Na obranu Kolakoviča

Na obranu Kolakoviča

Americký arcibiskup Fulton Sheen napísal úvod ku Kolakovičovej knihe a cestovali spolu do Číny.

Polemika Františka Mikloška s textom Petra Slepčana.

V apríli 2017 sa v Badíne konala medzinárodná konferencia „Fatimské zjavenia – ich história, posolstvo a aktuálnosť“. Vystúpil na nej aj správca farnosti sv. Martina v Bratislave ThDr. Peter Slepčan s príspevkom: „Vzťahy Slovenskej republiky a ZSSR počas druhej svetovej vojny v optike Svätej Stolice“. Dostal sa mi do rúk jeho príspevok a po jeho prečítaní, osobitne časti, kde sa autor vyjadruje k osobe a pôsobeniu chorvátskeho jezuitu Tomislava Kolakoviča (vlastným menom Stjepan Poglajen), cítim potrebu zaujať k jeho problematickým názorom svoje stanovisko. Jeho príhovor vyšiel písomne v Zborníku, v mojom článku sa budem odvolávať na príslušné miesta v ňom.

Už v Abstrakte, v úvode článku Peter Slepčan vyslovuje jednu z nosných téz, ktorá sa týka Kolakoviča: „V súvislosti s apoštolátom v ZSSR sa dostáva do popredia osoba Tomislava Kolakoviča, o ktorom sa traduje, že mal zvláštne poverenie Vatikánu“. Na strane 304 dopĺňa: „Jeho prípad súvisí s našou témou, keďže sa dodnes na Slovensku traduje, že mal zvláštne poverenie Svätej stolice na apoštolát v ZSSR“. Toto „tradovanie“ vo svojom článku potom trikrát vyvracia. Na stranách 311 a 312 priloženého Zborníka čítame Slepčanove slová, že „Pius XII. ho žiadnou misiou nepoveril“. Rovnako na s. 319, keď cituje slová  sekretára Kongregácie pre mimoriadne cirkevné záležitosti Domenica Tardiniho, ktorý „vehementne poprel, že by Kolakovič mal niekedy nejakú misiu z Vatikánu“.

Keby si Peter Slepčan pred napísaním svojho príspevku prečítal článok Václava Vaška, jedného z najbližších spolupracovníkov Tomislava Kolakoviča na Slovensku: Profesor Kolakovič – mýty a skutočnosť, ktorý uverejnil v revue Impulz 3/2006, dočítal by sa: „Keď (Kolakovič, pozn. F. M.) o svojich ,bláznivých' nápadoch hovoril s Piom XII., ku ktorému ho uviedol jeho známy nemecký jezuita a pápežov poradca Leiber, prejavil pre ne pápež väčšie porozumenie než jeho chorvátski predstavení. Pius XII. skôr, ako mu k jeho „ruskej misii“ požehnal, vyslovil jednu podmienku: pokiaľ sa do Zväzu vôbec dostane, bude tam vystupovať ako súkromná osoba, nie ako pápežský legát“.

Toto isté píšem ja, vychádzajúc z V. Vaška a tiež z rozprávania Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho, vo svojej knihe Nebudete ich môcť rozvrátiť na s. 21, ktorá vyšla vo vydavateľstve Archa v roku 1991 a ktorú som mal dopísanú ešte v časoch komunizmu: „Pius XII. ho pozorne vypočul. Nestaval sa odmietavo k jeho iniciatíve, len ho žiadal, aby v prípade, že sa mu podarí, čo zamýšľa, konal ako súkromná osoba, a nie ako vatikánsky splnomocnenec“.

V Čechách a na Slovensku sa nikdy „netradovalo“, že by mal Kolakovič osobitné poverenie z Vatikánu, naopak vedelo sa, že to bola jeho osobná iniciatíva. Kolakovič na Slovensku nič nepredstieral, nikoho nezavádzal a tieto pasáže v článku Petra Slepčana sú mimo reality.

Tomislav Poglajen, na Slovensku známy pod menom Kolakovič, medzi jezuitmi. Poglajen je prvý zľava v dolnom rade. Foto: wikimedia

Ďalšou kľúčovou vetou v úvodnom Abstrakte je: „Rekonštruuje sa obdobie jeho vystúpenia zo Spoločnosti Ježišovej a argumentácia predstavených, ktorí ho nepovažovali za vhodného na túto misiu“.

Kolakovič vstúpil v roku 1922 do noviciátu jezuitov v Ľubľane. Vo februári 1938 zložil posledné sľuby. Kolakovič nosil v sebe dlho myšlienku angažovania sa pre Rusko. Píše o tom generál jezuitov Ledochovski v liste pápežovi Piovi XII., ktorý Peter Slepčan cituje (na s. 309 zborníka): „P. Poglajen, ktorý má teraz 34 rokov, už odkedy bol študentom teológie, bol presvedčený, že Svätá stolica by mala vstúpiť do priamych vzťahov so Sovietskou vládou“.

Ďalej v liste stojí, že Poglajen sa stále zaoberal touto myšlienkou, a keď bol v roku 1937 v Paríži, navštívil Ruskú ambasádu, aby vyskúšal situáciu. Tam mu povedali, že keby šiel schopný muž vyjednávať so Stalinom, mohol by niečo získať vo veci náboženskej tolerancie. Generál jezuitov vyslovil v liste nakoniec svoj názor, že Poglajen nie je takou osobou, ktorej by pápež mohol dôverovať v takej dôležitej veci.

Vo februári 1943, keď nedokázal získať od Spoločnosti Ježišovej povolenie na misijnú prácu v Rusku, rozhodol sa požiadať o vystúpenie z rehoľnej spoločnosti. Predstavení v Ríme túto jeho žiadosť zamietli. Peter Slepčan vo svojom príspevku hovorí, že „Poglajen sa rozhodol obrátiť na pápeža, pravdepodobne so žiadosťou o dišpenzovanie od večných sľubov a súčasne o všetkom informoval (chorvátskeho – pozn. F. M.) arcibiskupa“. Slepčan potom vyslovuje názor, že ani z jednej strany jeho žiadosti nevyhoveli. Tu nemáme priamy dôkaz, isté je, ako o tom píše Václav Vaško, že Kolakoviča pred cestou na Slovensko a aj po návrate z Ruska pápež Pius XII. súkromne prijal (Impulz 3/2006 s. 96, 98, 116).

Spor sa zavŕšil v máji 1943. Peter Slepčan to komentuje slovami: „Poglajen svoj duchovný zápas prehral a 31. 5. 1943 Generálna kúria delegovala chorvátskeho provinciála vyradiť Štefana Poglajena z provincie“.

Kolakovič nebol jednoduchý človek, išiel tvrdohlavo za svojou víziou, ale odkiaľ berie autor článku odvahu vysloviť slová, že Kolakovič „svoj duchovný zápas prehral“?

Charles de Foucauld vstúpil k trapistom a v roku 1890 odišiel do sýrskeho trapistického kláštora v Cheikhlé, kde zostal šesť rokov. Mal za sebou už večné sľuby. Zrodila sa v ňom túžba po pustovníckom živote. V roku 1896 odišiel do Ríma a v roku 1897 bol zbavený svojich rehoľných sľubov. Až po jeho smrti vznikla rehoľa Malých bratov Ježišových, ktorá sa hlási k jeho odkazu. V roku 2005 ho Benedikt XVI. vyhlásil za blahoslaveného.

Charles de Foucauld bol francúzskym dôstojníkom, katolíckym kňazom a napokon mníchom. Bol zavraždený v roku 1916 v Tamanrassete pred svojou pustovňou. Foto: wikimedia

Matka Tereza z Kalkaty (vlastným menom Agnes Gouxhe Bojaxhiu) vstúpila v roku 1928 do rehole Loretánok. V roku 1937 zložila večné sľuby, v roku 1948 z tejto rehole odišla, predtým bola zbavená svojich rehoľných sľubov, pričom v roku 1950 založila Kongregáciu misionárok lásky. V roku 2016 ju pápež František vyhlásil za svätú.

Peter Julián Eymard vstúpil v roku 1837 do kongregácie maristov v Lyone. S touto rehoľou sa v zlom rozišiel a v roku 1856 založil kongregáciu eucharistiánov. V roku 1962 ho pápež Pavol VI. vyhlásil za svätého.

Prehrali všetci títo traja svoj duchovný zápas?

Tomislav Kolakovič mal do svojej smrti povesť oddaného zapáleného kňaza, potvrdil to v neskorších rokoch o. i. americký arcibiskup Fulton Sheen, ktorý napísal úvod k jeho knihe a cestoval s ním do Číny, ale aj rad ďalších významných osobností, napríklad neskorší veľvyslanec Chorvátska pri Svätej stolici Franjo Zenko. Poglajen až do svojej smrti vyhľadával a pôsobil v prostredí jezuitov, osobitne v Paríži. Podľa všetkých dostupných svedectiev, ktoré zhromaždil v pripravovanom dokumente o osobe profesora Kolakoviča filmár Slavo Zrebný, tam bol vítaný.

Peter Slepčan v závere svojho príspevku (s. 318 a 319) hovorí o Kolakovičovej misii v Rusku, že „... jezuiti... ho (Kolakoviča) opakovane varovali pred týmto krokom (jeho individuálnou misiou – pozn. F. M.) dôvodiac, že táto činnosť nebola vhodná pre neho. Tieto slová sa čoskoro potvrdili, keďže Poglajen – Kolakovič namiesto Sovietskeho zväzu začal pracovať na Slovensku. Je zaujímavé, že aj jeho obdivovatelia jeho cestu do ZSSR považujú za neúspešnú“.

V prvom rade, Kolakovič nezačal „namiesto Sovietskeho zväzu pracovať na Slovensku“. Kolakovič prišiel na Slovensko v septembri 1943 po priamej iniciatíve slovenského diplomata Jozefa Ciekera, ktorý mu takýto postup navrhol a uchránil ho tým pred talianskymi fašistami. Na Slovensku hneď začal pracovať so študentmi a čakal na vhodnú chvíľu, aby sa mohol dostať do ZSSR, čo sa mu podarilo až v máji 1945 po Povstaní, keď Slovenskom prechádzal ruský front. Zdá sa, že autor vôbec nepozná práce, ktoré hovoria o Kolakovičovom pôsobení na Slovensku.

Ale vráťme sa k jeho neúspešnej misii, o ktorej sa v Čechách aj na Slovensku dobre vie, a položme si so všetkou úctou a pokorou otázku, aká úspešná bola ruská misia Vatikánu od 20. rokov minulého storočia?

Začiatkom roku 1926 prijal pápež Pius XI. ďalekosiahle rozhodnutie – tajne vysvätiť v Sovietskom zväze biskupov, vybaviť ich veľkou právomocou a pomocou nich zabezpečiť sovietskym katolíkom kňazskú službu. (Pozri napr.: Hummer, F.: Bischöfe für den Untergrund, Verlag Herold, Wien 1981). Uskutočnením tohto zámeru poveril pápež francúzskeho jezuitu a milovníka ruskej kultúry a duchovnosti Michela d´Herbigny. V kaplnke biskupskej nunciatúry v Berlíne 29. marca 1926 prijal v tajnosti od Mons. Pacceliho (neskoršieho pápeža Pia XII.) biskupskú vysviacku a už 1. apríla 1926 vycestoval na turistické vízum do Moskvy. Pri tejto ceste vysvätil tajne za biskupov troch kňazov. V tom istom roku sa d´Herbigny zjavil v Sovietskom zväze ešte raz a v Leningrade tajne vysvätil za biskupa jedného kňaza. Nato d´Herbigny odcestoval do Moskvy, kde sa predstavil ako biskup. Po ňom sa predstavili ako biskupi ešte dvaja z tajne vysvätených biskupov.

Keď v roku 1927 začali sovieti zatýkať týchto biskupov, boli vysvätení ďalší dvaja tajní biskupi. Postupne boli traja biskupi vypovedaní z krajiny, jeden zomrel vo väzení, ďalší sa vo väzení nachádzal. V auguste 1937 bol tajný biskup Frison zastrelený ako špión. Jeho smrťou bol spečatený nielen osud tajných biskupov v ZSSR, ale rozbila sa aj celková štruktúra katolíckej cirkvi v krajine. V roku 1936 pôsobilo na území ZSSR päťdesiat kňazov, v roku 1937 desať a v roku 1939 už len dvaja.

Biskup Michel d´Herbigny bol v roku 1937 Vatikánom, doteraz za nezverejnených okolností, stiahnutý z verejnosti.

Kardinál Stepinac bol v rokoch 1937 – 1960 arcibiskupom v Záhrebe, Poglajen sa pred vojnou tešil jeho priazni, kardinál Stepinac ho nechával kázať počas sv. omší prenášaných rozhlasom.

Podobný bol osud slovenského kňaza Jána Kellnera, ktorého vo svojom príspevku spomína aj Peter Slepčan. Kellner, rodák z Hradiska pri Levoči odišiel v roku 1931 študovať na Kolégium Russicum v Ríme, v roku 1937 bol vysvätený za kňaza a pripravoval sa na tajný odchod do ZSSR. Dňa 6. decembra 1940 prešiel ilegálne na Ukrajinu, ale už o tri dni bol zatknutý. Následne bol 7. júla 1941 odsúdený na smrť a zastrelený.

Podľa akých kritérií sa dajú hodnotiť úspešné a neúspešné príbehy v dejinách cirkvi? Tu sa s Petrom Slepčanom zhodujem: obeť týchto ľudí pre Krista v Sovietskom zväze nemožno ľudsky zmerať.

Nakoniec sa chcem dotknúť osobných charakteristík Tomislava Kolakoviča, ako nám ich Peter Slepčan podáva cez listy jezuitských predstavených a iné zdroje. V liste generála jezuitov Wlodimira Ledochóvskeho S. Poglajenovi  z augusta 1936 na s. 306 čítame, že tento mu odporúča: „Zanechajte preto, môj drahý Otče, aj tento účes (naondulované vlasy), ktorý evokuje skôr herca, a nasledujte vo všetkej skromnosti a jednoduchosti našich Otcov“. Odvolávajúc sa na prácu Ivo Sečkar: Veliki i zagonetni S. T. Poglajen opisuje na s. 308 činnosť Kolakoviča po roku 1937 v Zahrebe: „Ale aktívny a talentovaný jezuita (Kolakovič – pozn. F. M.) začal okolo seba rozdeľovať ľudí, neúspešným aplikovaním hnutia JOC (hnutie Kresťanskej robotníckej mládeže, ktoré založil Josepf Cardijn, neskorší kardinál) sa začala rozbíjať jednota Katolíckej akcie a spolitizovaním časopisu Život sa polarizovali jeho čitatelia“.

Na stranách 309 a 310 cituje autor list generála jezuitov Ledochóvskeho pápežovi Piovi XII. vo veci, či by mal prijať Kolakoviča na audienciu. Okrem iného tam stojí: „Nadanie a schopnosti mu určite nechýbajú; ale nie je horlivým rehoľníkom; ani nie vždy verný zachovávaniu rehoľnej disciplíny, viac ráz preukázal, že mu chýbala múdrosť, viac-menej ľahkovážne sa správa k ženám; zdá sa potom, že trpí nejakou megalomániou“. Slepčan následne na stranách 311 a 312 dvakrát spochybňuje „duchovnú, resp. osobnú integritu Poglajena“.

Ale najďalej zašiel citát, ktorý kladie Peter Slepčan ako záver, resp. vyvrcholenie svojho príspevku. Je to správa československého chargé d´affaires pri Svätej stolici Františka Schwarzenberga pražskému ministerstvu zahraničných vecí z 3. 4. 1946. Schwarzenberg v nej cituje už spomínaného Mons. Tardiniho: „Mons. Tardini sa najskôr rozhovoril o Kolakovičovi, ktorého označil za pomätenca, ktorý bol už dvakrát v blázinci. Zmienil sa o tom, že ho Kolakovič vyhľadal po svojom návrate z Ruska. Veci, ktoré rozprával, nemali ani hlavy, ani pätu...“

Či chceme, alebo nie, takýto opis jeho osoby sa potom dotýka aj tých, ktorých Kolakovič na Slovensku a v Čechách oslovil a svojou osobnosťou strhol. Predstavujem si, že v jednom rade stoja: Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, Václav Vaško, Anton Neuwirth, Ján Komorovský, Marta Marsinová, Ladislav Záborský, Anna Mojtová, Mária Pecíková, Juraj Kohút, Imrich Mráz, Gašpar Fronc, Imrich Staríček, Štefan Šmálik, Xaver Čík, Ján Dieška, Ladislav Hagovský, Oto Mádr, Josef Zvěřina, Josef Hošek. Růžena Vacková, ale aj biskupi Andrej Škrábik, Pavel Gojdič či Vasiľ Hopko a mnohí ďalší a my im hovoríme: „Ctihodní otcovia a páni, uverili ste pomätencovi, ktorý bol dvakrát v blázinci. Bol to megalomán, ktorý si onduloval vlasy, rozbíjal jednotu Katolíckej akcie, svojimi názormi polarizoval ľudí a bol neposlušný vo svojej reholi. Viackrát preukázal, že mu chýbala múdrosť a navyše sa ľahkovážne správal k ženám. Kontakty s týmto človekom vás priviedli na dlhé roky do väzenia a celé vaše angažovanie sa po návrate z neho, keď ste ho stále s úctou spomínali, bolo len vaším preludom!“. Viem si predstaviť pokojný úsmev, s ktorým by na nás títo giganti Slovenska a Čiech po týchto slovách hľadeli.

Chorvátsky jezuita Vladimir Horvat poznal Poglajena v 80. rokoch v Paríži, stal sa jeho priateľom a priaznivcom. Foto: Lukáš Obšitnik

Kolakovič odišiel z rehole jezuitov, pretože bol presvedčený o svojom poslaní angažovať sa ako kresťan a kňaz v Rusku. Táto jeho misia sa skončila neúspechom, ale za necelé tri roky, ktoré strávil na Slovensku a v Čechách, vyrástla pri ňom generácia angažovaných kresťanov – kolakovičovcov, ktorú ťažko s niekým a niečím v novodobých slovenských dejinách porovnať.

Obdobie komunizmu na Slovensku bolo pre kresťanov a cirkev veľmi ťažké. Nikto nespochybňuje prácu každého jedného kňaza či veriaceho v tomto čase. Vo svojej knihe Desať spravodlivých na strane 42 o období komunizmu píšem: „Na Slovensku je 138 miest a 2 749 obcí. Na týchto 2 887 miestach bola cez oficiálnu cirkev prítomná v kostoloch stále sviatosť oltárna, vysluhovali sa tu sviatosti, a aj keď v obmedzenej forme, vyučovalo sa tu náboženstvo, kázali homílie, čítali Katolícke noviny. Bolo by, samozrejme, iluzórne myslieť si, že tajná cirkev mohla obsiahnuť celé toto pole pôsobnosti.“

Ale tak, ako nemožno spochybniť túto skutočnosť, nemožno spochybniť a umenšiť ani všetky neoficiálne štruktúry cirkvi, ktoré tu pôsobili, a nemožno spochybniť ani Tomislava Kolakoviča a dielo, ktoré tu vytvoril a zanechal. Ak platí „každý strom možno poznať po ovocí“,  dielo, ktoré vykonal Kolakovič na Slovensku a v Čechách, hovorí o ňom všetko.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo