Le Docteur Angelique, sv. Tomáš z Akvinu


Keď som sa podujal napísať čosi o sv. Tomášovi, myslel som si, že má čaká veľmi ľahká a navyše príjemná práca. Jednak som si vravel, že si čosi zopakujem z filozofie a zistím aj nejaké tie informácie o živote a pôvode človeka s tak chronicky známym menom. To predsa
nemôže byť veľký problém!?

Moje rozpaky však začali hneď, ako som sa snažil rozpamätať na to, čo som sa kedysi o sv. Tomášovi učil. Postupne som si uvedomil, že o jeho „vlastnom živote“ neviem takmer nič. Možno naozaj zopár základných údajov, čas, miesto... A tak, ako to v dnešnej technickej dobe chodí, siahol som najprv po internete, modernej to „pokladnici múdrosti“. Ale ani elektronický svet moje chmáry vôbec neodohnal. Zistil som síce o čosi viac, ako som si pamätal, no o podstatnom rozšírení informácií nemožno hovoriť. A tak som sa vrátil k starej osvedčenej metóde. Siahol som teda po knihách. Pyšne a trocha naivne (teraz to už viem) som siahol po dobre vyzerajúcej knihe „Středověka filosofie“ od A. de Libera z cyklu „Dejiny filosofie“. Žiaľ, život sv. Tomáša je tu vyriešený v jednom odstavci. Aspoň s jeho filozofiou v tejto knižke naložili o čosi lepšie, aj keď sa teda toho nedozviete veľa. Keď som bral do ruky ďalšiu z kníh dejín filozofie, čo mi na internete odporúčali – od H. J. Störiga – mal som už určité obavy. O čosi lepšie bol na tom „Oxfordský slovník svätcov“, no vzhľadom na charakter tejto knihy je jasné, že informácie sú skôr stručné. Potom som ešte pre pocit istoty prelistoval viacero kníh a učebníc, referátov, či prác, no všetko bez úspechu dostať sa kamsi ďalej, ako k základným údajom, ktoré som si ako tak pamätal i ja. A navyše, všetko vyzeralo ako cez kopirák. Jeden autor za druhým svorne opakovali kedy a kde sa tento slávny a významný filozof narodil, žil a kde zomrel...

Verím však, že určite kdesi na Slovensku sa skrýva kniha, ktorá o sv. Tomášovi, o jeho živote, o jeho filozofii, či teológii rozpráva podrobne a odborne. Verím, že tento kresťanský národ má v sebe toľko úcty, že sa tu nájde aspoň jeden človek, ktorý by spracoval v našom jazyku odkaz sv. Tomáša..., či dokonca by jeho dielo začal pomaly prekladať pre nás postmoderných ľudí, ktorí zväčša stratili kontakt s Bohom a stredovekú klasickú múdrosť... V tomto smere oceňujem „prvú lastovičku“, knihu: „Rozvážnosť a voľba podľa sv. Tomáša Akvinského“.

Osobne sa pokúsim v tomto článku urobiť, čo bude v mojich silách, aj keď sa asi tiež len zaradím do dlhého zástupu epigónov. To však nech mi je odpustené a tento pokus nech je braný ako výzva pre tých kompetentnejších, aby sa v „pôvodnej slovenskej tvorbe“ objavilo nejaké takéto zmysluplné dielo...

Život sv. Tomáša, časť I.
V dobe, keď zúril mohutný, búrlivý zápas medzi civitate Dei a civitate Terrana, kde popri sebe v prazvláštnom objatí stoja vojny, poézia, politika, náboženstvo, sa narodil i Tomáš Akvinský. Bola to epocha, v ktorej stáli proti sebe v tesnom zakliesnení moc pápeža a moc cisára; moc feudálov a moc jednej Kristovej Cirkvi; pýcha vznešených hradov a jednoduchá cnosť bláznov Kristových. V čase a priestore, kde komplex týchto vzájomných protív vytváral svojskú harmóniu, ktorá mala charakter antického agónu, sa odohráva i dramatický životný zápas a príbeh tohto svätca.

Písal sa rok Pána 1225, keď sa neďaleko Neapola a malého mestečka Frosinone, na hrade vznešeného rytiera Landulfa Akvinského a jeho ženy Theodory Chieti, zjavil pustovník, ktorého miestni ľudia poznali ako svätého muža. Ten sa dožadoval nezvyčajnej audiencie u hradnej pani, ktorá ho však, ako nábožná žena, aj napriek svojmu stavu, prijala. Pustovník ju povzbudil, aby sa ničoho nebála a aby sa radovala, pretože dieťa, ktoré sa čoskoro narodí, bude sväté a obdarené mimoriadnou múdrosťou. Krátko po tejto udalosti sa narodil ako ich dvanáste dieťa syn Tomáš.

Rytier Landulf, pán z Aquinu má silu i zvučné meno. Patrí k vznešenej lombardskej šľachte. Matka Theodora zasa pochádza z rodu popredných normandských náčelníkov. Tomášova babka z otcovej strany – Františka Švabská – bola sestrou cisára Fridricha Barbarossu... Nečudo teda, že nádeje vkladané do posledného syna smerovali k predstave udatného rytierskeho života alebo aspoň k vplyvnému postaveniu opáta neďalekého slávneho kláštora Montecassina. Práve k nemu kedysi patril i samotný hrad pánov z Aquina, ktorý bol vystavaný na ochranu tohoto kláštora. A veru i samotný Tomáš sa skôr prikláňal k duchovnej ceste. Poznávanie a modlitba ho lákali viac ako zábavy a turnaje mladých šľachticov. Aj preto sa jeho otec rozhodol dať ho ako šesťročného na výchovu k mníchom do spomínaného kláštora. Zdalo sa, že to bolo múdre rozhodnutie. Tomáš bol nadšený zo života v kláštore, obdivoval mníchov, dôsledne si plnil všetky povinnosti. Mnísi svorne a s dojatím tvrdia, že tento mlčanlivý chlapček je veľmi svedomitý a stvorený pre takéto povolanie. Veľa nehovorí a neustále sa vypytuje „kto je Boh?“ Už i podozrievavý a životom ošľahaný rytier Landulf, pán z Aquina, začína veriť, že samotná Prozreteľnosť požehnala jeho rozhodnutiu. Akoby sa všetko vyriešilo samo a samozrejme múdro. Jeho syn bude benediktínom. Aké je to všetko jednoduché. Nie je to totiž tak dávno, čo sám s vojskom Fridricha II. spomínané opátstvo obliehal...

Avšak teraz je všetko iné. Teraz, keď Tomáš vstúpil do kláštora, uzatvoril sa mier. A navyše si pán z Aquina takto poistil náklonnosť silného a bohatého opátstva – nábožensko-kultúrneho centra ich sveta. A Tomáš bude opátom. Musí ním byť. To je predsa výhodne pre všetkých. Je to dohoda, v ktorej si Boh, cisár i rodina „prídu na svoje“... No Božia logika je iná ako ľudská. Keď Tomáš dosiahol 14 rokov, cisár Fridrich II. znova organizoval vojnové ťaženie a politická situácia prinútila otca Landulfa, aby svojho syna zobral z obliehaného kláštora domov. Na radu opáta ho rodina poslala dokončiť si vyššie štúdium na Univerzitu do Neapola. Tu bol život i svet celkom iný. Voňavé more, nádherná modrá obloha, študenti vychutnávajúci si pulzujúci život. Tu sa spoznal s významnými profesormi práva: Roberto di Varano, B. Pignatelli, či M. Scota a aristotelovca Pietra d´Irlanda, ktorý patril k jeho najobľúbenejším učiteľom.

No okrem mnohých lákavých pokušení neapolského života, Boh pripravil pre hĺbavého Tomáša i to, po čom najviac túžil a k čomu priťahovaný neviditeľnou gravitáciou lásky od narodenia smeroval. Na spomínanej univerzite bola taktiež zriadená verejná teologická škola nedávno založeného, nevyznamného žobravého rádu dominikánov. Tu sa Tomáš stretol a spriatelil s bratom Giovannim di San Giuliano. Práve jemu sa trikrát snívalo o Tomášovi, ktorého vo sne videl, ako mu žiari tvár a ako jej jas preráža dážď a osvetľuje všetko dookola. Tomáš sa rozhodol stať sa kazateľom, žobravým mníchom. Toto rozhodnutie bolo však pre jeho rodinu nepochopiteľné a dehonestujúce. No povolanie je tajomstvo nadprirodzené. Všetky jeho ľudské vysvetlenia sa týkajú len javov náhodných, oproti podstatnému motívu celkom úbohých. Skôr, ako sa Kristova milosť a Jeho Kríž budú deliť o rozdvojeného človeka s tiažou prírody a sveta, bol ešte čas, aby pokrstená inteligencia všetko na seba vzala a všetko uzmierila vo svetle Toho, ktorý je.

Jeho rodina, ktorá sa tentokrát postavila na odpor voči cisárovi, bude sa márne dožadovať Tomášovej pomoci, a ani pápež, ktorý mu bude márne ponúkať osudové opátsvo Montecassino, či neskôr neapolské biskupstvo, nepochodí! Tomáš je pevne rozhodnutý a nepovolí. Na jar roku 1244 vstupuje do rehole Dominikánov. Krátko na to mu zomiera otec, no jeho matka sa chopí velenia rodiny s nie menšou autoritou. Keď sa dozvedela, čo sa stalo, že jej syn vstúpil do tohto rádu a uteká za hranice kráľovstva, vyšle za ním jeho ostatných bratov. Tí, pod vedením Tomášovho brata Raynalda (cisárovho miláčka), ho dostihnú v spoločnosti Giovanniho Teutonica a ďalších mníchov, ako oddychujú pri studni v Toskánsku. Násilím ho dostanú na koňa, no jednako sa im nepodarí strhnúť mu jeho rúcho a keďže času nemajú veľa, nechajú ho tak a vyrazia smerom na hrad Roccasecca. Po niekoľkých dňoch cesty zastavia na Svätojánskej hore, ktorá je lénom ich rodiny a od hradu Roccasecca je vzdialená už len zo dve-tri hodiny cesty. Zrejme práve tu, na hrade Monte San Giovanni di Campano, sa stal Tomáš väzňom vlastnej rodiny, ktorá sa ho stále pokúšala odhovoriť. A zrejme práve tu sa stal aj známy výjav zo svätcovho života, v ktorom premáha pokušenie: nakoľko ho bratia nemohli odhovoriť od jeho rozhodnutia, nachystali mu ešte jednu prekážku v podobe peknej dievčiny „nalíčenej všetkými vnadidlami ženskej ješitnosti“. Tomáš ju však rozpálený spravodlivým hnevom vyženie zo svojej komnaty, rysujúc na dverách svojej izby kríž. Od tej chvíle bude anjelskou milosťou oslobodený od akéhokoľvek telesného pokúšenia.

Ostáva však vyše roka uväznený v „zlatej klietke“ rodinného panstva. Zachováva rehoľu svojho rádu, číta Bibliu, učí svoje sestry a dokonca jednu z nich, Marottu (ktorá, ako jemu najmilšia, ho mala odhovoriť), sa pod jeho vplyvom rozhodne vstúpiť do benediktínskeho kláštora Santa Maria di Capua. Jeho vytrvalosť v oddanosti svojmu rádu nakoniec zvíťazila a samotná matka mu pomohla utiecť. Traduje sa, že sa mu podarilo utiecť cez okno, ako kedysi svätému Pavlovi...

Mgr. Juraj Lauko, PhD.
foto: Wikipedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo