Autoritárska EÚ Recept Mikuláša Dzurindu, ako sa ubrániť autoritárom doma i v zahraničí

Pred niekoľkými dňami publikoval Denník N zásadný článok Mikuláša Dzurindu pod názvom Nemecko-francúzsky motor by mal opäť zabrať. Podľa bývalého slovenského premiéra by rozhodnou európskou odpoveďou na vzostup autoritárskych režimov na východe (os Rusko – Irán – Čína – KĽDR) a na zvolenie Donalda Trumpa za prezidenta Spojených štátov malo byť pretvorenie Európskej únie na federáciu.

Dzurindovými vlastnými slovami:

„Vidím jedinú cestu, ako v tejto globálnej konfrontácii autoritárskych režimov a Západu uspieť: dokončiť proces európskeho zjednotenia do podoby politickej únie, ktorej jednotiacou črtou bude federalizácia EÚ.“

Existuje istá skupina ľudí, točiaca sa najmä okolo európskych inštitúcií v Bruseli, ktorí majú kdesi v zákutí svojich notebookov uloženú v zásade jednu a tú istú muštru. Jej pointa by sa dala zhrnúť do slov more Europe („viac Európy“). Prispôsobujú ju akurát tej-ktorej medzinárodnej kríze, v akej sa starý kontinent práve nachádza.

Rusko-ukrajinská vojna? Riešenie je: viac Európy!

Pandémia koronavírusu? Viac Európy!

Klimatické zmeny? Viac Európy!

Utečenecká kríza? Viac Európy!

Európska fiškálna kríza? Viac Európy!

Keď máte v ruke kladivo, všetko vám začne pripadať ako klinec. A keď ste európsky byrokrat (bývalý, súčasný alebo ašpirujúci), všetko sa dá vyriešiť väčšími právomocami a väčším objemom peňazí práve pre vás a váš úrad...

Je smutné, že tejto samoúčelnej perspektíve podľahol aj taký skúsený politik ako Mikuláš Dzurinda. Hoci sa dá rozumieť, skadiaľ tento jeho sentiment asi pramení.

Vlády v Budapešti a Bratislave momentálne budia dojem piatej kolóny Ruska v EÚ. Na Slovensku sme navyše v situácii, keď si kladieme otázku, či súčasný slovenský premiér bude na moskovskej vojenskej prehliadke 9. mája 2025 stáť na tribúne len vedľa Si Ťin-pchinga a Lukašenka alebo rovno niekde medzi Asadom a Kim Čong-unom. Je to predstava, z ktorej sa skutočnému slovenskému vlastencovi musí obracať žalúdok.

No liek navrhovaný Mikulášom Dzurindom je potenciálne horší než choroba samotná. Už len vzhľadom na aktuálnu politickú situáciu v západnej Európe by malo byť jasné, že jeho riešenie je nepriechodné, ba dokonca výbušne kontraproduktívne.

Slovenský expremiér volá po tom, aby nemecko-francúzsky motor opäť zabral. Nuž, predstavme si, ako by asi zareagovali nemeckí a francúzski voliči, z ktorých mnohí koketujú s voľbou Alternatívy pre Nemecko alebo Rassemblement National, keby pred nich Emmanuel Macron a Olaf Scholz (respektíve Friedrich Merz) teraz predložili víziu federalizácie EÚ.

Pravdepodobne by sa to skončilo posilnením radikálov, možno dokonca zvrhnutím centristických vlád a ohrozením ďalšej existencie Únie ako takej. Voliči v oboch krajinách majú totiž pocit, že politici ich problémy ignorujú alebo priamo zapríčiňujú a zhoršujú, a ako riešenie celkom iste neprijmú ďalší presun rozhodovania v dôležitých oblastiach na ešte vzdialenejšiu, anonymnejšiu a ťažšie kontrolovateľnú úroveň, než sú ich národné vlády.

Niet európskeho ľudu

Navyše ak by sme aj opomenuli momentálne politické nálady naprieč Európou, všetky tradičné argumenty eurorealistov proti vytvoreniu európskeho superštátu sú stále platné: neexistuje „európsky národ“, respektíve „európsky demos“, o ktorý by sa mohla opierať európska demokracia. Existujú len jednotlivé európske národy, jednotlivé národné verejné mienky.

Napríklad problémy Talianov s africkými migrantmi neprimajú Slovákov k tomu, aby sme ich z nezištnej európskej solidarity prijali u nás. A zase naopak, ruská hrozba, ktorú tak akútne pociťujú Poliaci alebo Estónci, zatiaľ neprinútila Talianov alebo Belgičanov, aby svoje obranné rozpočty zvýšili aspoň na 2 percentá svojho HDP (čo generálnemu tajomníkovi NATO nebráni v tom, aby fantazíroval zrazu o 3 percentách).

Ak by sa federalizácia EÚ týkala len vojensko-bezpečnostnej oblasti, stále je na stole veľa problémov. Kto by rozhodoval o nasadení spoločných európskych síl? Európska komisia pod vedením Ursuly von der Leyenovej? Dalo by jej Francúzsko k dispozícii aj svoje jadrové zbrane a bolo by ich ochotné použiť napríklad pri obrane Estónska? A nemohla by sa takáto európska ozbrojená moc za pár desaťročí obrátiť proti niektorým „neposlušným“ členským štátom a ich obyvateľom?

Popri tom treba ešte zdôrazniť, že európska federálna vláda by si časom mohla nárokovať právomoci aj v mnohých ďalších oblastiach, než je len obrana a vonkajšia politika. Vlády majú totiž (podobne ako rakovinové nádory) tendenciu bujnieť. A proaktívne si vyhľadávajú pre seba stále nové agendy, aby odôvodnili svoje rozrastanie.

Vzhľadom na neexistenciu európskej verejnej mienky by sa vzdialená a občanmi ťažko kontrolovateľná európska federálna vláda mohla sama časom zvrhnúť na tyraniu. Zvlášť ak by disponovala vlastným bezpečnostným aparátom. Mali by sme si dávať pozor, aby sme si zo strachu pred autoritármi v zahraničí i u nás doma nevypestovali z EÚ potenciálne autoritárske mocenské centrum.

Samozrejme, tu by čitateľ mohol namietnuť, že v Spojených štátoch amerických predsa federácia dvesto rokov funguje bez toho, aby sa zvrhla na tyraniu. No aj tu sa prejavujú problémy súvisiace často s nárastom moci federálnej vlády vo Washingtone.

Časť polarizácie americkej spoločnosti v posledných rokoch môže súvisieť aj s tým, že v takej veľkej a rôznorodej krajine sa pomerne veľa moci naakumulovalo v niekoľkých federálnych inštitúciách, ako je prezidentský úrad či Najvyšší súd. Každé voľby, každá relatívna zmena mocenských síl v týchto ústredných inštitúciách sú vzápätí vnímané polovicou krajiny ako osudová prehra a životné ohrozenie. V posledných rokoch sa dokonca začali objavovať hlasy, že niektoré štáty USA (Texas, Kalifornia...) by sa mohli v reakcii na politiku Washingtonu stať samostatnými krajinami.

Európska únia je ešte rôznorodejšia ako Spojené štáty americké. Jej premena na federáciu by nevyhnutne posilnila odstredivé tendencie na národnej úrovni a tým by sme mohli prísť aj o doterajšie výdobytky európskej integrácie. Napokon, čoskoro si pripomenieme výročie rozpadu našej vlastnej, česko-slovenskej federácie, ktorá sa rozhádala a rozdelila, hoci ju tvorili len dvaja členovia.

Nemecko? A čo Poľsko?!

Podľa Mikuláša Dzurindu je novým silným lídrom Európy, ktorý by mohol realizovať jeho federalistickú víziu, predseda nemeckej CDU a zrejme budúci spolkový kancelár Friedrich Merz. Slovenský expremiér ho vo svojom článku predstavuje ako reprezentanta nového Nemecka, ktoré sa poučilo z utečeneckej krízy, zo svojej krátkozrakej ústretovosti voči Putinovmu Rusku či z deštruktívnej energetickej politiky minulých rokov.

Naozaj sa z týchto omylov Merkelovej éry Nemecko poučilo? A dokedy? Kým Nemcov neposadne ďalšia ideologická monománia?! A kam sa podelo v Dzurindových úvahách Poľsko, ktoré pritom robí dlhodobo oveľa racionálnejšiu politiku než Nemecko, pričom aj jeho vojenský význam narastá?!

Len si predstavme, ako by dnes Európa vyzerala, keby sme tú Dzurindovu európsku federáciu pod nemeckým vedením mali už pred desiatimi-pätnástimi rokmi: jadrové elektrárne už mohli byť vypnuté nielen v Nemecku, ale v celej EÚ...

Napriek tomu nechcime víziu Mikuláša Dzurindu zavrhnúť úplne. Aj keď dnes neexistuje európsky národ, nie je vylúčené, že sa raz sformuje.

Jeden z impulzov, ktorý poháňal zjednotenie Talianska a Nemecka v 19. storočí, bola aj snaha zbaviť sa zasahovania vonkajších mocností (najmä Rakúska a Francúzska) do záležitostí malých talianskych a nemeckých štátikov. Ak by sa príslušníkom európskych národov začalo zdať neúnosné, ako predovšetkým Rusko a Spojené štáty zasahujú do ich záležitostí, mohol by skutočne vzniknúť zdola dopyt po silnej európskej vláde.

Zatiaľ však tak ďaleko nie sme. Dom treba budovať od základov, nie od komína. Na začiatok by napríklad stačilo, keby EÚ zapracovala na takých projektoch ako dotvorenie jednotného trhu v oblasti služieb.

Mikuláš Dzurinda by rád videl Európanov, aby zabehli maratón. Oni sa pritom v niektorých ohľadoch ešte ani nenaučili chodiť.