Testuje lišajník ako antidepresívum Potkanom sme najskôr umelo navodili depresiu. Po podaní extraktu boli odvážnejšie a zlepšila sa im pamäť

Keď testovala účinky lišajníka na potkanoch s rakovinou, zistila, že po podaní extraktu sa zvieratám zlepšila nálada. Napadlo jej preto testovať lišajníkový extrakt aj na depresiu.

Výsledky boli optimistické, lišajník ako prírodný antioxidant zaúčinkoval dobre. Ak by aj ďalšie testy ukázali, že takto sa dá liečiť depresia u ľudí, išlo by o celosvetový objav.

„Zvieratá boli odvážnejšie, živšie a mali lepšiu pamäť. Mňa zaujala najmä tá odvaha. Okrem odvahy sme pri nich videli aj chuť prebádať nové prostredie,“ opisuje v rozhovore pre Postoj Terézia Kisková.

Pôsobí v Košiciach a prvé experimenty s lišajníkmi realizovala ešte ako začínajúca vedkyňa.

Vyštudovala molekulárnu biológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Doktorát ukončila na katedre fyziológie živočíchov. Momentálne pôsobí na Lekárskej fakulte UPJŠ.

Čím si práve lišajník zaslúžil pozornosť vedcov?

Lichenológia je pomerne stará disciplína, vyskytovala sa už aj v starovekom Egypte. Niektorí lišajníky využívali na farbenie látok, pridával sa do jedla a podobne. Vedelo sa, že sa dá na čosi využiť.

Veľmi sporadicky sa objavili nejaké výskumy v Turecku či v Indii. Nič komplexné, ale zistilo sa, že lišajníky majú UV protektívne, antimykotické aj protizápalové účinky. Jedna skupinka vedcov napríklad sledovala lišajníky pri hojení rán, dali ho do krému a mali zaujímavé výsledky.

Čo sme ešte neskúšali, je pálenka s lišajníkom. (Úsmev.)

V lekárňach je dostupný islandský lišajník, ktorý sa využíva najmä na dýchacie problémy, pri kašli, trávení či na obranyschopnosť organizmu. Vy ste lišajník začali testovať na depresiu. Ako vám to napadlo?

Nebol to zámer. Skúšala som ho podávať zvieratám, ktoré mali rakovinu prsníka. Vtedy liečba nevyšla, ale počas toho som zistila, že zmenili svoje správanie.

Potom som liečbu vyskúšala aj na zdravých zvieratách, či aj tie zmenia správanie. A to bol prvý podnet. Takže sme rozbehli experiment.

Ako sa teda ich správanie zmenilo?

Zvieratá boli odvážnejšie, živšie a mali lepšiu pamäť. Mňa zaujala najmä tá odvaha a povedala som si, že toto by bolo celkom zaujímavé skúsiť na depresiu.

Okrem odvahy sme pri nich videli aj chuť prebádať nové prostredie – exploráciu. Toto všetko je pri depresii znížené.

Popritom sme sa pozerali, či to nemalo nejaké negatívne účinky na pečeň. Zistili sme, že ide o antioxidant, takže pečeň chráni.

Zároveň sme zistili, že lišajníky spôsobujú dočasnú anémiu. Nie je to nič neobvyklé, veľa liekov ju spôsobuje, ale je dôležité, aby sme o tom vedeli. Po dobratí liekov sa krv znova upravila.

A potom sme mohli začať testovať lišajník aj na depresívnych zvieratách.

Neurológ Škorvánek o fungovaní mozguĽudia mi povedia, že lúštia krížovky. Je to pekné, ale pre mozog je lepšia komplikovanejšia činnosť

Jana Holubčíková

Na akých druhoch zvierat ste ho testovali?

Bežne sa používajú myši, ale my sme mali schválený zvieratník na laboratórne potkany. Je to dobrý model preto, že sú väčšie ako myši, čiže tkanivo je väčšie aj krvi je viac, takže sa dá obsiahnuť viac parametrov.

V čom sú dobré práve potkany?

Najideálnejšie by boli prasiatka, ktoré sú génovo najbližšie človeku.

Hlodavce majú krátky životný cyklus, za dva roky uhynú, ide o ako keby zrýchlený ľudský život. Majú genóm dosť podobný človeku.

Dokonca majú približne rovnaké typy ochorení ako človek.

Je to tiež veľmi dobrý model na sledovanie toxicity, pretože potkan nevie vracať, nevypľuje nič, čo prehltne. Vďaka tomu fungujú aj otravy na hlodavce.

Potkany sú výhodnejšie aj z finančného hľadiska. Keď chcem v experimente sto zvieratiek, je nepredstaviteľné chovať napríklad sto psov vzhľadom na krmivo či priestorové podmienky. Tých sto potkanov sa zmestí aj do malej miestnosti.

Dôležité je finančné hľadisko, ale aj to časové. Pri psoch by sme získali prvé výsledky až po pätnástich rokoch, pri opiciach dokonca po štyridsiatich.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

O potkanoch sa hovorí, že sú to veľmi inteligentné zvieratá.

Sú, veľmi, aj prítulné. Myši také nie sú, nemajú ani takú dobrú pamäť. Potkany sa dokážu naučiť rozoznávať farby aj objekty. Niekto ich cvičí dokonca aj na dotykové obrazovky.

Hovorí sa, že keď utekajú z lode potkany, hrozí nebezpečenstvo. Takže možno majú aj niečo navyše ako my ľudia.

Tu v Košiciach testujete lišajníky na depresiu jediní. Keď sa vám toto podarí, budete prví vo svete?

Zaoberali sme sa dvomi metabolitmi lišajníka a to je atranorín a kyselina gyroforová.

Čo sa týka kyseliny gyroforovej, sme prví na svete vôbec, ktorí ju testujú na zvieratách. Doteraz sa testovala na bunkových líniách, čiže v in vitro podmienkach.

Ale na živom organizme s ňou doteraz nikto nič neriešil.

Samotný výskum sa začal niekedy pred desiatimi rokmi, keď som videla prvé výsledky. Potrebovala som vidieť, či je to stabilné, či extrakt potrebuje byť v chladničke, či sa prenáša krvou, či sa dostane do mozgu.

Toto všetko sme sledovali, aby sme mohli na svetlo sveta vyjsť s tým, že áno, účinkuje to tak a tak.

Parazitologička KočišováMáme tu komára, ktorého som predtým videla len na obrázku. Narušili sme biodiverzitu, parazitov bude ešte viac

Jana Holubčíková

Spomenuli ste už, že pri potkanoch ste museli depresiu vyvolať umelo. Ako sa dá umelo vyvolať depresia?

Depresia nie je nič nebežné ani vo zvieracej ríši. Napríklad zvieratá v ZOO ju majú.

Najjednoduchší spôsob, ako vyvolať depresiu pri zvierati, je rovnaký ako u človeka – vplyvom stresu. Ten musí byť buď krátkodobý a riadne silný, alebo podprahový a dlhotrvajúci.

Keď sme sa bavili s kolegami, ktorý model je lepší, tak sme sa zhodli, že život, aký teraz žijeme, je nepredvídateľný, nikto nevie, čo nás zajtra čaká, a budúcnosť je neistá.

Takže dlhodobý model – chronický, dlhodobý a nepredvídateľný stres – bol lepším modelom na vyvolanie depresie.

Aký je konkrétny postup pri stresovaní zvierat?

Napríklad im zhasneme na celý deň svetlo – nič strašné sa nedeje, žijú, ale je to pre ne niečo zvláštne. Na druhý deň im nedáme potravu – takisto to nie je nič, čo by ich usmrtilo.

Alebo im vyberieme podstielku a namiesto nej im na dve hodiny nalejeme vodu. Nie je im zima, ale neľahnú si, musia stáť. A nevedia, kedy sa to skončí.

Presne také stresové podmienky máme v práci, niektorí v rodine.

Čo sa potom dialo so zvieratami?

Ich správanie sa naozaj zmenilo. Boli anhedonické, boli v takzvanej naučenej bezmocnosti. Keď sme ich dávali do niektorých ďalších typov testov, už ani neprotestovali.

Kým zdravé zvieratá sa stále metali, odmietali ísť tam a tam, depresívne zvieratá vôbec nebojovali, len chceli, aby sa to už skončilo. Videli sme tam paralelu s depresívnym človekom.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Reálne už teda boli v depresii, mohli ste im aplikovať lišajník. Zaúčinkoval?

Pozorovali sme zmeny správania. Stúpla pri nich nebojácnosť, zlepšila sa im pamäť. Po smrti sme im vyberali mozgy, pozorovali sme štruktúru, ktorá sa volá hipokampus.

Tá je zodpovedná za orientáciu v priestore, ukladanie pamäťových stôp z krátkodobej do dlhodobej pamäti a dokonca je ešte dôležitejšia v procese vybavovania si spomienok.

Veľmi málo sa hovorí o tom, že aj v dospelosti sa nám vytvárajú neuróny v mozgu. Toto je rozhodne nádej pre ľudí, ktorí majú neurogeneratívne ochorenia ako alzheimer.

Netvoria sa v obrovskej miere, niektoré z nich sa zmenia na neuróny, niektoré na podporné gliové bunky, ale v princípe je to nádej, že ak vieme toto, vieme nájsť spôsob, ako stimulovať tvorbu nových neurónov.

A počas depresie, keďže klesá záujem či pamäť – ľudia s depresiou sa často stratia, sú dezorientovaní –, je to možno spôsobené aj tým, že sa im netvoria nové neuróny a že tam je nejaká porucha.

My už dnes vieme, že počas depresie sa v hipokampe tvorí oveľa menej buniek a niekedy je objem zmenšený. Ale po atranoríne či kyseline gyroforovej z lišajníkov sa dostal na bežnú úroveň zdravých zvierat.

Počet nových zrelých neurónov po kyseline gyroforovej dokonca stúpol nad úroveň zdravých zvierat. Čiže je to veľmi zaujímavý výsledok.

Toto je najideálnejší výsledok, aký mohol nastať – že nielenže neurogenéza po kyseline gyroforovej stúpla, ale stúpol aj počet zrelých neurónov.

Ako dlho trval celý ten výskum?

Kým zvieratá žijú, trvá to pár mesiacov, ale po ich smrti prebieha ešte veľmi veľa ďalších analýz. Celý experiment môže trvať aj rok, prípadne roky. Výsledky sme už publikovali, vedecká verejnosť už vie, že sme niečo také začali.

Bežné antidepresíva sú syntetické lieky, extrakt lišajníka je prírodný. Je šanca, že liečba depresie lišajníkom by zostala na prírodnej báze?

Je viac prírodných látok, ktoré dokážu bojovať s depresiou, známa je napríklad levanduľa. Aj liečivo, ktoré sa bežne používa – hypericín –, pochádza z ľubovníka bodkovaného.

Lišajníky a väčšina prírodných látok však nie sú rozpustné vo vode. Lišajníky sú rozpustné v etanole, takto sme ich podávali aj zvieratám.

Ale neviem si to predstaviť aj vo forme lieku. Tam by možno stálo za to vyskúšať trochu zmeniť štruktúru, ale to by si vyžiadalo viac času.

Museli by sme zistiť, či by mala zmenená štruktúra rovnako silné antidepresívne účinky.

Nevýhodou lišajníka oproti ostatným rastlinám je, že nebude rásť hocikde v umelých podmienkach. Myslím, že ak by sa mal lišajník využívať komerčne, musel by sa aj tak synteticky pripravovať.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Bežné antidepresíva majú mnoho vedľajších účinkov – nevoľnosť, návykovosť, insomniu, priberanie na váhe či sexuálne problémy. Toto sú veci, ktoré dosť ovplyvňujú kvalitu života.

Pri zvieratách sme skúmali napríklad apetít či zmenu hmotnosti a nevideli sme žiadnu zmenu. Tým, že metabolity lišajníkov sú antioxidianty, sú pre telo prospešné. Dokážu stimulovať našu imunitu, sú protizápalové, majú širokú škálu účinkov ako väčšina prírodných látok.

Lišajníky sú opisované ako najzaujímavejšie aj najzáhadnejšie organizmy, sú prirodzenými bioindikátormi čistoty životného prostredia. Ale nie sú každému známe, ich výzor pripomína skôr pleseň alebo hubu, nevyskytujú sa hocikde.

Je to dosť extrémna rastlina, dokáže žiť aj v obrovských mrazoch, ale aj v obrovských teplách. Lišajníky môžeme nájsť aj v Tatrách, ale nevyrastú umelo v kvetináči alebo na balkóne.

Niektorí si myslia, že je to huba alebo pleseň, či mach.

Oproti zvieratám sa rastliny nedokážu premiestniť, keď je zle. Vyvíjajú obrovskú plejádu sekundárnych metabolitov – to sú stresové hormóny, ktoré ich chránia pred všetkým možným.

A možno práve tým sú zaujímavé lišajníky, pretože metabolity, ktoré produkujú, sú unikátne, nenájdeme ich nikde inde.

Lišajník ste už otestovali na zvieratách, aký je teraz ďalší postup? Budete hľadať dobrovoľníkov medzi ľuďmi?

Veľmi rada by som už bola v štádiu, že ich už hľadáme. (Úsmev.) Veľmi rada by som im dala nádej, ale chce to ešte čas a, samozrejme, financie.

Pokúšame sa o nejaké granty, tých peňazí treba. Momentálne sme otestovali jednu dávku, ale potrebujeme zistiť, či je menšia dávka lepšia a nespôsobí anémiu alebo či väčšia dávka nespôsobí hepatotoxicitu.

Skúsili by sme modifikovať aj štruktúru, aby látky boli rozpustné, a musíme zistiť, či ich účinok potom bude horší alebo lepší.

Až potom by sme to chceli vyskúšať aj na ľuďoch – zdravých dobrovoľníkoch.

Mnoho ľudí mi už písalo, či im nemôžem dať extrakt z lišajníka. Bohužiaľ, nejde to. (Úsmev.)

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Prečo je dôležité najskôr liek testovať na zdravých ľuďoch?

Zdravý človek mi opíše, čo cíti, či cíti zmenu nálady, či si lepšie pamätá, a to mi zviera nepovie. Potrebujeme takisto placebo vzorky.

Organizmus, ktorý je chorý a je zaťažovaný liečbou a chorobou, preto môže reagovať trochu inak. Navyše je už oslabený a nemusí byť preň zmena nevyskúšanej liečby prospešná.

Potrebujeme najskôr zistiť, či liek spôsobuje anémiu, toxicitu na pečeni, či je naozaj dobre znášanlivý. U ľudí sa môže stať čokoľvek, čo pri zvieratách nie je vidieť.

Klinické fázy sa zameriavajú najskôr len na malú vzorku ľudí. Potom by sa zvolila trochu väčšia vzorka a až následne by sa prešlo aj na pacientov s depresiou.

Kým pri zvieratách, ktoré majú krátky životný cyklus, sa bavíme o mesačnej liečbe, ktorá má neskutočné výsledky, pri ľuďoch si treba uvedomiť, že prvé výsledky, ktoré môže človek od lieku očakávať, prídu naozaj najskôr o tri mesiace.

Liek si potrebuje urobiť svoju robotu, aby sme niečo videli. Testovanie na ľuďoch by prebiehalo minimálne rok, kým by sme získali výsledky, ktoré by stáli za to.

Ako hovoriť o duševných problémochPovedať šéfovi v práci o depresii či schizofrénii? Stigma z onálepkovania je stále veľká

Jana Holubčíková

Keby ste šli robiť tento výskum napríklad niekam na Západ, mali by ste tam lepšie podmienky?

Isteže. Aj u nás sú laboratóriá, ktoré majú vybavenie, ale to je drahé a, samozrejme, strážia si ho, pretože ich to stálo veľmi veľa úsilia a peňazí.

Ako vnímate aktuálny stav slovenskej vedy?

V zahraničí som bola na niekoľkých stážach, napríklad v Rakúsku, kde je všeobecne prístup k vede iný. Vedci sú inak dotovaní, projekty sú na úplne inej úrovni, a preto dostávajú oveľa viac financií ako my.

Napriek tomu, že sa to pomaličky posúva aj k nám, je to zložité. Je zložité získať grant, hoci je už viac slovenských vedcov, ktorí získali miliónové granty z EÚ. Nie je to nemožné, len treba skúšať a nedať sa odradiť.

Treba mať však dobrý nápad a veľa trpezlivosti. (Úsmev.)

My tu máme mizerný tabuľkový plat. Ale vedec má možnosť jednoducho odísť inde.

Vy zvažujete, že by ste odišli zo Slovenska?

Vždy som chcela odísť, ale potom som v sebe cítila taký zápas, že ak odíde každý, kto tu zostane? (Smiech.) Stále bojujem, ťahá ma to trochu preč, pretože mentalita a nazeranie na vedu sú v zahraničí iné.

Viem pochopiť ľudí, ktorí z vedy odídu, pretože často je ich práca nepochopená alebo sa stáva, že vás nepodporia alebo vás vysmejú.