Jaroslav Slašťan Strety s ľuďmi zneužívajú extrémisti na oboch stranách. Populáciu medveďa musíme rozumne regulovať

Jaroslav Slašťan je dlhoročným členom zásahového tímu pre medveďa hnedého, ktorý pôsobí v rámci Štátnej ochrany prírody SR.

V rozhovore sme sa venovali zmenám pri eliminácii problémových jedincov, ktoré zásahovým tímom priniesli vlaňajšie legislatívne úpravy, tomu, ako sa zmenilo vnímanie zásahových tímov verejnosťou po zintenzívnení ich zásahov, ale aj tomu, kedy už prevencia nestačí a treba pristúpiť k eliminácii konkrétneho medveďa.

„Nemyslím si, že niekto z nás by mal záujem loviť niekde hlboko v horách medveďa, ktorý nespôsobuje problémy, ako sa často prezentuje istými mimovládkami. Keď odstránime medveďa z oblasti, kde sme predvlani evidovali 150 hlásení, a po odstránení problémového jedinca ich odtiaľ zaznamenáme 12, tak si myslím, že eliminácia bola vykonaná správne a podarilo sa odstrániť toho ‚správneho‘ medveďa, ktorý spôsoboval škody a ohrozoval ľudí,“ hovorí Jaroslav Slašťan.

Švédi si môžu dovoliť ročne odstreliť aj niekoľko stoviek medveďov, pretože svoju populáciu detailne poznajú, zber vzoriek v prírode robia prakticky nepretržite. Na to, aby sme si potrebu regulačného lovu obhájili pred Európskou komisiou, potrebujeme, rovnako ako Švédi, o medvedej populácii detailné informácie.

Ich zber má byť predmetom chystaného projektu, na ktorom sa budú podieľať odborníci z rôznych odvetví biológie. Možno dá odpoveď aj na otázku, či zmena správania medveďov nesúvisí s rozšírením nákazy toxoplazmózou, ktorá má potenciál meniť správanie divých zvierat.

Minulý rok priniesol do činnosti zásahových tímov viacero legislatívnych zmien. Čo sa pre vás v praxi zmenilo?

Máme viac administratívnej práce, pretože samotný manažment medveďa hnedého viac-menej prešiel na poľovné združenia.

A to buď na základe dohody, ktorú uzatvára Štátna ochrana prírody SR (ŠOP), alebo udeľovaním výnimiek z druhovej ochrany ministerstvom životného prostredia (MŽP), o ktoré na základe vyhlásených mimoriadnych situácií požiadajú poľovnícke organizácie, a ministerstvo nás – ŠOP – alebo národné parky požiada o odborné stanovisko.

My ako zásahové tímy vykonávame elimináciu medveďa len tam, kde buď nie je dostatočná ochota poľovníkov spolupracovať, alebo pre iné faktory, napríklad ak si poľovníci v združení netrúfajú sami medveďa odloviť.

V teréne ste teda menej, ako ste boli predtým?

Menej, pretože odborné stanoviská si vyžadujú prácu s rôznymi evidenciami a štatistikami, zúčastňujeme sa na zasadaniach krízových štábov, rôznych komisií a pracovných skupín, na ktorých problematiku medveďa vysvetľujeme zúčastneným. Sme skôr v pozícii tých, ktorí zastrešujú celý proces manažmentu a správnu elimináciu.

Keď to vezmete z časového hľadiska, koľko to v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi trvá od prijatia hlásenia po elimináciu medveďa?

Líši sa to v závislosti od zozbieranej dokumentácie, ktorú máme k dispozícii. V prípade každého problémového medveďa sa robí identifikačný protokol, a keď je vypracovaný a podpísaný generálnym riaditeľom ŠOP a nami ako zásahovým tímom, môže dôjsť k eliminácii. Ak máme dostatočné množstvo materiálov, vieme to spraviť v priebehu hodín.

Identifikačný protokol musí obsahovať zozbierané hlásenia o stretoch, výskytoch a škodách, mapové podklady, lokalizáciu a fotodokumentáciu konkrétneho problémového jedinca. Už od marca minulého roku sme na problematických miestach inštalovali fotopasce, začali sme spolupracovať aj so samosprávami, ktoré nám z vlastných monitorovacích prostriedkov posielajú kamerové záznamy medveďov pohybujúcich sa v intravilánoch obcí.

V lokalitách, kde máme medvede zmonitorované a situáciu podloženú videami a fotografiami, je eliminácia naozaj otázkou niekoľkých hodín. Nebráni sa nám v tom, dokážeme si to obhájiť, vedenie ŠOP vie pochopiť akútnosť konkrétnej situácie a k eliminácii môžeme pristúpiť veľmi rýchlo.

Ak nám však hlásia problémového medveďa a nemáme ho identifikovaného, musíme vykonať terénne pozorovanie a zozbierať potrebné materiály. Vtedy to môže trvať aj niekoľko dní, v horšom prípade aj pár týždňov. Ale vždy sa snažíme ten čas minimalizovať a čo najrýchlejšie vyriešiť situáciu.

Ale v akútnej situácii, keď je medveď v dedine, ničí tam majetok, hospodárske zvieratá a ohrozuje ľudí, dá sa povedať, že je to otázka hodín?

Áno, dokonca v mimoriadne nebezpečných situáciách máme dohodu, že môžeme o povolenie na elimináciu požiadať generálneho riaditeľa ŠOP aj cez SMS.

Máte príklad takéhoto expresného zákroku?

Po nahlásení zničených včelstiev sme sa na mieste stretli s majiteľom, ktorý nám ukazoval škodu, ktorú mu medveď spôsobil, a problémový medveď sa opäť začal k úľom približovať. Počas dňa, a to aj napriek tomu, že sme sa tam rozprávali a že nás videl.

Všetka technika bola v aute, tak som na medveďa len zakričal, začal som tlieskať a plašiť ho. Veľmi neochotne ušiel. Keď som kolegovi, ktorý sa ešte zdržal v aute, vysvetľoval, že tam bol medveď, nechcel mi veriť.

Išli sme sa pozrieť na miesto, kadiaľ utekal, a medveď tam opäť stál a čakal. Odplašili sme ho druhýkrát. Vrátili sme sa k poškodenému včelárovi, pokračovali sme v rozhovore a medveď sa znova blížil, až bol od nás asi tri-štyri metre.

Vtedy sme hneď písali vedeniu so žiadosťou o súhlas s elimináciou, pretože tento jedinec už nemal žiadnu plachosť a stal sa pre ľudí nebezpečný. Súhlas sme dostali a medveďa sa nám v krátkom časovom horizonte napokon aj podarilo eliminovať.

Zdroj: archív Jaroslava Slašťana

Máte ešte nejaký zaujímavý prípad z ostatného obdobia?

Je ich viac. Spomínam na prípad, keď nám volala stodvanástka, že muž sa rozhodol spáchať samovraždu skokom z mosta, ale potom, čo zbadal medveďa, si to rozmyslel a nahlásil ho. Irónia je, že medveď svojím výskytom vlastne tomuto človeku zachránil život. Kiežby sa všetky prípady skončili takto šťastne.

Riešili sme tiež prípad usmrteného medveďa, ktorého nám nahlásili v Banskobystrickom kraji v záhrade rodinného domu. Predpokladali sme, že pôjde pravdepodobne o nejaké pytliactvo alebo otravu, na mieste sme však zistili, že bol zabitý iným medveďom. Príčinou jeho smrti nebolo ľudské zavinenie, ale vnútrodruhová agresivita, ktorá sa medzi medveďmi vyskytuje často.

Zaujímavé na tom je, že súboj dvoch medveďov prebehol v záhrade rodinného domu. Domáci si to nijako nevšimli, pravdepodobne to bolo v noci, a telo zabitého slabšieho medveďa objavili až neskôr.

Ako ste spomenuli, súčasťou celého procesu je aj spolupráca s poľovnými združeniami. Ak neexistuje všade, približne aké veľké územie s výskytom medveďa je týmito dohodami pokryté?

V minulom roku ŠOP uzavrela 145 dohôd o spolupráci s poľovníckymi organizáciami.

Ale nie je to tak, že keď sa niekde vyskytne medveď, hneď sa ide strieľať...

Samozrejme, že nie. Robíme hlavne prevenciu a osvetu, len na to niekto zámerne nepoukazuje. V desiatkach lokalít sme inštalovali elektrické ohradníky, alarmy a generátory zvuku s pohybovým senzorom, ultrazvukové, akustické a svetelné plašiče. Vykonávame všetky spôsoby a formy plašenia od svetelného a zvukového až po plašenie pyrotechnikou a brokovnicami s použitím plastových nábojov. Cieľom je poskytnúť medveďovi negatívnu skúsenosť v súvislosti s vyhľadaním potravy.

Cieľavedome a systematicky sa venujeme prevencii, osvete a vzdelávaniu. Prednášame na školách a všade, kde je o to záujem. Pravidelne sa zúčastňujeme na pracovných stretnutiach v súvislosti s tvorbou zákonov a hľadaním riešení, ako zlepšiť spolužitie a zmierniť konfliktné situácie človeka s veľkými šelmami. Realizujeme tiež opatrenia zamerané na elimináciu dopravných kolízií a usmerňovanie ľudských činností ovplyvňujúcich zmenu správania medveďov.

Stretávame sa s dotknutými skupinami obyvateľov a vysvetľujeme im, ako si majú zabezpečiť majetok. Samosprávam radíme, ako zabezpečiť odpadové nádoby, a spolupracujeme aj s firmami, ktoré vyrábajú odpadové nádoby zabezpečené proti medveďom.

Naša pracovná činnosť je široká a, žiaľ, aj vplyvom niektorých médií sa zužuje len na eliminácie, ktoré sú vždy poslednou možnosťou riešenia situácie.

Slovensko je husto osídlené a rozsiahle oblasti divočiny tu neexistujú. Aj najväčšie súvislé lesné plochy sú husto pokryté lesnými cestami a obklopené ľudskými sídlami. Spolužitie ľudí a medveďov je preto náročné a často vedie k rôznym typom konfliktov.

Boli časy, keď ste zásahový tím tvorili vlastne len traja-štyria členovia, a aj keď vás potom bolo viac, stále ste nemali ako tím dostatočnú kapacitu zasiahnuť všade, kde bolo treba. Samosprávy aj ľudia na vidieku vás neraz vnímali tak, že ste vlastne zbytoční, lebo problémového medveďa ich napokon nezbavíte. Zmenilo sa toto vnímanie?

So zásahovým tímom bola v minulosti veľká nespokojnosť a vždy sa nájdu ľudia, ktorí sú voči nám negatívne naladení. Či už sú to poľovníci, alebo obyvatelia vidieka. Ale postupne sa videnie ľudí, ktorí žijú v postihnutých oblastiach, zmenilo. Aj spolupráca s nimi.

Keď som do zásahového tímu nastúpil, nemali sme jedinú zbraň. Postupne sa zakúpili guľovnice a brokové zbrane, pre členov sa zabezpečila strelecká príprava. Keď si to situácia vyžaduje, vieme zasiahnuť, o čom svedčia aj naše tohtoročné výsledky. V minulom roku bolo eliminovaných 94 problémových medveďov.

Spätná väzba od obyvateľov a samospráv je veľmi pozitívna. Chodia nám aj ďakovné esemesky a maily, že sme situáciu a problém s medveďmi vyriešili.

Zdroj: archív Jaroslava Slašťana

Častým problémom je, že ak sa proti takýmto medveďom nezasahuje, miestni to takpovediac zoberú do vlastných rúk a môžu pribúdať prípady pytliactva. Ani nie trofejového, ale medveď je zastrelený, niekde zahrabaný a do žiadnej štatistiky sa nedostane. Ak sa uľahčila či spriechodnila eliminácia problémových jedincov a spolupráca s poľovníkmi a so samosprávami, klesol počet prípadov pytliactva?

Pytliactvo tu vždy bolo a aj bude. Vždy sa nájdu aj medzi poľovníkmi takí, ktorí budú nelegálny lov praktizovať. Ale prax ukazuje, že zavedením pravidiel sa podstatne zníži aj počet týchto trestných činov.

Skúsenosti z minulosti nám hovoria, že keď sa medveď lovil regulačným odlovom – v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia –, poľovníci si medvede sami chránili, aby na ich území k pytliactvu nedochádzalo. Pretože ak ako združenie mali mať z toho nejaký profit, napríklad cez poplatkový odstrel lovcom zo zahraničia, mali prirodzený záujem, aby im medvede z revíru nemizli ilegálnym spôsobom.

Ak ste hovorili o prevencii, kedy ešte má zmysel plašenie, zabezpečovanie kontajnerov, fyzické prekážky a podobne a kedy je jedinou možnosťou vyriešenia problému odstrel medveďa?

Primárnym faktorom výskytu medveďov v intravilánoch je hlad. Musíme sa pripraviť na to, že nedostatok prirodzenej potravy bude zvyšovať konflikty medzi medveďmi a ľuďmi. Medvede sa rýchlo učia a majú vynikajúci čuch a pamäť. V prípade, že vyhľadali dostupnú potravu v blízkosti ľudí, budú sa k tomuto zdroju vracať.

Máme odpozorované, že na území, kde žije viac medveďov a kde je menej prirodzenej potravy, medvede ľahšie prekonávajú preventívne opatrenia. Medveď je veľmi inteligentné zviera a kvôli získaniu potravy dokáže prekonať prekážky, ktoré mu majú zabrániť dostať sa k potrave. Evidujeme prípady, keď sa medveď dokázal podhrabať popod elektrický ohradník, alebo prípad zachytený fotopascou, keď zhodil na elektrické drôty ohradníka vetvu stromu, aby sa dostal k potrave.

A takisto videá, na ktorých medveď po spustení akustickej plašičky odbehol, ale o pár minút sa na miesto vrátil a už na zvuk plašičky nereagoval. Medveďa, ktorý už raz prekonal elektrický ohradník a zistil, že mu zásah prúdom nijako neublížil, už žiaden ohradník nezastaví.

Stretávate sa s prípadmi medveďov, o ktorých viete napríklad z fotopascí, že už nemajú rešpekt pred takýmito opatreniami? Rastie ich „drzosť“?

Medvede, ktoré stratili plachosť, prekonávali preventívne opatrenia a nereagovali na plašenie, sú momentálne v súbore medveďov eliminovaných zásahovými tímami alebo poľovnými združeniami. Nemyslím si, že niekto z nás by mal záujem loviť medveďa niekde hlboko v horách, ktorý nespôsobuje problémy, ako sa často prezentuje istými mimovládkami.

Dôkazom je aj pokles hlásení. Keď odstránime medveďa z oblasti, kde sme predvlani evidovali 150 hlásení, a po odstránení problémového jedinca ich odtiaľ zaznamenáme 12, tak si myslím, že eliminácia bola vykonaná správne a podarilo sa odstrániť toho „správneho“ medveďa, ktorý spôsoboval škody a ohrozoval ľudí.

Zdroj: archív Jaroslava Slašťana

Viete povedať, ako sa vyvíja výška spôsobenej škody? Aj to je istý indikátor problémového výskytu medveďov.

Škody eviduje okresný úrad, odbor životného prostredia, ktorý ich aj uhrádza. Je to agenda ministerstva vnútra, ale štatistiky chodia aj nám. Škody z tohto roku sa dozvieme až začiatkom toho budúceho, no trend za predchádzajúce štyri roky je extrémne stúpajúci. V roku 2020 boli štátom kompenzované škody spôsobené medveďom vo výške okolo 76-tisíc eur, v roku 2023 už 543 108 eur a za minulý rok bolo fyzickým alebo právnickým osobám a subjektom vyplatených spolu 446 941,31 eura.

Sem-tam sa napríklad na sociálnych sieťach objavia fotografie, ktoré majú dokumentovať ilegálne vnadiská. Na čích pleciach je ich oficiálny monitoring, ako aj riešenie, ak sa vnadisko nájde tam, kde povolené nie je? Povedzme pár desiatok metrov od najbližšieho domu.

Žiaľ, stávajú sa aj takéto prípady, ale keď máte 60-tisíc poľovníkov, tak sa logicky medzi nimi nájdu aj nezodpovední ľudia. Netreba preto automaticky hádzať všetkých do jedného vreca.

Ak je niekde problém s medveďom, v našej náplni práce je aj terénna činnosť, ktorá spočíva aj v kontrole existujúcich vnadísk a odhaľovaní nelegálnych vnadísk. V prvom prípade ich kontrolujeme na základe mapy Národného lesníckeho centra, kde sú evidované, vieme ich teda vyhľadať a ich stav skontrolovať. Ak sa stretneme s nelegálnym vnadiskom, podávame podnety a poskytujeme vo veci štátneho dozoru súčinnosť polícii, inšpekcii alebo iným kontrolným orgánom.

Dá sa urobiť vnadisko určené len pre diviaky alebo raticovú zver tak, aby neprilákalo medveďa?

Nie. Medveď predsa nevie, že je určené pre iný druh zveri a nie pre neho. Navyše je potravný oportunista, skonzumuje mäsitú aj rastlinnú potravu, potravu pre jelene aj pre diviaky.

Nedá sa rozlíšiť, či úmyslom poľovníka, ktorý konkrétne vnadisko založil, je prilákať medvede alebo na ňom plánuje loviť diviaky.

Môže o množstve medveďov svedčiť aj počet ich usmrtení pri dopravných nehodách alebo počet kolízií s autami?

Je to logické. Kritický bol rok 2023, keď bolo až 52 medveďov usmrtených pri dopravných kolíziách, minulý rok takto zahynulo 36 jedincov, 26 na cestách a desať na železničných tratiach.

Väčšina ciest, kde došlo k úmrtiam medveďov, nestojí dva-tri roky, ale desaťročia. Treba si položiť otázku, že keď pred piatimi rokmi boli pri dopravných kolíziách usmrtené štyri medvede a za ostatné dva roky 88, tak sa v populácii niečo deje a s veľkou pravdepodobnosťou to súvisí s jej nárastom.

Zdroj: archív Jaroslava Slašťana

Svedčí o tom aj miera konfliktných situácií, ktoré sa končia útokom. Minulý rok sme zaznamenali 13 útokov medveďa na človeka, pri ktorých bolo zranených 16 ľudí a dvaja prišli o život priamo pri fyzickom útoku medveďa alebo následkom útočiaceho medveďa, teda nepriamo.

Od roku 2000 zranili medvede na Slovensku 113 ľudí a traja ľudia prišli o život počas fyzického útoku alebo následkom útoku medveďa. Za 16 rokov (2000 – 2016) došlo na Slovensku k 54 útokom medveďa na človeka, čo je rovnaký počet ako za ostatných osem rokov (2017 – 2024). Hoci v minulosti bola najčastejšou príčinou útoku samica s mláďatami, dnes sú vodiace medvedice zapojené do konfliktov len v 32 percentách a prudko stúpol počet útokov na ľudí zo strany samotárskych medveďov – tieto majú na svedomí až 45 percent útokov.

Toto všetko sú ukazovatele, podľa ktorých je zrejmé, že sa s populáciou medveďa niečo deje a že na vine je nielen zmena správania medveďov, ale aj zvýšenie ich početnosti, čo si niektorí ľudia nechcú uvedomiť.

V minulosti ste sa vyjadrili, že váš pohľad na medvede sa zmenil a že k ich regulácii treba pristupovať viac s ohľadom na záujmy ľudí, ktorí žijú v dotknutých oblastiach. Zmenili ste názor, pretože sa zmenili medvede?

Áno. Zvýšil sa počet konfliktných situácií a presvedčil som sa, že nie vždy preventívne opatrenia fungujú. Že dochádza aj k ich zlyhaniam a že nemôžeme poukazovať len na význam prevencie a osvety. Viaceré štandardné opatrenia realizované s cieľom zabrániť medveďom prístup k antropogénnej potrave sa ukázali ako nedostatočné.

Medvede si na tieto preventívne opatrenia veľmi rýchlo zvykli a napriek ich správnej inštalácii spôsobili škodu. Odhodlané získať potravu sa ich naučili prekonávať. Ich hlavnou motiváciou bol hlad spôsobený najmä nedostatkom prirodzenej potravy.

Ak jednu záhradu oplotíte elektrickým ohradníkom a v obci, ktorú medveď navštevuje, sú stovky ďalších domov a záhrad, kde ľudia pestujú ovocie a chovajú domáce zvieratá, medveď spôsobí škody tam, kde sa dostane. Elektrickým ohradníkom v takýchto prípadoch nevyriešite absolútne nič, len sa medveď presunie do ďalšej záhrady.

Čo si myslíte o švédskej metóde, kde majú oficiálnu loveckú sezónu? Za pár dní „dali dole“ desiatky medveďov a vo veľmi krátkom čase naplnili celú kvótu lovu ešte skôr, ako sa mala lovecká sezóna oficiálne ukončiť.

Švédi už roky takto pristupujú k manažmentu medveďov na svojom území. Sú jednou z mála krajín Európskej únie, ktoré stále praktizujú regulačný lov medveďa hnedého. Neprebieha tam ochranný odlov, ktorý má zaistiť bezpečnosť ľudí, ale zavedením kvót sa počas loveckej sezóny snažia o zníženie populácie. A to aj napriek tomu, že sú terčom kritiky domácich i zahraničných ochranárskych organizácií.

Myslím, že minulý rok švédske úrady povolili odlov 486 medveďov. Ochranárske združenia, ktoré vo Švédsku pôsobia, tvrdia, že tieto vysoké počty sú v rozpore s európskou smernicou, ktorou je medveď chránený a ktorá ho uvádza v prílohe štyri.

To znamená, že pre tieto druhy musia členské štáty vytvoriť nejaký systém ochrany, nemôžu byť úmyselne lovené. Preto je aj snahou krajín, ktoré majú problémy s medveďmi, preradiť túto šelmu do prílohy päť, kde už môže dôjsť aj k regulačnému lovu na základe kvót. Na to musí byť splnený predpoklad, že neexistuje uspokojivá alternatíva, ktorá by nespôsobila zhoršenie stavu populácie chráneného živočícha.

Ako Švédi regulujú medveďaZa jeden deň odstrelili desiatky šeliem

Erik Potocký

Minister Taraba viackrát hovoril o tom, že s Európskou komisiou rokuje. Viete o týchto rokovaniach?

Ako člen pracovnej skupiny pre manažment veľkých šeliem na Slovensku som sa 12. júna minulého roku zúčastnil na rokovaní s predstaviteľmi Európskej komisie. Zúčastnili sa na ňom aj vedúci oddelenia ochrany prírody Andreas Vettori, odborník na právne záležitosti Diarmaid O’Cuanachain a odborníci na veľké šelmy Marco Cipriani a Andreas Bartalom.

Títo mali informácie, že za zvýšeným výskytom medveďov v intravilánoch je nezodpovednosť obyvateľov, ktorí vyhadzujú zvyšky zo zabíjačiek za svoje domy, neochota zabezpečiť si komunálny odpad a úmyselné lákanie medveďov do blízkosti ľudských obydlí poľovníkmi. A že úlohou týchto poľovníkov je eskalovať napätie a ťažiť zo strachu občanov.

Na to som musel reagovať a predstavil som im slovenskú realitu, poznatky a štatistiky, ktoré nie sú založené na emóciách, ale na tvrdých dátach. Oboznámil som ich s výškou škôd, ktoré u nás medvede spôsobujú, aj s tým, koľko medveďov u nás končí pod kolesami áut a vlakov.

Hovoril som im, že u nás narastá počet útokov na ľudí a že ľudia žijú v strachu. Povedal som im tiež, že medvede láka do našich obcí to, čo ľudia pestujú a chovajú.

Zdroj: archív Jaroslava Slašťana

Takže nemali správne informácie?

Mali veľmi skreslenú predstavu založenú na nepravdivých informáciách. Presvedčil som ich, že medvede už nie sú problémom len odľahlých horských dedín, ale že nám behajú po veľkých mestách.

Nedávno sme predsa riešili medveďa v krajských mestách – v Žiline, predtým v Banskej Bystrici v Sásovej, čo je druhé najväčšie sídlisko na Slovensku. Medvede tu behajú v okresných mestách, vo Zvolene, v Detve, v Žiari nad Hronom, v Prievidzi, v Liptovskom Mikuláši, v Martine, tam sa pravidelne stretávajú s občanmi na sídliskách.

Zostali zaskočení, povedali, že to prehodnotia. Potrebujú však konkrétnu správu zo strany Slovenska v roku 2025 a v roku 2026 by malo dôjsť k prehodnoteniu ochrany medveďa. Ale aj pri týchto informáciách to ešte stále bude trvať minimálne dva roky, aby sa medveď preradil z prílohy štyri do prílohy päť.

Preto sa nečudujem snahe ministra Tarabu, že chce túto situáciu riešiť aj inou cestou, povedzme cez mimoriadne situácie. Alebo dohodami s poľovnými združeniami či rozširovaním zásahových tímov a zabezpečením ich fungovania aj v národných parkoch.

Ak hovoríme o stretoch, mohli by ste vysvetliť rozdiel medzi tzv. predačným útokom a útokom, keď je medveď vyplašený pri náhodnom stretnutí alebo je v inej stresovej situácii?

V druhom vami spomínanom prípade ide o obranný útok, pri ktorom medveď reaguje na základe inštinktívnej emócie strachu a cíti sa ohrozený.

Pri predačných útokoch, ktoré sa nazývajú aj dravé, medveď človeka identifikuje ako potenciálnu korisť – teda nereaguje na pocit ohrozenia, nebráni si korisť ani nechráni mláďatá. Takýto útok nie je človekom vyprovokovaný a medveď počas neho nevykazuje známky stresu.

Zaujíma sa o človeka, úmyselne sa k nemu približuje s cieľom predácie a počas útoku alebo po ňom sa pokúša napadnutého odtiahnuť niekde do bezpečia, kde ho začne konzumovať buď hneď, alebo sa k nemu po čase vráti.

Zdroj: archív Jaroslava Slašťana

Aký charakter majú útoky na Slovensku?

Vo veľkej väčšine ide o defenzívne útoky. Hlavnou príčinou týchto preventívnych útokov je obranný reflex medveďa, ktorý je človekom vyrušený na krátku únikovú vzdialenosť. Najčastejšie útočí medvedica, ktorá má pri sebe mláďatá, druhú priečku v príčinách útokov obsadili prekvapivé stretnutia, pri ktorých sa medveď vyľakal, a na treťom mieste sa umiestnili útoky vyprovokované prítomnosťou psa.

Avšak na základe niektorých znakov si dovolím tvrdiť, že na Slovensku minimálne dva útoky mali predačný charakter. Prvý sa udial pri moteli Tále 16. augusta 2002 neďaleko golfového ihriska. Dvoch mladých turistov, občanov Českej republiky, desať minút po polnoci napadol medveď priamo v stane. Mužovi najskôr zahryzol do nohy a potom zahryzol žene do hlavy, nôh a rúk. Následne ju ťahal dvadsať metrov za nohu cez vysokú trávu k potoku, podarilo sa jej však ubrániť. Medveď krvácajúcich turistov prenasledoval asi dvesto metrov k motelu Tále, kde im zamestnanci zavolali rýchlu zdravotnícku pomoc.

Druhý dravý útok, počas ktorého zahynula bieloruská turistka, sa udial 15. marca minulého roku v Demänovskej doline. Stretol som sa s vyšetrovateľom aj so zástupcom náčelníka horskej služby, ktorí mi opísali okolnosti tohto prípadu, a dostal som na nahliadnutie nielen výpoveď priateľa nebohej, ale aj správu z vyšetrovania a lekársky znalecký posudok.

Napriek týmto dvom zdokumentovaným prípadom až 99 percent útokov na Slovensku má obranný charakter, pričom aj tie sa, samozrejme, môžu skončiť fatálne, ako napríklad útok medveďa, pri ktorom v katastrálnom území Hybe 5. októbra 2024 zahynul hubár.

Obranný útok sme mohli minulý rok vidieť v Liptovskom Mikuláši, ktorý je aj vďaka prítomným okoloidúcim dobre zaznamenaný na viacerých videozáznamoch. Absolútne vylučujem, že v tomto prípade išlo o predačný útok, ako sa to niektorí jednotlivci snažili podať a priživiť sa tak na tejto téme.

Medveď v Liptovskom Mikuláši bol zjavne dezorientovaný, nevedel, ako uniknúť z prostredia, v ktorom sa ocitol, a výsledkom bolo, že útočil aj na ľudí, ktorí mu buď stáli v ceste, alebo sa narýchlo niekam snažili ukryť.

Ako by človek mohol rozoznať medveďa, ktorý sa chystá na predačný útok?

Medveď, ktorý sa človeka snaží uloviť, má hlavu hore, uši vztýčené a jeho plná pozornosť je sústredená na človeka ako svoju korisť. Vo viacerých takýchto prípadoch si medveď prihrabal zraneného či mŕtveho človeka trávou, lístím a zeminou a požierať ho začal až o tri alebo štyri dni po rozvinutí hnilobných procesov.

V detstve a mladosti som počúval príbehy, ako niekoho napadol medveď a následne si ho prihrabával. Považoval som to vtedy za poviedky, ktoré sa nezakladajú na pravde a neopisujú reálne správanie medveďov.

Ale vedecké štúdie zo Škandinávie alebo z Ruska, ktoré opisujú predačné útoky medveďov, takého správanie medveďov často spomínajú. Celý priebeh útoku možno spätne zrekonštruovať obhliadkou telesných pozostatkov a odevu obete, a to pomocou rôznych fyzikálno-technických, forenznohistologických, biologických a chemických výskumných metód. V prípade, že absentujú svedectvá o príčine a pôvodcovi usmrtenia človeka, majú pri odbornom posudzovaní zásadný vplyv na správne určenie šelmy, ktorá smrteľné poranenia spôsobila, a to hlavne v oblastiach s výskytom viacerých druhov veľkých mäsožravcov.

Zo skúmaných šeliem (mačkovité, psovité a medveďovité) dochádza pri smrteľných útokoch k najrozsiahlejším a najdevastačnejším zraneniam pri agresii medveďov.

Pred desiatimi rokmi medzinárodný kolektív vedcov skúmal útoky veľkých šeliem v Severnej Amerike. Vo svojej práci vyhodnotili 632 útokov šiestich druhov severoamerických veľkých šeliem (medveď polárny, medveď hnedý grizly, medveď čierny, puma, vlk a kojot) od roku 1958 do roku 2014. Zistili, že počet útokov na ľudí sa zvyšuje, a to aj predačných – až v 17 percentách (106 prípadov) išlo o takéto útoky.

Zdroj: archív Jaroslava Slašťana

Dá sa minimalizovať riziko týchto predačných útokov?

Existujú na to všeobecné rady. Keďže väčšina veľkých mäsožravcov má výraznú súmračnú a nočnú aktivitu, treba v rizikových oblastiach minimalizovať vonkajšie aktivity od západu do východu slnka.

Veľkosť skupiny takisto dokáže ovplyvniť mieru a výsledok stretnutia predátora a koristi, preto sa v rizikových oblastiach odporúča pohyb vo veľkých skupinách ľudí. Veľké šelmy sa pri predačných útokoch zameriavali na deti a mladších ľudí, preto sa ako kľúčové opatrenie odporúča zvýšená pozornosť rodičov.

Odbočím na chvíľu od medveďov k vlkom. V Severnej Amerike sa robila štúdia na vlčej populácii nakazenej toxoplazmózou a jedným zo zistení bolo, že jedince, ktoré toto ochorenie prekonali, stratili prirodzenú plachosť pred ľuďmi. Môže sa to týkať aj medveďov? Je možné, že slovenské medvede trpia týmto ochorením a to spôsobuje stratu plachosti pri časti ich populácie? Skúma sa to vôbec?

Je to možné, dokonca vysoko pravdepodobné. Konzultovali sme to už aj s docentom Molnárom, prednostom Kliniky vtákov, exotických a voľne žijúcich živočíchov na Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach.

Momentálne sa pripravuje projekt, ktorý sa okrem iného bude zaoberať aj zdravotným stavom, parazitmi a ochoreniami medveďov. Jeho súčasťou je aj odoberanie biologických vzoriek, na základe ktorých by sa dalo zistiť, či skutočne nemôže časť populácie medveďa hnedého na Slovensku trpieť touto chorobou.

Nemeckí odborníci v štúdii, na ktorú sa pýtate, opísali, že vlky, ktoré toxoplazmózu prekonali, mali zmenené správanie a stratili plachosť. V talianskom Rimini sa vlky prechádzajú bez strachu z človeka popri mori na pláži a rovnaká situácia s vlkmi je aj v Nemecku či inde v západnej Európe.

Toxoplazmóza sa môže vyskytovať aj pri medveďoch a možno bude toto ochorenie aj odpoveďou na zmenu ich správania. Tu by už bolo namieste pozvať rôznych odborníkov – veterinárov, genetikov, etológov, biológov, všetky skupiny, ktoré majú k problematike medveďa hnedého čo povedať. A naštartovať rozumnú diskusiu o tom, aké zmeny sa stali v jeho populácii a čo z toho pre nás všetkých vyplýva.

Zdroj: archív Jaroslava Slašťana

Robí sa aktuálne nejaký výskum alebo sčitovanie medveďov? Štúdia z Karlovej univerzity zverejnená vlani dospela k nízkym číslam, dočkala sa aj veľmi kritického oponentského posudku a vlastne tvrdí, že počet medveďov sa na Slovensku výrazne nezmenil – napriek tomu, že už niekoľko rokov sa nerobí regulačný odlov a štúdia profesora Pauleho z Technickej univerzity vo Zvolene v polovici minulého desaťročia (dostupná v publikácii Ochrana a manažment veľkých šeliem na Slovensku) dospela k podobným číslam.

Je to, samozrejme, nelogické, aby nám po desiatich rokoch prísnej ochrany medveďa vyšiel menší počet jedincov. To je skutočne absurdné. Na druhej strane niektoré časti spomínanej štúdie boli spracované veľmi kvalitne.

Ministerstvo životného prostredia plánuje realizovať genetický monitoring medveďov, aj o tom bude spomínaný projekt. Jednou z jeho aktivít bude teda aj zisťovanie početnosti na základe genetického sčítania. Potrebujeme vedecky podložený odhad početnosti, lebo toto je údaj, ktorý od nás Európska únia čaká, a toto číslo bude chcieť počuť.

Švédi početnosť medvedej populácie poznajú pomerne presne. Každý rok systematicky zbierajú trus vlkov a medveďov, analyzujú ho a o stave populácie tak majú veľmi podrobné dáta. Nielen z hľadiska početnosti, ale aj pomeru pohlavia, zdravotného stavu, veľkosti prírastku a podobne.

Všetky tieto dáta môžu predložiť Európskej komisii a na ich základe si trúfnu – bez toho, aby populáciu na svojom území ohrozili – znížiť ju aj o desať alebo dvadsať percent, ako to bolo v minulom roku.

Analýza počtu medveďovJe plná nezrovnalostí a nepresností, píšu oponenti

Erik Potocký

Aké je ideálne číslo? Koľko medveďov naše hory uživia tak, aby bola zachovaná ich zdravá populácia, dostatočná genetická rozmanitosť, aby nedochádzalo k príbuzenskému páreniu a zároveň aby sa nerozmnožili natoľko, že to de facto ochromuje život na vidieku v niektorých oblastiach? Hoci treba povedať aj b, že v ostatných rokoch sa zintenzívnila aj expanzia ľudí do kedysi prírodného prostredia.

Túto otázku dostávam často od médií aj od odborníkov. Vedú sa o nej siahodlhé debaty, ale málo ľudí vie, že existuje takmer stostranový dokument Európskej únie od švédskeho autora Jona Swensona s názvom Akčný plán pre ochranu medveďa hnedého v Európe. Podľa tohto dokumentu je optimálna veľkosť slovenskej populácie okolo 450 jedincov.

Dokument hovorí, že ich počet v slovenských Karpatoch sa rýchlo zvýšil v druhej polovici 20. storočia. Podľa oficiálnej poľovníckej štatistiky ich v roku 1969 bolo asi 381, v roku 1992 už 954. Swenson vo svojom dokumente priznáva, že to môže byť nadhodnotené vinou duplicity v počítaní poľovníckymi organizáciami. Ochranári pre rok 1992 odhadovali, že by ich bolo mohlo byť o 25 percent menej, čiže okolo 700 medveďov.

Swenson už v deväťdesiatych rokoch minulého storočia poukazoval, že populácia medveďov sa napriek lovu stále zvyšuje, a ako optimálny počet jedincov pre územie Slovenska určil spomínaných 450 medveďov. Toto hovorí dokument od rešpektovaných odborníkov a napriek tomu na Slovensku len málo ľudí vie, že vôbec takýto dokument existuje.

Zdroj: archív Jaroslava Slašťana

Kto má väčší strach z medveďov? Ľudia, ktorí žijú v blízkosti hôr, alebo tí z miest, ktorí do prírody zavítajú nanajvýš ako turisti?

Svet sa mení. Správanie ľudí sa tiež zmenilo, strácame kontakt s prírodou. Rozumieme technike, získali si nás stroje, smartfóny, počítače, programy a aplikácie. Tlieskame technickému pokroku a umelej inteligencii a svoju inteligenciu strácame.

Túžime po sebaprezentácii a dokonalosti, a preto sme sa uspokojili s ilúziou. Predstierame šťastie a prezentujeme úspechy, ktoré nie sú úspechmi, pretože nás nič nestoja, žiadnu námahu, obetu a zdokonaľovanie. Fotografie upravujeme a retušujeme, používame aplikácie, ktoré nám zabezpečia mladší vek, krajšiu tvár a lepšiu postavu. Na sociálne siete pridávame príspevky s cieľom presvedčiť ostatných o svojej dokonalosti, úspechoch a šťastí. Ide viac o fotky a ich zverejňovanie ako o zážitky a vlastné pocity. Akoby veci, ktoré nemôžeme ukázať, stratili zmysel. Klameme sami seba, netúžime po úprimnosti.

Ale vrátim sa k vašej otázke o strachu z medveďov. Už nerozumieme procesom, ktoré sa v prírode dejú, a preto sa ich stránime a v horšom prípade bojíme. Svedčí o tom aj rozšírenie úzkostných porúch. Dnes už každý tretí človek trpí nejakou formou zoofóbie, strachom z motýľov, hmyzu, pavúkov, hadov, vtákov, hlodavcov, plazov, netopierov a aj medveďov.

V dôsledku toho, že strácame kontakt s prírodou, bojíme sa aj vecí, ktoré naši predkovia považovali za úplne samozrejmé. Aj vo svojom okolí poznám mnoho ľudí, ktorí sa boja napríklad motýľov, mám bývalého kolegu, ktorý má panický strach z lienok.

Rozšírená je aj agrizoofóbia, strach z voľne žijúcich zvierat. Ľudia trpiaci touto fóbiou majú dojem, že ich zvieratá ohrozujú či dokonca chcú zabiť. Ich obava môže narásť až do patologického strachu opustiť bezpečie vlastného bytu pre predstavu, že by ich mohlo napadnúť divoké zviera. A je jedno, či žijú v bezpečí mesta alebo v podhorskej obci.

Na druhej strane asi treba mať stále rešpekt z divej prírody, a keď ideme do lesa, mať na pamäti, že tam žijú aj divé zvery...

To je opačný extrém. Máme zdokumentovaných množstvo prípadov, keď ľudia chodia medvede fotiť na miesta, kde sa koncentrujú, alebo prípady, keď popri cestách dokonca sypali granuly pre psov, aby tam medvede nalákali a mali krásne zábery.

Spomínam si tiež na prípad, keď nám volala pani, že našla malé medvieďa v záhrade za domom a priniesla mu v miske mlieko, lebo „mraučalo“. Rýchlo sme ju odhovárali, že tam môže mať matku, ktorá jej konanie vyhodnotí ako ohrozenie svojho potomstva a môže ju napadnúť.