiny konanie od roku 2015. Minulý rok posúdila, že hoci sa prijali určité legislatívne opatrenia, pokrok nebol dostatočný, a preto podala na Slovensko žalobu na Súdnom dvore EÚ.

Ak štát nezačne problém intenzívne riešiť, hrozí mu pokuta a môžeme prísť o nemalé finančné prostriedky z európskych zdrojov určených na zlepšenie vzdelávania.

Rozsudky súdov

O segregácii či diskriminácii rómskych žiakov na našich školách rozhodovali v posledných rokoch aj slovenské súdy. Vlani napríklad Najvyšší súd konštatoval, že škola v Podsadku (časť Starej Ľubovne) segreguje, pretože ju navštevujú iba čisto rómske deti.

Žalobu na mesto a štát podala v tomto prípade mimovládka, ktorej sa nepáčilo, že škola rozšírila svoje priestory vybudovaním modulovej prístavby.

Riešenie je však v tejto situácii zložité. Nerómske deti totiž v blízkosti školy nežijú a stav, ktorý v škole nastal, je dôsledkom demografického vývoja a nie úmyselnej snahy segregovať rómske deti.

Ďalším prípadom je škola v Hermanovciach, kde súd rozhodol, že diskriminovala rómskych žiakov, keď ich zaradila do špeciálnych tried oddelených mimo hlavnej školskej budovy.

Podobných prípadov je viacero a zle nastavený systém v súvislosti so vzdelávaním rómskych žiakov spôsobuje školám ťažkosti pri riešení problémov, ktoré v praktickom školskom živote nastávajú. Niekedy sú výhrady voči nim opodstatnené viac, inokedy menej. Väčšinou sú však len prejavom hlbšieho problému, ktorý vyplýva z toho, že štát situáciu marginalizovaných komunít a ich obyvateľov dlhodobo nerieši a neprichádza s komplexnou systémovou pomocou.

Škola obvinená zo segregácie Žiakom je v škole dobre, spokojní sú aj rodičia. Mimovládka však podala žalobu

Adam Takáč

Boli sme sa pozrieť v škole v Starej Ľubovni, ktorú žalujú za to, že do nej chodia iba rómski žiaci. V jej blízkosti však nerómske deti ani veľmi nežijú.

Aj pre tlak, ktorý na nás vytvára Európska únia či rozhodnutia súdov, sa na ministerstve školstva pod vedením Tomáša Druckera rozhodli vytvoriť Metodickú príručku desegregácie vo výchove a vzdelávaní, ktorou chcú školám pomôcť a vzdelávanie žiakov zo zlých socioekonomických pomerov posunúť na vyššiu úroveň.

Minister hovorí, že pri dobrom nastavení a aplikovaní opatrení je možné s týmto problémom pohnúť do desiatich rokov.

V najbližšom období chce vytypovať dvanásť lokalít na Slovensku, kde dochádza k rôznym formám segregácie (alebo k nej existuje predpoklad), monitorovať v nich situáciu a pomôcť školám nedostatky odstrániť.

Pozreli sme sa na niektoré opatrenia, ktoré štát v manuáli navrhuje, a opýtali sme sa ľudí z praxe, čo si o nich myslia.

Návrhy verzus realita

Jednou z príčin, pre ktorú vznikajú na školách – hlavne na východnom Slovensku – čisto rómske triedy, je, že rodičia z majority zoberú svoje dieťa zo školy, kde prevládajú rómski žiaci. Tento problém identifikuje aj ministerstvo v manuáli, kde uvádza, že títo rodičia sa obávajú zníženia kvality vzdelávania vlastných detí kvôli rómskym deťom. Boja sa tiež z dôvodu nízkej hygieny, chorôb a prenosu infekcií.

Učitelia a asistenti zároveň nemajú dosť času venovať sa deťom z majority preto, že pozornosť potrebujú deti, ktoré neovládajú dobre vyučovací jazyk a zaostávajú.

Problém je opísaný správne, riešenia, ktoré však ministerstvo ponúka, znejú dosť všeobecne a vágne.

Školy majú podľa neho pracovať na pozitívnej a priateľskej klíme v triede, podporovať interkultúrnu výchovu a výchovu k tolerancii, zabezpečiť dostatočný počet asistentov a členov podporného tímu, doučovať rómske deti vyučovací jazyk alebo dočasne vytvoriť špecializované triedy pre zaostávajúcich žiakov. V súvislosti s hygienou ministerstvo odporúča školám zvýšiť jej úroveň a osvetu o zodpovednom životnom štýle.

Všetko to znie pozitívne, školám či obciam a mestám, ktoré školy zriaďujú, však nikto neradí, kde na to vziať finančné, časové či ľudské kapacity.

„Je to pekné, ale posledné systémové kroky zo strany štátu išli skôr presne naopak,“ komentuje návrhy psychológ Marián Zimmerman z Centra poradenstva a prevencie v Gelnici, ktorý často navštevuje rómske školy v regióne.

Počty žiakov v triedach sa podľa jeho slov zvyšujú a dostať na školu pedagogického asistenta je vždy dosť ťažké a mnohé školy si pomáhajú iba cez rôzne krátkodobé projekty. „Korunu absurdity priniesli pedagogickí asistenti, ktorí boli zamestnávaní cez centrá poradenstva a prevencie, čo sa zaviedlo za ministrovania Branislava Gröhlinga.“

Žaloba eurokomisie pre diskrimináciu rómskych žiakov Ceruzku vidia mnohí prvý raz v škole, no ľudia zhora riešia hlavne ich inklúziu

Adam Takáč

Akčných plánov a stratégií sa za uplynulé roky popísalo viac ako dosť. Kompetentným sa však nechce riešiť zúfalú situáciu ľudí z marginalizovaných komunít komplexne a s citom pre realitu.

„Špecializované triedy tu máme oficiálne roky. Ale často iba ako nevyužitú možnosť, lebo je to pre školy ekonomicky neefektívne.“

Rozvoj hygienickej infraštruktúry je podľa Zimmermana aj v mnohých nerómskych obciach na východe žalostný, často chýba vodovod aj kanalizácia.

„Sám v takejto obci žijem. Aj napriek snahe obcí je to niekedy boj so samotným štátom a byrokraciou. Preto by ma zaujímalo, ako zaviesť takýto minimálny hygienický štandard do nevysporiadaných obydlí. A to nehovorím o zmene návykov a myslenia komunity. Jednoducho povedané, toto bude oveľa tvrdší oriešok, ako vykopať vodovodnú alebo kanalizačnú prípojku. A beh na dlhé trate. Dovtedy budú tieto deti chodiť do školy často špinavé, plné parazitov a infekčných ochorení.“

Ďalší problém, ktorý podľa Zimmermana vôbec nie je komplexne zanalyzovaný, iba sa všeobecne uvádza, je jazyk Rómov. Rómske deti, ktoré žijú na Slovensku, totiž vôbec nehovoria jednotným rómskym jazykom. „Často rovnakým dialektom nehovoria ani Rómovia v rámci jedného kraja alebo dokonca okresu. A to je veľký problém aj spomínaného dokumentu, lebo z neho implicitne vyplýva, že jazyk, ktorým segregované a diskriminované deti hovoria, je iba jeden.“

Autori desegregačného manuálu spomínajú aj problém rasových predsudkov či stereotypov, ktoré bránia lepšiemu fungovaniu rómskych a nerómskych žiakov v školách.

Igor André, ktorý v Kežmarku vedie neziskovú organizáciu Kežmarská platforma pre sociálne začlenenie, s touto tézou nesúhlasí. Podľa neho len úplne zanedbateľná časť rodičov z majority prechováva vyslovene rasové predsudky.

„Drvivá väčšina nemá žiadny problém, ak ich deti chodia do triedy s rómskymi spolužiakmi, ak sa tí vo všeobecnosti vedia prispôsobiť pravidlám strednej triedy,“ vysvetľuje André, ktorý v minulosti pôsobil ako učiteľ na základnej škole v Nálepkove cez program Teach for Slovakia.

„Ak sa má trieda chudobných, ktorá sa kryje s ľuďmi z marginalizovaných rómskych komunít, doťahovať na strednú triedu, ktorá sa kryje s majoritnou populáciou, tak sa musí snažiť postojovo a hodnotovo prispôsobovať najmä trieda chudobných strednej triede,“ dodáva.

Podobný názor má učiteľka prvého stupňa Zuzana Kičurová, ktorá v minulosti učila rómskych žiakov v obci Jarabina (okres Stará Ľubovňa), kde tieto deti žili s rodinami medzi nerómskym obyvateľstvom. V súčasnosti vyučuje na spomínanej škole v Podsadku, ktorá čelí výhradám, že žiakov segreguje. Je to škola v blízkosti veľkej rómskej osady.

„Je to abnormálny rozdiel,“ hovorí učiteľka Kičurová, keď porovnáva svoje predošlé a súčasné pracovné pôsobisko. „V Jarabine rodičia z majority nemali problém, že ich dieťa sedelo v lavici s Rómom. Tí vo väčšine pokračovali v štúdiu aj na strednej škole. V Podsadku sú Rómovia na veľmi nízkej úrovni – emočnej, inteligenčnej aj hygienickej. Rodičia nemajú žiadne pracovné návyky a ciele. Vzdelanie ich detí je im ľahostajné.“

Kičurová si myslí, že pri riešení zložitej otázky, akou je vzdelávanie Rómov, treba začať inde ako v školách.

Prvé roky života

Všetci traja oslovení respondenti oceňujú Druckerov manuál z dôvodu, že v ňom venuje pozornosť starostlivosti o deti z marginalizovaných komunít v prvých rokoch života. To je podľa nich pre progres v tejto oblasti kľúčové.

Ministerstvo si uvedomuje problém neskorého kognitívneho, sociálneho a psychomotorického vývoja rómskych detí z týchto komunít. Takisto tvrdí, že chýba systém ranej starostlivosti vo veku 0 – 3 roky pre rodiny z chudobných pomerov, problém je tiež v nízkej zaškolenosti detí v materských školách a slabej predškolskej príprave.

Podľa štatistík len približne tretina detí z osád vo veku 3 až 6 rokov navštevovala v roku 2020 materskú školu. V celkovej populácii to bolo až 87 percent detí.

Celodennú výchovu a vzdelávanie, teda viac ako päť hodín každý deň v týždni, využívalo 59 percent detí z osád navštevujúcich materskú školu, v porovnaní so 73 percentami detí v celkovej populácii. Deti z osád nielenže menej navštevujú materskú školu ako deti z celkovej populácie, ale zároveň v nej trávia aj menej času. Dôsledkom je, že takéto deti pri zápise do prvého ročníka základnej školy zaostávajú za vývojom detí z majority, čo sťažuje ich začleňovanie do hlavného prúdu vzdelávania.

„Pokiaľ sa Rómom nebude venovať pozornosť od narodenia, tak predložený problém bude pretrvávať,“ vysvetľuje v skratke učiteľka Kičurová.

Čo teda ministerstvo navrhuje v tejto veci?

Chce sa zamerať na programy podpory ranej starostlivosti poskytovanej mimovládnymi a neziskovými organizáciami. Otvorene chváli napríklad projekt Omama, kde sa pracovníci venujú rómskym matkám už pred narodením ich dieťaťa.

Ďalej chce budovať kapacity škôlok a znižovať prekážky, ktoré rómskym deťom bránia, aby ich navštevovali, či kontrolovať ich dochádzku.

 „Ak by to malo reálne znamenať, že sa o deti z osád začneme starať a zaujímať už od narodenia – ideálne ešte pred ním –, tak ten dokument má zmysel,“ hodnotí psychológ Zimmerman. „Toto je základ, na ktorom musíme v systéme vzdelávania žiakov zo znevýhodneného prostredia stavať.“

K tomu by podľa neho mala smerovať reforma vzdelávania týchto detí a následne žiakov. „Ak začneme od základov kognitívneho, sociálneho, hygienického rozvoja segregovaných komunít, tak tie sa prirodzene integrujú do väčšinovej populácie a segregácia sa stane iba anekdotickou epizódou.“

V súvislosti so zaškolenosťou rómskych detí Zimmerman poznamenáva, že tú možnosť majú už dnes. V posledných rokoch sa však v tomto smere urobil krok dopredu a zároveň dva dozadu. Negatívne totiž vníma zrušenie tzv. nultých ročníkov, ktoré často učiteľom v školách v blízkosti osád umožnili, aby žiakov naučili jazykovým základom či hygienickým návykom. „Treba objektívne povedať, že materské školy nemajú u rómskych rodičov takú autoritu ako základné školy. Aj z toho dôvodu býva dochádzka detí častou veľmi slabá.“

Psychológ z východného Slovenska Ak sa nič nezmení, tak tu budú getá s obrovskými problémami

Jozef Majchrák Adam Takáč

„Rómovia z osady nepovažujú škôlku či školu za dôležitú inštitúciu. Často je to pre nich niečo cudzie a nechápu jej význam,“ vraví Marián Zimmermann.

Aj Igor André oceňuje, že štát chce podporovať programy ranej starostlivosti o deti z osád. Prekáža mu však, že tento cieľ sa v manuáli ďalej nerozvádza. „Práve tu by mal zaznieť najsilnejší záväzok zo strany ministerstva, pretože v predškolskom veku sa môže najviac zmazávať rozdiel medzi deťmi z prostredia generačnej chudoby a strednej triedy s ohľadom na vývoj reči, ktorá je základným stavebným prvkom celého vzdelávacieho procesu,“ vysvetľuje.

Chýba mu tiež väčší dôraz na celodenný výchovno-vzdelávací systém, pretože „zmysluplné trávenie voľného času v prostredí autorít a vzorov zo strednej majoritnej triedy vyrovnáva prirodzený hendikep týchto detí voči deťom z majority, ktoré nasávajú od narodenia jazyk a podnety, ktoré ich oveľa lepšie pripravujú na formu a obsah nášho vzdelávacieho systému“.

Opäť bude podstatné, aby dobre znejúce návrhy neostali iba na papieri a našla sa pre ne aj dostatočná finančná podpora zo strany štátu. O jej konkrétnej podobe sa však zatiaľ nikde nehovorí.

Rasistickí psychológovia?

Jedna z hlavných výčitiek eurokomisie v súvislosti so segregáciou rómskych žiakov na Slovensku smeruje voči detským psychológom, ktorí diagnostikujú deti a posudzujú ich pripravenosť na vzdelávanie v základnej škole.

Komisia tvrdí, že u nás dochádza k nadmernému zaraďovaniu rómskych detí do špeciálnych škôl. Dôvodom sú vraj zlé postupy psychológov či ich rasistický postoj voči rómskym deťom. Rieši sa to aj v desegregačnej príručke ministerstva.

Zimmerman z Centra poradenstva a prevencie v Gelnici s takýmito nálepkami nesúhlasí. „Iste, nemôžem dať stopercentnú záruku za nikoho z kolegov, ale aktuálne nastavenie diagnostických štandardov, postupov pri diagnostike v centrách poradenstva a prevencie vykazuje práve naopak až ,pozitívne diskriminujúci‘ postup,“ hovorí.

Podľa jeho slov musí v rámci neho dochádzať k opakovanému zlyhávaniu dieťaťa a nehľadí sa na výsledok len jedného IQ testu. Prebiehajú rediagnostiky a zohľadňujú sa kultúrne, jazykové a iné špecifiká.

 „Mnoho z navrhovaných riešení sme si napríklad u nás v Gelnici sami zaviedli, napríklad pravidelné rediagnostiky, snahu o štandardizáciu noriem, dynamické testovanie kognitívnych schopností, preradzovanie žiakov zo špeciálnych škôl do klasických základných škôl, supervízne stretnutia odborných zamestnancov a podobne.“

Na druhej strane bola podľa Zimmermana podpora od ministerstva školstva a jeho organizácií doteraz často nedostatočná. „Absencia kvalitného vzdelávania pre odborných zamestnancov bola možno ešte tou lepšou alternatívou v porovnaní s trápnymi školeniami, kde sa hodinu vysvetľovalo, ako správne otvoriť testový kufrík, aby sme sa neporezali.“

Systém poradenstva a prevencie je dlhodobo personálne a ekonomicky poddimenzovaný. Nepomohla mu ani transformácia poradenského systému. „Takisto ani neodkomunikované zmeny, o ktorých sa dozvedáme na poslednú chvíľu alebo ešte neskoršie. Napríklad ako pri zamestnávaní pedagogických asistentov či Katalógu podporných opatrení,“ dodáva.

Píše Igor André Desať nevyžiadaných rád Robertovi Ficovi pre oblasť marginalizovaných skupín

Igor André

Jediné, čo ma ženie, nie je úcta k Vám, ale láska k mojej vlasti. Táto problematika, rok čo rok naliehavejšia, sa týka predovšetkým troch krajov, ktoré tvoria polovicu územnej rozlohy Slovenska.

Výsledky do desiatich rokov?

„Žaloby sú, samozrejme, silná motivácia konať. Ale nerobíme to kvôli nim. Robíme to preto, aby sme každému dieťaťu na Slovensku dali šancu na dobrý život,“ zdôraznil pri predstavovaní dokumentu o desegregácii minister Tomáš Drucker.

„Som presvedčený, že za jednu dekádu vieme vidieť výsledky, ak budeme na tom makať.“

Viackrát spomenul aj návrh, ktorý spočíval v tom, že školy v daných regiónoch by sa mohli spájať do tzv. klastrov. Čo by to znamenalo?

Školy by si podľa manuálu mohli medzi sebou vymieňať učiteľov, asistentov, ale aj žiakov v rámci tzv. „výmenného učenia“. Zároveň by si vymieňali skúsenosti a príklady dobrej praxe, organizovali spoločné aktivity.

„Spoznaním profilu iných škôl v rámci klastra a cielenou prácou s rodičmi vrátane využitia špecializovaného kariérového poradenstva môžu byť postupne aj rómske deti motivované k tomu, aby sa prehlásili do iných škôl v rámci klastra,“ píše ministerstvo v dokumente.

Igor André na margo tohto nápadu konštatuje, že ide o peknú myšlienku na podporu spolupráce zdola, ale naráža na štrukturálne a kultúrne limity.

„Systém je nastavený tak, že školy v mikroregióne sú si viacej konkurentmi ako partnermi a kultúrnym limitujúcim faktorom je to, že školy samy seba vnímajú ako pevnosti, ktoré chcú mať všetko vo svojej pôsobnosti pod svojou kontrolou,“ vysvetľuje. „Jeden z prvých konfliktov by bol, koľko hodín má ktorý odborný zamestnanec z podporných tímov tráviť na danej škole a ako sa nastaví mechanizmus spolufinancovania.“

Nápad, že žiaci z marginalizovaných komunít by chodili na nejaký typ „výmenného učenia“ do škôl s majoritným zastúpením, považuje André za sci-fi.

„Každý riaditeľ a starosta, ktorý vo svojej obci nemá sociálny problém s vylúčenými rómskymi komunitami, urobí všetko pre to, aby sa tento problém do jeho obce neimportoval. Viem si však predstaviť, že niektorí motivovaní a excelentní žiaci by z dobre fungujúceho systému klastrovania mohli profitovať. Ale to by sa takmer vôbec netýkalo detí a žiakov z osád.“       

André konštatuje, že celkovo mu v dokumente ministerstva chýba jasná priorizácia cieľov a konkrétnejšia formulácia záväzkov zo strany štátu.

Jedno je totiž isté. Pokiaľ sa vzdelávanie rómskych detí nestane premiérskou témou s výrazným finančným krytím, nie je šanca, že sa v tejto oblasti pohneme vpred. Kľúčovými partnermi pritom musia byť učitelia v školách a starostovia obcí, ktorí sa stretávajú s konkrétnymi problémami dennodenne.

Oslovení ľudia z praxe tvrdia, že aj keby sa začalo hneď, výsledky neuvidíme o desať, ale o desiatky rokov.