Čas veľkej skúšky Slovensko, Európa a kresťanstvo na križovatke

V marci 2025 Slovenská asociácia výskumných agentúr zhrnula viacero výskumov verejnej mienky na tému náboženský život na Slovensku a jeho vplyv na hodnoty obyvateľstva.

Uvediem z neho niektoré základné, ale zaujímavé informácie. V prieskume sa z celkovej populácie prihlásilo 56 percent ku Katolíckej cirkvi, 5 percent k Evanjelickej cirkvi, 4 percentá ku Gréckokatolíckej cirkvi.

Približne 40 percent obyvateľov Slovenska deklaruje, že verí v Boha. V Boha neverí 32 percent ľudí na Slovensku, zvyšok populácie verí v Boha len v niektorých momentoch alebo verí v nejakú formu vyššej moci.

Z celkovej populácie aspoň raz za týždeň navštevuje bohoslužby 26 percent ľudí, ďalšia štvrtina chodí do kostola na niektoré väčšie sviatky. Približne polovica populácie sa na bohoslužbách prakticky vôbec nezúčastňuje.

Len 51 percent tých, čo sa hlásia ku Katolíckej cirkvi, deklaruje, že verí v Boha. Pri protestantských cirkvách je to dokonca ešte menej. Len polovica katolíkov deklaruje, že sa vo svojom osobnom živote riadi učením svojej cirkvi, z toho len 13 percent hovorí, že sa učením cirkvi snaží riadiť úplne.

Pokiaľ ide o oblasť sexuálnej morálky, len šestina slovenskej populácie zastáva pozície Katolíckej cirkvi. Napríklad s tvrdením „Plne podporujem právo ženy rozhodnúť sa o ukončení svojho tehotenstva“ sa 77 percent stotožnilo, 16 percent vyjadrilo nesúhlas a 8 percent odpovedalo neviem. Pokiaľ ide o postoj slovenskej populácie k téme LGBT, registrované partnerstvá majú podporu len jednej tretiny obyvateľstva, proti nim je takmer 60 percent slovenskej populácie. Necelá polovica obyvateľov Slovenska sa dokonca nazdáva, že LGBT komunita ohrozuje našu identitu.

Pokiaľ ide o postoj k ruskej agresii na Ukrajine, rozdelenie obyvateľstva nesúvisí s náboženským presvedčením a hlásením sa k niektorej cirkvi.

Napríklad na otázku, či by Slovensko malo Ukrajine poskytnúť ekonomickú a humanitárnu pomoc, 50 percent odpovedalo nie, 39 percent áno a 11 percent nevedelo odpovedať. A na otázku, či by Slovensko malo prijať všetkých utečencov z Ukrajiny, ktorí utekajú pred vojnou a jej následkami, 55 percent odpovedalo nie, 35 percent odpovedalo áno, 9 percent nevedelo.

A nakoniec jeden dôležitý údaj vyplývajúci z celosvetového prieskumu, ktorý v rokoch 2015 – 2017 vykonal Pew Research Center na vzorke 56-tisíc respondentov. Podľa neho je na Slovensku 23 percent obyvateľov, pre ktorých hrá náboženstvo významnú úlohu v ich živote. V tejto otázke sa nachádza na 74. priečke zo sto skúmaných krajín sveta. Z Európy sú pred nami napríklad Grécko (55 percent), Rumunsko (50 percent) a Chorvátsko (42 percent). Na čele rebríčka sú najmä ázijské a africké krajiny, kde dominuje islam alebo budhizmus. Na posledných miestach rebríčka dôležitosti náboženstva pre život ľudí sú odspodu Japonsko, Estónsko a Česko.

Aké je teda slovenské kresťanstvo, osobitne slovenský katolicizmus? Trinásť percent katolíkov hovorí, že sa vo svojom živote úplne riadi učením Katolíckej cirkvi, 26 percent obyvateľov, zrejme väčšina z nich sú katolíci, chodí aspoň raz do týždňa do kostola, čo nie je malý počet.

Osobne si preto myslím, že na Slovensku je stále potenciál viery, aj keď skôr tradičnej, ľudovej. Táto ľudová zbožnosť zohrala rozhodujúcu úlohu v zápase za zachovanie viery aj v čase komunizmu. Boli to robotníci, roľníci, ktorí predstavovali masu veriacich, voči ktorým si komunisti nedovolili také represie. V tomto duchu ľudovej zbožnosti pôsobí u nás aj väčšina kňazov a biskupov. Ale ako sme videli aj na prieskumoch, ľudová zbožnosť má blízko k formálnosti a povrchnosti.

Slovenský katolicizmus dnes stráca v spoločnosti na autorite a mienkotvornosti, akú požíval napríklad v čase komunizmu. Chýbajú mu proroci, ktorí by znepokojovali zabehnuté spôsoby života cirkvi, ktorí by vedeli reflektovať postavenie cirkvi v podmienkach slobody a narastajúcej sekularizácie a ktorí by vedeli ukazovať cesty.

Keď bol odvolaný zo svojej funkcie arcibiskup Bezák, Konferencia biskupov Slovenska vydala nariadenie, že kňazi sa nesmú na verejnosti vyjadrovať bez súhlasu svojho biskupa. Výsledkom je, že duchovní stratili schopnosť reflektovať súčasný spoločenský život a jeho problémy.

Mimochodom, keď už spomínam arcibiskupa Bezáka, jedna z otázok, ktoré pred odvolaním dostal od vtedajšieho prefekta Kongregácie pre biskupov Marca Qulleta bola, či je pravda, že chodí do fitnescentra. Dnes už vieme, že terajší pápež Lev XIV. chodil až do svojho zvolenia pravidelne do fitnescentra.

Keď Vatikán nepomáha

Dotknem sa vzťahu, politiky a vplyvu Vatikánu na kresťanstvo na Slovensku. Po roku 1989 som sa v Bratislave stretol s arcibiskupom slovenského pôvodu Jánom Bukovským, ktorý od roku 1983 pracoval na Štátnom sekretariáte Vatikánu v oddelení pre vzťahy s ČSSR, Maďarskom, Rumunskom, Bulharskom a Albánskom. 

V rokoch 1987 až 1989 sa spolu s arcibiskupom Francescom Colasuonnom zúčastňoval na rokovaniach s vládou ČSSR o menovaní nových biskupov. Opýtal som sa ho, ako videl Vatikán v 80. rokoch 20. storočia budúcnosť komunizmu vo svete. Povedal: „Videli sme to ešte na sto rokov. Komunizmus sme brali ako živý organizmus, ktorý je mladý a dravý, potom prechádza do pokojnejšieho veku, až napokon starne a odchádza.“ A dodal ešte, že pre Vatikán je kľúčové, aby v tej-ktorej krajine podržal aspoň nejakú kontinuitu štruktúr Katolíckej cirkvi, vysluhovania sviatostí a výchovy veriacich, a tomuto podriaďuje svoju politiku.

Takúto politiku reprezentuje Vatikán aj dnes. V septembri 2018 podpísal Vatikán zmluvu s Čínskou ľudovou republikou, podľa ktorej Vatikán uznáva vysviacky čínskych biskupov z minulosti, na ktoré vtedy nedal súhlas, a Peking zase oficializuje vo verejných úlohách niektorých prelátov, ktorých predtým neuznával. Túto zmluvu obidvaja partneri po dvoch rokoch stále obnovujú. A ešte jeden príklad: 10. apríla tohto roku sa na Pápežskej Gregoriánskej univerzite v Ríme z iniciatívy Veľvyslanectva Azerbajdžanu pri Svätej stolici a viacerých azerbajdžanských organizácií uskutočnila medzinárodná konferencia s názvom Kresťanstvo v Azerbajdžane. História a modernita.

Ako to teda je? Politika cirkvi verzus hlas proroka? V 80. rokoch bol týmto prorockým hlasom Ján Pavol II., ktorý ukončil éru tzv. Ostpolitik.

V prípade Číny je to hlas bývalého hongkonského kardinála Zena, ktorý zatiaľ márne volá, že Vatikán s akousi ľahkosťou prehliadol desaťtisíce katolíckych obetí, ktoré pre vernosť pápežovi zomierali a strávili desiatky rokov v neľudských prevýchovných táboroch.

V prípade Azerbajdžanu je to Oddelenie pre medzinárodné vzťahy Matky stolice svätého Ečmiadzinu, ktoré protestovalo, že v čase, keď Azerbajdžan násilne vysídlil viac ako stotisíc veriacich Arménskej apoštolskej cirkvi v Náhornom Karabachu a likviduje ich starodávne pamiatky, navyše, keď v Azerbajdžane sú stále stovky politických väzňov, Vatikán, zrejme v záujme podržať svoju katolícku misiu v Azerbajdžane, túto skutočnosť prehliada a fakticky legitimizuje Azerbajdžan v tejto politike.

Pre úplnosť dodávam, že v Azerbajdžane, konkrétne v Baku, žije 800 katolíkov, z toho 600 cudzincov, o ktorých sa starajú slovenskí saleziáni na čele so svojím biskupom Vladimírom Feketem.

Takáto politika cirkvi sa, samozrejme, potom prenáša aj na miestne cirkvi, na ich predstaviteľov i samotných kresťanov, Slovensko nevynímajúc. Za komunizmu to bolo pápežom zakázané hnutie Pacem in terris, s ktorým najviac zápasila tzv. tajná cirkev. Teraz po novembri 1989 je to finančná závislosť cirkvi od štátu, ktorá jej podvedome bráni vyjadrovať sa slobodne v niektorých situáciách spoločnosti.

Najnovšie nás v cirkvi i medzi kresťanmi čaká veľká skúška, keď sa premiér Fico pri svojom spôsobe vládnutia stavia do prvej línie zápasu s liberalizmom, podal návrh novely ústavy v niektorých morálno-etických otázkach a chce takto dostať na svoju stranu cirkev i veriacich voličov.

Politika cirkvi, snaha prežiť v každých podmienkach verzus snaha zápasiť o čo najvernejšie napĺňanie evanjeliového poslania v spoločnosti, spoliehajúc sa iba na vzkrieseného Krista.

Túto otázku si musí denne klásť kresťanstvo vo svete, čím ďalej, tým viac si ju bude musieť klásť aj cirkev na Slovensku, ak chce zostať „hlasom volajúceho na púšti“, ktorý bude svojím svedectvom priťahovať aj iných ľudí.

Na záver by som mal byť ako veriaci kresťan predsa len optimistický. Pápež Pius XII. na sklonku života predpovedal, že sa vo svete blíži jar cirkvi. V novembri 1991 sme spolu so Silvom Krčmérym a Jánom Čarnogurským a jeho manželkou dostali pozvanie na súkromnú večeru k Jánovi Pavlovi II. Spomenul som mu slová Pia XII. a opýtal som sa, či sa už blíži jar cirkvi. Odpovedal, že ešte sa nejakému mráziku nevyhneme. Ale mám pocit, že pápež František svojou ľudskosťou a najmä priznaním si chýb cirkvi otvoril dvere pre túto cestu veľkej obnovy a novej evanjelizácie sveta.

Ak sa aj slovenské kresťanstvo vydá touto cestou, bude znovu veľkým požehnaním pre Slovensko i pre svet.

Tento príspevok odznel v rámci podujatia Noc kostolov v Hradci Králové v Kostole nanebovzatia Panny Márie.