Konferencia CPAC s Ficovou účasťou Libertarián Javier Milei aj slovenský socialista. Americkí konzervatívci majú chaotický výber spojencov

V stredu 19. februára sa v Spojených štátoch začína výročná konferencia CPAC, ktorá už tradične patrí k najväčším konzervatívnym stretnutiam na svete.

Každý rok sa na nej zúčastňujú tisícky ľudí a mnohí známi konzervatívni politici na čele s Ronaldom Reaganom tu počas posledných päťdesiatich rokov predniesli prejavy, ktoré zadefinovali históriu. Aj tentoraz sa účastníci môžu tešiť na známe mená ako Ben Shapiro či Ted Cruz.

V posledných rokoch je čoraz väčšou snahou organizátorov preniesť konferenciu na globálnu úroveň. To sa odráža napríklad v organizácii európskej verzie CPAC v Maďarsku či v pozývaní čoraz väčšieho počtu zahraničných rečníkov. V posledných rokoch v USA vystúpili politici ako Giorgia Meloniová, Nigel Farage či Santiago Abascal.

Tento rok však pri pohľade na zoznam rečníkov prekvapí slovenského čitateľa jedno meno: predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica. Jeho pozvanie je o to paradoxnejšie, že Fico je ako sociálny demokrat a bývalý komunista stelesním všetkého, proti čomu CPAC od svojho vzniku bojovala. Ako je teda možné, že sa dostal medzi rečníkov, a čo to vypovedá o vzťahu amerických konzervatívcov k ich náprotivkom v Európe?

Trumpov nový kabinetTvrdo proti nelegálnej migrácii, posilnenie Floridy či zoštíhlenie federálnej správy

Ján Cipár

Oslava voľného trhu a sociálneho konzervativizmu  

CPAC bola založená v roku 1974 najstaršou fungujúcou konzervatívnou organizáciou – Americkou konzervatívnou úniou. Vznikla v čase, keď sa americkí republikáni nachádzali v kríze v dôsledku kauzy Watergate, ktorá prinútila rezignovať Richarda Nixona, a v polčasových voľbách, tzv. midterm, v tom roku utrpeli debakel.

CPAC mala byť priestorom na zjednotenie konzervatívnych republikánov, ktorí neboli spokojní s centristickým smerovaním svojej strany, a na poskytnutie platformy na prezentovanie ich názorov. Nie náhodou predniesol inauguračný prejav ich najznámejší reprezentant, vtedajší guvernér Kalifornie a neskorší prezident USA Ronald Reagan.

Reagan v tomto prejave, ktorý zadefinoval aj jeho neskoršiu prezidentskú politiku, jednoznačne prezentoval Spojené štáty ako pozitívneho činiteľa v dejinách. Ako opisuje John O’Sullivan vo svojej známej knihe Prezident, pápež a premiérka, Spojené štáty v tom čase prechádzali morálnou krízou a pesimizmom, mnohí v USA mali tendenciu ustupovať Sovietskemu zväzu a vnímať komunizmus ako morálne lepší.

Reagan však metaforicky nazval Spojené štáty „žiariacim mestom na kopci“, postavil sa za hodnoty slobody a voľného trhu, skritizoval narastanie veľkosti štátneho aparátu a jednoznačne odsúdil akékoľvek morálne základy komunizmu. Týmto prejavom znovu vlial do konzervatívneho hnutia optimizmus. Jeho následné vystúpenia na CPAC v rokoch 1975 a 1977 zadefinovali praktické prvky jeho predstavy o „novej republikánskej strane“, ktoré začal uplatňovať po svojej výhre v roku 1980.  

Rovnako ako moderný americký konzervativizmus, aj CPAC tak od svojho vzniku stála predovšetkým na troch základoch: viera v morálnosť a efektívnosť kapitalizmu, odpor ku komunizmu, k plánovanej ekonomike a Sovietskemu zväzu a sociálny konzervativizmus týkajúci sa spoločenských tém. CPAC zároveň vždy zdôrazňovala význam viery a kresťanstva a v zahraničnej politike bola často naklonená „jastrabím“ názorom, teda silnej a zasahujúcej americkej politike.

Prakticky žiaden z týchto princípov až na predvolebný dôraz na sociálny konzervativizmus a kresťanstvo nie je Robertovi Ficovi blízky. V čom je teda pre súčasných republikánov zaujímavý?

Blízkosť v niektorých témach  

Aj keď konkrétne dôvody pozvania Roberta Fica zatiaľ nie sú známe, jedným z vysvetlení je čiastočná blízkosť jeho politiky a príbehu tým Trumpovým. Priority hlavného prúdu amerického konzervativizmu sa v posledných rokoch zmenili a s tým sa zmenila aj CPAC.

Roberta Fica spájajú s Trumpom viaceré postoje, a to predovšetkým kritika voči novinárom a ľavicovoliberálnym mimovládkam, spochybňovanie pandemických opatrení, kritika migrácie a zdôrazňovanie národných záujmov. Obaja majú zároveň kritický postoj k vojne na Ukrajine.

V neposlednom rade spája Trumpa s Ficom podobný príbeh v zmysle vyšetrovania počas predchádzajúcej vlády a pokus o atentát.

Jedným z najočakávanejších rečníkov na tohtoročnej CPAC je však argentínsky prezident Javier Milei. Ten je známy svojou libertariánskou politikou, osekávaním štátnej správy a dereguláciou. 

Je paradoxné, že na rovnakom hodnotovom podujatí sa vyskytne s politikom, ktorého strana sa definuje ako „vyprofilovaná... štandardná ľavicová strana, ktorá presadzuje silnú pozíciu štátu v ekonomike“ a ktorého vláda aktívne potiera protikorupčné nástroje štátu.

Argentínsky prezident Javier Milei v DavoseNeomarxistom sa podarilo nakaziť uvažovanie západného sveta

Javier Milei

Krátkozraký prístup

Viacerí vedúci americkí konzervatívni politici a myslitelia majú počas posledných rokov tendenciu postaviť svoje európske spojenectvá iba na základe blízkosti v niekoľkých kultúrno-etických témach, predovšetkým v otázke migrácie, a chýba im väčší nadhľad. Princípy právneho štátu, vzopretia sa agresorovi a boja proti korupcii sú pritom takisto konzervatívnymi a kresťanskými hodnotami.

Svojím úzkym zameraním nielenže podporujú oportunistov, ktorí sa kedykoľvek môžu otočiť proti kresťanským a konzervatívnym hodnotám, ale aj znechucujú prozápadných konzervatívcov a kresťanských demokratov, ktorí sú ich prirodzenými spojencami.

Mnohí americkí konzervatívci majú dlhodobo blízko k Viktorovi Orbánovi na základe jeho prorodinných politík, boja za tradičnú rodinu a proti migrácii. Nie je náhodou, že CPAC sa v Európe koná v Budapešti a že pravidelným návštevníkom je aj americký komentátor Tucker Carlson. Orbán však v Maďarsku dlhodobo pestuje kultúru korupcie, o čom vypovedajú viaceré medzinárodné rebríčky, a v mnohých prípadoch sa prikláňa k Rusku.

Rovnako krátkozraké postoje môžeme vidieť aj v prípade Slovenska. Okrem Roberta Fica sa na CPAC zúčastní aj Milan Uhrík, politik, ktorý nedokázal odsúdiť holokaust, pretože podľa svojich slov „nie je historik“.

Takýto výber spojencov však môže mať postupne negatívny vplyv na renomé Trumpovej administratívy u slovenských kresťanských demokratov a konzervatívcov, ktorí by boli inak jej najväčšími fanúšikmi. 

Výzva pre slovenských konzervatívcov

To, že na CPAC idú iba Robert Fico a Milan Uhrík, je aj nedostatkom súčasnej slovenskej konzervatívnej a kresťanskodemokratickej reprezentácie. Tá sa zatiaľ nedokáže výraznejšie presadiť a zviditeľniť a „nanútiť“ si tak svoju účasť. 

Z Francúzska mieri na CPAC politička strany Reconquête Sarah Knafová, ktorá je jej jedinou europoslankyňou, pričom táto strana nemá žiadnych poslancov v národnom parlamente. Napriek tomu získala čestné pozvanie tak na Trumpovu inauguráciu, ako aj na CPAC.

Kresťanskodemokratická časť politického spektra by svoju neúčasť teda mala brať ako varovný signál a pozvanie na väčšiu aktivitu doma aj v zahraničí. Koniec koncov, ani Uhríkova Republika nie je v prieskumoch o nič vyššie ako KDH.