Komunizmus ich nezlomil Mystičky dvadsiateho storočia

Prečítajte si ukážku z knižnej novinky denníka Postoj Mystičky dvadsiateho storočia. Kniha rozpráva príbehy o osudoch rehoľníčok v rokoch 1948 – 1989. Vznikla v spolupráci dokumentaristky sestry Ivy Kúšikovej, SSpS, ktorá pred viac ako pätnástimi rokmi natočila výpovede prenasledovaných sestier o tejto dobe, a Františka Mikloška, ktorý spracoval historické fakty. Knižku je možné objednať v predpredaji so zľavou 20 % v e-shope denníka Postoj.

XVII. AKCIA VÍR – Povolané svedčiť v Jubilejnom roku vykúpenia

Na Kvetnú nedeľu 27. marca 1983 približne od 7.00 ráno obsadili skupiny príslušníkov ŠtB v tzv. akcii „Vír“ niekoľko domov a bytov rehole františkánov a rehole Školských sestier sv. Františka na Slovensku – v Bratislave, Hlohovci, Košiciach, Prešove, Trstenej (tam 29. marca), Tvrdošíne, Ružomberku, Ľubochni, Poprade, Svite, Vranove, Humennom. Urobili v nich domové prehliadky a zaistili všetky prítomné osoby. Ďalšie domové prehliadky a zatýkanie prebehli v rovnakom čase aj na niekoľkých miestach v Čechách a na Morave. Pri domových prehliadkach v jednotlivých domoch a bytoch bezpečnosť zhabala stovky položiek náboženskej literatúry, modlitebných knižiek, kríže, bohoslužobné predmety. Bezpečnosť vypočúvala desiatky osôb a položené otázky sa týkali najviac pôvodu náboženskej literatúry, účasti na bohoslužbách a okruhu osôb zaangažovaných do tejto činnosti. V Bratislave pritom nepredložili príslušníci ŠtB pri prehliadke súhlas prokurátora, neumožnili zainteresovaným osobám účasť pri prehliadke, nedoručili kópiu zápisnice o zabavených veciach.

V celej ČSSR zatkla ŠtB 20 ľudí, z ktorých po krátkom čase väčšinu prepustila na slobodu. Na Slovensku ponechala vo vyšetrovacej väzbe osem osôb a obvinila ich z tzv. marenia dozoru nad cirkvami, ktoré údajne spáchali svojou účasťou v skrytom františkánskom ráde. Z mužskej vetvy františkánov boli na Slovensku uväznení Jaroslav Brázda z Košíc, Anton Šmíd a Peter Rúčka z Bratislavy a český františkán Alojz Glabasnja. Zo ženskej vetvy boli uväznené Štefánia Mihalusová a Anna Holičková z Ružomberka a Oľga Iváková a Marta Červená z Tvrdošína. Mária Sumilasová z Košíc bola po troch dňoch väzby prepustená na slobodu. Doma i vo svete sa spustila veľká vlna solidarity a protestov proti zásahu ŠtB a zatknutiu františkánov. Na Slovensku podpísalo 87 osobností cirkevného a spoločenského života otvorený protestný list prezidentovi Gustávovi Husákovi. List podpísal aj tajný biskup Ján Korec a viacero rehoľných sestier, z nich štyri provinciálne predstavené.

Voderady. Sestry pracovali na poli od jari do jesene. 

Takýto zásah voči františkánom a školským sestrám františkánok mohol mať dve príčiny. Školské sestry mali v Ríme generálnu predstavenú zo Slovenska. Bola to Slovenka, ale predtým jej rodičia žili v Amerike a ona mala dovolenie, že ich môže ísť do USA doopatrovať. Stihla tam získať americké občianstvo.

Potom, keď jej rodičia zomreli, ju zvolili za generálnu predstavenú. Vždy aspoň raz do roka prišla na Slovensko. Mala americké občianstvo, a keďže bola v tejto pozícii, mohla prenášať diplomatickú poštu. Táto predstavená niesla takúto poštu s tajnými záznamami rehole do Ríma, keď v roku 1983 odchádzala zo Slovenska. Dovtedy ju nikdy nekontrolovali, no vtedy jej zrejme na základe nejakého udania spravili osobnú prehliadku. Všetko jej zobrali a všetky kontakty rehole našli. Dali to vedieť na Slovensko, a tak sa františkáni a františkánky v januári 1983 dozvedeli, že pravdepodobne budú vypočúvaní.

To bol január 1983, no ešte predtým v októbri 1982 jeden člen mužskej vetvy a jedna členka ženskej vetvy odišli z rehole, podpísali spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou a udali ostatných rehoľníkov i rehoľníčky. Tie údaje, ktoré mala sestra predstavená v diplomatickej pošte, sa zrejme zhodovali s udaniami tých dvoch, ktorí v októbri odišli z rehole. ŠtB mala takto všetky podklady na prípadný zásah. Samozrejme, príkaz k takémuto veľkému zásahu proti jednej i druhej vetve františkánov v celom Československu musel prísť z najvyšších straníckych a štátnych miest a nemožno vylúčiť, že zapadol do scenára protináboženského boja, ktorý po zvolení Karola Wojtylu za pápeža nabral v Československu na intenzite. Stalo sa to v Jubilejnom roku vykúpenia. Podrobnejšie o akcii „Vír“ hovoria svedectvá dvoch školských sestier sv. Františka.

Svätý Jozef, Panna Mária, ochráňte ho

Prvou sestrou, ktorá nám o celej akcii podáva svedectvo, je sestra Helena Torkošová, ktorá žila v Prešove. Jej príbeh sa začína ešte pred 27. marcom 1983: „V byte, kde sme bývali so spolusestrou Magdou Šebestovou, sme telefón nemali, ale pod nami ho jedna rodina mala. A zrazu jedného dňa vo februári 1983 zazvonili k nám: ,Máte telefón.‘ Zišla som k nim dole do bytu, predstavila som sa, prosím, kto volá? A hlas v telefóne hovorí: ,Nemôžem sa vám predstaviť. Chcem vám len povedať, že v hodine H a v deň D vám urobia domové prehliadky, buďte pripravení, všetky veci si schovajte.‘ Ten hlas ešte povedal: ,Dajte aj ostatným vedieť.‘ Išla som do Bratislavy, kde som povedala ostatným bratom a sestrám, že sme dostali upozornenie, že niečo sa bude diať, aby sme neboli prekvapení.

Malá Štáhle, továreň na spracovanie ľanu. Tu pracovali sestry dominikánky v ťažkých podmienkach. 

Potom som zažívala také veci, že keď som išla zo stretnutia autobusom neskôr domov, na zastávke, kde som vystúpila, vystúpil so mnou jeden chlap a išiel za mnou po ceste až k nášmu domu. Počula som len svoje a jeho kroky. Napadlo mi vtedy všetko možné, tak som sa len modlila k anjelom strážnym a prosila som o Božiu ochranu. Keď som prišla domov a pozrela sa cez okno, stál tam ešte nejaký čas. Robili to naschvál, aby nám nahnali strach. Toto som zažívala bežne, každý deň. Alebo že sa v autobuse ku mne tlačil muž, aby počúval, o čom sa rozprávam so známymi. Podobne to bolo aj s niektorými bratmi a sestrami.

Prišiel 27. marec a stalo sa to. Bola to Kvetná nedeľa. Doobeda som mala ísť do Sabinova a poobede do Košíc, kde sme mali stretnutie všetci bratia a všetky sestry. V tú nedeľu nasnežilo, tak som sa ráno obliekla a išla na malú stanicu. Po ceste som v snehu nevidela žiadne stopy, išla som ako prvá. Už som mala kúpený lístok, stojím na zastávke, zrazu prídu ku mne dvaja ľudia, jeden v civile a jeden v uniforme verejnej bezpečnosti. ,Vy ste Helena Torkošová? Ukážte nám občiansky preukaz,‘ hovorí ten, čo bol v uniforme. Ukázala som im ho a po overení totožnosti vravia: ,Pôjdete s nami.‘ Ja vravím, že cestujem, že teraz s nimi ísť nemôžem. ,Tu máme auto, sadnite si a pôjdete s nami.‘

Tak som išla s nimi a po dvoch vetách mi oznámili: ,Keďže je podozrenie, že máte v byte veci, ktoré sú závadné, urobíme vám domovú prehliadku. Teraz zoberieme policajný tím a ideme k vám do bytu.‘ Boli sme poučení, ako v takýchto prípadoch postupovať, a preto som povedala: Nesúhlasím s tým, aby ste mi robili domovú prehliadku, a ak, tak chcem, aby tam ešte bola nezúčastnená osoba, aby tam bol svedok. Oni nato: ,Na to sme mysleli, preto sme už tu priviedli pána Č., ktorý je tou nezúčastnenou osobou.‘ Vravím: ,Nesúhlasím, to môže byť váš spolupracovník.‘ Čo aj bol, tajný. 

,A koho by ste chceli?‘ Hovorím, že to môže byť niektorá z mojich rodných sestier. ,Kde bývajú?‘ Bývali asi 40 km odtiaľ. ,No, to je ďaleko, domová prehliadka má neodkladný charakter, musíme ísť hneď, vaša žiadosť sa zamieta.‘

Tak sme nasadli do troch či štyroch áut a išli sme celá eskorta. Bola s nimi jedna žena, ktorá bola príslušníčka ŠtB v civile, ak by bolo treba vykonať osobnú prehliadku, ďalej jeden ,civilista‘ – nezúčastnená osoba a zvyšok boli príslušníci Štátnej bezpečnosti a jeden oficiálny policajt v uniforme. V malom jednoizbovom byte od rána od siedmej do jednej poobede prekutali každú skrinku, každý šuplík, všetko sa fotilo, zapisovalo a bralo, ešte aj maličký obrážtek z nejakej knihy, keď bol náboženského charakteru. Mali sme kuchyňu a jednu izbu. V byte ich sedem a ja.

Na stene sme mali asi päťdesiatcentimetrový kríž, drevorezbu, a vzadu za tým krížom bol vyrezaný taký otvor v tvare krúžka, kde sme mali hostiu, skrytý bohostánok. V každom byte v každej tajnej komunite sme mali sviatosť Oltárnu. Minimálne raz v mesiaci sme mali sv. omšu, lebo kde je sviatosť Oltárna, tam musí byť podľa cirkevného práva aspoň raz mesačne slávená sv. omša. My sme sa doma modlili, mali denne adorácie. Počas domovej prehliadky som sa o túto hostiu bála najviac. Tak som sa modlila, nikdy som sa tak k sv. Jozefovi nemodlila ako vtedy: Svätý Jozef a Panna Mária, vy ste ochránili Ježiša, keď ho Herodes chcel zničiť, ochráňte ho aj teraz. Treba povedať, že brali aj úplne malé obrázky, ktoré našli, a toho kríža sa ani nedotkli.

Tým, že sme mali raz za mesiac sv. omšu, tak v jednej skrinke v krabičke sme mali hostie. Nepremenené, pripravené na sv. omšu. Víno sme mali v chladničke a ako liturgické ampulky sme používali fľaštičky na tatársku omáčku. Jeden z policajtov sa z kuchyne pýta: ,Máte radi tatársku?‘ Ja vravím: ,Čo ja viem? Prečo sa pýtate?‘ ,Tak keď tu máte toľko fľaštičiek na tatársku.‘ Hovorím: ,Hej, hej, občas robíme s hranolčekmi.‘ Stála som pri dverách a jeden z tých siedmich kontroloval skriňu, v ktorej boli hostie. Všetky veci zo skrine vybral, pozrel a dal nazad. A ako zobral tie hostie, zavrel škatuľu, položil ju, otočil sa na jednu, druhú stranu, aby zistil, kto naňho pozerá, a vrátil krabicu nazad, strčil ju niekde dozadu a hlásil, že táto skriňa je už hotová. Bol to mladý chalan, neskôr som zistila, ako sa volal, a viem aj, kde žil. Bol z jednej katolíckej rodiny a asi o rok a pol ho prepustili z polície, lebo manželka dala pokrstiť syna, ktorý sa im narodil.“

Zle vás Krčméry poučil

„Po prehliadke ma vzali na políciu,“ pokračuje sestra Helena. „Oni išli do hotela Šariš na obed, ja som bola síce hladná, ale v takom strese mi nechutí nič jesť, tak som si iba napúšťala do fľaše vodu. Kým oni obedovali, strážil ma jeden z príslušníkov ŠtB. A začal sa výsluch, ktorý trval do večera do siedmej. Poučili ma, že musím vypovedať, a pýtali sa na ostatných tajných kňazov františkánov a spolusestry. Pýtali sa ma na rôznych ľudí, no tak som odpovedala: Nepamätám si, v poslednom čase mám slabú pamäť, nespomínam si, nie, nepoznám. Každé dve hodiny prišiel iný vypočúvajúci a stále tie isté aj iné otázky. Večer sa výsluch skončil a hneď mi dali pozvánku na ráno na pol ôsmu na ďalší výsluch. Vrátila som sa domov, celý byt bol rozhádzaný, všetky knihy boli po zemi. Prišla som ako do zbúraniska, nevedela som, kde je spolubývajúca Magda. Tá sa vrátila o jednej v noci, taktiež bola v Košiciach na výsluchu – tam bolo to isté.

V pondelok som prišla na výsluch a znovu to isté. Takisto na ďalší deň v utorok. Tí, ktorí ma vypočúvali, sa striedali, a keď odišli do inej miestnosti poradiť sa, lebo som odpovedala vždy tak, že sa nepamätám, neviem, tak zrazu ten pán, čo ma strážil, mi povedal: ,Helenka, Helenka, nemuselo to takto dopadnúť.‘ Mne sa vtedy pripomenul ten hlas z telefónu, ktorý nás vo februári upozornil. Pokračoval: ,Vy si myslíte, že keď budete odpovedať takýmto spôsobom, že vyhráte? Tu máte ten a ten odsek toho a toho paragrafu. Odmietajte vypovedať. A spokojne tu celý deň seďte. Zle vás Krčméry poučil.‘ Neskôr ma vypočúval jeden vyšetrovateľ z Košíc, poučil ma, že musím vypovedať, a ja som povedala, že využívam ten a ten paragraf, ten a ten odsek, keďže by som svojou odpoveďou mohla poškodiť sebe alebo osobe blízkej, a že odmietam vypovedať. A podpísala som, že využívam právo odmietnuť vypovedať. Zúrili, vyhrážali sa mi, že ma odsúdia a dajú do basy. Povedala som: ,Dobre, obviňte ma, potom mi zožeňte obhajcu, lebo mám naňho právo, a bude za mňa odpovedať obhajca. Neviem, či sa dozviete viac ako odo mňa. A potom ma dajte do basy.‘ A zúrili ešte viac, tak ma jednoducho prepustili.

Rehoľné sestry boli sústredené aj v Kláštore pod Znievom, kde pracovali na poliach a v lesoch. 

Vtedy žil v Prešove otec Oskar Formánek, jezuita, ktorý bol asi rok pred nami prenasledovaný, a on ma vtedy veľmi podržal. Najviac nám vyčítali, že keď som najprv tie dva dni odpovedala štýlom neviem, nepoznám, nepamätám sa, že sme veriaci a klameme. A tento kňaz mi povedal: ,Zato, že nezradíš druhého, sa pred Bohom nikdy nebudeš hanbiť.‘ V tých dňoch som sa veľmi modlila: Pane Ježišu, pomôž mi prežiť tento čas pri zdravom rozume. A tiež: Pane, daj mi to prežiť, aby som sa nezrútila, a pomôž mi vytrvať tak, aby som nikoho nezradila. To boli dve modlitby, ktoré som každý deň opakovala. A Boh ma vypočul! Dal mi prežiť pri zdravom rozume! A pomáhal mi aj v tom, že potom som už len dookola odmietala vypovedať, oni zúrili ako diví a ja som nemusela rozmýšľať, čo som predtým odpovedala inému vyšetrovateľovi, keďže si to všetko nahrávali. Takéto výsluchy boli až do roku 1989 – do novembra – na bežnom programe.“

Knižku kúpite v e-shope denníka Postoj. V texte sme použili fotografie z tejto knihy.