Absolvoval dobrovoľnú vojenskú prípravu Na rozdiel od rôznych „vlastencov“ ja som si to odmakal. Dnes som na seba viac hrdý

„Ľudia si často myslia, že je to nebezpečné, lebo v prípade konfliktu vás povolajú ako prvého a pôjdete do prvej línie. To je úplné nepochopenie,“ hovorí tridsaťpäťročný muž, ktorý v roku 2024 absolvoval dobrovoľnú vojenskú prípravu. Počas troch letných mesiacov pôsobil v martinských kasárňach, kde sa vycvičil na vojaka v aktívnej zálohe.

V rozhovore vysvetľuje svoju motiváciu na odslúženie si vojenčiny a opisuje, čo za tieto tri mesiace zažil a ako celý zážitok vníma. Hovorí tiež o tom, ako mu táto životná skúsenosť zmenila vzťah k vlasti a prečo zažiť niečo takéto odporúča všetkým mladým ľuďom.

Ako vám napadlo prihlásiť sa na dobrovoľnú vojenskú prípravu?

Začalo sa to tým, že som mal veľa dovolenky. Bolo to na jar minulého roka, sedel som v kaviarni a začal som rozmýšľať nad tým, čo budem robiť v lete. Vedel som, že existuje dobrovoľná vojenská príprava, a nejako mi to vošlo do hlavy a zdalo sa mi to ako dobrý nápad.

Čo konkrétne sa vám na tom zdalo ako dobrý nápad?

Že to môže byť dobrý zážitok a skúsenosť do života. Že je to niečo, čo nikto nerobí. Potom som si o tom začal hľadať informácie a zistil som, že v Česku natočili dokumentárny seriál o základnom vojenskom výcviku, čiže o tom štandardnom do profesionálnej armády. Pozrel som si to a páčilo sa mi to. Zistil som, že je to veľmi podobný výcvik, ako je na dobrovoľnej vojenskej príprave, len tá sa nekončí v armáde. Neskôr som zistil, že je o trochu ľahší.

Napísal som teda na tú adresu a myslel som si, že z toho asi aj tak nič nebude a nikto si to neprečíta, no na druhý deň ráno o pol ôsmej mi zvonil telefón. Ozval sa nejaký hodnostár z Regrutačnej skupiny Nitra a hovoril mi, ako sa teší, že som sa prihlásil, ale že či nechcem ísť rovno za vojaka.

Vysvetlil som mu, že ja už vojak asi nebudem, ale že sa mi páči idea dobrovoľnej vojenskej prípravy, po ktorej by som slúžil v aktívnej zálohe.

Hrala vo vašej motivácii rolu aj vojna na Ukrajine, respektíve zvažovanie rizika ozbrojeného konfliktu?

To nie, skôr som uvažoval nad tým, že rôzne krajiny na svete majú povinnú vojenskú službu, respektíve aktívne budovanie vycvičených občanov, aby v prípade potreby mohli pomôcť vojenským silám.

Uvedomil som si, že niečo takéto by malo byť súčasťou občianstva. Hrdosť na to, že som si ako občan niečo odkrútil a nie je to len tak, že som sa tu narodil a požívam všetky výhody toho, že som občan slobodnej krajiny v Európskej únii, ktorá sa má veľmi dobre, a mám iba samé práva. Príslušnosť k vlasti si človek naozaj váži asi až vtedy, keď pre ňu niečo urobí.

Myslím, že aj preto je Izrael taká úspešná krajina, lebo vojenský výcvik majú zahrnutý do svojej identity a sú hrdí na to, že niečo dokázali a odslúžili si to.

Napokon, základnou úlohou štátu je brániť sa; štáty vždy pripravovali svojich mužov na obranu vlasti, no my pre to nič nerobíme. Pripadalo mi to teda ako niečo vznešené, že keď chcem byť lepší občan, mal by som si to nejako zaslúžiť.

Takže to nebola reakcia na súčasnú situáciu vo svete?

Vo svete nie, ale zohrali v tom úlohu voľby. Aj v parlamentných, aj v prezidentských sa veľmi operovalo hrdosťou, boli tu kadejakí „vlastenci“, no potom vyšiel prieskum o tom, koľko Slovákov by odmietlo brániť svoju vlasť, okrem toho tu tisícky mužov posielali vyhlásenia o odopretí výkonu mimoriadnej služby. Ja to nechcem kategoricky zatracovať, ale mohli by sme byť aspoň do základnej miery pripravení brániť svoju vlasť alebo mať aspoň základné znalosti, ako funguje armáda.

Keď na mňa pri najbližšej debate vybehne nejaký „vlastenec“ a bude ma chcieť poučovať, že ja som iba niekto z bratislavskej kaviarne a on hrdý Slovák, tak mu poviem: Kamoško, ja som si to na rozdiel od teba bol odkrútiť v armáde, behal som so samopalom po poli, ležal som pod idúcim bévepéčkom (bojovým vozidlom pechoty, pozn. red.) a v lete som stál hodiny v pozore na betóne, tak ma láskavo nepoučuj o vlastenectve.

Čo sa dialo následne?

Vyplnil som prihlášku, elektronicky to nešlo, tak som normálne prišiel na poštu s veľkou obálkou. Bral som to však nezáväzne, lebo som si ešte musel vybaviť v práci na tri mesiace voľno. Zákon hovorí, že ma zamestnávateľ nemusí pustiť na takýto výcvik. Ale nemali s tým problém, pripravil som kolegom veci a vzal som si celú dovolenku a potom neplatené voľno.

Kedy prebieha výcvik?

Od júla do septembra. Predtým som sa ešte musel osobne dostaviť do Nitry na lekársku prehliadku. Lekár mi skontroloval oči, uši, kĺby, chrbticu a tak ďalej a potom mi hovorí, že sa mám vyzliecť a postaviť k stene. Pripadal som si ako naši otcovia, keď išli na odvod. Trochu som sa hanbil, no ten lekár mi vysvetlil, že to je len preto, že musí skontrolovať, že som muž.

Po nejakom čase mi prišiel oficiálny papier, kde mi oznámili, že ma prijímajú do výcviku, boli tam inštrukcie, ako to bude prebiehať, čo si zobrať, čo si nezobrať a tak ďalej. Okrem mobilu napríklad žiadnu elektroniku, žiadne zbrane s výnimkou vreckového nožíka, mal som si vziať iba základné oblečenie, lebo všetko ostatné dostanem.

Ako prebiehal prvý deň vojenskej prípravy?

Skoro ráno som sa musel dostaviť do kasární v Martine, kde je výcviková základňa. Postupne sa tam zbierali aj ostatní prihlásení na výcvik, prišlo nás dvadsaťpäť, z toho tri dievčatá. Boli to mladí ľudia od osemnástich rokov, ja som vtedy mal tridsaťštyri a bol som najstarší.

Prešli sme znova lekárskou kontrolou, testom na drogy a potom nás odviedli do skladu na vystrojenie. Tam nastal silný moment. Zavolali prvého chalana dovnútra, mohol mať tesne po dvadsiatke, vošiel do dverí v civile a o pätnásť minút odtiaľ vyšiel kompletne v uniforme.

Dovtedy sme sa my ostatní voľne rozprávali, vtipkovali, ale zrazu, keď sa ten prvý chalan zjavil vo dverách ustrojený v uniforme s tým obrovským batohom, všetci sme zmĺkli. Ten chalan mal úplne vytreštené oči a všetci sme si vtedy uvedomili, že tu sa končí zábava.

Spoločná vychádzka vojakov do Etnografického múzea. Foto: archív respondenta

Ako ste to potom vnímali vy?

Nahádzali na mňa veci, všetko to bolo strašne rýchle, nebol čas poriadne si to skúšať. V armáde platí heslo: „Ponáhľame sa, aby sme čakali, čakáme, aby sme sa ponáhľali.“ Keď dostanete povel, rýchlo ho vykonáte a čakáte na ďalšie rozkazy. Všetko tam šlo ako na bežiacom páse, aj skúška kanád, v ktorých sme strávili ďalšie tri mesiace a je veľmi dôležité, aby dobre sedeli.

Aj vám strihali vlasy alebo ste už prišli nakrátko ostrihaní?

V tom liste, ktorý nám prišiel, bolo napísané, že máme prísť ostrihaní, pričom dĺžka vlasov nesmie presahovať tri centimetre a nesmú presahovať uši a krk. Ja som nebol úplne nakrátko, ale po dvoch týždňoch, keď sme mali prvý „opušťák“, bol som sa dať ostrihať na ježka, lebo to bolo praktické. Dievčatá môžu mať dlhšie vlasy, ale musia byť zopnuté a tiež nesmú presahovať krk a uši.

Tam na mieste nás teda nestrihali. No uprostred výcviku, keď chlapcom podrástli vlasy, sa inštruktori začali sťažovať. Jeden sa na nástupe spýtal, či má niekto so sebou strojček. Prihlásil som sa, že ja mám, tak som dostal rozkaz, že mám všetkých ostrihať. To bolo naozaj ako na vojne.

Čo všetko ste vyfasovali?

Dvoje maskáčov, tričká, pyžamo, topánky, prilbu, modulárnu vestu, spacák, dve utierky na riad, box, dve kefy na topánky... Odvtedy viem, čo znamená to porekadlo „Zjem kefu s boxom“. Box je taká mazľavá hmota – leštidlo na topánky.

Potom nás odprevadili na ubytovanie a pridelili nám izby. Boli sme po štyroch v bunke, kde sme mali vlastnú sprchu a záchod.

Podvečer prišiel veliteľ, zoradil si nás na chodbu a ukázal nám, ako sa správne ustrojiť. Neskôr nám iný inštruktor ukázal priestory kasární, športoviská a podobne. O pol desiatej sa zhasínalo svetlo a dostali sme inštrukciu, že o 5.20 ráno vstávame a začíname výcvik.

Ako vyzeral bežný výcvikový deň?

O 5.30 bola telesná, o 6.30 sme sa vrátili, potom sme mali dvadsaťpäť minút na hygienu, čo bola najťažšia chvíľa dňa. Často sme z telesnej meškali, a tak sme na to mali povedzme iba dvadsať minút, pričom sme boli štyria na jednu sprchu, ešte sme sa museli do hladka oholiť, prezliecť, ustrojiť, prichystať si veci na daný deň.

O 6.55 bol nástup, odpochodovali sme na raňajky na 7.05. O 7.40 bol nástup na „buzeráku“, oficiálne nástupisku útvaru, a prebehla ranná kontrola. Pred ôsmou sa začínal výcvik, čiže buď vyučovanie v učebni, alebo neskôr v teréne.

Potom o 12.05 obed, o 12.50 pokračoval výcvik, o 15.05 denný rozkaz na nástupisku, nasledovali dve hodiny samoštúdia a o piatej poobede sa končil pracovný čas vojaka. O 17.05 bola večera a od šiestej do ôsmej bolo osobné voľno, keď sme si mohli dať dolu uniformu. Večer sa ešte podľa rozvrhu upratovali priestory a o 21.15 bola večerná kontrola, to znamená, že musí byť kompletne vyčistená izba, všetky veci schované, napnutá plachta na posteli, vyboxované kanady. Po večernej kontrole sa o 21.30 zhasína svetlo a ide sa spať.

Vojaci počas cesty na cvičenie v teréne. Foto: archív respondenta

Ako ste zvládali rannú hygienu za taký krátky čas?

Nie je tam priestor na to, že sa niekto zatvorí v kúpeľničke a päť minút sa sprchuje. Dvere boli otvorené a po izbe sa lietalo, oblečený či holý, išlo tam o sekundy.

Čo ste robili ráno na telesnej?

Vyzeralo to ako klasická telesná na strednej škole. Rozcvička, beh a cviky s vlastnou váhou alebo niečo atletickejšie.

Čo ak to niekto nezvládal?

Tak musel na sebe pracovať. Je to normálne a prijíma sa, že nie každý všetko zvláda, ale musí chcieť na sebe robiť. Bohužiaľ, v dobrovoľnom výcviku boli aj ľudia, ktorí nemali potrebnú kondičku a ani sa nezlepšili, lebo inštruktori vedeli, že my nepôjdeme do armády, a preto na nás ani nevyvíjali taký tlak.

Bolo tam jedno mladé dievča, ktoré nemalo vôbec kondičku. Pracovalo však na sebe a všetci sme si ho za to vážili. Nakoniec sa rozhodlo, že vstúpi do armády.

Ako vyzeralo vyučovanie?

Na začiatku nás učili základné poriadky, teda ako sa správa vojak, kedy sa vstáva, kedy sa sadá, kedy sa má pozdraviť a kedy nie, ako má byť správne upravená uniforma a tak ďalej.

Okrem toho sú základné veci, ktoré musí vojak ovládať, ako napríklad ženijná príprava, informačné a komunikačné systémy, rádiová, chemická a biologická obrana, vojenská história a kultúra, topografia... Tam sme sa naučili pracovať s mapou, počítať azimuty, určovať smer pochodu, robiť s buzolou a podobne. Nebolo to však veľmi dôsledné, lebo znova – nejdeme do armády, tak načo sa trápiť?

Tiež sme sa museli niektoré veci učiť naspamäť, napríklad vojenskú prísahu – tú nás skúšali každé ráno na nástupe – či vojenských hodnostárov.

Čo sa dialo, ak miesto vyučovania bol výcvik v teréne?

V rámci kasární je výcvikový priestor, kde sú všetky typy terénu, teda poľná cesta, betónová cesta, lesík, kopček a podobne.

Prvých päť týždňov sme mali základný výcvik, potom odborný, teda výcvik mechanizovanej pechoty, kde sme sa učili napríklad ako sa zamaskovať, taktiku boja – útok, ústup, strieľanie, kruhovú obranu, prípravu na boj, debrífing a všetky veci, ktoré sa môžu v bežnom poľnom boji stať.

Na osemdesiate výročie SNP sme v Banskej Bystrici zložili vojenskú prísahu, to bol krásny moment. Celé mesto bolo plné ľudí a všetci na nás pozerali s úctou a hrdosťou. Tento moment by som doprial každému mladému človeku. Bolo to dojímavé.

V ďalších týždňoch ešte nasledovalo dokončenie základného výcviku.

Slávnostná vojenská prísaha na centrálnych oslavách 80. výročia SNP. Foto: TASR/Ján Krošlák

Kedy ste dostali zbraň?

Počas základného výcviku, lebo jeho súčasťou bolo, že sme sa museli učiť fungovať so zbraňou, zatiaľ bez strieľania, ale museli sme sa učiť pochodovať s ňou, držať ju, rozobrať, poskladať.

Aký je to model?

Samopal vzor 58, československá zbraň, ktorú mali na vojne naši otcovia.

Od momentu, keď dostanete samopal, ho nesmiete pustiť z ruky, máte ho fyzicky pri sebe dvadsaťštyri hodín denne – na obede, na telesnej, na omši, aj počas noci musel byť pri posteli.

Ako prebiehal odborný výcvik?

Chodili sme do výcvikového priestoru do Sučian. Na strelnici sme sa učili strieľať z dvoch modelov pištole, zo samopalu, z guľometu a hádzať granátom. Streľba sa cvičí s ostrými nábojmi, ako granát sme používali atrapu, ale na preskúšaní už ostré granáty.

Nastali počas výcviku aj nejaké zranenia?

Sú tam veľmi prísne bezpečnostné pravidlá a dáva sa veľký pozor na to, aby sa nikto nezranil. Bolo by to kvalifikované ako pracovný úraz a s tým sú opletačky. Preto kým sa vojak reálne k niečomu dostane, najprv si to stokrát vyskúša nasucho. Dokonca sme sa učili, aj ako sa správne nastupuje do tatry, aby sa nikomu nič nestalo.

Záverom odborného výcviku bolo takzvané prežitie. Na tri dni sme šli do lesa a tam sme sa učili fungovanie vojenskej jednotky v lese – hovorí sa tomu pod taktickým námetom.

Ako to vyzeralo?

Vybudovali sme si v lese tábor podľa pravidiel, vykopali sme si okopy, teda akoby plytký hrob, dnu sa dá karimatka a spacák, kde sa spí, a nad okop sa natiahne celta a zamaskuje sa to, aby ho nebolo vidno.

Tábor má svoje pravidlá, stany boli umiestnené do kruhu, aby každý pokrýval svoj strelecký perimeter, a čo možno každému nenapadne, je, že vás nesmie byť počuť. Lenže v lese sú konáre, listy, šuchoce to. Museli sme lopatkou vyčistiť zem, urobiť cestičky medzi stanmi a pohybovať sa iba po nich. Mali sme program celý deň, aj v noci, a okolo desiatej večer som skončil na ošetrovni, lebo som od vyčerpania takmer odpadol.

Stretli ste sa počas výcviku s tým, že by vás boli inštruktori zhadzovali, zosmiešňovali, kričali po vás a podobne?

Áno aj nie. Na nás, čo sme boli dobrovoľní, kričali oveľa menej. Na záklaďákov, teda tých, z ktorých sa stali profesionálni vojaci, kričali omnoho viac, ale to je súčasť výcviku. Nikdy nedošlo k šikanovaniu, je to zakázané a je to profesionálna armáda, takže tam nikto byť nemusí. Správanie je v niečom profesionálne, napríklad si všetci vykajú.

Tykáte si iba uprostred akcie či cvičenia, ale za normálnych okolností, aj keď prišiel vojaka inštruktor za niečo sfúknuť, tak vykal a vyjadroval sa slušne, ale bol dôrazný. Hoci niekedy sa našli inštruktori, ktorí boli nekultúrni a mali hlúpe reči, ale to sa, žiaľ, stáva.

Kričalo sa na nástupisku alebo v jedálni, kde bolo osem čiat, okrem nás boli všetko profesionálni vojaci; tam sa vrieskalo riadne, aby bol poriadok. Na to si treba zvyknúť a vybudovať si odolnosť na všetko. Napríklad ak máte zle gombík, nedali ste si dole čiapku pri vstupe do miestnosti alebo ste sa zabudli pozdraviť – vtedy vás hneď okríkli.

Nehovoriac o tom, keď sme mali spoločné cvičenia streľby so záklaďákmi. Je tam tristo ľudí s nabitými zbraňami, takže tam musí byť celkom iný poriadok. Bez povelu sa nesmiete pohnúť. Ak ste tam spravili nejakú hlúposť, napríklad hýbali sa so zbraňou a nedajbože ste nemali zaistenú poistku, tak to bol iný krik. A boli za to aj vysoké tresty. Ak ste v takomto vypätom prostredí urobili nejakú chybu, dostali ste päťdesiat angličákov – teda kľukov s výskokom –, aby ste to neurobili znovu.

Takto teda prebiehal bežný deň od pondelka do piatka. Čo sa dialo v sobotu?

Je to hospodársky deň, mali sme úlohy v kasárni. Vytrhať burinu, vyčistiť kanál, pozbierať popadané jablká, upratať priestory, očistiť pamätník padlým... Bol voľnejší režim. Všetko však prebiehalo v areáli kasární.

Čo nedeľa?

V nedeľu je voľno, takže ráno boli raňajky, potom v kasárni katolícka omša. Evanjelici mohli ísť do kostola v meste. Potom bol obed a voľno až do večera.

Trávili sme to hraním kariet, športovaním, cvičením. Cez víkend bol čas vyprať si veci. Niekedy sa stalo, že sme v nedeľu poobede mali vychádzku, mohli sme ísť do mesta, a to aj v civile. No aj mimo kasární musí vojak vo výcviku dodržiavať pravidlá, napríklad nesmie pri návrate nafúkať.

Niekedy bol cez víkend opušťák domov, takže povinné opustenie priestoru.

Dá sa vôbec byť počas vojenského výcviku praktizujúcim katolíkom?

Dá sa, v každej výcvikovej kasárni má byť kaplán, takže náboženské potreby sú zabezpečené. Omša bola okrem nedele dvakrát v týždni, kam sa dalo ísť počas osobného voľna. Je veľmi pekné zažiť omšu, kde je štyridsať ľudí v maskáčoch so samopalmi.

Aká je vojenská strava?

Veľmi zlá. Nereflektovala potreby vojaka. Chlap, ktorý podáva výkon, potrebuje v prvom rade bielkoviny, no my sme dookola mali iba tarhoňu a štyri kúsky mastného mäsa v hnedej omáčke. Nutrične to bola vždy veľmi zlá a nevyvážená strava, pritom vojaci by si to podľa mňa zaslúžili.

Raňajky (vľavo) a obed (vpravo) v stave, v akom ich vojak dostal. Foto: archív respondenta

Čo bolo pre vás na celom výcviku najťažšie?

Rána. Nie som ranný typ a potrebujem vtedy veľa času. Pre mňa bolo najväčšie peklo ráno vstať, okamžite ísť na telesnú a potom sa extrémne rýchlo umyť a ustrojiť. Nezvládal som to, ale keď máte režim, zvyknete si a zaspíte každý večer o pol desiatej.

Ťažké bolo pre mňa aj to, že samoštúdium, ktoré sme mali, sa často iba presedelo, lebo sme nemali toľko učenia. Vonku bolo takmer štyridsať stupňov a my sme museli v uniforme sedieť v učebni.

Ako sa rieši, keď niekto potrebuje počas výcviku odísť kvôli iným povinnostiam?

Vypýtate si povolenie, dokonca zo zákona máte šesť dní voľna, ktoré môžete vymeškať.

Mali ste počas výcviku príjem?

Dostali sme zhruba päťsto eur mesačne ako náhradu, za celý výcvik teda okolo tisíctristo eur, a cestovné.

Boli aj takí, ktorí nedokončili výcvik?

Áno, niektorí odišli preto, lebo sa rozhodli pre profesionálnu armádu a absolvent dobrovoľnej vojenskej prípravy sa nemôže stať profesionálnym vojakom. Zaviedlo sa to preto, lebo keď sa táto príprava začala, niektorí ľudia to využívali ako ľahší vstup do armády, keďže tam nie je toľko preskúšaní. Je totiž veľa ľudí, ktorí idú do armády, ale nie ako bojujúci vojaci; tam sú aj ekonómky, účtovníčky, šoféri, lekári, údržbári... všetky povolania. Takí, čo vedeli, že nebudú bojovať, to takto využívali.

To sa potom zakázalo a nie je to vôbec dobré, čo aj vojaci sami priznávajú. Niektorí z vojakov v dobrovoľnej príprave sa totiž počas výcviku ukážu ako schopní a mohli by byť profesionáli. Lenže na základný výcvik odznova sa už nikomu nechce.

Mali sme aj dvoch, ktorých vyhodili. Jedného za to, že raz po príchode z vychádzky nafúkal, druhého preto, lebo bol nezodpovedný.

Ako prebiehal záver výcviku?

Mali sme záverečné preskúšanie, takže streľby, museli sme správne hodiť granátom a podobne. V septembri prišli povodne a najprv sme mali ísť na víkend domov, ale keďže bola vyhlásená mimoriadna situácia, ostali sme v pohotovosti v kasárňach, keby nás povolali niekam pomôcť. Napokon sa to nestalo.

Ku koncu sme cvičili slávnostné vyradenie absolventov, záver výcviku. V posledný deň prebehlo samotné vyradenie, dostali sme diplomy, odovzdali sme prihlášky do aktívnych záloh, vrátili sme výstroj a vypustili nás na slobodu.

Ako vojak v zálohe nemáte uniformu?

Nie, to mi dajú v júni, keď pôjdem na cvičenie. Nechali nám tenisky a spodnú bielizeň.

Akú máte teraz hodnosť?

Som vojak 2. stupňa v aktívnej zálohe. Raz ročne však musím ísť ešte na dvojtýždňový výcvik. Dostávam teraz paušálne šesťsto eur ročne plus alikvótnu časť hodnostného platu za odslúžené dva týždne. V prípade povolania aktívnych záloh som teda povolateľný, ale to sa ešte nikdy v histórii Slovenska nestalo.

Bola podľa vás trojmesačná dĺžka výcviku primeraná?

Tri mesiace sú strašne dlhý čas pre človeka, ktorý nejde za profesionálneho vojaka. Je to zbytočné plytvanie času civilov. Keby bol výcvik efektívnejší, naučíme sa to za mesiac, maximálne za dva.

Ako hodnotíte návrh zákona, ktorým sa majú zriadiť Národné obranné sily a Žandársky zbor?

Je fajn, že výcvik skrátili a pridali peniaze, po novom dostanú účastníci tisícpäťsto eur za mesačný výcvik a potom ročne tisícpäťsto eur. Navrhovaná forma je lepšia, lebo poskytuje viac flexibility a vytvárajú sa rôzne druhy zložiek, každý si môže vybrať, či chce pomáhať vojakom alebo policajtom, či chce byť nasadený len v stave vojny alebo aj v bežnom stave.

Ale stále to celkom nerieši jeden podstatný problém. Aktívne zálohy budú naďalej obmedzené z hľadiska uplatnenia znalostí a schopností civilov. Napríklad ja mám dve vysoké školy, ovládam jazyky a mám rôzne skúsenosti z civilného sektora, ale vôbec ich neviem využiť na službu v ozbrojených silách.

Jediná odbornosť v rámci našej dobrovoľnej prípravy bola mechanizovaná pechota, to znamená, že som vycvičený na to, aby som behal so samopalom okolo bojového vozidla pechoty. Myslím, že ma je tam škoda, mohol by som robiť niečo na strategickejšom mieste, síce iba pomáhať, ale predsa. A to myslím ani nový zákon neumožňuje.

Druhá vec sú hodnostné veci. My ako záložáci nemáme šancu dostať sa k akémukoľvek hodnostnému postupu. Možno sa dostanem na slobodníka a s veľkým šťastím na desiatnika, ale to je stále len zbor mužstva, čiže planktón. Viem, že nie je sranda dostať hodnosť, lebo v prípade nasadenia dôstojník musí aj niečo vedieť. Ale to sa dá riešiť. Keď máme civilistov, ktorí idú do aktívnych záloh, majú vysokú školu a mali by záujem o dôstojnícke miesto, podľa mňa sa dá vymyslieť spôsob, ako ich poslať na dôstojnícky kurz, a boli by dôstojníci v zálohe. Myslím, že by to bolo užitočné a aj motivujúce.

Je ešte niečo, čo by sa dalo na dobrovoľnej vojenskej príprave zlepšiť?

Našej príprave sa venovalo dosť málo energie, čo je škoda. Často sa stávalo, že to nemalo pána a vojaci, ktorí nás cvičili, neboli inštruktori základného výcviku, ale odborní inštruktori. Vlastne to robili popri svojej robote a nemali na to veľmi čas.

Myslím, že tam chýba ľudská formácia, pracovanie s charakterom vojaka. Nie je to uchopené tak, aby to budovalo národnú identitu. Zo zlyhaní armády, ktoré tam nastávajú z dôvodu nedostatku ľudí a zdrojov, často plynú zlé zážitky, že to bolo nedostatočné a nedovedené do konca.

Mladí ľudia, ktorí tam prišli, boli často z armády sklamaní. Bola to šanca, ako ich zapáliť pre obranu vlasti, ale niekedy sa stal pravý opak a odchádzali znechutení.

Nehovoriac o stave priestorov, techniky, o strave. Žijeme v dobe, keď je nutné poriadne pripravovať armádu, lebo nikdy nevieme, čo sa môže stať, a základnou funkciou štátu je brániť sa. Občas to vyzerá tak, že sa spoliehame na to, že nám pomôže niekto iný.

Chodba v kasárňach. Foto: archív respondenta

Rozhodli ste sa, že tento rozhovor chcete poskytnúť anonymne. Prečo?

Platí všeobecná bezpečnostná zásada, že vojaci neodhaľujú svoju identitu. Profesionáli na to majú aj nejaké inštrukcie, lebo keď v dnešnej dobe hybridných hrozieb odhalíte svoju identitu, stávate sa cieľom. Už nejaká zahraničná rozviedka vie, že ste vojak, a môže začať operácie.

Ďalšia vec je, že armáda je hierarchická organizácia a vojak nemá svoje názory hovoriť do novín, ale riešiť to interne. Ja síce nie som profesionálny vojak, ale tieto zásady chcem dodržiavať.

Odporúčate mladým ľuďom absolvovať dobrovoľnú vojenskú prípravu?

Určite áno, napriek všetkým nedokonalostiam je to super zážitok. Naučíte sa zaujímavé veci, zlepšíte si fyzickú kondíciu a je skvelé vedieť, ako funguje armáda.

Vojaci nám často hovorili, že podľa bežných ľudí vojaci nič nerobia, len sú zavretí v kasárňach a dačo tam cvičia. No len keď príde povodeň, zemetrasenie alebo nejaká katastrofa, vtedy začnú plakať, nech ich vojaci prídu zachrániť. A tí to majú nacvičené, vedia byť do pár hodín na mieste a zachraňovať životy. Je to vzácna služba.

Každý civil by mal pochopiť, čo znamená presunúť vojenskú jednotku, koľko je za tým logistiky, plánovania, cvičenia, aby všetci vedeli, čo majú robiť.

Čo presne by sa teraz s vami dialo, ak by nastal vojenský konflikt a boli by ste povolaný?

Ľudia si často myslia, že ísť do aktívnej zálohy je nebezpečné, lebo v prípade konfliktu vás povolajú ako prvého a pôjdete do prvej línie. To je úplné nepochopenie. V prvom rade, v stave vojny budú povolaní všetci muži od 18 do 55 rokov, lebo taká je branná povinnosť, a ešte s prihliadnutím na ich civilné povolania. Musí o tom rozhodnúť parlament a prezident.

Ja síce budem povolaný skoro, lebo som vycvičený, ale nepôjdem do prvej línie, lebo tam idú vycvičení vojaci NATO. Poslať ma na frontovú líniu by znamenalo, že som do piatich minút mŕtvy. Keby bol konflikt, s najväčšou pravdepodobnosťou by som šiel pomáhať vojakom, možno by som nakoniec skončil v kuchyni alebo niekde v kancelárii, ale neverím, že by záložáka poslali do zákopu, to je úplne zbytočné. Netreba si to mýliť s Ukrajinou, pretože oni sú na to sami.

Ako vás ten zážitok zmenil?

Trochu som začal viac nadávať, tam sa tomu človek nevyhne. Iná negatívna zmena, ktorú som už však prekonal, bolo, že keď som vyšiel z kasární ako civil, zrazu som mal akúsi paralýzu rozhodovania. Keď ste vo výcviku, o ničom nerozhodujete, iba od rána do večera počúvate rozkazy, kedy budete jesť, kedy pôjdete na záchod... Ste naučený, že ste stroj a nemáte čo rozmýšľať. Za tri mesiace sa to do človeka tak dostane, že potom zrazu môže mať problém sa sám rozhodovať o banálnych veciach.

Ale väčšina zmien je pozitívnych. Som na seba viac hrdý. Nosiť uniformu je transformatívny zážitok a dodalo mi to sebavedomie. Do života mi to tiež dalo nejaké sebauvedomenie. Viem, že o pár mesiacov ma opäť čaká cvičenie a nemôžem sa spustiť, musím byť dovtedy fit, aby som mohol podať výkon.

V niečom sa cítim ako svedomitejší občan, lebo som si to odmakal, dal som sa do služieb vlasti. Mám aj kamarátov z vojny, čo je neprenosný zážitok. Sú to ľudia, s ktorými by som sa inak nikdy nezoznámil, sú úplne z iných oblastí spoločnosti. Dnes mám s nimi puto možno aj na celý život.