Keď Atlantik už nemá západné pobrežie Merz bude zrejme lepším kancelárom, no silný líder vzkriesenej Európy to asi nebude

A je tu aj pocit, akoby zmizlo západné pobrežie oceánu, ktoré pritom najsilnejšia vojenská aliancia sveta nesie vo svojom názve.

Akoby tam na západe nič nezostalo.

Včera v noci som si po dlhšom čase opäť pustil ruskú propagandu aj ukrajinskú kontrapropagandu.

Chcel som vedieť, ako vnímajú obe strany konfliktu Trumpove nepochopiteľné výroky o „diktátorovi“ so „štvorpercentnou“ podporou, teda o Zelenskom, ktorý radšej ani nemal začať túto vojnu. 

Reakcia štátnej ruskej propagandy sa dá zhrnúť ľahko: radostné zadosťučinenie. Provojenský moderátor Vladimir Soloviev vyvodil záver, že „situačný partner“ Ruska Trump nevidí svojho nepriateľa v Rusku, ale v Európe.

Ukrajincom bolo zväčša do plaču.

Patriotický novinár Dmitry Gordon, ruskojazyčný podporovateľ prezidenta Zelenského, ktorý s pomocou manželky a veľkého redakčného tímu oslovuje na Ukrajine miliónové publikum, prekvapil včera priznaním, že síce nemá veľmi dobrú náladu, ale „šoumena“ Trumpa označil za svoju „spriaznenú dušu. Trpezlivo vymenoval všetky nepravdy, ktoré v tomto týždni zazneli z úst uponáhľaného mierotvorcu Trumpa o Ukrajine.

Šikovný americký zvodca hovorí neslušnému dievčaťu všetky špinavosti, ktoré chce počuť.

Potom Gordon ponúkol dve možné vysvetlenia, prečo Trump, ktorého si váži, tak hanebne klamal.

Prvé možné vysvetlenie: Trump bol zle informovaný, no v tomto prípade sa bude musieť veľmi nahnevať na poradcov, ktorí ho takto znemožnili.

Zdá sa však, že samotný Gordon uveril skôr druhému scenáru. Rozvinul ho v rozhovore s novinárkou, ktorá bola rovnako krehká ako krásna a včera viditeľne upadla na duchu.

Druhá Gordonova téza bola o sexuálnom predátorovi Trumpovi, ktorý chce zviesť ruské dievča.

A keďže je to „plochaja devuška“ (neslušné dievča), šikovný americký zvodca jej hovorí všetky špinavosti, ktoré chce ona počuť.

Gordon má veľké presvedčovacie schopnosti, takže na konci relácie som zbadal v očiach jeho kolegyne dokonca čosi ako záblesk nádeje. No musíme si priznať, že pravdepodobne ide o poslednú slamku, ktorej sa chytá zúfalec.

Samozrejme, ak Trump v Rijáde alebo inde vyrokuje pre Ukrajinu spravodlivý mier metódou, že Rusku už pred začiatkom rokovaní ustúpi v zásadných bodoch (zamietnutie členstva v NATO, strata dvadsiatich percent územia) a pritom ešte bude papagájovať výhovorky agresora, tak jednoznačne prepíše celú históriu ľudského rodu. 

No obávam sa, že predstava o chytráckom vyjednávačovi Trumpovi bude iba chatrnou slamkou. Môžeme sa jej držať ešte niekoľko týždňov alebo niekoľko dní, alebo už ani v hodinu, keď tento článok vychádza.

Na Trumpa musíme asi zabudnúť.

Teraz by sa nám v Európe zišiel štátnik, ktorý dokáže aspoň náznakovo čeliť výzvam v geostrategickom pralese, na ktorý sa zmenil náš svet.

Prišlo teraz celkom vhod, že v nedeľu budú v Nemecku voľby a novým nemeckým kancelárom sa stane s veľkou pravdepodobnosťou 69-ročný predseda stredopravej kresťanskodemokratickej strany CDU Friedrich Merz.

Merz ako konzistentný podporovateľ Ukrajiny je „úprimne trochu šokovaný“, že si americký prezident „osvojil tento ruský naratív“.

Keby som mal nemecké volebné právo, hodil by som to bez váhania Merzovi.

Aby som šíril aspoň toľko nádeje ako Gordon, chcem nás všetkých povzbudiť vyzdvihnutím troch pozitívnych aspektov týchto volieb.

Prvou dobrou správou je, že kresťanský demokrat v Nemecku – po dlhoročnom Merkelovej blúdení púšťou – má koho voliť.

Nie som Nemec a ďakujem ti, Pane, že ma tento kalich minul, ale keby som mal nemecké volebné právo, hodil by som to bez váhania Merzovi.

Druhou dobrou správou je, že Merzova vláda bude celkom určite lepšia než stroskotaný červeno-zeleno-liberálny semafor odchádzajúceho kancelára Olafa Scholza.

Nová vláda už aspoň nemôže uprostred najväčšej energetickej krízy vypnúť posledné atómky a jej jediným príspevkom k boju proti byrokracii nemusí byť to, že si Nemci raz do roka môžu na počkanie vymeniť pohlavie.

Treťou dobrou správou je, že Nemecko pod vedením Merza viac zapadne do novej európskej väčšiny, ktorá je jednoznačne napravo od stredu. V Európskej únii už zostanú len dve vlády pridržiavajúce sa slniečkarstva – španielska a luxemburská.

Merz si práve na riešenie problémov s islamskými prisťahovalcami nájde potenciálnych partnerov už aj v Európe.

Merz sa viac ako francúzsky prezident hodí na rolu európskeho „hovorcu triedy“. Emmanuel Macron síce skúša hru na celosvetovú „strategickú ambivalenciu“, ale chýba mu na to domáci výtlak. Dávno prišiel o parlamentnú väčšinu a na sebarealizáciu mu ostala už len zahraničná politika.

A teraz mám ešte horšiu správu.

Jeden deň je odvážny, „skočí ako tiger“, potom ho vystrašia a ďalší týždeň je zbabelý.

Merz je zviazaný muž. A to bez nutnosti byť takto neslobodný.

Nemyslím teraz jeho odmietnutie koalície s antisystémovo-nacionalistickou AfD, ktorá sa aj vďaka množstvu otrasných islamistických útokov teší na najlepší volebný výsledok vo svojej existencii.

AfD dokonca odmietajú aj príbuzní európski nacionalisti, ako napríklad Francúzka Marine Le Penová. Táto strana nie je programovo ani personálne pripravená na vládnutie, pravidelne sa nechutne hrajká s nacistickým slovníkom a za svoje ostrakizovanie si môže v prvom rade sama.

Merz sa však vyhraňuje viac, ako je nutné. Hoci mu dvojité spoločné hlasovanie s AfD v Spolkovom sneme (za radikálny obrat v migračnej politike) očividne v kampani veľmi neuškodilo, iniciatívne už vylúčil možnosť ďalšieho spoločného hlasovania s AfD.

Tým sa fakticky pripravil o šancu, aby Nemecko konečne malo z krku problém, ktorý ho desať rokov traumatizuje a ktorý môže viesť až k erózii právneho štátu a k ďalšiemu rastu trumpistickej antiamerickej AfD.

Merz, žiaľ, jedných dychom vylúčil aj možnosť menšinovej vlády CDU/CSU (prípadne s liberálnou FDP). Aj takáto vláda by mohla teoreticky vyriešiť migráciu s hlasmi AfD, no a všetky ostatné otázky s mainstreamovými stranami.

Ale Merz je už raz taký.

Jeden deň je odvážny, „skočí ako tiger“, potom ho hlučné verejné protesty mediálno-akademicko-politického komplexu vystrašia a ďalší týždeň je už zbabelý.

To sa uňho opakuje neustále.

Je síce v princípe za návrat k jadrovej energetike, ale v kampani už rezignovane utrúsil, že sa to asi, žiaľ, už nedá realizovať.

Teraz už cúva aj zo svojho sľubu, že navždy odmietnutí žiadatelia o azyl z kategórie „vollziehbar ausreisepflichtig“, ktorí podľa platného práva musia okamžite opustiť Nemecko, predsa len nebudú všetci zatknutí a uväznení.

Ide podľa Merza o 40-tisíc ľudí. To v 83-miliónovej krajine zrejme už predstavuje neriešiteľný problém.

Straníci ho rešpektujú, ale bežní Nemci ho nikdy nemali radi.

Keďže zviazaný Merz chce „stabilnú vládu“, sám seba zviazal do takej miery, že po nedeli už bude možná len koalícia s ľavicovou stranou. 

V relatívne lepšom prípade so scvrknutou SPD, v horšom prípade so Zelenými a v úplne najhoršom, ak počty nebudú dostatočné, s oboma stranami, ktoré zodpovedali za semaforovú katastrofu.

S takými partnermi bude Merz ťažko čeliť deindustrializácii tretej najväčšej ekonomiky sveta a neriadenej migrácii.

Aj keď to naozaj chce.

Friedrich Merz je presvedčený atlantista. V rokoch 2009 – 2019 bol dokonca predsedom najvplyvnejšej organizácie pre spoluprácu s USA, AtlantikBrücke.

Pracoval pre BlackRock, kde si zarobil na svoj chlapčenský sen, súkromné lietadlo. Je to človek starého korporátneho sveta a novej „techoligarchii“ à la Elon Musk ešte príliš nerozumie.

Straníci ho rešpektujú, ale bežní Nemci ho nikdy nemali radi, obzvlášť ženy.

Je predurčený na to, aby prevzal vedenie Európy v čase, keď studený rozbúrený Atlantik už nemá konca.

Prajem mu veľa síl.

Bude sa musieť prekonať.