Ad Kritický pohľad Svätej stolice na Kolakoviča História v područí predsudkov a ideológie

Osobnosť Tomislava Kolakoviča, ktorý zanechal na Slovensku takú hlbokú brázdu, púta v ostatnom čase pozornosť viacerých historikov. Je to len dobre, pokiaľ ich príspevky nemajú v úmysle túto osobnosť vopred sproblematizovať alebo pokiaľ sa ich historický prístup k jeho osobe zhoduje s prístupom k iným osobnostiam tej doby.

Žiaľ, na niektoré tieto články som musel a aj musím reagovať. Prvá taká moja reakcia bola na vystúpenie ThDr. Petra Slepčana na medzinárodnej konferencii Fatimské zjavenia – ich história, posolstvo a aktuálnosť v Badíne v apríli 2017.

Druhýkrát cítim potrebu zareagovať na aktuálny článok Beáty Katrebovej Blehovej Kritický pohľad Svätej stolice/Povojnové aktivity Tomislava Kolakoviča vo svetle najnovších vatikánskych dokumentov.

Tomislav Kolakovič sa v ostatnom čase stal predmetom historického záujmu spomínanej autorky. Prvýkrát som ju počul na túto tému vystúpiť na konferencii venovanej stému výročiu narodenia Silvestra Krčméryho minulý rok v Trnave. Jej vystúpenie sa nieslo v duchu spochybňovania serióznosti tejto osobnosti, ktorá na celý život zásadne ovplyvnila práve „jubilujúceho“ Krčméryho.

Vo svojom vystúpení sa opierala o niektoré archívne pramene Vatikánu, napríklad tvrdila, že Kolakovič si zrejme vymyslel, že ho po jeho návrate zo Sovietskeho zväzu v roku 1945 prijal súkromne pápež Pius XII., lebo o tom nie je vo vatikánskych archívoch žiadny zápis.

Ja som sa v sprievode Silvestra Krčméryho, Antona Neuwirtha, Jána Čarnogurského a ďalších ľudí zúčastnil dvakrát na súkromnej večeri s Jánom Pavlom II. Ak o tom nie je žiadny zápis vo vatikánskych archívoch, tak som si to asi vymyslel. Našťastie okrem Krčméryho a Neuwirtha žijú ešte ostatní svedkovia.

Kritický pohľad Svätej stolicePovojnové aktivity Tomislava Kolakoviča vo svetle najnovších vatikánskych dokumentov

Beáta Katrebová Blehová

Vatikán sa podobne správal k biskupovi Hnilicovi

Ale poďme teraz k jej spomínanému článku na Postoji, ktorý zhodou okolností vychádza v predvečer konferencie venovanej stému výročiu narodenia Vladimíra Jukla, ktorého Kolakovič rovnako na celý život ovplyvnil a ktorý sa k jeho odkazu vždy hlásil.

Článok, samozrejme, rovnako spochybňuje serióznosť Kolakoviča. Nepochybujem o tom, že Beáta Katrebová cituje presne správy zo Štátneho sekretariátu alebo zo správ, ktoré posielali nunciovia z krajín, kde sa Kolakovič pohyboval. Polemizovať však budem len s jej problematickým komentovaním.

Kolakovič sa raz po návrate zo Sovietskeho zväzu stretol s neskorším kardinálom Domenicom Tardinim, podľa autorky druhým najvplyvnejším mužom Rímskej kúrie. Nahováral ho, aby sa Vatikán snažil vyrokovať so Sovietskym zväzom „modus vivendi“, a tvrdil, že Stalin je pripravený dohodnúť sa. Tardini ho potom nazval „... agentom Ruska, či si to uvedomuje, alebo nie...“.

Kolakovič sa v odhade Stalina mýlil, ale mýlil sa a bol agentom Moskvy rovnako Ján XXIII., keď začiatkom 60. rokov prijal Chruščovovho zaťa, šéfredaktora novín Izvestija Alexeja Adžubeja, ktorý mu pri stretnutí dal viacero prísľubov, pokiaľ ide o práva veriacich, a potom, keď sa z toho nič nesplnilo, lakonicky jednému novinárovi odpovedal: „Nás komunistov žiadne slovo neviaže“?

Autorka ďalej píše, že keď západná ľavicová tlač začala proti Kolakovičovi kampaň, že je „vatikánsky špión“, ten istý Tardini inštruoval vatikánske úrady, aby Kolakovičovi odopreli trvalý pobyt v Ríme. Pre autorku je to ďalší dôkaz, aký vzťah mal k nemu Štátny sekretariát.

Ako však spomína biskup Pavol Hnilica v knihe rozhovorov s Františkom Vnukom, aj jeho chcel Štátny sekretariát vypovedať z Ríma a poslať ho do Kanady, lebo komunisti to dávali ako podmienku ďalšieho rokovania. Hnilica zostal v Ríme, pretože sa ho zastal priamo pápež Pavol VI. Nepoznám článok od autorky, kde by na základe takéhoto postoja Štátneho sekretariátu spochybňovala dôveryhodnosť Pavla Hnilicu.

Na obranu Kolakoviča

František Mikloško

Nerovnaké zaobchádzanie

Autorka potom cituje elaborát Štátneho sekretariátu Pro Memoria, ktorý sumarizuje Kolakovičovo pôsobenie. Vyčíta sa mu v ňom, že cestuje v civilnom obleku a autorka dopĺňa, že nenosil reverendu, čo pred Druhým vatikánskym koncilom bolo výnimočné.

Ja len dodávam, že v roku 1929 založil pápež Pius XI. v Ríme Russicum, ktoré malo pripravovať katolíckych kňazov na tajné pôsobenie v Rusku. Väčšinou to boli ľudia, ktorí mali aj svoje civilné povolanie, aby mohli v tajnosti v Rusku účinkovať. Tak by sa zrejme aj im vyčítalo, že chodili v Rusku v civilnom obleku a nie v reverende.

Aj biskup Hnilica, keď bol v marci 1984 v Moskve a v Kremli v Chráme zosnutia Panny Márie zasvätil tajne Rusko Panne Márii, asi mal byť tiež v reverende.

V elaboráte sa mu tiež vyčíta, že často menil identitu a chýbala mu umiernenosť a ostražitosť. Nezvyčajné podľa dokumentu bolo aj to, že nikto nevedel, aká bola náplň jeho práce a jej konkrétne výsledky. Pochybnosti vzbudzoval aj tajuplný spôsob, akým sa prezentoval. Nejasné bolo tiež, odkiaľ čerpal finančné prostriedky na svoje cesty. Vyčítal sa mu tiež nedostatok disciplíny voči cirkevným autoritám.

Keď toto čítam, akoby to bolo šité na tajuplné a často nejasné pôsobenie biskupa Hnilicu v jeho diecéze od Berlína po Peking, ktorú mu pri tajnej biskupskej vysviacke v roku 1951 určil biskup Róbert Pobožný. Vedel by som o tom poskytnúť dôkazy.

V prípade biskupa Hnilicu autorka nevidí dôvod, aby ho spochybňovala, mala na to možnosť napríklad na konferencii o ňom v marci 2019 v Bratislave, na ktorej bola účastná, ale v prípade Kolakoviča sú všetky pochybnosti v spomínanom elaboráte jej argumentmi proti nemu.

Samozrejme, ja biskupa Hnilicu, napriek mnohým jeho nejasným krokom, nosím v hlbokej úcte a obdive za všetko, čo v živote vykonal. Ale na rozdiel od autorky rovnako nosím v úcte Tomislava Kolakoviča a všetkých jeho nasledovníkov za všetko, čo oni pre Slovensko vykonali.

Nikto z nás netvrdí, že Kolakovič bol bez chýb. Spochybňovať však Kolakoviča spôsobom, ako to robia niektorí historici na Slovensku, je pre mňa neprípustné a vždy ho budem ako svedok nasledovníkov jeho odkazu obraňovať.

Ad. Kritický postoj Svätej stolicePodľa Kolakoviča mala kniha Božie podzemie vážne chyby, písal Botek v liste Sidorovi

František Neupauer

Ideologizácia historiografie

Ale za týmto obviňovaním Kolakoviča vidím niečo iné. V roku 2017 sa v Nitre uskutočnila konferencia Jozef Tiso. Kňaz a prezident. Príspevky z konferencie sa nachádzajú v zborníku s rovnakým názvom, ktorý zostavila profesorka Emília Hrabovec. Ona sama má v ňom erudovaný príspevok Jozef Tiso a Svätá stolica.

Tu na margo správ, ktoré do Vatikánu počas Slovenskej republiky posielal chargé d’affaires Vatikánu v Bratislave Giuseppe Burzio, na strane 115 medzi iným na jeho adresu píše: „... Nie vždy dokázal rozpoznať komplexitu mocenských vzťahov a skrytých pohnútok konania politických a cirkevných protagonistov a primerane interpretovať ich postoje.“

A pokiaľ ide o vzťah k Tisovi, autorka na tej istej strane dodáva: „Až o mnoho rokov neskôr ako vyslúžený diplomat a kanonik v bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme Burzio priznal, že sa vo vzťahu k Tisovi mýlil a slovenský prezident za daných okolností nemohol robiť iné, ako robil.“

Nechcem sa tu zaoberať týmito tvrdeniami, len dodávam, že pokiaľ ide o správy Štátneho sekretariátu a vatikánskych diplomatov na rôznych miestach sveta na adresu Tomislava Kolakoviča – ich výroky sa v kruhu historikov, do ktorého patrí aj autorka článku, berú ako nespochybniteľné. V prípade správ vatikánskeho diplomata týkajúcich sa cirkevných a štátnych predstaviteľov Slovenska počas druhej svetovej vojny – pri nich sa pripúšťa zaujatosť, respektíve nedostatočná informovanosť.

A to nie je korektný a historicky nezaujatý postoj. To je písanie histórie v područí ideológie, v našom prípade nacionalistickej ideológie. Vieme totiž dobre, že Kolakovič mal k politike za Slovenského štátu mnohé výhrady, rovnako ako jeho nasledovníci na Slovensku. Takúto historiografiu sme tu už mali v inej podobe za komunizmu a proti takémuto prístupu sa treba jasne vyhraniť aj dnes, keď tu je sloboda.

V takejto ideologizácii politického, spoločenského a často aj cirkevného života sa dnes Slovensko nachádza. Vo chvíľach, keď úporne hľadáme pravdivú tvár slobodného Slovenska, je toto cesta do slepej uličky, cesta, z ktorej sa budeme znovu ďalšie roky dostávať. Pravda a rovnaký prístup ku každému a k všetkým nás v tomto hľadaní zaväzujú.