Polrok dvoch Donaldov Bude Poľsko pokračovať v spolupráci s USA alebo sa postaví proti Trumpovej „protisystémovej revolte“?

Tretieho januára premiér Donald Tusk v Národnej opere vo Varšave otvoril polročné predsedníctvo Poľska v Rade EÚ.

Poľsko síce predstavilo aj obrysy svojho programu, avšak s ohľadom na to, že celá Európa v tejto chvíli čaká na Trumpovu inauguráciu 20. januára a na témy, ktoré na úvod nová americká administratíva nastolí, jeho relevancia nemusí byť platná. Mimochodom, predstavenie poľského predsedníctva na zasadnutí Európskeho parlamentu prebehne o deň neskôr.

Tieto dva okamihy môžu významne napovedať, akým smerom sa bude uberať Západ v nasledujúcich mesiacoch. A tak či onak – kľúčovú úlohu v tom zohrajú dvaja muži s rovnakým a v našich končinách nie príliš častým menom Donald…

Poľsko už nebude nemeckou perifériouVaršava a Berlín: medové týždne sa nekonajú

Maciej Ruczaj

Možný presun infraštruktúry NATO na východ

Poľské predsedníctvo sa na mnohých miestach Európy vníma so značnými nádejami. Aj keď Varšava má ešte veľmi ďaleko k mocenskému postaveniu Nemecka a Francúzska, kríza, v ktorej sa potácajú obaja hlavní hráči európskej politiky, spôsobuje, že sa Donald Tusk zrazu javí ako politik s potenciálom stať sa minimálne na najbližšie mesiace spolu s Ursulou von der Leyen naozajstným lídrom EÚ.

Lenže čo z toho, keď témou číslo jeden v týchto mesiacoch nebudú vnútorné záležitosti Európy, ale skôr nový začiatok transatlantických vzťahov spojený s nástupom Trumpovej administratívy, ktorý môže prekopať základnú situáciu vo všetkých oblastiach od ekonomiky až po bezpečnosť. A z tohto hľadiska sa už Tuskova pozícia nejaví tak jednoznačne.

Základné predpoklady poľského premiéra sa javia veľmi dobre. Môže tu ťažiť z výsledkov politiky svojich konzervatívnych predchodcov, ktorí sa po prepuknutí rusko-ukrajinskej vojny usilovali o pozdvihnutie Poľska do pozície hlavného európskeho partnera USA vo sfére bezpečnosti a seriózne pristúpili k téme posilnenia obranných kapacít krajiny.

Washington Poľsko na rozdiel od väčšiny západnej Európy nemôže obviniť z toho, že by bolo „čiernym pasažierom“ NATO, pretože v posledných dvoch rokoch je podiel výdavkov na obranu Varšavy vyšší ako ten americký (a veľká časť nákupov prebieha na druhej strane Atlantiku).

Severovýchodný pobaltský región s novoprijatým Švédskom a Fínskom sa aj americkým analytikom javí ako aktuálne strategické ťažisko Aliancie a objavujú sa hlasy, aby túto reálnu zmenu Washington potvrdil presunom väčšej časti svojej vojenskej infraštruktúry z Nemecka.

Poľsko má za sebou aj úspešný príbeh osamostatnenia od ruského plynu a otvorenosť na spoluprácu s USA v oblasti energetiky – či už z hľadiska dodávok amerického LNG, alebo amerického podielu na poľskom jadrovom programe (prvú poľskú jadrovú elektráreň má realizovať Westinghouse, Tuskova vláda síce s pokračovaním projektu otáľala, avšak v posledných dňoch konečne rozhodla o alokovaní ďalších prostriedkov). Téma energetiky je pritom ďalšia na zozname dôležitých výhrad Trumpa voči EÚ.

Napokon po tretie, Poľsko nie je (na rozdiel od Nemecka a s ním tesne spojenej slovenskej či českej ekonomiky) také zraniteľné v prípade colných obmedzení na import európskeho tovaru do USA, čo by mohlo napomáhať k hľadaniu kompromisu medzi USA a EÚ v tejto ďalšej kľúčovej otázke.

Okno príležitostíMy sme preliezli, iným sa to nepodarilo

Maciej Ruczaj

Trump ako hrozba pre demokraciu?

Možno dúfať, že tieto „tvrdé“ ukazovatele sa ukážu ako rozhodujúce a poľské predsedníctvo môže výrazne pomôcť v novom usporiadaní transatlantických vzťahov. Bohužiaľ, žijeme aj v dobe sociálnych médií a rýchleho vyostrovania ideologických sporov a tu situácia už taká ružová nie je.

Predovšetkým Tuskova vláda nesie na chrbte bremeno veľmi nešťastných výrokov tak premiéra, ako aj mnohých politikov jeho tábora, ktoré v súlade s európskym mainstreamom vykresľovali Trumpa ako „ruského agenta“ a hrozbu pre demokraciu. Niektoré z nich sa objavovali už v čase, keď bol Tusk premiérom a Trump prezidentským kandidátom.

Poľská vláda by ich najradšej asi vymazala z pamäti, avšak na sociálnych sieťach je možné dohľadať všetko. Vo väčšine prípadov sa jednoducho prejavovalo jedno z prekliatí dnešnej doby, teda používanie medzinárodných záležitostí na vnútroštátne účely.

Trump sa teší veľkej popularite u opozičných konzervatívcov, a tak útoky na Trumpa boli v skutočnosti súčasťou boja s jeho poľskými priaznivcami. Ako však vyhlásil nedávno expert z amerického Hudson Institute, „Poľsko môžu tieto výroky na sociálnych sieťach dosť bolieť“.

Tento týždeň sa vo vplyvnom konzervatívnom časopise National Revue objavil článok o „Trumpovom poľskom probléme“, ktorého autori idú vo svojom skepticizme ešte podstatne ďalej. Spomínajú Tuskov prebiehajúci pokus o „kriminalizáciu opozície“ a používanie „trestného práva ako zbrane v politickom boji“, ktorý práve v Trumpovom tábore má vcelku jasné negatívne konotácie. „Potrebujeme spojenca, ktorý nie je ponorený v politike vendety,“ napísali.

National Review však poukazuje aj na hlbšiu ideovú podstatu problému: „Tusk, rovnako ako Biden a Kamala Harris, sa rád prezentuje ako obhajca demokracie a svojich oponentov, ktorí sú podobne ako Trump hrdí na svoju krajinu a zdôrazňujú jej suverenitu, vykresľuje ako autoritárnu krajnú pravicu.“

Donald Tusk svoju pozíciu v európskom liberálnom mainstreame neodvodzuje totiž iba od úspešného pokračovania politiky svojich predchodcov v oblasti bezpečnosti. Druhú a v tejto chvíli ešte príťažlivejšiu časť jeho imidžu tvorí svätožiara liberálneho lídra, ktorý ukázal, „ako zatočiť s populistami“.

„Na svojich cestách po Európe sa opakovane stretávam s názorom, že Poľsko je teraz lúčom nádeje“ pre liberálny svet zmietaný strachom z „protisystémovej“ revolty, hovorí sociológ Przemysław Sadura. Revolty, ktorej globálnym symbolom je, samozrejme, práve Trump.

Keď sledujeme Tuskove vyjadrenia v posledných mesiacoch, nemožno si nevšimnúť, že sa v nich pravidelne objavuje výzva adresovaná Európe „vziať svoju budúcnosť do svojich rúk“. Vychádza tým naproti Trumpovým očakávaniam, aby sme ako Európania „vzali svoj diel zodpovednosti“ za spoločnú bezpečnosť? Alebo ide skôr o prípravu na transatlantickú konfrontáciu medzi „obrancami liberálneho poriadku“ a „revolucionármi“?

Rok bojujúcej demokracieDonald Tusk medzi kontrarevolúciou a kontinuitou

Maciej Ruczaj

Tusk ako obľúbenec liberálov alebo pragmatik

Šéfredaktor denníka Rzeczpospolita Michał Szułdrzyński nedávno napísal, že Tusk na rozdiel od Kamaly Harris pochopil dobu a je schopný ľahko „odhodiť progresivistický balast“ a zmieriť sa s tým, že sa „názorové kyvadlo“ v západných spoločnostiach vychýlilo na opačnú stranu. Na nutnosť dohovoriť sa s Trumpom tlačí aj celá tradícia poľskej zahraničnej politiky, ktorá nikdy nebrala ako reálne, aby bezpečnostnú garanciu v regióne bol schopný zaistiť niekto iný ako USA.

Na druhej strane Tusk do svojho imidžu „lídra obrany liberálnej demokracie“ už investoval veľa a takémuto vývoju fanúšikuje aj rad západoeurópskych politikov a médií. V posledných dňoch síce na premiérskej úrovni v Poľsku vládne v otázke Ameriky ticho, ale minister zahraničia Radek Sikorski na sieti X opakovane publikoval ironické komentáre na tému Trumpových a Muskových výrokov k európskej politike.

Oba varianty vývoja poľsko-amerických vzťahov, s dosahmi na tie euro-americké, sú otvorené.

O tom, ktorý z nich môže prevážiť, by mohla napovedať kauza s možným príchodom izraelského premiéra Benjamina Netanjahua na pietnu akciu pri príležitosti výročia oslobodenia nemeckého nacistického koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Tuskova vláda pôvodne vyslala odkaz, že rešpektuje rozhodnutie Medzinárodného súdneho tribunálu, a teda izraelský premiér sa môže v súvislosti s aktuálne vydaným zatykačom obávať v Poľsku problémov.

Aj k tejto téme ako prekážke poľsko-americkej spolupráce sa obšírne vyjadroval spomínaný článok v americkej konzervatívnej National Revue. „Opravte vzťahy so spojencami,“ znel odkaz z Washingtonu. Vo veci intervenoval – práve v záujme poľsko-amerických vzťahov – prezident Andrzej Duda. Na chvíľu to vyvolalo ďalšiu vlnu hysterických reakcií radových poslancov vládnej koalície v duchu „hanbím sa za svojho prezidenta“.

A o pár hodín neskôr Tuskova vláda vyhlásila, že už dlho pripravuje analýzu, ktorá potvrdzuje, že Netanjahu môže doraziť bez obáv...