Lesná škôlka Stromy tu pestujú od semena. Vyrastú z nich hospodárske lesy či vianočné stromčeky

Na hrebeni Lúčanskej Malej Fatry sa nachádza vrch Hnilická Kýčera, pod ktorým pramení Porubský potok. Preteká Porubskou dolinou cez Kamennú Porubu až do Rajeckých Teplíc. Dolina je nádherná, kam oko dohliadne, sú husté lesy.

Táto dolina patrí pozemkovému spoločenstvu zvanému Cenzuálne spolumajiteľstvo Rajec – alebo skrátene Cenzuál. Vzniklo ako mnohé iné spoločenstvá tohto druhu na konci devätnásteho storočia, keď bývalí užívatelia urbárskej pôdy a ich dediči na princípe spoluvlastníctva vytvárali spolky na správu spoločného majetku.

Cenzuál v tejto podobe fungoval až do roku 1958, keď bol zoštátnený, obnovený bol v roku 1991. Dnes má vyše deväťsto podielnikov, ktorí spoločne vlastnia vyše 1 700 hektárov lesa. Vďaka tridsiatke zamestnancov a živnostníkov ročne vyťažia približne desaťtisíc kubických metrov dreva a zisk z jeho predaja si delia podľa vlastníckeho podielu.

Zároveň je ich ročný prírastok až dvanásťtisíc kubických metrov, teda vyprodukujú viac dreva, ako spotrebujú. Aby to vôbec bolo možné, musia vyťažené plochy zalesňovať a nové stromy niekde vypestovať.

V pozadí stojace takmer storočné smreky medzi nasadenými sadenicami v riadkoch (vľavo) a asi pätnásťročným zmiešaným lesom (vpravo). V popredí záhony lesnej škôlky. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Niekoľko kôl výberu

Na prvý pohľad vyzerá oplotený areál s hriadkami plnými drobných stromčekov ako záhradníctvo. Lesnú škôlku nachádzajúcu sa zhruba v strede Porubskej doliny riadi lesník Peter Pekara. Na starosti má pestovanie stromčekov a následné zalesňovanie.

Priamo zo škôlky sa ponúka pohľad na kopec s rôzne starými stromami, respektíve aj bez nich. V nenápadných riadkoch sú zasadené drobné sadenice, ktoré odtiaľto ani voľným okom nevidno. Vedľa nich stoja vysoké smreky staré takmer sto rokov, o kúsok ďalej sú zasa pásy zmiešaného lesa vo veku okolo pätnásť rokov.

Stromy v tejto doline začínajú svoju cestu práve v lesnej škôlke, kde sa pestujú od semena. Najprv sa však musia semená pozbierať, čo nie je celkom triviálna vec.

„Sú na to vytypované a schválené určité porasty,“ hovorí Pekara. „Na okrasné účely je skoro jedno, odkiaľ semiačko pochádza, ale na účely zalesňovania musí takzvaný uznaný porast na zber semena spĺňať určité kritériá. Musia tam byť kvalitné jedince, čiže dostatočne pevné a vysoké, nesmú mať spomalený rast a podobne.“

Jednoročné, teda túto jar sadené smreky so zásypkou z pilín proti mrazom. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Keď sa teda zozbierajú napríklad šišky zo smreka, spracujú sa v závode v Liptovskom Hrádku, kde prejdú určitými linkami, v ktorých sa semená vytriedia. Urobí sa aj ich rozbor.

„Podľa toho si vieme určiť výsevovú dávku, teda napríklad ak má semeno päťdesiatpercentnú klíčivosť, vieme, koľko semien máme na určitú plochu vysiať,“ približuje Pekara.

Semeno sa následne rozseje do hriadky, kde ešte dostane pieskovú zásypku. Tu si už môže voľne rásť, no v najbližšej budúcnosti čaká malé stromčeky niekoľko kôl vyberania tých najlepších jedincov.

Po dovŕšení určitého veku sa stromčeky preškôlkujú, to znamená, že kvalitnejšie jedince sa presadia do inej hriadky do radov. Tento vek sa líši podľa druhu, napríklad pri smreku sa preškôlkovanie robí po dvoch rokoch od výsevu, pri jedli po troch, no buk môže ísť už po dvoch rokoch priamo do lesa.

Ihličnany sa po preškôlkovaní nechajú rásť ešte asi dva roky, kým sa môžu vyzdvihnúť. Vtedy sa opäť robí kvalitatívny výber, sadenice sa vyrýľujú a pobalia do balíkov po päťdesiat kusov. „Ľudia, ktorí chodia zalesňovať, si zoberú do ruksaku tri alebo štyri balíky, vezmú si krompáč a idú do hory sadiť,“ vykresľuje Pekara.

Smreky po preškôlkovaní. Foto: Postoj/Jakub Lipták

V Cenzuále ročne vyprodukujú sto- až stodvadsaťtisíc sadeníc, z toho asi tridsaťtisíc použijú na zalesňovanie. Sadenice od nich kupujú aj okolité urbáre. „Keď tu sadenica nejaký čas rastie, zvykne si na klímu tunajšieho podnebia. Preto je dobré, že sa neprevážajú na veľké vzdialenosti, ale zalesňuje sa nimi v okolí,“ hovorí lesník.

Kým sa strom dožije rubného veku, musí prejsť mnohými kvalitatívnymi výbermi od semena až po dospelý vek. Aj po zalesnení sa totiž robí takzvaná prerezávka. „Stromčeky sa sadia nahusto. Môže tam nastať prirodzený výber, teda niečo neprežije, niečo môže poškodiť zver, ale keď všetko dobre rastie, tak sú nahusto a začnú sa utláčať,“ vysvetľuje Pekara.

Vtedy sa menej kvalitné stromy povyrezávajú, aby sa vytvoril priestor pre tie kvalitnejšie. „Stromy sa prirodzene ženú za svetlom, no ak sú príliš tenké a príde ťažký sneh s vetrom, polámu sa. Tieto zásahy sa robia aj preto, aby stromy mali priestor a hrubli,“ pokračuje.

Prerezávka sa robí asi každých päť rokov, kým stromy nemajú dvadsať až dvadsaťpäť rokov, a biomasa sa pri nej ponecháva v lese. Keď sú stromy staršie, v pravidelných intervaloch sa vykonáva takzvaná prebierka tiež s cieľom vytvoriť väčší priestor pre silné jedince, ale tieto nežiaduce stromy sa už zužitkujú.

Keď porast dosiahne svoj rubný vek, vyťaží sa. Ten nastáva približne vo veku sto rokov, lesníctvo tak má celkom iné tempo ako roľníctvo. „Na poli sa na jar zaseje a na jeseň sa žne, no práca v lese je zdĺhavý proces,“ približuje Pekara.

Jednoročné buky. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Nábytok, chalupy či palivo

Vyťažené drevo následne vykupujú firmy najmä v okolí, časť odberateľov je aj z Poľska. „Ihličnatá hmota sa používa na nábytok a v stavebníctve, napríklad krovy na chalupách sa robia zo smreka,“ hovorí a vysvetľuje, že z ihličnanov má smrek najkvalitnejšie drevo. Jedľa je krehká a problém smrekovca a borovice je, že aj po dlhých rokoch drevo vypúšťa živicu.

Z listnatých stromov tu nájdeme prevažne buky, no ich drevo sa používa skôr na palivo. „Sú firmy, ktoré robia nábytok aj z masívu, ale najmä z duba. Preň je však vhodnejšia menšia nadmorská výška,“ vysvetľuje Pekara. Výrobky z masívneho dreva sú však v porovnaní s tými z drevotriesky výrazne drahšie, prirodzene je preto po nich menší dopyt.

Z hľadiska druhov stromov v Porubskej doline jednoznačne dominuje smrek. Nasleduje buk a javor, ale nájdu sa tu aj menšie porasty smrekovca a duba. Jedle tu rastú iba ojedinele.

Hoci je smrek dobrá hospodárska drevina, láka najväčšieho nepriateľa lesníkov, ktorým je lykožrút. Aj preto sa priamo v areáli škôlky nachádza feromónový lapač, ktorý tieto malé chrobáky láka.

Pekara lapač otvorí a vyberie si pár mŕtvych chrobáčikov na ruku. Prezrádza, že ide vlastne o dva rôzne druhy: menší je lykožrút lesklý, väčší lykožrút smrekový.

Lykožrút smrekový (väčší chrobák) a lykožrúty lesklé (menšie chrobáky). Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Napádajú najmä smrek, ale pri premnožení aj iné stromy. Pod kôrou sa nachádza lyko, v ktorom si lykožrút tvorí chodby, nakladie tam vajíčka a larvy potom lyko vyžierajú. Strom následne vysychá,“ opisuje scenár, ktorému sa lesníci snažia rôznymi spôsobmi vyhnúť. Jedným z nich je vytváranie zmiešaného lesa.

„Tu máme buk, smrek, vedľa toho smrekovec a nejaký buk, tu je zas smrek,“ ukazuje do hory Pekara. „Keď sa stane, že príde obrovská kalamita lykožrútov, zožerú pásik smreka, ale porast vedľa ostane. No keby bol celý les iba smrek a napadne ho lykožrút, je po všetkom,“ dodá.

Táto dolina je navyše optimálnym stanovišťom pre zmiešané bukovo-smrekové lesy, respektíve iba bukové. „No nesadiť teraz smrek kvôli lykožrútovi nie je dobré. Keď ho dnes zasadíme a o sto rokov ho budú rúbať, možno budú radi, že tam smrek je,“ vraví Pekara.

Vianočné stromčeky odtiaľto idú aj do kostolov

Okrem hriadok na zalesňovanie nájdeme v lesnej škôlke aj klietku s bažantmi, ktoré sa tu snažia rozmnožovať a reintrodukovať do voľnej prírody, keďže v týchto končinách kedysi voľne žili, ako aj plochu, kde sa pestujú vianočné stromčeky. Pre Cenzuál je to však iba okrajová záležitosť, jeho ročná produkcia je okolo päťdesiat takýchto stromčekov.

„Skôr to robíme ako tradíciu,“ vysvetľuje Pekara. „Na jeden deň vyhlásime predaj vianočných stromčekov, začíname o siedmej a niekedy sú už o desiatej vypredané.“

Ide teda o vskutku exkluzívny tovar. Kupujú si ich vraj ľudia z Rajca či priamo zo spoločenstva, no väčšie kusy každoročne idú do kostolov. Pravidelným odberateľom je napríklad kostol v Rajci či na žilinskom sídlisku Hájik.

Tento veľký strom bude slúžiť ako vianočný stromček v kostole. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Väčšia produkcia vianočných stromčekov by podľa Petra Pekaru nedávala veľký zmysel, keďže konkurovať veľkým plantážam v severnej Európe veľmi nejde. „Slovenským záhradníctvam sa oplatí autom ísť do Dánska, nakúpiť tam kaukazské jedle, doviezť ich na Slovensko a tu ich predávať,“ hovorí.

Navyše, jedľa kaukazská – zvaná aj Nordmannova – nie je pôvodný slovenský druh. Pochádza zo severného Turecka a Kaukazu. „Každý chce mať doma krásny, hustý stromček, no klasická jedľa biela nikdy nebude taká hustá ako tá kaukazská,“ konštatuje.

„Naši zákazníci však majú na stromčeky menšie nároky. Napríklad tento smrek je z jednej strany pekný, no z inej mu chýba nejaký konárik. Keď ho doma dajú k stene, nevadí to, veď ho nedajú doprostred obývačky. No keď príde zákazník do obchodu, obzerá ho z každej strany, ale napokon ho aj tak asi dá do rohu miestnosti,“ usmieva sa Pekara.

Na fotografiách plantáží s vianočnými stromčekmi vidno nekonečné rady rovnako vyzerajúcich drevín. Budúce vianočné stromčeky v lesnej škôlke v Porubskej doline však rastú kade-tade v nepravidelných rozstupoch, vedľa vysokých sú maličké, ktoré takmer ani cez vysokú trávu nevidno. Pôsobí to tu omnoho prirodzenejším dojmom.

Nájdeme tu rásť jedľu bielu, ale aj balzamovú či kaukazskú, smrek omorikový, borovicu barinnú a mnohé ďalšie druhy. Okrem týchto stromov, ktoré sa pestujú na dekoračné účely, sa ako vianočné stromčeky používajú aj niektoré jedince z lesných prerezávok.

„Tu máme to, čo sa ľudovo volá strieborná jedlička,“ hovorí Pekara, ako prichádzame k ihličnanu s belavým ihličím. „V skutočnosti je to smrek pichľavý, len varieta so strieborným ihličím. Vzadu máme skutočnú striebornú jedličku,“ ukazuje. Jej oficiálny názov je jedľa srienistá.

Vedúci lesnej škôlky Peter Pekara. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Vianočný stromček sa dá pestovať i doma

Medzi vianočnými stromčekmi z lesnej škôlky a z bežného predaja je však ešte jeden výrazný rozdiel. „Oni používajú nejakú technológiu voskovania ihlíc,“ hovorí. „Keď si chytíte klasickú kaukazskú jedľu, cítite na dotyk ihlicu. A keď ju dáte dovnútra, síce vydrží dlhšie ako jedľa biela, ale po určitom čase zoschne a začnú padať ihlice. No keď si kúpite stromček z obchodu, tak aj keď zoschne a zožltne, ihlice na ňom držia.“

Inými slovami, stromčeky sa voskujú preto, aby sa tak zabránilo rýchlemu vysúšaniu a opadaniu ihlíc. Nevýhodou však je, že takýto stromček nemá takú vôňu ako ten klasický. Samotný voskový obal totiž vôni bráni.

Trendom sú v súčasnosti aj vianočné stromčeky v kvetináčoch. Podľa Pekaru je to dobrý spôsob, ako mať ten istý stromček na viacero Vianoc.

„Stačí ho postupne presádzať do väčšieho kvetináča. Je to super, že vďaka tomu máte vianočný stromček každý rok, len je veľmi dôležité, aby sa s ním zaobchádzalo tak, ako sa má,“ upozorňuje. „Na jeseň strom ukončuje rast a zazimuje sa. Preto je veľmi dôležité, aby ho človek pred Vianocami nedal zo zimy vonku hneď dovnútra. V takom prípade vydrží iba rok a potom zahynie.“

Stromček v kvetináči je vraj možné mať, aj keď niekto býva v byte, no mal by ho držať na balkóne. Stromu totiž v zime treba dopriať vegetačný oddych. „Pri presune dovnútra ho treba postupne aklimatizovať, teda ak je vonku mráz, tak sa na týždeň dá niekam, kde je povedzme päť stupňov, na ďalší týždeň zasa do trochu vyššej teploty a až potom dnu. A po Vianociach, keď ho ideme vrátiť von, ho treba rovnakým postupom zazimovať,“ vysvetľuje Pekara.

Takýmto spôsobom je možné mať ten istý stromček pokojne aj desať rokov, pretože v kvetináči rastie pomalšie ako v prírode. Keďže tie slovenské nie je vôbec ľahké zohnať, môže práve strom v kvetináči byť dobrým riešením, ako mať doma na Vianoce skutočne voňavý a doslova živý vianočný stromček.