Ivo Možný: Naša doba pripomína chvíle pred pádom Ríma

Vo veku 84 rokov na následky choroby zomrel významný český sociológ a pedagóg Ivo Možný. Venoval sa najmä rodinnej sociológii a sociálnej politike. Počas normalizácie mu bolo znemožnené učiť, venoval sa výskumu a pôsobil ako manželský poradca. Po revolúcii sa stal dekanom novozaloženej Fakulty sociálnych štúdií na Masarykovej univerzite. V roku 2015 získal Cenu Neuron za príspevok v oblasti spoločenských vied, bol ocenený Zlatou medailou Masarykovej univerzity.

Počas posledných rokov poskytol niekoľko rozhovorov, v ktorých zhŕňal najmä svoj názor na vývoj rodiny a demografie. Prikladáme odkazy a vybrané citácie.

„Smutnou iróniou dejín sa stalo, že hnutie za oslobodenie žien nakoniec oslobodilo mužov. Sňalo z nich bremeno bezpodmienečnej zodpovednosti za deti, ktoré splodia, a za ich matku, aby mala pri starostlivosti o ne za chrbtom spoľahlivú oporu. Horlivé tvrdenie, že ženy žiadnu oporu nepotrebujú, ignorovalo skutočnosť, že matky áno, a takisto deti.“ Sme, jún 2014
 

„Naše blahobytná nasycená společnost připomíná konec antického Říma. Jistě, bylo by omylem si myslet, že jde jen o ekonomiku. To, co nastává, je krize životního způsobu. Naše idea trvale udržitelného růstu je přece holý nesmysl.“ iDnes.cz, december 2008

Foto – Profimedia.sk/MFDNES-Jiří Salik Sláma

„V Evropě žije komunita asi patnácti milionů muslimů, vedených ve svém cítění i jednání etikou společenství a etikou božskosti. Nabízí svým příslušníkům, co jim těžko budeme moci nabídnout my: jasně zformulované pojetí transcendence a jistotu opory v pospolitosti skupiny sourozenců, širší rodiny a posléze náboženské obce. Je velkou otázkou, zda sebelepší systém sociálních dávek, sebeangažovanější působení terénních sociálních pracovníků, ba i sebelepší integraci do našeho vzdělávacího a zaměstnaneckého systému budou vnímat jako lepší volbu.“ Česká pozice, január 2015

„Keď sa v tejto generácii na sto potenciálnych matiek narodí 120 detí, bude tu v budúcej generácii 60 potenciálnych matiek, pretože polovica narodených sú chlapci. Tie dievčatká by potom museli mať v priemere každá aspoň štyri deti, aby bolo vnučiek zase toľko, koľko bolo babičiek. Viete si to predstaviť? A aj keby ich mali – kto bude potom zarábať na výplatu penzií pre babičky? Ja, našťastie, umriem včas, aby sa ma to týkalo... Keby som vedel odpovedať, ako zmeniť demografické správanie, dostanem Nobelovu cenu. Ani tie najvýkonnejšie škandinávske modely nedokážu zdvihnúť pôrodnosť aspoň na dve deti na ženu. Ovplyvníte nejako konzumnú mentalitu, ktorá od vás vyžaduje, aby ste si ten výlet do Talianska kúpili teraz?“ Sme, jún 2014

Dnes ak dieťa dospeje do pubertálneho veku a povie napr. matke „mami, už nemusíš isť so mnou“, znamená to, že dokáže prežiť samo. Rodič má ale pred sebou ešte ďalších 25 rokov aktívneho profesionálneho života. Z toho vyplýva, že klasická otázka, či dať prednosť rodine alebo kariére, má riešenie – obe veci sa dajú dosiahnuť jedna po druhej, len spoločnosť to nechápe. Ak toto ženy nechápu, ak spoločnosť ich navyše núti spraviť voľbu „buď – alebo“, musia zvoliť opatrnejšiu stratégiu. Súčasne k veľkej opatrnosti ich núti aj menšia istota, že oporu nájdu v mužovi. Boh dakedy povedal, že čo je spojené v nebi, človek nech nerozdeľuje, ale dnes vidíme, že človek to rozdeľuje, navyše pomerne jednoducho a často. Logickým dôsledkom tohto je, že ženy majú stále menej a menej detí. Euractiv.sk, september 2008

„Silný pomáhající stát udělal člověka méně závislým na pomáhajících dětech, na rodinné solidaritě. Lidé reagují tím, že mají méně dětí. O jejich počtu si také mohou dík „zázračné pilulce“ ženy suverénně rozhodovat. Přibývá osamělých starých lidí a je velkou otázkou, v čem bude zejména vaše generace (generace třicátníků) hledat osobní jistotu a pohodu, až bude osmdesát vám.“ Sociální práce – sociálna práca, 2012