Anton Heretik a jeho kniha o mágii Prípady zločinov zaujímavé, hodnotový postoj jasný. A kde je mágia?

Súdny znalec a forenzný psychológ Anton Heretik sa teraz stal predmetom záujmu médií vďaka listu psychiatrov a psychológov premiérovi Ficovi.

V kníhkupectvách však leží na pultoch aj jeho nová kniha Mágia ako zdroj zla.

Téma knihy je výsostne zaujímavá. Názov aj úvod knihy sľubujú fascinujúce čítanie.

Ale po dočítaní prídu rozpaky. Lebo mágia je tu napokon čosi nepodstatné. Iné motívy sa derú do popredia, aj tie politické.

Ale predhovor čitateľa naozaj naláka na čítanie. Anton Heretik, ktorý bol ako súdny znalec prizvaný k mnohým komplikovaným prípadom, píše: „V posledných rokoch som sa dostal k posudzovaniu páchateľov trestných činov, pri ktorom hralo magické myslenie a správanie významnú rolu. Zároveň som si uvedomil, že mohlo hrať dôležitú rolu aj v niektorých starších kauzách, v ktorých som to prehliadol alebo sme to pre závery posudkov zo psychológie a psychiatrie nepokladali za relevantné.“

Pod mágiou by sme – ako píše autor v úvode – mali rozumieť snahu o využitie nadprirodzených síl na dosiahnutie cieľov. Malo by sa pritom rozlišovať medzi bielou a čiernou mágiou.

Čitateľ je plný očakávaní, že autor odhalil rôzne magické rituály, ktoré celkom isto aj na Slovensku robia okultné spolky a ovládajú vďaka nim svoje obete. Prinútia ich robiť aj hrozné veci, zbavujú ich tak nielen majetku, ale aj vlastnej dôstojnosti.

Čitateľ sa tak nevie dočkať, k čomu autor dospel.

Po úvode nasleduje krátka historická štúdia, ktorá sa začína pravekými šamanmi, a autor pri tomto prehľade používa najmä citácie, napríklad Freuda, Junga, Pinkera či Harariho, ale spomenie napríklad aj Juraja Buzalku a jeho teóriu postsedliactva.

Takto sa tu objaví aj tvrdenie, že „mnohé predsudky a konšpirácie na Slovensku živí ultrakonzervatívna časť katolíckej cirkvi“. Píše sa tu aj toto: „Za bojom za ,tradičnú rodinu‘ či ,proti ideológii smrti‘ stojí homofóbia a postľudácky sentiment.“

Miera iracionality je obrovská

Autor sám priznáva, že text knihy nekonzultoval s teológom, čo je trochu prekvapivé. Možno by tá kniha bola presvedčivejšia.

Vlastne jedného teológa autor v knihe cituje: Michala Havrana.

Na to, aby vysvetlil či pochopil fenomén letničiarskeho hnutia, mu stačí text od Michala Havrana.

Píše, že vedecky sa dá vysvetliť aj glosolália (hovorenie v jazykoch), vnuknutia, dokonca aj krvácajúce stigmy môžu mať pôvod v jednom druhu psychickej poruchy.

Takto sa čitateľ napríklad dozvie, že „dve tretiny glosolálií sa u veriaceho objavia prvýkrát pri spoločných modlitbách členov sekty“. Nechcem autora z ničoho obviňovať, on asi netuší, že existuje charizmatické hnutie, ktoré je aj súčasťou Katolíckej cirkvi či iných cirkví, ktoré sú aj u nás štátom uznané, a asi by nebolo vhodné nazývať ich sektami.

Ale je to veľmi špecifická záležitosť, takže chápem, že pri povrchnom skúmaní témy sa nedá vec poznať dôkladne. Autor asi ani nemal ambíciu zaujímať sa hlbšie o tieto veci. Skôr ho udivuje, že mágia a magické myslenie majú takú silu a vplyv na súčasnosť, a trápi ho, že miera iracionality je v súčasnej spoločnosti obrovská.

Zaujímavé je, keď sa v knihe dočítame: „Nápadné zrýchlenie myslenia (tachypsychizmus) vplyvom psychostimulácií alebo psychózy (mánie) sa mohlo v časoch exorcizmu považovať za jeden z prejavov posadnutosti.“

Kedy boli tie časy exorcizmu? Autor si možno myslí, že to bolo v časoch inkvizície, ale veď exorcizmus sa používa dodnes. Škoda, že si autor nenašiel čas napríklad na knižku Gabriele Amortha Exorcisti a psychiatri. Na rozhovor s exorcistom by sa už asi autor nedal nahovoriť, hoci už len zo zvedavosti to mohol skúsiť.

Autorka má však pocit, že polemiku s autorom by mali viesť kompetentnejší ľudia, teológovia alebo psychiatri či psychológovia, ktorí sú veriacimi ľuďmi.

Psychológ Anton Heretik a psychiatrička Andrea Heretiková na pojednávaní v kauze vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Foto: TASR/Jakub Kotian 

Ale tá knižka je aj veľmi zaujímavá, a to vtedy, keď autor opisuje konkrétne prípady zločinov či tragédií, pri ktorých bol prítomný ako súdny znalec. Sú to všetko zväčša mediálne známe prípady a mnohé dokonca aj pomerne čerstvé, máme ich ešte v pamäti.

Autor nám na desiatich kazuistikách ukazuje rodinné pozadie, osobnostnú štruktúru, dospievanie zločincov (alebo obetí), ich trápenia, ale aj psychické choroby či poruchy.

V tomto prípade, samozrejme, čitateľ nepodozrieva autora z neznalosti. Ako špičkový psychológ (v spolupráci so psychiatričkou Andreou Heretikovou Marsalovou) urobil v tomto smere veľa dobrej a užitočnej práce.

Sekta či cirkev?

A tak si môžeme prečítať odborný profil slovenského kanibala (prípad z roku 2011), ktorý má na svedomí smrť dvoch žien. Podrobne sú tu opísané rôzne poruchy tohto muža aj to, ako dokázal fungovať v práci, v rodine. Naozaj je to zaujímavé čítanie, nikde sa neobjavuje mágia.

Až na konci autor skonštatuje, že konanie Mateja Č. malo nepochybne aj magické pozadie: „Absolútna moc nad životom a smrťou druhých musela mať preňho magickú silu.“

Mimoriadne zaujímavý je opis prípadu Violy M. z roku 2019. Médiá vtedy pohoršene písali o tom, že ju k smrti dohnala (ak nie priamo zabila) sekta. Vyšetrovanie sa však skončilo s tým, že nebol nikto obvinený, nešlo teda zrejme o trestný čin.

O tom, čo sa s nešťastnou Violou dialo v období pred jej smrťou, sa v knihe môžeme dozvedieť viac. Mladá žena, ktorá pracovala v mladosti aj ako modelka, viedla bohatý spoločenský život, striedala partnerov, sa zrazu okolo tridsiatky rozhodla pre ráznu zmenu života. Začala študovať, učila angličtinu a došlo u nej aj k hodnotovému obratu. Veľa čítala náboženskú literatúru, zmenila spôsob obliekania, žila utiahnutejší život a stala sa súčasťou Apoštolskej cirkvi. Autor píše: „Prešla všetkými fázami prijatia do sekty...“

Nuž, Apoštolská cirkev je registrovanou cirkvou na Slovensku, a tak by bolo asi dobré nedávať jej označenie sekta.

Zaujímavou informáciou je, že Viola neskôr rozmýšľala o návrate do Katolíckej cirkvi, vyhľadávala spovede a dostala sa pre svoju vieru do konfliktu so svojimi zamestnávateľmi (išlo o firmu spojenú so scientológmi).

U Violy sa však rozvíjalo aj psychické ochorenie a podľa autora mohlo byť „obrátenie na vieru pravdepodobným začiatkom tohto ochorenia, ktoré, ako to pri psychózach býva, jej zmenilo celú osobnosť“.

A preto jej už nepomáhali ani duchovné rozhovory s predstaviteľmi Apoštolskej cirkvi, ani spovede u katolíkov. To je užitočný postreh, že cirkvi nemôžu riešiť psychické problémy, ich zmysel je inde. 

Rozvinutie psychickej choroby u Violy mohlo podľa súdnych znalcov napokon spôsobiť „smrť vlastným pričinením v snahe o sebazabitie“. Nejde teda celkom o samovraždu, lebo tam sa predpokladá vedomý motív aj voľba prostriedkov.

Otázne je, kde je tu mágia. Ani ľudia z Apoštolskej cirkvi, ani katolícki kňazi, ku ktorým Viola chodila na spoveď, voči nej isto nepoužili „čiernu mágiu“. A asi ťažko by ju mohli prinútiť ísť k psychiatrovi. 

Ďalšia politická cirkev

Autor však dosť trúfalo konštatuje, že nemožno celkom vylúčiť ani cudzie zavinenie, a naznačuje, že v ťažkom psychotickom stave sa Viola pred smrťou mohla s niekým stretnúť – možno s náhodným agresorom, ale možno aj s bývalým partnerom, s členom cirkvi či dokonca s exorcistom, ktorý jej spôsobil rôzne poranenia.

Toto sa mi už zdá príliš silná špekulácia a aj z úcty k obeti by sme mali ostať pri tom, čo oficiálne skonštatovali vyšetrovatelia. Že teda nebolo proti komu viesť trestné stíhanie.

Autor práve prípad nešťastnej Violy využije aj na to, aby hovoril aj o iných „religióznych fenoménoch, ako je ,hovorenie jazykmi‘ (glosolália), exorcistické rituály a podobne“. Pýta sa, čo sú bežné náboženské praktiky na Slovensku. A v otázkach pokračuje: „Je prelet lietadlom s relikviou Kristovej krvi nad územím krajiny zachvátenej epidémiou covidu bežná náboženská praktika? Je bežným náboženským zážitkom skúsenosť bývalého ministra zdravotníctva s Duchom Svätým, prostredníctvom ktorého oslobodil priateľa od posadnutosti okultizmom a jogou?“

A odcituje komentár Michala Havrana k postaveniu niektorých cirkví u nás v článku Letničiarska revolúcia sa deje aj na Slovensku. Havran tvrdí, že letničiarske hnutia sú už „organizovanou politickou silou alebo že je to už ďalšia politická cirkev, ktorá na Slovensku zaznamenala nevídaný úspech“.

Myslím si, že toto je téma na debatu, vplyv charizmatických spoločenstiev nie je ani v politike celkom zanedbateľný. Ale na pochopenie celého tohto fenoménu je asi málo prečítať si iba Michala Havrana. A ešte to celé pripojiť k prípadu nešťastnej Violy.

Sekta a inteligentná žena

Ani v ďalšom prípade fingovanej vraždy – išlo v skutočnosti o sebazabitie mladej ženy – nevidno hneď motív spojený s mágiou. Autor prípad podrobne rozoberie a na konci skonštatuje, že dôležitým faktorom v motivačnom pozadí, prečo obeť chcela zakryť svoj dobrovoľný odchod, je aj „religiozita rodiny, ktorá podľa výpovedí svedkov mala až bigotný charakter“.

Obeť s ohľadom na príbuzných radšej fingovala vraždu. Aby samovraždou nehanobila rodinu alebo aby u jej členov nevyvolávala pocit viny. Vidno tam teda skôr empatiu voči rodine, snahu neublížiť jej. Ale kde je tá mágia?

Možno jeden z opísaných prípadov by však k nej mohol mať naozaj blízko. Ide o smrť troch ľudí, dvoch dospelých súrodencov Michala a Márie a Máriinho syna. Ten prípad sa stal v Petržalke v roku 2023 a bolo to naozaj mimoriadne tragické, keďže umrelo aj dieťa. Autor podrobne opisuje rodinné pozadie a odkrýva nám, čo mohlo stáť za touto tragédiou.

Konštatuje, že súrodenci vyrastali „v upätom prostredí bigotnej rodiny“. Mária M. sa vzbúrila proti rodinnej spiritualite, ale táto vzbura ju nenasmerovala k ateizmu, ale k ezoterickým sektám a napokon aj k veľmi nebezpečnej sekte, ktorá ju manipulovala. Mladá žena sa stala jej fanatickou členkou a priviedla do nej aj brata.

V tomto prípade vidíme klasický príbeh hrozného pôsobenia nebezpečných siekt, ktorým ide najmä o získavanie peňazí (z tejto konkrétnej sekty profitoval neznámy človek z Indonézie). Vyzerá to celé priehľadne, inteligentný človek by to mal rýchlo odhaliť.

Máriu to fascinovalo, priťahovalo, sekta zrejme napĺňala v niečom jej spirituálne potreby, a tak neodhalila jej manipulatívnosť. A potom nedokázala ani pomôcť svojmu bratovi, ktorý mal psychické problémy a potreboval odbornú pomoc, nie zavlečenie do sekty.

Tento prípad zrejme mohol mať súvis s rôznymi magickými rituálmi, lebo tie sa v sektách, do ktorých súrodenci patrili, isto praktizovali.

Čitateľ sa pýta, ako je možné, že žena s vysokou inteligenciou nedokázala odhaliť škodlivosť sekty nielen pre seba, pre svojho brata, ale dokonca ani pre dieťa.

Možno v tomto prípade sa dá hovoriť o mágii, aj tej zlej.

Apelatívny tón

Potom sú tu dve kazuistiky, ktoré nemožno celkom jednoznačne spojiť s mágiou, teda môžeme to urobiť v tom prípade, ak prijmeme autorovo tvrdenie, že „láska je mocná čarodejka“.

V kazuistike sa dozvieme, ako súdni znalci hodnotili muža, ktorý najprv dlho prenasledoval ženu, ktorú miloval, a potom ju na cyklistickom chodníku v Novej Dubnici rozsekal mačetou (stalo sa to v roku 2023). Išlo o muža s erotomanickými bludmi a s patologickou motiváciou činu. Vo väzení spáchal samovraždu.

To sú tie hrozné prípady psychicky chorých ľudí, ktorých vedú k zločinu ich bludy, nie mágia.

Potom sú tu dve kazuistiky zhrnuté do témy Mágia a terorizmus. Čítame dva príbehy o mladých mužov, ktorí schvaľovali čin vraha spred Teplárne. Zaujímavý je opis ich osobnosti, ich ťažkostí v detstve, záujmov, problémov so šikanovaním.

Ale mágiu možno asi hľadať len v konštatovaní, že jeden z nich „aktívne sledoval náboženské a politické diskusie“.

Autor však tému posunie do inej roviny, konštatuje, že v slovenskej spoločnosti je „ideologické podhubie terorizmu už dlhšie latentne prítomné“. Vidí antisemitizmus, rasizmus, homofóbiu a xenofóbiu. „Ani masové demonštrácie na podporu LGBTI+ ľudí po vraždách na Zámockej ulici neviedli politikov k návrhom zákonov na občianskoprávne zrovnoprávnenie sexuálnych menšín.“

Predpokladám, že autorovi išlo o to, aby jeho kniha mala aj výrazný apelatívny tón pre spoločnosť. Aby tam bola aj politická rovina. Možno je silnejšia ako tá línia o mágii.

Prečo mágia existuje

Vidno to aj v závere knihy. Autor sa pýta, či možno sklon k agresivite a mágii kultivovať.

Odporúča ľuďom, ktorí majú sklony k magickému mysleniu, prežívaniu a konaniu, aby tieto sklony nasmerovali napríklad k návratu do silných a magických zážitkov z detstva alebo do oblasti umenia, kde sa pracuje s magickými procesmi v nás. A zdôrazňuje úlohy vedy, aby korigovala iracionálne presvedčenia, predsudky a konšpirácie, aby vzdelávanie viedlo ku kritickému mysleniu – no a napokon sa dostane aj k politike.

To, že ľudia majú spirituálne potreby, ktoré nie vždy dokážu naplniť sny týkajúce sa detstva či umenia, akoby autor ani veľmi nepripúšťal. Hoci slušne skonštatuje, že „viera v Boha je pre mnohých dar“. Ale upozorní, že mágia dáva cirkvám moc a ľudia majú sklon moc zneužívať.

A ešte pritvrdí, keď skonštatuje, že „súčasné politické strany a hnutia na Slovensku používajú a zneužívajú mágiu“.

Ako to autor myslí? Je to predsa len tvrdé konštatovanie.

No kritizuje fakt, že stále nedošlo k odluke štátu a cirkvi. To vraj spôsobuje, že „otázku ľudských práv stále ovplyvňujú hodnostári dominantnej cirkvi. Jej predstavitelia sa snažia zasahovať do rodinného života a sexuality občanov bez ohľadu na ich konfesiu“.

To má byť asi kľúčové posolstvo knihy, keď je v úplnom závere, ktorý by si mal čitateľ zapamätať.

Ani celkom neviem, ako by som komentovala tento záver knihy, ktorá mala priniesť odpoveď na to, ako sa za niektorými trestnými činmi môže skrývať mágia, najmä tá čierna, ktorá sa snaží ľuďom uškodiť.

Určite bolo pre čitateľa zaujímavé prečítať si kazuistiky trestných činov, o ktorých počul či čítal – a vďaka fundovaným expertízam zrazu mohol čítať o tom, aká mohla byť motivácia vrahov či ľudí, ktorí si privodili smrť. Autorka ani v najmenšom nechce spochybňovať odbornú fundovanosť pána Heretika.

Ale v niečom, teda najmä v tých záveroch, prečo tu mágia stále existuje, sa mi to zdá dosť povrchné.

Akoby autor nechcel dozvedieť sa o tom viac, ísť aj na nepreskúmané chodníky. Akoby chýbala zvedavosť alebo odvaha.