Ako sa vymedziť voči Západu

Ako sa vymedziť voči Západu

Anton von Werner: Berlínsky kongres. Scéna zachytáva záverečné stretnutie 13. júla 1878.

Keď slovenskí liberáli preberajú západné zahraničnopolitické postoje, našu zahraničnú politiku to poškodzuje.

Tento text som písal ako príspevok k ročnému výročiu willkommenspolitik Angely Merkelovej. Európska únia, dovtedy politicky rozdelená na sever a juh, sa po slovách wir schaffen das a otvorení hraníc rozšírila o spor východu so západom.

Začnem v antikvariáte: „Náš život nie je západným svetom a pravdepodobne ním ani nikdy nebude,“ povedal pred vyše storočím Jozef Škultéty.

Je to jeden z tých výrokov, ktorý sa mýli a zároveň má v niečom pravdu. Dôkazom bolo devätnáste a ešte viac dvadsiate storočie. Vrátane obdobia, keď bol tento priateľ Vojtecha Tuku ľudákom, rovnako ako po jeho smrti, keď Moskva nahradila Berlín. Naša spoločnosť si síce zvykla na komunizmus, ale nikdy ho skutočne neprijala, ani jeho ciele, ani prostriedky. Vždy tu žilo dosť ľudí pripravených povstať a povedať, že naše miesto je inde. Rovnako to bolo s Tisovým režimom. To, že prezident po odchode Nemcov ušiel do bavorského Altöttingu, hovorí za všetko. Napriek tomu to, ako sme podľahli komunizmu, z nás geopolitický východ robilo a dodnes v niečom robí. Škultétyho slová ťažšie prijíma rozum ako srdce.

Samotný Západ sa na nás nepozerá ako na súčasť svojho sveta, hoci sme súčasťou západnej civilizácie, v istom zmysle sme na jej periférii, v inom zmysle sa od Francúzskej revolúcie vždy nanovo snažíme vyrovnať so západnými trendmi. Sme súčasťou západného trhu, ale západné firmy sa u nás správajú inak ako doma. K zamestnancom aj k zákazníkom.

Nemecký minister zahraničných vecí Frank-Walter Steinmeier vo svojom nedávnom článku pre Foreign Affairs vymedzil politiku Nemecka v utečeneckej kríze práve voči politike Česka, Maďarska a Slovenska. Rovnako, len z opačných pozícií sa vymedzovali viacerí slovenskí autori voči politike slovenskej vlády. Pre Nemcov sme od minulého roku východná, nie stredná Európa. V strede sa cítia byť sami. (Aj keď východné Nemecko sa od západného v mnohom líši.)

Ako to teda je, aký pomer máme k Západu?

Myslím, že našou úlohou je mať kritický vzťah. Zodpovedá to dejinám aj našim záujmom na mape. Predpokladom je spoločná západná identita, priateľstvo a rešpekt, napokon, hovoríme rovnakou politickou rečou, základný politický slovník je zložený zo slov, ktoré majú u nás a v Nemecku či Francúzsku rovnaký význam. V Rusku ani na Balkáne to už neplatí.

Nemyslím, že kritický pomer k Západu treba zdôvodniť súčasnou utečeneckou krízou. Teda, ona do takejto tradície zapadá, ale nevytvorila ju. Tá je podstatne staršia. Uvedomil som si to pri čítaní brilantnej knihy historika Jiřího Kovtuna Republika v obležení. První éra prezidenta Beneše 1935 – 1938 (Torst, 2016). Už nebohému historikovi sa podarilo veľmi názorne a presvedčivo vykresliť atmosféru predvojnovej Európy, osobitne dobových mocenských vzťahov medzi štátmi a politikmi.

Kniha si zaslúži samostatný text, preto teraz len krátko. Bola to doba, kde neplatilo slovo. Bez ohľadu na to, či hovoril Hitler alebo Stalin, Eden s Baldwinom alebo Sarraut s Daladierom, Mussolini či Schuschnigg, ich slovu nebolo hodno veriť. Oni sami nemysleli vážne  to, čo hovorili nahlas. Tajné správy, osobné listy a ich denníkové zápisy to dokazujú. Kovtun na tom ukazuje, v akej ťažkej situácii bola československá zahraničná politika mesiace a roky pred Mníchovom. Keď človek číta, ako vtedajšieho československého veľvyslanca Jana Masaryka rozčuľovali elitní britskí diplomati, len nechápavo nad ich zmätenosťou krúti hlavou.

Nebolo to len poznanie Jana Masaryka či Milana Hodžu alebo umelcov, ako Ivan Krasko či dokonca Karel Čapek, sklamanie zo Západu bolo životnou skúsenosťou celej vtedajšej generácie.

K pointe. Československo vzniklo z rozhodnutia veľmocí, povedané s Masarykom, boli sme súčasťou otázky európskej a demokratickej. A teda jednoznačne, dokonca aj v časoch, keď už Beneš začal robiť dohody so Stalinom, sme boli súčasťou Západu. Hoci na tento vzťah neskôr Beneš doplatil, dal si záležať, aby jednak nerobil poľské chyby a jednak voči Rusku vystupoval ako predstaviteľ Západu. (Aj keď časom to platilo stále menej.)

Ak niečo pre dnešok z Kovtunovej knihy vyplýva, je to dôraz na to, ako veľmi musí byť politická elita malého štátu v strednej Európe vzdelaná, aby dokázala obstáť so západnými partnermi, čítať ich, prípadne sa pokúsiť presadiť s vlastnými tézami. Masaryk a po ňom aj Beneš  toho schopní boli.

Václav Havel po roku 1990 už nie (hoci v disidentských časoch to platilo), Václav Klaus, naopak, áno. Lech Kaczynski toho bol schopný viac ako Lech Walesa, Viktor Orbán viac ako Árpád Göncz. A Robert Fico s Jánom Čarnogurským viac ako Mikuláš Dzurinda s Ivetou Radičovou.

Príklad. Dzurinda sa po bombardovaní Juhoslávie spoľahol na americký prísľub a veril, že za jeho súhlas s preletom amerických lietadiel Američania nikdy nebudú súhlasiť so vznikom Kosova. Následne bol viac pro-americký ako niektoré časti Ameriky. Keď išlo o vojnu v Iraku, vstup Turecka do EÚ, súhlas s európskou ústavou, Dzurinda bol v zákryte za postojmi najmocnejších západných štátov. Veľa z toho nevydržalo, o skúške času ani nehovoriac.

Pritom Turecko v Únii alebo nová európska ústava chceli zmeniť EÚ tak, že to ohrozovalo jej prežitie, určite v podobe, ktorá je v našom eminentnom záujme. Radičovej vláda sa dokonca absurdne pre európsky spor trápne rozpadla.

Súčasná utečenecká kríza tento rozmer len potvrdzuje. Maďarské trvanie na ochrane Schengenu a nesúhlas V4 s politikou kvót má svoju logiku a opodstatnenie. Konflikt s Nemeckom a Bruselom pre kvóty, ale aj pre dohodu s Tureckom nie je len legitímny, ale najmä správny. Len okrem názoru musí zaznieť aj presvedčivý argument. Keď ho niekto nevie vysloviť, ako minister Lajčák v diskusii na Deutsche Welle, je to zahanbujúce a ponižujúce.

Rovnako zahanbujúca a ponižujúca je aj doktrína naivného atlanticizmu. Ak sa pamätáte na argumenty Magdy Vašáryovej či Eduarda Kukana, ktorými obhajovali vstup Turecka do EÚ, viete, čo tým myslím. Prezieravosť skeptikov sa potvrdila aj v otázke bombardovania Sýrie, Líbye či z nadšenia pri vypuknutí Arabskej jari.

Nemecká politika o sebe tvrdí, že medzi MachtRecht, mocou a právom, preferuje pri zahraničnej politike právo. Neplatí to však zďaleka vždy. Plynovod Nordstream s Ruskom, ktorý obchádza Poľsko a Ukrajinu, je toho dôkazom. Práve Nordstream I. a ešte viac plánovaný Nordstream II. robia z nemeckej politiky voči Ukrajine tak trochu rétorické cvičenie.

Nemcov však treba zobrať za slovo. Stredná Európa nedokáže čeliť mocnejším krajinám mocensky. Musí byť pripravená a v prípade potreby schopná aj toho, ale dnešné európske spory sú častejšie na poli práva. Preto je také dôležité, že poľský protimonopolný úrad podnikol dôležitý krok, aby zablokoval Nordstream II., preto je dôležité voči utečeneckým kvótam podnikať právne kroky.

Myslím si, že uplynulý rok ukázal, že v utečeneckej kríze sme zaujali správne postoje. Pomohlo to zjednotiť strednú Európu aj oslabiť tlak Berlína. Ak však chceme byť úspešní, mali by sme zmeniť jazyk aj kategórie, v akých o našom vymedzovaní sa voči Západu uvažujeme. Práve to by mohol byť v našich pomeroch vklad slovenských liberálov.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo