Šéf aliancie obchodných reťazcov Vyprosujem si, aby pekári hovorili, že podnikáme nemorálne. Oni majú extrémne zisky

Ak chceme, aby bolo pečivo lacnejšie, treba začať u pekárov. V rozhovore pre Postoj to tvrdí šéf Slovenskej aliancie moderného obchodu Martin Krajčovič. Obchodné siete podľa neho na pečive nezarábajú.

Pekári sa „musia pozrieť na svoje kalkulácie aj na to, ako dokážu dosahovať dvojciferné zisky“, tvrdí. Priemerný zisk obchodných reťazcov sú pritom dve percentá.

Kľúčovým problémom je podľa neho chýbajúca konkurencia. Pekári to „zneužívajú na svojvoľné navyšovanie cien bez objektívnych príčin“, hovorí. Cena čerstvého pečiva, ktorú platia reťazce výrobcom, je tak u nás vyššia ako napríklad v Česku. 

V rozhovore hovorí aj o tom, aké majú marže, prečo nakupujú pečivo v zahraničí a prečo nesedia výroky šéfa zväzu pekárov Milana Lapšanského.

Rozbehla sa polemika medzi pekármi a obchodnými reťazcami o pečive zo zahraničia. Je pravda, že reťazce dovážajú pečivo z Belgicka či Nemecka?

Sme na jednotnom európskom trhu, čiže obchod funguje otvorene. Aj pekári dovážajú suroviny ako droždie, melanž či sušené vajcia, ktoré používajú vo svojich výrobkoch. Nevyrábajú sa na Slovensku, tak ich dovážajú z týchto krajín alebo možno aj z takých, ktoré sú od Slovenska ešte ďalej.

Tak aj obchodníci dovážajú rôzne druhy potravín, ktoré sa tu neprodukujú alebo sa neprodukujú v takom množstve, kvalite a cene.

V tomto je výhoda Európskej únie a jednotného európskeho trhu. Spotrebiteľ má prístup k mnohým výrobkom bez daní, ciel a podobne. Je to obrovský benefit pre spotrebiteľa a čudujem sa pekárom, že to spochybňujú, keď to pritom aj sami robia.

Ako je možné, že sa oplatí dovážať pečivo z Belgicka a nie odoberať ho od domáceho výrobcu?

Treba rozlíšiť čerstvé pečivo. To je, samozrejme, kompletne slovenské, pretože sa nedá doviezť ani z okolitých krajín. Tu majú teda dominantné postavenie slovenskí pekári a musím povedať, že ho čiastočne v niektorých prípadoch zneužívajú.

Druhá vec je dopekané pečivo, ktoré je predpečené a hlbokozmrazené. A, mimochodom, často je aj kvalitnejšie ako to čerstvé.

Všeobecná mienka je skôr opačná.

Mráz je prirodzený konzervant, preto keď sa pečivo šokovo hlboko zmrazí, tak často netreba pridávať toľko aditív a konzervantov ako do čerstvého pečiva.

Toto, keď sa upečie o polnoci, o šiestej príde do obchodu a zákazník si ho kúpi o jedenástej, stále musí vyzerať ako čerstvo upečené. Je jasné, že mu preto treba niekedy viac pomôcť ako tomu hlbokozmrazenému, ktoré sa dopeká priamo v predajni podľa dopytu.

Ako je to teda s dovozom hlbokozmrazeného pečiva?

To, že sa ho oplatí doviezť, znamená, že kvalita a cena sú inde výhodnejšie ako na Slovensku. Aj keď si do toho započítame logistiku, stále je to výhodnejšie.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Prečo práve Belgicko?

Nie je to iba Belgicko, ale aj Nemecko, Česko, Poľsko. Sú to krajiny, ktoré produkujú obrovské množstvo potravín. To nám na Slovensku chýba. Neexistuje konkurencieschopnosť v tých najjednoduchších pečivách, akým je napríklad kaizerka.

Na Slovensku takéto typy pečiva, kde je veľká konkurencia a nie je pri ňom veľká pridaná hodnota, výrobcovia ani nechcú produkovať. Čiže berieme ho z iných krajín, lebo tu je malá ponuka, ktorá nie je cenou konkurencieschopná.

Šéf zväzu pekárov Milan Lapšanský v nedávnom rozhovore uviedol, že to môže byť politikou matiek obchodných reťazcov, ktoré preferujú dodávateľov z ich domovských krajín.

To vôbec nie je pravda. Stačí sa pozrieť na tie isté reťazce v iných krajinách, ktoré patria medzi potravinárske veľmoci. Ak si zoberieme úroveň zastúpenia domácich potravín v týchto krajinách, tak sú na oveľa vyššej úrovni. Stačí sa pozrieť na susedné Česko a hovoríme o tých istých obchodných sieťach.

Každý obchodný reťazec najprv hľadá v krajine, kde pôsobí, potom v okolitých krajinách a potom v širšom okolí. Samozrejme, iný prípad sú rôzne špeciality ako sušené šunky, rôzne syry a podobne, ktoré sa produkujú iba vo vybraných krajinách.

Základné potraviny sa hľadajú lokálne, pretože je to najvýhodnejšie. Obchodná sieť chce, aby mala čo najviac domácich produktov, ale musia byť ekonomické aj dostupné.

Kľúčovou otázkou sporu je, či má Slovensko dostatočné kapacity na pokrytie domácej spotreby. Vy tvrdíte, že nie, pekári, že áno.

Tipujem, že ak by sme to vyrátali na počet ton, ktoré spotrebujeme, a počet ton, ktoré sme schopní vyrobiť, tak kapacitne to asi je možné. Ale potom by sme všetci jedli unifikované pečivo a úplne by tu chýbala rozmanitosť.

O to sa sporíme. Ak chceme zákazníkom priniesť rozmanitosť, tak na to tu tie kapacity nie sú, pretože neprodukujeme takú šírku produktov. A v niektorých prípadoch ich výrobcovia ani nie sú ochotní vyrábať.

Pán Lapšanský hovoril, že jediné, čo slovenskí pekári nevedia vyrobiť, je toastový chlieb.

Keď som bol nedávno v obchode, schválne som sa pozrel práve na toastový chlieb. Našiel som produkt aj od slovenského výrobcu, ale ten mal značné množstvo konzervačných látok oproti napríklad toastovému chlebu z Rakúska. Iné bolo aj zloženie použitých surovín. Slovenský mal slnečnicový olej, rakúsky zasa repkový, taliansky olivový.

Toto je tá rozmanitosť, o ktorej hovorím. Obchodník tu nie je na to, aby sa zapáčil iba dodávateľom, on má naplniť požiadavky, ktoré na neho kladie spotrebiteľ.

Ako je to s cenami?

Keď si zoberieme napríklad ceny čerstvého pečiva, už dnes sme v nákupných cenách od pekárov preskočili Českú republiku. Tam tie isté reťazce odoberajú od pekární za nižšiu cenu ako na Slovensku.

Ako sú na tom slovenské kapacity pri hlbokozmrazenom pečive?

Máme kapacity na ich výrobu, ale je tam väčšia vôľa vyrábať produkty s vyššou pridanou hodnotou, pretože je to výhodnejšie.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Čo teda chýba u slovenských výrobcov?

To, čo najviac chýba slovenským pekárom, je konkurencia. Kým v iných odvetviach je aká-taká konkurencia, v pekárenstve naozaj nie je. Čo sa týka mrazeného pečiva, v podstate je tu jeden dominantný hráč. Pri ostatných hráčoch nevidno, že by medzi nimi bola živá konkurencia.

To je v neprospech spotrebiteľov. Konkurencia medzi obchodnými sieťami je obrovská, ale u pekárov takúto konkurenciu nevidíme a tento fakt zneužívajú na svojvoľné navyšovanie cien bez objektívnych príčin.

Ak by sme toto pripustili aj v dopekoch, že jeden výrobca by pokryl celé Slovensko, prinieslo by to rapídny nárast ceny, pretože by kompletne absentovala konkurencia. To je úplne šialený návrh od pekárov, ktorý smeruje za hranicu legálnosti.

Keď sa bavíme o cenách pečiva, môžete si pozrieť finančné správy, ktoré predkladajú obchodné siete a najziskovejšie pekárne. Obchodná sieť s najvyšším ziskom dosahuje šesťpercentný čistý zisk po zdanení, ale priemer sú dve percentá.

Pri pekároch je úplne bežné, že tí najziskovejší majú po zdanení zisk cez desať percent. U niektorých som dokonca našiel zisk 15 či 16 percent. To je už úroveň telekomunikačných spoločností, ktoré podnikajú na základe licencie a kde nie je voľná súťaž.

Finančné správy kompletne odhaľujú správanie vybraných pekárov a absenciu konkurencie medzi nimi.

Ak nám teda vyčítajú zisk, tak môžem povedať iba to, že je to, ako keď zlodej kričí „chyťte zlodeja“.

Hovorili ste, že čerstvé pečivo nakupujete v Česku lacnejšie ako u nás. Je teda slovenské pečivo drahé?

Minimálne je drahšie ako v Česku, ale mali by sme sa celkovo prestať bičovať kvôli cenám potravín. Keď hovoríme o pultových cenách v obchodných sieťach, tak pečivo na Slovensku je lacné. Rovnako ako aj potraviny na Slovensku sú lacné v porovnaní s inými európskymi krajinami.

Ak zoberieme porovnania Eurostatu, tak je za nami v rámci Európskej únie už iba Rumunsko. To znamená, že máme druhé najlacnejšie potraviny v EÚ.

Ešte nedávno nás štatistiky zaraďovali na opačný koniec rebríčka.

Nie. Prvýkrát sa použila metóda, o ktorej sme už dlho hovorili, pretože dokáže korektne započítať ceny predajných akcií. Na Slovensku sme mali problém, že sa do cien potravín zle započítavali predajné akcie. Už v roku 2023 sme sa dostali do sporu so slovenským štatistickým úradom.

Hovorili sme, že potravinová inflácia je výrazne nižšia ako udáva štatistický úrad, pretože nekorektne započítavali do ceny predajné akcie. Po zmene metodiky, ktorú napríklad v Čechách používajú dlhšie, sa to naplno ukázalo.

Čo sa zmenilo?

Teraz štatistický úrad použil metódu „data scanner“. To znamená, že sa berú do úvahy ceny, ktoré odchádzajú z kasy na finančnú správu. Čiže sú to reálne ceny, ktoré Slováci zaplatili za potraviny v obchodných sieťach na Slovensku, nie iba štatistické priemery.

Keď sa to prerátalo, tak sa zistilo, že sme na 82 percentách priemeru Európskej únie spolu s Poľskom. Za nami je už len Rumunsko so 75 percentami.

Maďarsko, ktoré regulovalo ceny, zaviedlo odvod pre obchodné reťazce a všetky iné opatrenia, o ktorých hovoríme, že sú veľmi škodlivé, dosahuje skoro až sto percent priemeru EÚ. Čiže takmer o 20 percentuálnych bodov viac ako Slovensko.

Toto hovorí o dvoch veciach. Po prvé, že základné potraviny na Slovensku nie sú v porovnaní s ostatnými krajinami drahé, ale naopak.

A po druhé, že nie sú problémom ceny potravín, ale kúpyschopnosť obyvateľstva, jeho nízke príjmy. Pretože dáta ukazujú, že sa u nás predáva oveľa nižšie percento prémiových potravín s vyššou pridanou hodnotou, čo potom vstupuje do metódy „data scanner“.

Keď totiž kupujeme len lacné základné potraviny, tak sú dáta z finančnej správy nižšie, ako keď napríklad v Českej republike ľudia viac siahajú po prémiových produktoch. Touto metódou sa to potom preráta do vyšších cien, aj keď môžeme mať, napríklad čo sa týka základných potravín, ceny veľmi podobné.

Pekári obviňujú reťazce, že majú obchodné prirážky na úrovni 140 percent. Ako na to reagujete?

Budem hovoriť o maržiach, pretože všade na svete sa používajú marže a aj my interne používame tento ukazovateľ. Vyrátava sa inak, nemôže byť vyšší ako sto percent.

Je pravda, že pri pečive sú vyššie marže, ale marža nie je zisk, ale najmä započítané náklady, pretože tam je oveľa vyššia náročnosť pre obchodníka. Potrebujete mať ľudí v pekárňach, kde dopekáme pečivo priamo v obchode, čo je aj energeticky náročné.

Rovnako aj pri čerstvom pečive je obsluha väčšia, pretože ho treba prebrať, sťahovať, vykladať podľa toho, aká je spotreba zo skladov a podobne.

Ak to porovnáme s trvanlivými potravinami, ktoré dáme do regálu, pričom v priebehu týždňa iba dopĺňame prípadné diery, tak náročnosť je naozaj vysoká. A preto sú aj naše náklady veľmi vysoké.

Čiže aká je marža na pečive?

V priemere sa na Slovensku na pečive nezarába. Obchodníci nezarábajú na pečive a určite nie na nejakých rožkoch, ktoré pán Lapšanský spomínal.

Na ilustráciu pre čitateľov: ak by kúpil každý deň v roku tri rožky, tak obchodná sieť zarobí za 18 rokov na jeden mesačný plat predavačky. Toľko o maržiach pri rožkoch, ktoré tu pekári spomínajú.

Musím povedať, že to ešte mal aj zle vypočítané, pretože po prvé, hovoril o tom, že dodávajú rožky za osem centov. Neviem, ako môže vôbec povedať toto číslo, aby neporušil pravidlá hospodárskej súťaže, pretože tie ceny nie sú jednotné. A sú teda vyššie ako osem centov.

On spomínal predajnú cenu 14, 15 či dokonca 16 centov. Neviem, kam chodí nakupovať, ale odporúčam mu, nech chodí k našim členom, tam nájde rožok za 12, 13 centov už aj s DPH.

Čiže už len keď toto prerátame, tak tam nie je prirážka 140 percent, nieto ešte marža. Ak by sme vychádzali z ôsmich centov, o ktorých hovorí, a predajná cena je 12, 13 centov, pričom zhruba jeden cent tvorí DPH, tak by to znamenalo, že osem centov ide pekárovi a štyri centy obchodníkovi.

Takže v žiadnom prípade nie sme na takých číslach, ako hovorí pán Lapšanský. A toto sú presne tie veci, ktoré nás prekvapujú u jednotlivých pekárov vo zväze pekárov. Ako chcú byť partnermi, keď takýmto spôsobom zavádzajú a klamú?

Foto: Postoj/Adam Rábara

Majú obchodné reťazce na Slovensku vyššie marže ako v zahraničí?

To úplne vylučujem. To je blud, ktorý sa šíri. Našťastie sme ho dokázali vláde, či už predchádzajúcej, alebo súčasnej, vyvrátiť, pretože priemerný zisk v maloobchode s potravinami v Európskej únii je od jedného do troch percent.

Na Slovensku je na úrovni dvoch percent. Keď to porovnáme s najväčšími pekármi, tak oni majú extrémne zisky.

Zisk, ktorý dosahujeme, nepochádza z predaja pečiva, ale z iných potravín či spotrebného tovaru. No pekári ten obrovský zisk generujú iba z predaja pečiva.

Takže ak chceme na Slovensku zlacniť pečivo, tak ťah je na strane pekárov. Musia sa pozrieť na svoje kalkulácie a na to, ako dokážu dosahovať dvojciferné zisky. Ja im ich nezávidím ani im to nejdem vyčítať.

Ale vyprosujem si, aby hovorili o tom, že my máme nemorálne podnikanie, ak sú to oni, čo majú dvojciferné percentuálne zisky.

Ak sa pozrieme na ceny na Slovensku a v okolitých krajinách, zákazníka môže zaraziť, že aj dovážané potraviny sú tam lacnejšie ako u nás. Ako je to možné?

Vstupujú do toho dve veci a ide o témy, ktoré sa riešia na európskej úrovni.

Jedna vec je konkurencia domáceho potravinárstva. Na Slovensku neexistuje konkurencia v potravinárstve. Máme sedem-osem obchodných reťazcov, ale koľko máme napríklad silných mäsokombinátov alebo výrobcov olejov, mliečnych výrobkov a tak ďalej?

Väčšinou sa to pohybuje na úrovni jedného až troch silných výrobcov a ostatní sú doplnkoví. Zároveň sú kategórie potravín, ktoré sa na Slovensku vôbec nevyrábajú.

Čo to spôsobuje?

Keď nie je domáca konkurencia, tak nadnárodný výrobca je v obrovskej výhode. Keď si zoberieme takú potravinársku veľmoc, akou je Poľsko, kde dokážu vyrobiť takmer všetko vo vlastnej réžii, tak tam aj nadnárodný producent musí cenovo podliezť lokálneho producenta, ak chce byť úspešný.

No podliezť slovenského producenta vôbec nie je ťažké, pretože tu sa oproti iným krajinám produkuje draho a niektoré produkty nevyrábame vôbec.

No nie je to len o domácej výrobe.

Ďalšou vecou sú teritoriálne obmedzenia. Trhy sú rozdelené a účtuje sa vyššia cena alebo nižšia podľa toho, kam potraviny idú. Je to problém, ktorý sa rieši, a minulý rok preto dostala veľká potravinárska firma Mondelez od Európskej komisie aj pokutu vo výške 320 miliónov eur.

Je úlohou Európskej komisie, aby na to nejakým spôsobom objektívne prišla, ale nie je to ľahký proces.

No dôvod, pre ktorý to vzniká, je nekonkurencieschopnosť lokálnej produkcie. Ak by sme na Slovensku mali konkurencieschopnú potravinársku výrobu vo všetkých oblastiach, tak nás toto vôbec nemusí zaujímať.

Čiže problémom sú výrobcovia.

Závery protimonopolného úradu každý rok skonštatujú, že v maloobchode je vysoké konkurenčné prostredie. Takže naozaj nepredpokladáme, že by sa pri vstupe ďalšieho reťazca nejako výraznejšie znížili ceny. Problém je, že nám chýba konkurenčná domáca produkcia.

Je to dané tým, že Slovensko je malý trh a jednoducho nemáme na to, aby sme mali výrobu vo všetkých sektoroch?

Určite sme malá krajina, treba si však povedať, že aj pre výrobcov sme často nezaujímaví. Je to pre vysoké náklady aj legislatívnu náročnosť, ktorá neraz ide nad rámec európskych pravidiel. Potenciálny výrobca by tak tieto pravidlá musel aplikovať iba na slovenský trh, čo, samozrejme, predražuje náklady.

Jednou z noviniek, ktorá systém komplikuje, sú aj tri sadzby DPH. Základná sadzba sa zvýšila na 23 percent. Zvýšilo to náklady obchodným reťazcom a premietlo sa to do cien?

Konkurenčné prostredie drží ceny nízko. Ale to, že dodávatelia rôznych služieb zvýšili ceny, je fakt. Rovnako ako si bežní ľudia našli v schránkach informácie, že sa menia cenníky pre vyššiu DPH, tak aj podnikateľské subjekty.

Čo sa týka spotrebného materiálu a iných produktov ako potraviny, napríklad elektroniky, bicyklov a podobne, tam to ešte nemusí byť vidno, pretože sú tam odporúčané ceny od výrobcov.

Takže v rôznych segmentoch to ide na úkor obchodníka. Nezvýši ceny, ale štátu musí odvádzať vyššiu DPH, ide to teda z jeho marže. Samozrejme, skôr či neskôr zdražejú aj tieto tovary, pretože sa nedá len tak vykryť tento náklad, ktorý vznikol pre zmenu sadzby DPH.

Pretavila sa znížená DPH na základné potraviny do cien?

Pre nás je to čisto prietoková daň, čo sme hovorili aj na úrade vlády, keď sme mali okrúhle stoly s pánom premiérom. Cenotvorba sa robí bez DPH, to znamená, že DPH po výslednej kalkulácii k tomu iba prirátame. Doteraz sme pripočítavali 10 alebo 20 percent, teraz päť alebo 19 podľa toho, o akú potravinu ide.

Takže môžem povedať, že na sto percent sa znížená DPH pretavila do cien. Ale to neznamená, že nastalo zmrazenie cien. Chodia nám neustále nové cenníky, ktoré zvyšujú náklady. Potravinári zvyšujú ceny, niekedy objektívne, niekedy subjektívne.

Len čo sa nám budú zvyšovať nákupné ceny, tak je logické, že sa môžu zvyšovať aj predajné ceny. To však neznamená, že DPH nebude pôsobiť protiinflačne. Spotrebiteľ bude stále benefitovať zo zníženej DPH.

Prišla konsolidácia, hovorí sa o uťahovaní opaskov. Cítiť to už na zmene správania zákazníkov? Nakupujú ľudia menej?

Ide najmä o kúpyschopnosť obyvateľstva na Slovensku. Podľa čísel Eurostatu sme v rámci nej klesli na úplné dno EÚ. Samozrejme, senzitivita na cenu sa zvyšuje, a to bez ohľadu na to, že tu máme konsolidačný balíček.

Najväčším problémom nie sú ceny, ale príjmy obyvateľstva. Neustále sa nám zvyšuje pomer predaja potravín v akciách, zvyšuje sa predaj v rámci privátnych značiek. Ale celkovo maloobchodný trh stagnuje.

Keď si to porovnáme len s Českou republikou, máme oveľa nižší podiel predaja prémiových produktov s vyššou pridanou hodnotou. Kým český trh začal oveľa rýchlejšie rásť, my sme stále stagnovali.

Druhá vec, ktorá do toho vstupuje, sú nálady obyvateľstva. Ak 10 rokov masírujeme ľudí, že tu máme najdrahšie potraviny pomaly v rámci celého sveta, ale fakty ukazujú, že ich máme takmer najlacnejšie v celej EÚ, tak to neuveriteľne vplýva na obyvateľstvo. A to sa prejaví aj v nákupnom správaní.