Nový mainstream v otázke migrácie Ochrana hranice už nie je hanbou konzervatívcov, ale liberálnou nutnosťou

Poľský prezident Andrzej Duda podpísal vládny návrh zákona, ktorý za určitých podmienok umožňuje pozastaviť právo na azyl na území Poľska. Na základe zákona vláda okamžite uviedla do prevádzky nariadenie, ktoré tento režim na 60 dní zavádza na hraniciach s Bieloruskom.

Zákon nie je zameraný proti ilegálnej migrácii ako takej, ale týka sa špecifickej situácie, keď bieloruský režim (pravdepodobne v spolupráci s Moskvou) cielene organizuje migračné toky z krajín globálneho Juhu so snahou destabilizovať susedné krajiny (terčom podobných hybridných operácií bola aj Litva, Lotyšsko a Fínsko).

„Mám radosť, že pán premiér po tom, čo sa opäť stal premiérom, zmenil názor týkajúci sa ochrany východnej hranice,“ okomentoval svoj podpis konzervatívny prezident Andrzej Duda. Tento vzácny konsenzus medzi jednotlivými poľskými „politickými kmeňmi“ je totiž príznakom mentálnych zmien, ktorými prechádza Európa.

Poľsko ako čierna ovca EÚ

Minskom organizovaný útok na poľské hranice sa začal v lete roku 2021. Z týždňa na týždeň počty nelegálnych pokusov o prekročenie hranice dramatický narástli (pohraničníci do dneška napočítali viac než 110-tisíc zmarených pokusov).

Vtedajšia konzervatívna vláda situáciu okamžite vyhodnotila ako bezpečnostnú hrozbu. Vďaka spolupráci s bieloruskou opozíciou sa podarilo odhaliť stopy cielených informačných operácií a rozsiahleho predaja bieloruských turistických víz, ktoré v krajinách Blízkeho východu či Afriky mali vyvolať záujem o „bieloruskú cestu“ do EÚ.

Reakcia Varšavy išla jednoznačne proti vtedajšiemu európskemu mainstreamu: ilegálna migrácia bola vyhodnotená ako bezpečnostná, a nie humanitárna otázka. Základným mottom sa teda stala obrana hranice štátu pred votrelcami, aj s použitím armády.

Demokracia výnimočného stavuKeď sa hysterický boj medzi vládou a opozíciou tvári ako obrana ústavného poriadku

Maciej Ruczaj

Dnes po skúsenostiach s ruskou inváziou na Ukrajine a po výraznej sekuritizácii verejnej debaty znejú titulky médií z jesene 2021 ako z iného sveta. Poľsko sa vtedy stalo terčom mohutnej kritiky pre predkladanie „zastaraného vestfálskeho konceptu územnej suverenity“ nad všeobecné ľudské práva.

Vtedajšia poľská vláda – už dávno predtým klasifikovaná ako „čierna ovca“ EÚ – bola, samozrejme, ľahkým terčom. Reči o ohrození bezpečnosti štátu zo strany Ruska a Bieloruska boli radené medzi „sprisahanecké teórie typické pre poľskú pravicu“ (áno, vtedy ešte viera vo všadeprítomné sprisahania bola asociovaná s pravicou…).

Keď sa vymenia stoličky

V prvej línii kritiky bola, samozrejme, aj liberálnoľavicová opozícia. Všetci poslanci Tuskovej Občianskej koalície v Sejme hlasovali proti stavbe múru pozdĺž bieloruskej hranice. Niektorí sa aktívne podieľali na činnosti neziskoviek, ktoré pomáhali migrantom dostať sa do Poľska a EÚ.

Aj českí a slovenskí diváci si pamätajú film režisérky Agnieszky Holland Hranica opierajúci sa o príbehy údajných (nikdy nepreukázaných) zverstiev páchaných ozbrojenými zložkami na hraniciach, ktorý priamo zasiahol do volebnej kampane pred voľbami do Sejmu v roku 2023.

„Stolička, na ktorej človek sedí, dosť ovplyvňuje perspektívu,“ vyhlásil prezident Duda na adresu Tuskovho zákona o pozastavení práva na azyl. Liberáli po prevzatí moci v decembri 2023 mali do činenia s naozaj až komickými pokusmi mnohých politikov a političiek Občianskej koalície vysvetliť, prečo keď vládla pravica, boli migranti „úbohými ľuďmi hľadajúcimi lepšiu budúcnosť“ a teraz sa zo dňa na deň stali „hrozbou pre bezpečnosť štátu“.

V každom prípade sa na hraniciach objavilo ešte viac vojakov a miestami provizórny plot postavený narýchlo za vlády konzervatívcov má nahradiť mohutnejšia sieť opevnenia.

Predovšetkým však premiér nastolil tému pozastavenia práva na azyl, teda inštitútu prítomného ako v mnohých medzinárodných konvenciách, tak aj v poľskej ústave. Za tie štyri roky sa Európska únia a európska verejná mienka zmenili natoľko, že bol Tusk tento nápad ochotný hájiť aj na európskom fóre, aj v nadväznosti na podobné zákonné úpravy zavedené vo Fínsku.

Prijatie nového zákona vyvolalo v uplynulých týždňoch síce kritické reakcie organizácií typu Human Rights Watch, ale ich hlas znie zrazu veľmi slabo.

„Hranica sa stala frontovou líniou a medzinárodné právo je zneužívané ako nástroj politiky,“ píše liberálny komentátor Tomasz Pietryga. Za takéto formulácie by sa v ohni debát okolo stredomorskej migračnej krízy pred niekoľkými rokmi zaradil azda ešte napravo od krajnej pravice. Teraz reprezentuje novú normalitu.

Keď sa nelegálni migranti nedajú repatriovaťPolitici ako kapry chytené v sieti aktivistických sudcov

Jan Rokita

V západnej Európe to ešte buble pod povrchom

Rozdiel spočíva v tom, že v Poľsku (a celkovo v krajinách strednej Európy) je tento spôsob vnímania už úplne legitímnou súčasťou verejnej debaty, zatiaľ čo v západnej Európe prevažne skôr ešte len „buble pod povrchom“. 

Ako poukazuje Michał Szułdrzyński, šéfredaktor denníka Rzeczpospolita, prieskumy ukazujú, že rastúce sebavedomie Poliakov má aj svoj „protimigračný“ rozmer: „Poliaci sú hrdí na to, že sa im podarilo dohnať Západ..., ale zároveň sa chcú vyhnúť tomu, čo sa nám na Západe nepáči a čo je dôsledkom nekontrolovanej migrácie.“

Poľské rozhodnutie je, samozrejme, ovplyvnené prebiehajúcou volebnou kampaňou. Obdobie 60 dní sa skončí presne pred druhým kolom prezidentských volieb. Aj preto je len málo pravdepodobné, aby Brusel proti Varšave nejako výraznejšie zakročil. Záujem o volebné víťazstvo tzv. proeurópskeho kandidáta je príliš veľký. Poľské odhodlanie a úroveň „mentálnej premeny“ európskeho mainstreamu budú v skutočnosti preverené až potom.

Talianske a európske súdy môžu ešte stále blokovať pokusy vlády Giorgie Meloniovej o deportovanie uchádzačov o azyl mimo hraníc EÚ, nový mainstream však nastoľuje na jednej strane budúca Merzova vláda v Nemecku, na druhej čoraz väčšia popularita modelu dánskej sociálnej demokracie, teda presadzovanie ľavicovoliberálnej agendy vo všetkých oblastiach s výnimkou jednej – v prístupe k migrácii.

V diskusiách sa čoraz častejšie práve Dánsko a Tuskovo Poľsko ukazujú ako vzor liberálnej reakcie na vlnu odporu voči politickému mainstreamu: poraziť „populistov“ tým, že prevezmeme časť ich agendy. „Namiesto obviňovania časti voličov zo xenofóbie ich treba uistiť, že zvládneme kontrolovať hranice,“ opisuje tú zmenu spomínaný Szułdrzyński.

Bez ohľadu na úprimnosť tejto premeny a trvalosť odhodlania niektorých zástupcov európskeho mainstreamu nemožno tento krok smerom k rešpektovaniu reality neschvaľovať. Na festival bezmocnosti, ktorý už niekoľko rokov predvádza Európa tvárou v tvár spolupráci humanitárnych organizácií a prevádzačských mafií a ktorého obeťou sú na jednej strane tisíce zomrelých v Stredozemnom mori a na druhej sociálna stabilita mnohých európskych miest a regiónu, je smutný pohľad.

Je však ilegálna migrácia jediným zdrojom antiestablishmentovej „vzbury davu“ v európskych krajinách a jediným problémom, s ktorým sa stretávame?

Francúzsky filozof René Girard pred viac ako polstoročím vytvoril antropologickú teóriu „obetného baránka“, na ktorého môže ľudské spoločenstvo v čase krízy „zhodiť“ všetky svoje vášne a hriechy a rituálnym spôsobom docieliť „očistenie“ a znovunastolenie zmieru. Nehrozí nám, že práve otázky ilegálnej migrácie využijeme ako vhodného „obetného baránka“, od ktorého „vypudenia“ si budeme sľubovať návrat „starých dobrých časov“, aby sme nemuseli riešiť všetky ostatné zdroje našej krízy?

Text vychádza paralelne v českom denníku Echo24.