Párová terapia Manželka po mne hodila šálku, vyhodila mi topánky z balkóna. Od narodenia syna ju nespoznávam

Žijeme náročnú dobu, preto sme si povedali, že v Postoji vytvoríme bezpečný priestor, kde môžete položiť svoju otázku, keď potrebujete poradiť, nasmerovať alebo zorientovať sa vo svojej životnej situácii. Vybrali sme pre vás dvoch odborníkov na vzťahy, ktorých sa môžete pýtať na to, čo vás v oblasti lásky trápi. Svoje otázky s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail parovaterapia@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Párová terapia.

Dobrý deň, naše manželstvo sa po narodení dieťaťa veľmi zmenilo, manželku milujem, nechcem ju opustiť, ale zároveň už uvažujem aj nad dočasnou odlukou, pretože nevládzem v takom vzťahu žiť. Náš synček má jeden rok, máme zatiaľ len jeho. Je to úplne normálne dieťa, je zdravé a náročné podľa mňa do takej miery, ako zvyknú byť deti v tomto veku. Chcem tým povedať, že nejde o nejaké náročné dieťa, ktoré celé dni preplače a vyžaduje si neustálu pozornosť.

Chápem, že byť celé dni doma pri takom malom dieťati je únavné a vyčerpávajúce, ale aj tak považujem správanie svojej manželky za už extrémne. Je stále podráždená, nervózna, už sa so mnou ani normálne nerozpráva, len po mne kričí, v poslednom čase začala po mne hádzať veci. Nedáva mi nijako vydýchnuť. Chápem, že je to za celý deň na ňu veľa, z práce prichádzam až okolo osemnástej, skôr skutočne nemôžem, snažím sa potom o syna postarať, keď sa dá, idem s ním von, aj ho okúpem, každý večer ho uspávam. Napriek tomu hneď ako prídem z práce, ešte nie som ani vyzutý, už mi podáva syna do rúk, že si potrebuje vydýchnuť.

Nie som typ chlapa, ktorý príde z práce, zvalí sa na gauč a dajte mi pokoj, som unavený. Potrebujem však po príchode polhodinku, aby som si v pokoji vypil kávu a najedol sa. Doma sa už vôbec necítim dobre, lebo nielenže ma tam čaká jedna ukričaná nervózna žena, ale ešte aj neustále sliedi, či všetko správne odložím, ako treba. Pred narodením syna vôbec nebola taká zaťažená na poriadok, teraz musím po dopití či dojedení ihneď po sebe umyť riad, minule som odložil šálku, že ju o chvíľku opláchnem, a ona ju normálne po mne hodila, keby som sa nestihol uhnúť, tak mi rozbije hlavu. Minule zase leteli moje topánky z balkóna, pretože som si ich hneď po vyzutí neodložil do skrinky, ale nechal ich položené vedľa skrinky.

Moja žena sa zmenila na nepoznanie, a keď sa o tom snažím s ňou rozprávať, tak hneď dostanem odpoveď, že to je kvôli mne, že nechávam po sebe neporiadok a so synom nechávam všetko na ňu. Akoby vôbec nevnímala, že keď sa vrátim z práce, snažím sa vo všetkom pomáhať a v práci takisto neodpočívam. Je z tohto vôbec nejaké iné východisko ako únik? Ako som hovoril, nechcem z manželstva odísť, ale nechcem ani to, aby sa pre mňa domov zmenil na bojisko, kde musím neustále plniť požiadavky druhej strany, a keď sa mi to nepodarí presne podľa jej predstáv, dostanú sa mi nadávky alebo uhýbanie sa hodu predmetmi. Môj domov sa premenil na miesto, kde som v neustálom vnútornom napätí. Čitateľ

Vážený čitateľ, nemáte ľahkú úlohu a zrejme Vám ju ani ja nezľahčím. Pravdepodobne ide o kľúčové obdobie Vášho spoločného života. Ak takéto agresívne prvky neboli prítomné v správaní Vašej manželky, tak pravdepodobne sa narodením dieťaťa manifestovala epizóda nejakej poruchy. Došlo k odklonu, došlo ku zmene.

Ak ste však evidovali znaky takéhoto správania aj predtým, tak to niečo bolo prítomné už skôr, ale asi v nejakej latentnej forme. Ale ak by išlo o jedno či druhé, nič to nemení na závažnosti situácie. Násilie a ani agresivita sa v manželskom vzťahu nemajú znášať, či už ide o agresiu ženy, alebo muža. Jedine Vaša reakcia dokáže zamedziť takémuto manželkinmu agresívnemu správaniu. 

To, prečo si myslím, že ide o kľúčové obdobie, vychádza z mojej domnienky, že je čas ujať sa svojej roly, respektíve pozícií vo vzťahu. Ak sa stanete submisívne znášajúcim ataky voči Vám, tak už nebudete tým, kto vytvára atmosféru Vašej rodiny (ak ste takým vôbec boli), ale tým, kto bude večne len zmierňovať dosahy správania manželky na rodinnú atmosféru a svoje a synovo prežívanie. Ocitli ste sa teda pred voľbou. Vaša manželka sa zmenila, potrebujete sa zmeniť aj Vy.

To znie ako poriadna výzva na rast. Váš vlastný. Možno sa budete musieť vystaviť otázkam, kým chcete byť ako muž.  Akým mužom vlastne ste? A akým chcete byť? Predpokladám, že nepovažujeme za normálne, že manželka po Vás hádže predmety. Keby som zažil, že po mne nejaká osoba hodí (a to ešte nebezpečne) šálku, tak by som mal chuť reagovať takým spôsobom, aby si to druhýkrát rozmyslela.

Takéto narušené správanie nemá byť akceptované. Nemyslím, že je v poriadku, keď sa v manželskom vzťahu niekto z dvojice bojí. To už nehovoríme o vzťahu, ale o potrebe bezpečia. Keby Vás pokúšalo zneužitie Vašej silovej prevahy, tak by som Vám také niečo neodporúčal. Ale keďže to u Vás nepredpokladám, radím Vám spoznať a prejaviť svoje ostrie, nie však spôsobom, aby sa Vás najbližší báli, ale aby sa naučili vážiť si Vás. Ak to v sebe nerozviniete, možno budete celý život asistovať patologickému správaniu svojej manželky. 

Môžete uvažovať aj o ultimatívnom postoji, lebo Vaša manželka potrebuje pomoc, vyzerá to tak, že neodkladne. Ak prestanete o seba dbať, tak to nikto robiť nebude. Váš syn potrebuje vidieť, zažiť rodiča muža, ktorý je významný a neposkytuje iba asistenčný servis.

Možno si môžete zadefinovať týždenný harmonogram, kde bude pravidelne prítomný Váš vlastný čas, ktorý budete mať pre seba samého. A takisto asi aj čas, keď manželku odbremeníte od starostlivosti o syna. Jej výbojová dynamika potrebuje hranice v podobe „betónových mantinelov“ s odborným sprevádzaním nejakým psychoterapeutom. Inak sa zničí aj ona sama a zničí sa aj Váš vzťah a atmosféra Vašej rodiny. Je to náročný, ale dôležitý proces. Držím Vám v tom palce.