Prvá učiteľka informatiky na Šalamúnových ostrovoch Z čínskej štvrte nám odkázali, že kvôli nášmu Rádiu Bosco sa im vypredali všetky tranzistory

Alena Takáčová Tolia je IT inžinierka z Košíc. Desať najkrajších rokov svojho života strávila na Šalamúnových ostrovoch, kde vyučovala deti a mládež z najchudobnejších pomerov. Dodnes na ňu spomínajú ako na prvú učiteľku informatiky v histórii krajiny.

V rozhovore približuje, ako sa na tieto exotické ostrovy dostala, aj to, čo ju napokon priviedlo späť domov. Začala ako dobrovoľníčka v krajčírskych dielňach, no na konci jej prvého pobytu ju zaskočil prekvapujúci fakt: „S tými ženami sme spolu žili, smiali sa, smútili, prežívali horúčavu aj dažde, riešili problémy. A ja som až po troch mesiacoch zistila, že nevedia čítať a písať.“

Keď sa na Šalamúnove ostrovy vrátila, začala sa jej učiteľská „kariéra“. „Zakladali sme školu na zelenej lúke, výška trávy meter dvadsať.“ Deti učila základným zručnostiam do života vrátane čítania a varenia. Neskôr presedlala na svoj odbor a na niekoľkých školách vyučovala informatiku.

V rozhovore sa dotýka problému negramotnosti, približuje mentalitu domorodých ľudí, ich kultúrne zvyky, náboženské prežívanie i poverčivosť, chudobné pomery aj štedrosť tamojšej prírody. 

Čo privedie IT inžinierku na Šalamúnove ostrovy?

Lietadlo, samozrejme. Aj keď dá sa ísť aj loďou. (Smiech.) Po škole som pracovala v IT firme na rôznych medzinárodných projektoch. Ale po večeroch som si listovala v časopise Hlasy z domova a misií, pozerala som si reportáže z misií v Afrike, Ázii, na Madagaskare a rozmýšľala som, aké by to bolo ísť do blata medzi tých domorodcov a zistiť, či tí ľudia sú naozaj takí, ako o nich píšu. Život v IT svete mi pripadal dosť absurdný a toto vyzeralo ako dobrá protiváha, ozajstný život, ozajstný svet a problémy v ňom.

Raz mi jeden kamarát napísal: Alena, môj brat je na Šalamúnových ostrovoch, ale všetko, čo ti môžem ponúknuť, je kontakt a snáď ubytovanie. Nechala som si to prejsť hlavou a po dvoch týždňoch som napísala do leteckej agentúry, koľko stojí letenka.

Lacné to asi nebolo...

Problém bol v tom, že som sa za tie dva týždne ani nepozrela, kde Šalamúnove ostrovy ležia. A v agentúre mi hovoria: Pani Takáčová, chceli by ste letieť cez Kuala Lumpur, Singapur alebo Hongkong? A ja sa pýtam: To sa tam letí až cez Hongkong? To bol pre mňa vrchol exotiky. Oni nato: Ale veď to je ešte len na polceste. To ste sa ani nepozreli, kde chcete cestovať? (Smiech.)

Potom ste sa už asi pozreli.

Áno a zistila som, že je to na druhom konci sveta. Keby bolo Slovensko o kúsok ďalej, tak to mám bližšie z opačnej strany zemegule. Samozrejme, cena letenky bola vysoká, okolo stotisíc Slovenských korún (cca 3300 €), čo bolo na dvojtýždňovú cestu priveľa. Bolo jasné, že na tak krátko sa tam neoplatí ísť, tak som si vybavila turistické víza na tri mesiace – to bolo maximum.

Šijacie stroje na ručný pohon 
 

Čo bola náplň vašej práce?

Ešte kým som bola na Slovensku, dohodli sme sa s donom Petrom, ktorý tam prevádzkoval misijnú stanicu, že budem viesť krajčírsku dielňu, venovať sa mládeži a pomáhať na fare.

Takže sa z vás stala misionárka dobrovoľníčka?

Presne.

Majú saleziáni na Šalamúnových ostrovoch nejaké zázemie?

V tom čase sídlili na dvoch miestach – na okraji hlavného mesta Honiara-Henderson a v Tetere. Tetere je Farnosť Krista Kráľa, pod ktorú spadalo osem dedín. Letenku som si zaplatila sama, ubytovanie som mala na misijnej stanici v Tetere. Pracovala som za posteľ a stravu a bola som najšťastnejšia na svete.

Ako fungovala vaša krajčírska dielňa?

Mali sme ju tri dni do týždňa a učila som tam ženy šiť na šijacích strojoch. Poslali nám ich z Talianska a z Austrálie aj s balmi zvyšných látok. Elektrinu sme nemali, boli to šijacie stroje na ručný pohon.

Naše dielne sa nachádzali sedem kilometrov od Tetere a ženy tam chodili peši, niektorým to zabralo hodinu, niektorým viac. Začínali sme jednoduchými kúskami, šili sme tašky, neskôr sukne a potom aj zložitejšie veci – krátke nohavice, tehotenské šaty, alby pre miništrantov a pre pátrov. Podľa toho, akú sme mali látku a čo kto potreboval.

Jedna z Aleniných prvých žiačok z dedinky Swagi v šijacej dielni v nultom ročníku na novovznikajúcej učňovke v Tetere. Foto: Archív A. T. T.

Ale ja písať ani čítať neviem
 

Ako ste sa dorozumievali?

Moja ruština a nemčina sa tu neuplatnili vôbec. Anglicky som vedela len čítať a písať, rozprávať veľmi nie. A ony po anglicky vedeli ešte menej. Rozprávali jazykom pidžin. Na začiatku sme na seba pozerali – že a teraz čo. (Smiech.) Naša komunikácia vyzerala tak, že ja som položila ruky k stroju takto a ony takisto. Preložila som ich inak, ony takisto. Úplne ma kopírovali, stala som sa pre ne zdrojom informácií. Bolo to neskutočné.

Postupne som sa naučila základné výrazy v jazyku pidžin a potom sme si už rozumeli. Po troch mesiacoch sme sa vedeli celkom normálne rozprávať. Ale pri odchode som zažila veľký šok.

Aký?

Boli veľmi nešťastné, že odchádzam domov. Hovorili mi, ako im je smutno, niektoré plakali. A ja som jednej z nich povedala: Katy, neplač, veď si budeme písať. A ona: Ale ja písať ani čítať neviem. Vtedy som prišla na to, že všetky sú negramotné. Pritom sme spolu žili, smiali sa, smútili, prežívali horúčavu aj dažde, riešili problémy. A ja som až po troch mesiacoch zistila, že nevedia čítať a písať.

Ale inak to boli inteligentné ženy?

Áno, úplne. Matky rodín, starali sa o deti aj mužov, vedeli si všetko zariadiť, spočítať si peniaze aj šetriť. Napríklad u nás ekonomika vyzerala tak, že to, čo sme ušili, sme predali. Polovica z predaja išla tej, ktorá dané oblečenie ušila, druhá polovica do spoločného mešca. A z toho spoločného sme potom kupovali látky, aké sme chceli. Rovnako keď sa šijacie dielne prerušili, lebo som na týždeň išla na nejaký seminár, ony povedali, že za ten čas budú zbierať kokosové orechy a pôjdu ich predávať. Vedeli hospodáriť a mali zdravý sedliacky rozum.

Ako je možné, že obyvatelia Šalamúnových ostrovov sú negramotní?

Je to problém, na ktorý sa treba pozrieť hlbšie a nie je jednoduché riešiť ho. Domorodci bývajú v osadách, z ktorých treba do školy dochádzať, povedzme 3-4 km ďaleko. Školská dochádzka je od šiestich alebo siedmich rokov, ale prejsť štyri kilometre peši každé ráno a popoludnie nie je jednoduché. Niektoré deti na to nie sú fyzicky stavané alebo s nimi nemá kto ísť. A tak začínajú chodiť do školy až v ôsmich rokoch.

Ďalší problém je, že od Vianoc do Veľkej noci je obdobie dažďov. Vtedy leje, všade je blato, fúka vietor, padajú stromy. Zem nestíha sať, takže voda je niekedy po kolená či po pás. Veľká voda strhne mosty, kým most opravia, prejde aj mesiac. A tak škola nefunguje, lebo sa do nej nedá dostať.

Tretím faktorom je malária. Je to bežná choroba, na ktorú sa aj umiera, ale keď aj nie, človeka oslabí. Deti pre ňu vynechávajú školu veľmi často.

Takže žiadna povinná školská dochádzka?

Keď je v rodine šesť, sedem, osem detí, do školy chodí väčšinou len jedno z nich, najčastejšie prvorodený syn. Najstaršia dcéra do školy nejde a stará sa o ostatných súrodencov. Keď je chlapcov v rodine viac, niekedy pošlú do školy aj druhého syna, oni už vidia, kto je šikovný a má na to.

Za prvý až šiesty ročník sa veľmi neplatí, ale žiaci musia mať školskú uniformu a tá niečo stojí. V šiestom ročníku sú celoštátne skúšky. Kto ich nespraví, vypadáva zo školského systému. Takto sa 12-ročné deti bežne dostávajú mimo edukácie. A keď z tých šiestich rokov chodili do školy poriadne nejaké tri-štyri, tak to je pre život málo. Presne títo ľudia sa stávajú potom negramotnými, lebo keď doma nemajú čo čítať, zabudnú to.

Deti, ktoré skúšky zložia, pokračujú na strednej škole, čo je náš siedmy až deviaty ročník. Tam sa už za štúdium platí. V deviatom majú ďalšie skúšky, o dva roky znova a potom každý rok. A pri každých skúškach ďalšie deti vypadávajú zo vzdelávania.

Kto sa potom dostane na vysokú školu?

Ten, kto absolvuje sedem rokov strednej školy a uspeje na všetkých skúškach. Za vysokú školu sa tiež platí, štát však študentom vypláca štipendium, ale len na konkrétne školy a odbory, ktoré ponúka.

V čase, keď som tam bola, to bola Papua-Nová Guinea, Nový Zéland, Austrália, Fidži a Taiwan. Keď si študent niektorý z odborov vyberie, štát mu preplatí letenku aj pobyt v internáte. Ale peniaze pošle oneskorene, takže prvé mesiace je tam na vlastné náklady.

Zažila som prípad, že jeden šikovný chlapec dostal štipendium na Fidži a išiel študovať právo. Bol sirota, nemal ho kto podporiť, tak sa spojila celá dedina. Každý mu niečo doniesol: jeden hrniec, iný matrac, vankúš, ďalší nejaké peniaze, vrece ryže. V strede dediny vznikla kôpka vecí pre budúceho študenta.

To znie pekne. Naozaj to dedinčania robia takto nezištne?

Je to taký bumerang. Na jednej strane držia spolu, ale študentovi to v skutočnosti len tak nedarujú. Keď vyštuduje, stane sa z neho školený človek, dostane v meste prácu a zo svojho platu musí podporovať širokú rodinu, ktorá predtým podporovala jeho. Takže hoci žije v meste a mohol by sa mať dobre, nemá šancu si peniaze užiť. Ľudia pracujúci v meste sú často väčší chudáci než dedinčania.

Nikto si nepovie, nech si rodina poradí sama, ja zarábam pre seba?

Nie. Je to ich kultúra, nepísané pravidlo, ktoré sa neporušuje.

Taška z prírodného materiálu, ručne vyrobená, nosí sa buď vzadu zavesená cez temeno hlavy, alebo vpredu zavesená na krku. Na stole leží kabelato – opracovaná kôra stromu, ktorú nosia domorodí chlapi ako spodné oblečenie, a slamená sukňa, ženy k nej ako vrchný diel nosia banánový list. Foto: Postoj/Ľudovít Ján Čalfa

Bez daní, elektriny aj Sociálnej poisťovne
 

Čím sa živia ľudia na dedinách?

Treba to brať tak, že životné náklady sú nízke. Za elektrinu neplatia, lebo ju nemajú, voda im spadne z neba, teplo majú, zimné oblečenie a kúrenie nepotrebujú, to skôr klímu v meste, keď je horúco, dane neplatia, úrady neexistujú. Raj na zemi. (Smiech.)

Neexistuje Sociálna poisťovňa, rodné čísla, zdravotná poisťovňa. Prvý, druhý, tretí, štvrtý pilier sociálneho zabezpečenia je rodina.

Náklady na všetko pokrývajú z toho, čo sa im urodí. Príroda je tam taká štedrá, že čo spadne na zem, vyklíči. Hladní nie sú, a kto má kus záhrady alebo poľa, vie prežiť. Pestujú rôzne druhy sladkých zemiakov, to stačí poliať kokosovým mliekom, k tomu nejakú rybku alebo kraba a majú všetky vitamíny, ktoré potrebujú.

Asi sú naučení uspokojiť sa s málom.

S nami sa to nedá porovnať. Im to stačí, nám by to bolo málo.

Ak je niekto bohatý, ako sa dostal k peniazom?

Nepovedala by som, že bohatstvo merajú peniazmi. Možno postavením, mocou, vplyvom a určite nedotknuteľnou je tam pôda.

Napríklad bol problém vymedziť parcelu pre nemocnicu, ktorú v Tetere stavali dobrovoľníci z Talianska. Pôda totiž patrí kmeňu, nie jednotlivcovi a dohodovať sa s celým kmeňom bolo náročné.

Súkromné vlastníctvo tam nemajú. Keď sa dvaja vezmú, mladému páru dá kmeň kúsok poľa na pár rokov, aby si rozbehol svoje živobytie. Títo ľudia potom úrodu predávajú na trhu v meste a zarábajú peniaze. Mešťania si kupujú ananás, melóny, zemiaky, banány, búrske oriešky, zeleninu a zelené lístie rôzneho druhu. Rastie tam 70 druhov banánov. Okrem toho sú tam plantáže olejových paliem.

To znie ako výnosný biznis.

Keď som v júni 2003 prišla na Šalamúnove ostrovy, bolo pol roka po občianskej vojne. Bojovali v nej medzi sebou dva ostrovy a trvala dva-tri roky. Po nej nebolo nič, žiadne cesty, školy, obchody, kolobeh peňazí. Všetko zastavené, zrúcané. Fabrika, ktorá predtým spracovávala olejové palmy, bola zničená. Keď sa po rokoch rozbehla, platila domorodcom dividendy za to, že na ich pôde tie palmy pestuje, ale peniaze sa skoro rozkotúľali.

Takže bohatý jedinec je skôr výnimkou?

Áno. Na to žijú príliš komunitne. A zároveň tam panuje veľká závisť. Šalamúnci majú akýsi socializmus v praxi – „vsio rovno“. Keď sa nájde nejaký jeden človek, ktorý urobí kariéru alebo nejaký biznis, aby sa mal lepšie on a jeho blízka rodina, hneď sa doňho pustia. Chodia za ním a žobrú: môj syn chce ísť do školy, prispej; mne zomrel ujo, daj mi na pohreb; sesternica sa mi vydáva, pomôž... Dovtedy za ním doliezajú, kým ho celkom nerozoberú. Kto má len trošku väčšie ambície, musí bojovať aj so spoločenským nastavením.

Nevesty sa kupujú
 

Ako obyvatelia Šalamúnových ostrovov vyzerajú? Akí sú?

Výzorovo, ale aj povahovo sa líšia podľa konkrétneho ostrova, z ktorého pochádzajú. Tí z ostrova Guadalcanal sú tmaví, zavalití, vyzerajú ako zemiak. (Úsmev.) Tam sa naozaj pestujú zemiaky, lebo je tam nížina a úrodná pôda. Sú zabezpečení, spokojní a absolútne nič ich netrápi.

Obyvatelia Malaity majú síce tmavú pleť, ale sú blonďaví. Majú atletickú postavu, sú lovci a sú veľmi bojovní. Zároveň sú aktívni, agilní, keď sa v hlúčiku desiatich ľudí nachádza jeden Malaiťan, automaticky prevezme velenie, všetko vybaví, zabezpečí.

Západniari sú totálne čierni a hranatí ako dosky, majú dlhé nohy, dlhé ruky. Jedia veľmi veľa rýb, sú to moreplavci a majú útočnú povahu. Ja som sa naučila rozoznávať ich podľa kmeňov skôr povrchne, oni medzi sebou sa vedia zaradiť hneď. Aj tých, čo sú miešaní.

Ako fungujú vo svojich kmeňoch?

Každý kmeň hovorí jedným jazykom. Majú zaužívané, že ten, kto hovorí rečou môjho kmeňa, je „wantok“ (z pôvodného one-talk), je pre mňa ako príbuzný, veľa pre mňa znamená. Môže ma požiadať o pôžičku či o pomoc, pozve ma na svadbu, na oslavu. Naopak, ten, kto tejto reči nerozumie alebo rozumie len trošku, je „halftok“, taký polovičný známy. Ja som bola pre nich whiteman. Ale whitemani sú aj Číňania či Indovia.

Má náčelník kmeňa nejaké výsady oproti ostatným?

Kým majetkové rozdiely medzi obyvateľmi nie sú takmer žiadne, veľké rozdiely sú v postavení. Náčelník kmeňa či dediny a jeho rodina sa teší veľkej úcte. Neustále ho vyvyšujú, doprajú mu.

Šalamúnci učia prirodzene svoje deti úcte voči starším. Napríklad keď idú oproti sebe po vyšliapanom chodníčku niekde v lese, stále musí uhnúť mladší alebo nižšie postavený. Deti sa nesmú na nič pýtať, môžu sedieť tam kde dospelí, ale kým sa dospelí rozprávajú, deti sa nesmú ozvať. Týmto vychovávajú z detí veľkých pozorovateľov a Šalamúnci sú potom nielen úctiví, ale aj veľmi všímaví.

Typické je pre nich tiež to, že hovoria len to, čo chce človek počuť. V žiadnom prípade nebudú protirečiť. Aj sama mám takú skúsenosť. Najprv sa povyzvedali, čo si približne myslím, a potom sa so mnou rozprávali takým spôsobom, len aby som sa cítila dobre, šťastne a nenahnevala som sa.

Nesnažia sa len tak pôsobiť?

Podľa mňa to robia programovo. Tak sa to naučili medzi sebou. Niektoré kmene sú totiž veľmi bojovné. Stačí jeden podnet a veľmi rýchlo môže vzbĺknuť konflikt, ktorý sa nezriedka končí krvavo. Keďže tomu chcú zabrániť, snažia sa za každú cenu nepokojom predchádzať.

Okrem toho platí pravidlo, že keď sa už poškriepia či pobijú, prichádza veľké vyrovnanie, kde sa poškodenému platí vysoká cena, napr. prasiatkom, sliepkami, kusom poľa, domom alebo šelmanmi.

Čo sú to šelmany?

Šelmany (shell-money) sú korále z mora. Brúsené a navlečené na nitku sa dávkujú na metre a používajú sa ako platidlo. Dajú sa kúpiť normálne za šalamúnove doláre, čo je oficiálna mena. Šelmanmi sa platí za urážku, ublíženie, ale napríklad aj za nevestu.

Nevesty sa tam kupujú?

Taký je zvyk. Keď sa dievča vydáva, ženíchova rodina musí zaplatiť.

Foto: Postoj/Ľudovít Ján Čalfa

Učňovka na zelenej lúke a Rádio Bosco
 

Ako ste prežívali svoj návrat domov po troch mesiacoch v exotike?

V septembri som sa vrátila na Slovensko a snažila som sa zaradiť späť do života ako IT inžinierka, ale často som zasnívane hľadela von oknom. Na Vianoce som už nevydržala a napísala som saleziánom, či by som sa tam nemohla vrátiť. Keď sme vybavili všetky náležitosti, v auguste nasledujúceho roka som sa vrátila. Dokopy som tam strávila desať rokov s nejakými prestávkami.

Pokračovali ste v krajčírskych dielňach?

Len čiastočne. Saleziáni chceli v Tetere otvoriť učňovskú školu Rural Training Centre pre mládež, ktorá po neúspešných skúškach vypadne z edukačného procesu, a mojou úlohou bolo im s tým pomôcť. Škola vznikala na zelenej lúke, výška trávy meter dvadsať. (Smiech.) Na začiatku som mala v triede štyri dievčatá a učila som ich všetko: čítanie, váhy, miery, matematiku, šitie, varenie, záhradkárčenie, fyziku, finančné hospodárenie. Piekli sme buchty a potom sme ich predávali. Robili sme rôzne veci.

Žiačok bolo tak málo?

To bol nultý ročník, nemali sme ešte ani triedu, schádzali sme sa v mojom domčeku. Popritom som písala projekt, aby sme mohli postaviť reálnu školu, ale to nejaký čas trvalo.

A čo chlapci?

Žiakov sme mali rozdelených na chlapcov a dievčatá. Chlapcov bolo od začiatku viac, možno 15 alebo 20. Oni sa učili zvárať, priúčali sa poľnohospodárstvu, chovu dobytka. Mali aj traktor, zorali nám záhradu a my s dievčatami sme sadili. No a popri tom všetkom som začala pracovať aj v rádiu.

V rádiu?

Saleziáni rozbiehali Rádio Bosco a ja som im robila technickú podporu, keďže som mala so sebou minidisk a počítač. Pomáhala som tiež s koncipovaním rozhlasového programu.

Anténu sme mali postavenú na vodnej nádrži na tanku. Bol to vyradený vysielač, na tom mixéri sa nedalo mixovať nič, ale prepúšťal signál. (Smiech.) Všetka technika bola secondhandová, ale fungovala. Mladí ľudia, ktorí v rádiu pracovali, mali neskutočný talent, krásne moderovali, vedeli rozprávať aj vtípky, aj vážne.

V akom jazyku ste vysielali a kto Rádio Bosco počúval?

V jazyku pidžin a po anglicky a počúvala nás široká komunita. Spočiatku to bolo hodinu denne, potom sme to zvýšili na dve. Program bol rôznorodý – nahrávky, hitparády, súťaže.

Sídlili sme v Tetere na misijnej stanici, 20 km od hlavného mesta. Tam bola čínska štvrť China Town, kde nám povedali, že sme im vykúpili všetky rádiá. Malé tranzistory išli v tom čase na dračku kvôli nášmu Rádiu Bosco. (Smiech.)

V sobotu išla rozprávka pre deti. Deti sa na ňu tak tešili, že kradli batérie z bateriek na svietenie, len aby mohli počúvať, a potom im nefungovalo svetlo. Rádio Bosco bol úžasný projekt.

Okrem toho ste však stihli nahrať aj cédečko. Ako to prebiehalo?

Vyhľadal ma jeden kňaz z Chorvátska, že ahoj, Alena, počul som, že máš dobrý mikrofón a minidisk. Čo keby sme nahrali cédečko? Len som naňho pozrela, že ako. Ale on, že nič sa neboj, všetko zariadime. A tak sme sa vydali do džungle, prebrodili sme rieky a po chodníčkoch sme sa presúvali z jednej dedinky do druhej. Nahrávali sme v štyroch-piatich dedinách spevy domorodcov v miestnych kostolíkoch. Bol to krásny zážitok.

Moderná počítačová učebňa v Don Bosco Technical Institute Henderson-Honiara a jeden z najlepších študentov, ktorý neskôr vyštudoval IT na Fidži. V tom čase bol ako stredoškolák zaradený do programu Adopcia na diaľku. Jeho otec tragicky zahynul pri strete s krokodílom. Foto: Archív A. T. T.

Prvá učiteľka informatiky
 

Ako potom pokračovala vaša ďalšia výuka?

Po nultom ročníku som sa na chvíľu vrátila na Slovensko. Čakali sme, kým nám pošlú počítače, došli akurát vtedy, keď som bola doma v Košiciach. Hneď mi písali, aby som sa vrátila, že budem učiť informatiku. Bol to Don Bosco Technical Institute na top úrovni, o to sa postarali saleziáni. Tam som učila rok a po ďalšej krátkej prestávke na Slovensku som sa vrátila späť na ostrovy, kde som potom už zostala šesť rokov.

Ďalej ste učili informatiku?

Áno, tri roky som učila na najlepšej strednej škole na celých Šalamúnových ostrovoch. Bola to internátna výberová škola, riaditeľom bol veľmi akčný pán, ktorý bol otvorený novým nápadom. Zavolal ma a hovorí: Alena, poď, dostali sme počítače. Mali ich vyhodiť do mora kdesi medzi Papuou a Austráliou, ale on tých ľudí poprosil, či by ich nemohli zložiť na Šalamúnových ostrovoch.

Dali sme ich do zanedbanej neomietnutej miestnosti pri knižnici, kde boli špinavé zamrežované okná, všade pavučina. Vypratala som to, naukladala počítače na stoly a zosieťovala ich. Internet sme nemali, bol to rok 2006, ešte nebol taký bežný ako dnes. Vznikla tu moja počítačová učebňa.

Koľko študentov cez vás prešlo?

Učila som celú strednú školu, čiže prvý až šiesty ročník. Celé dopoludnie do druhej, potom od tretej do pol piatej a najstarších od ôsmej do pol desiatej. Nechcela som, aby pri jednom počítači sedeli naraz dvaja študenti, nech si každý vyskúša pracovať s počítačom a myškou sám. Preto sme potrebovali dvojnásobne viac hodín a ja som opakovala dvakrát to isté, ale pre získanie počítačových zručností to bolo pre študentov takto omnoho prínosnejšie.

Muselo to byť zároveň veľmi vyčerpávajúce.

Každý večer som doslova padala do postele. (Úsmev.) Bola som navyše prvá učiteľka informatiky na Šalamúnových ostrovoch, takže som si musela tvoriť učebné osnovy sama – komplet celé kurikulum, pridala som k tomu obsah, formu, testy aj výsledky testov.

Prvý rok som len objavovala, čo to dá. Objednávala som anglické knihy z rôznych svetových knižníc, a to nielen na informatiku, ale aj na iné predmety. Takto som aj s pomocou odbornej literatúry vyskladala celé osnovy.

Druhý rok som učila podľa plánov z predchádzajúceho a fungovalo to. Ale už na tretí rok ma prestávalo baviť znova dookola to isté v takej intenzite. Medzitým mi zaklopali na dvere páni z ministerstva, dobrý deň, počuli sme, že tu máte výučbu IT aj kurikulum k nemu. Vravím, nech sa páči, vezmite si ho. A celé som im to odovzdala. Čo sa s tým potom ďalej stalo, to už neviem.

Foto: Postoj/Ľudovít Ján Čalfa

Domorodí študenti
 

Akí žiaci sú Šalamúnci?

Hoci som na Slovensku nikdy neučila, viem si predstaviť, že medzi slovenskými a šalamúnskymi študentmi je obrovský rozdiel. Domorodci z ostrovov mali celý čas oči otvorené a uši natiahnuté, že bolo počuť muchu lietať. Keď som niečo povedala, mala som pocit, že sa to vyrýva do kameňa. Všetko hltali, nasávali. Hovorím im, chceli by ste sa niečo opýtať? Nič. Mali až akúsi bázeň, najmä tí mladší. Až ku koncu sa báli menej, niečo povedali, aj kládli otázky.

Náš vzťah učiteľ – študenti sa budoval pomaly, ale nakoniec bol veľmi pekný. Bolo z nich cítiť istotu, úctu a vďačnosť. A z mojej strany radosť, ako sa im darí. Najväčším zadosťučinením pre mňa bolo, keď som po niekoľkých rokoch stretla v meste bývalú žiačku, ktorá potom študovala medicínu na Novom Zélande, a povedala mi: Ó, madam Alena, tak dobre ste nás tie počítače naučili. Keď som nastúpila na vysokú, všetko som vedela.

Ale, samozrejme, bol rozdiel učiť na učňovke, kde sa sústredili neúspešní žiaci po šiestom ročníku, a na výberovej strednej škole. Okrem týchto som však učila aj v súkromnej večernej škole.

Nebolo toho učenia na vás už priveľa?

Chcela som si trošku privyrobiť. Volalo sa to IT Solution a bol to už vyšší level, učili sme sa dvojkovú sústavu a rôzne odbornejšie veci, vymýšľali sme informačné systémy aj sme trochu programovali.

Skúsili ste si vyučovanie negramotných detí na základnej škole a informatiky na strednej. Do zbierky chýba už len univerzita.

Ani to ma neobišlo. (Úsmev.) Jeden semester som odučila ako odborný asistent na Solomon Islands National University. Dávala som študentom príklady, robili sme cvičenia. Týmto som svoje učenie na ostrovoch ukončila. Ale kým zo začiatku som učila ako dobrovoľník, neskôr som už bola normálne vedená ako učiteľ na ministerstve školstva, lebo mám urobené pedagogické minimum.

Škola, ktorú ste založili, funguje ešte stále?

Áno a veľmi dobre.

Kto tam učí?

Miestni ľudia. Saleziáni si ich priebežne školia. A keď som tam ešte žila, mali aj učiteľov z Filipín, Papuy-Novej Guiney, Fidži.

Počas svojho pobytu ste sa pokúsili pomôcť študentom projektom Adopcia na diaľku. O čo presne šlo?

Študenti v meste boli veľmi chudobní, žili doslova z ruky do úst a ani na to vždy nemali. Zažila som prípad, keď dvaja študenti ráno po príchode do školy odpadli od hladu. Mnohí nemali ani kde spať, kde sa umyť, všade chodili pešo.

K myšlienke adopcie na diaľku ma priviedli dvaja či traja konkrétni študenti, ktorí ma poprosili o príspevok na školné. Keď som ich osud opísala svojim známym na Slovensku, sami sa ponúkli, že pošlú peniaze. Dala som to na papier, napísala som pravidlá, formy komunikácie, pomoci, kritériá... a začalo sa to nabaľovať ako snehová guľa. Moji známi mali ďalších známych a začali deťom na ostrovoch prispievať na školné.

Naša pomoc smerovala výhradne na vzdelanie, lebo som presvedčená, že z biedy sa nedá dostať inak než vzdelaním. Zvlášť keď je polovica národa mladšia ako 20 rokov, ako je to v prípade Šalamúnových ostrovov.

Koľkým deťom ste takto pomohli?

Projektom prešlo vyše 250 študentov. Trval päť rokov a potom sa prirodzene skončil, keď sa šalamúnska spoločnosť posunula ďalej, rozbehol sa kolobeh výmeny tovaru, práce, bolo viac peňazí v obehu a ľudia už neboli až takí odkázaní na pomoc.

Máte zo Šalamúnových ostrovov aj iné pracovné skúsenosti než tie učiteľské?

Po odchode zo školstva som rok pracovala pre jedného mobilného operátora, kde som robila IT manažérku. Raz sa u nás riešil problém, že ako je možné, že hoci sa sieť normálne používa a počet predaných mobilov aj volaní stúpa, počet esemesiek stagnuje. Firma za tým hľadala technický problém. Nakoniec som kolegom povedala, že ťažko si Šalamúnci budú posielať esemesky, keď väčšina z nich nevie čítať ani písať. Oni mobily naozaj využívali len na telefonovanie.

Neskôr som prešla do spoločnosti Forum Fisheries Agency, ktorá mala na starosti lov tuniaka v južnom Pacifiku. Tam som pracovne strávila posledné tri roky svojho pobytu na ostrovoch.

Bigfala celebration – veľké oslavy na misijnej stanici v Tetere pri príležitosti rozlúčky s talianskymi dobrovoľníkmi, ktorí tam stavali nemocnicu a školu. Šalamúnska mládež je oblečená v tradičných krojoch. Foto: Archív A. T. T.

Náboženstvo, mágia a povery
 

Aké sú typické šalamúnske mená?

Je zaujímavé, že obľubujú židovské mená ako Izrael, Izaiáš, každý druhý sa tam volá Moses. Typické je tiež Isac, Salome. S jedným pátrom, ktorý tam pôsobil, som sa raz rozprávala, že je škoda, že domorodci tým Starým zákonom – oko za oko, zub za zub – aj žijú, že by mohli prejsť aj k Novému zákonu. Lenže oni zostali niekde na pomedzí, v niektorých zvykoch sú v starom a v niektorých v novom.

Aké je náboženské zloženie obyvateľov Šalamúnových ostrovov? Pôsobia tam saleziáni, žije tam teda veľa katolíkov?

Moslimovia ani iné vierovyznania tam nie sú, 95 % obyvateľov sú kresťania. Ale keďže Šalamúnove ostrovy boli britskou kolóniou, tak 40 % je anglikánov, možno 30 % katolíkov a zvyšok evanjelici, metodisti, adventisti a podobné menšie odnože. Katolícki kňazi sú väčšinou všade už miestni. Keď som tam bola, boli tam kňazi z Chorvátska, Poľska, Čile a Papuy-Novej Guiney. A tiež saleziáni z Indie, Talianska, Slovenska, Japonska, Vietnamu.

Nemajú tam žiadne vlastné kmeňové náboženstvá?

Áno aj nie. Všetko sa to akosi prelína. Tvrdia, že sú kresťania, ale do svojho života vnášajú aj prvky čohosi svojho. Niekedy je ťažké jedno od druhého rozoznať. Rovnako ako u nás niekedy nevieme, ktoré zvyky sú pôvodom kresťanské, predkresťanské či slovanské.

Uctievajú si svojich predkov, veria, že je tam prítomná ich sila. A oveľa viac ako u nás sa tam praktizuje biela a niekedy aj čierna mágia. Z nej profitujú šamani, ktorí takto majú dva druhy zákazníkov. Jeden šamanovi zaplatí za to, aby niekoho zaklial. Potom príde druhá strana s požiadavkou, aby ju odklial. A šaman inkasuje dvakrát. (Smiech.)

Sú miestni ľudia poverčiví?

Stretla som sa s viacerými príbehmi, ktoré aj pre mňa boli na hranici uveriteľnosti. Fenoménom je napríklad biely prášok, ktorý vraj stačí fúknuť do izby cez okno a on dokáže uspať celú rodinu tak, že jej zlodeji vykradnú dom a ešte si tam aj urobia párty. Alebo bush motorbike, teda človek, ktorý funguje ako neviditeľná lesná motorka, ktorá vraj dokáže prebehnúť so svojím spolucestujúcim cez les aj 60 km za 20 minút.

Tak toto vyznieva naozaj bizarne.

A to ešte nie je všetko. Táto schopnosť rýchleho bežca sa stráca, keď bush motorbike prejde popod šnúru s vyvesenou dámskou spodnou bielizňou. (Smiech.) No a okrem toho sa domorodci ešte boja tmy a zlého kastommana, ktorý vraj človeka zmanipuluje zakývaním mešcom pred očami. Ale mne všetci hovorili, že mňa sa táto hrozba netýka, pretože som beloška.

Foto: Postoj/Ľudovít Ján Čalfa

My Šalamúnci nemusíme pracovať a aj tak jeme
 

Priezvisko Tolia máte po manželovi. Je tiež ostrovan?

Áno. Keď sme zakladali učňovku v Tetere, mala som na starosti dievčatá a môj budúci manžel chlapcov. Robil majstra odborného výcviku, učil ich zvárať a chovať dobytok.

Náš vzťah bol prekvapivý a zo začiatku krásny. No úvahy o tom, či sa zaňho mám vydať alebo nie, neboli ľahké. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som medzitým rok strávila na Slovensku. Váhala som. Ale tu doma som nevedela nájsť pokoj ani sa usadiť, lebo na Šalamúnoch som nechala pol srdca. Napokon som sa vrátila a tam som sa zaňho vydala.

Zo začiatku to bolo dobré, stavali sme domček a potom prišlo náročnejšie obdobie, keď nám pribudla dcéra a neskôr syn. Začali sme vážnejšie riešiť, kde sa vlastne chceme usadiť.

Prečo ste sa napokon rozhodli pre Slovensko?

Z opatrnosti. Po čase sa ukázalo, že manželova rodina ma pokladala predovšetkým za zdroj peňazí. Jeden miestny skúsený kňaz mi povedal, že naša dcéra bude mať o pár rokov v očiach domorodcov takú vysokú cenu, že by ju mohli predať aj za 20-tisíc šalamúnových dolárov. Hovorí mi, daj pozor, lebo tu za 50 dolárov dokážu človeku hodiť kameň do hlavy, čo potom za 20-tisíc?

Túžba, aby sa moja dcéra mohla vydať z vlastnej vôle, za koho chce, bola veľká. Navyše sa pridružili zdravotné problémy malého syna – svoje zohrala aj niekoľkonásobná malária. Tak som sa rozhodla, že na Slovensku to bude pre nás všetkých bezpečnejšie. Tiež som chcela, aby moje deti poznali moju rodinu, kultúru, krajinu a mali vybudované aj takéto vzťahy.

Manžel si tu však nevedel zvyknúť, je to natoľko iná kultúra, že to pri všetkej ochote nezvládol a vrátil sa domov.

Čo vnímal ako najväčší medzikultúrny rozdiel?

Pracovný život. To, že by mal byť odkázaný na prácu a plat. A že tu nefunguje taký súlad s prírodou. Najlepšie to vystihuje asi výrok jedného môjho kamaráta. Viezli sme sa nákladiakom kdesi po ostrove, šoféroval mladý domorodec a hovorí mi: Talian Marco mi povedal, že kto nepracuje, nech neje. Vieš, čo som mu odpovedal? Že to si môže hovoriť doma v Taliansku. Lebo my Šalamúnci nemusíme pracovať a aj tak jeme. Tu ti všetko rastie samo, zješ banán, zemiak a si spokojný.

A pokračoval: Pozri, ja som dnes prišiel do práce, lebo sa mi chcelo. A nerobím preto, že musím, robím preto, lebo sa mi chce. Dnes sa mi chce, tak som tu a budem pre vás robiť zadarmo.

Možno od týchto ľudí očakávať nejaké pracovné ambície?

Nie, oni sa nebudú hnať za väčšími ziskmi, keď majú to, čo aktuálne potrebujú. Majú úplne iný pohľad na svet. Dobre to vykresľuje život v dedine Turarana. Je vysoko v horách, v tom čase spadala pod misijnú stanicu Tetere. Ryžovalo sa tam zlato. Zlatonosnú rieku mali obyvatelia podelenú na úseky podľa rodín, a kto kedy mohol, prišiel a snažil sa niečo vyryžovať.

Chlapík našiel niekoľko zlatých kamienkov, v meste ich vymenil za peniaze, kúpil 20 kíl ryže, prišiel s vrecom domov, zložil ho v chatrči a dva týždne oddychoval doma pod strieškou. A keď došla ryža, zase išiel po zlato a toto robil dookola. Ryža ako ryža. Toto mu stačilo.

Vyvážajú Šalamúnove ostrovy niečo do sveta? Funguje tam vôbec nejaký zahraničný obchod?

V čase, keď som tam žila, vyvážali iba sušený kokos z kokosových orechov, kakao a olej z olejových paliem. A možno ešte drevo, pokiaľ im nejaké ostalo, keď nevyrúbali všetky lesy. Inak sú ostrovy odkázané na pomoc z Austrálie a Nového Zélandu.

Čo vám tam najviac chýbalo?

Nespomenula som ešte jeden dôvod, pre ktorý som sa chcela vrátiť na Slovensko. Vzala som si do hlavy, že moje deti sa musia stretnúť s troma vecami. Presne s tými, ktoré mi na Šalamúnoch chýbali: Mor ho, gotika a Mozart.

Ako to myslíte?

Rozmenené na drobné: chýbal mi slovenský jazyk, lebo tam som sa nemala s kým rozprávať, a to Mor ho je pre mňa ako taký symbol.

Gotika zastupuje európsku architektúru, veľkolepé a starobylé chrámy, čosi krásne a trvácne, keďže tam boli len bambusové chatrčky, ktoré vezme prvý vietor, za dva týždne sa postavia nové a tie vezme ďalší vietor.

Mozart, to je klasická hudba. Šalamúnci sú síce veľmi nadaný spevavý národ – nevedia čítať ani písať, ale spievať vie každý –, ale ich hudobnými nástrojmi sú len bubny, sem-tam gitara, niečo klávesové a tradičné píšťalky z bambusových alebo novodurových rúrok. Takže keď som po dlhšom pobyte v džungli rozmýšľala, čo z našej kultúry mi chýba, boli to tieto tri veci.