Husková o príbehu našej hymny Nie je socialistická, je hymnou vzdoru. Rózsove slová sa nezakladajú na pravde

„V marci bola jedinečná príležitosť priniesť nový pohľad na hudobnú úpravu hymny – 180. výročie vzniku piesne Nad Tatrou sa blýska. Ministerstvo kultúry si ho asi nevšimlo,“ hovorí Gabriela Husková.

Od roku 1983 šestnásť rokov pracovala v hlavnej redakcii hudobného vysielania Slovenského rozhlasu. Riadila výrobu v oblasti hudobnej produkcie. Po roku 1993 niekoľko rokov robila aj asistentku réžie v hudobnej redakcii Slovenskej televízie.

Produkovala niekoľko profilových CD platní popredných slovenských operných spevákov, neskôr pracovala ako manažérka v umeleckých agentúrach. Organizovala koncerty, hudobné festivaly a verejné podujatia, pôsobila aj v prevádzke opery SND.

V rokoch 2010 a 2011 bola členkou pracovnej skupiny ministerstva kultúry na financovanie kultúry a prípravu stratégie kultúry. Venovala sa témam ako status umelca alebo model financovania kultúry na Slovensku v porovnaní s modelmi uplatňovanými v zahraničí. V rokoch 2013 až 2016 pôsobila ako projektová manažérka SOZA.

Trápilo ju, ako vyzerá verejná diskusia o vzniku novej hudobnej úpravy slovenskej hymny z pera Oskara Rózsu. Napísala preto analytickú štúdiu o tom, ako vznikali predošlé hudobné verzie hymny a aké problémy môže aktuálne dianie okolo tohto štátneho symbolu priniesť.

Svoju štúdiu zaslala všetkým poslancom a na vedomie aj trom najvyšším ústavným činiteľom, členom vlády, kultúrnym inštitúciám, Slovenskej akadémii vied, katedrám muzikológie aj organizáciám kolektívnej správy práv.

Porozprávala nám o tom, ako rýchlo a pritom s veľkým expertným nasadením vznikla súčasná úprava našej hymny, či o rizikách, ktoré môže Rózsova verzia priniesť. Hovorili sme spolu aj o tom, ako odlišne vyzerala diskusia o hudobnej úprave hymny v Česku.

Čo vám najviac prekáža na procese vzniku novej hudobnej verzie hymny?

Rada by som najskôr ozrejmila dôvody, ktoré ma viedli k rozhodnutiu napísať text o vzniku a procese schvaľovania slovenskej štátnej hymny. Motivovala ma atmosféra, ktorá v spoločnosti vznikla po tom, ako vysvitlo, že došlo k nahrávaniu slovenskej štátnej hymny v novej hudobnej úprave. 

Ak totiž hovoríme o slovenskej hymne ako o štátnom symbole, aj verejná diskusia by mala tomu zodpovedať. Debata o slovenskej hymne si z môjho pohľadu vyžaduje vyššiu mieru poznania.

Čo ste z verejnej diskusie vypozorovali?

Sledovala som verejnú diskusiu najmä na sociálnych sieťach, do ktorej sa zapojili aj bývalí politici či poradcovia politikov, ktorí obhajovali zámer ministerstva kultúry, pričom podsúvali verejnosti „overené informácie“. Mnohí sa vyjadrovali k téme bez toho, aby si ozrejmili základné fakty.

Témou verejného diskurzu bola osoba Oskara Rózsu, na akých platformách sa prezentuje, aká bola jeho osobná minulosť, či je alebo nie je dobrý aranžér, prípadne aká je výška jeho honoráru a či je vhodné investovať nemalé finančné prostriedky do nového aranžmánu a novej nahrávky slovenskej štátnej hymny v čase, keď nás čaká konsolidácia verejných financií a slovenská kultúra zažíva ťažké obdobie.

To sú legitímne otázky, vo vzťahu k novej hudobnej úprave hymny ako štátneho symbolu však nie sú tie najpodstatnejšie.

Čo teda je podstatné?

Podstatné je, či vôbec existuje dôvod, prečo realizovať novú hudobnú úpravu hymny a či je tento dôvod relevantný. Rovnako dôležité je, či v súčasnom období existuje vhodná príležitosť na zmenu znenia hymny. Samozrejme, dôležitý je aj proces, akým sa nová hudobná úprava realizuje a schvaľuje.

Ministerstvo kultúry dôvody na novú úpravu nevysvetlilo, nechávalo odpovedať Oskara Rózsu. Ten dôvody vysvetľoval na rôznych platformách a v rôznych rozhovoroch. Pozorne som ho počúvala a jeho vyjadrenia som vnímala tak, že by hudobnú úpravu hymny urobil inak, ako ju poznáme, a lepšie.

Zároveň o v súčasnosti používanej úprave hymny tvrdil skutočnosti, ktoré sa podľa môjho názoru nezakladajú na pravde. Keď som počúvala jeho rozhovory, mala som pocit, že hovorí o inej hymne, nie o tej, ktorá je doteraz používaná v hudobnej úprave Alexander Moyzes – Ladislav Burlas.

Gabriela Husková. Foto: TASR/Štefan Puškáš

Čo nepravdivé podľa vás hovoril?

Napríklad tvrdil, že v súčasnosti používaná úprava hymny vznikla surovým odstrihnutím slovenskej časti československej hymny, že je v tom istom rýchlom tempe, ako keď bola súčasťou tej československej, a že vtedy to malo opodstatnenie, pretože to tvorilo kontrast voči českej časti, ale teraz to už logiku nemá.

Súčasne povedal, že hymna je repetitívna, teda že sa prvá a druhá sloha hudobne len zopakuje. Opakovane hovoril o tom, že sa tam len dali opakovacie znamienka.

Takisto hovoril, že súčasný aranžmán má socialistický podtext, čo nemôže byť pravda, keďže ani jedna z oficiálne používaných hudobných úprav nevznikla za socializmu.

Keď to zopakoval vo viacerých rozhovoroch, povedala som si – veď to nie je pravda. Bola som totiž očitým svedkom toho, ako hudobná úprava Ladislava Burlasa vznikala, ako sa realizovala hudobná nahrávka, aj toho, ako bola na pôde parlamentu slovenská štátna hymna posudzovaná. Začala som si svoje názory overovať.

S údivom som vnímala vyjadrenia ministerstva kultúry a Oskara Rózsu, že hudobná úprava hymny nikdy v minulosti nebola predmetom súťaže.

Ako?

Našla som novinové články z roku 1992 aj publikácie, z ktorých sme vtedy čerpali informácie o vzniku a spôsobe prijímania československej štátnej hymny, ktorá pozostáva z dvoch hymien národných, vrátane životopisných kníh o hudobných skladateľoch, ktorí boli upravovateľmi hymny.

Navštívila som Hudobné múzeum, pretože som vedela, že súčasná úprava vznikala na základe skíc a harmonizácie od Alexandra Moyzesa, s ktorou sa v roku 1934 uchádzal v súťaži na jednotnú harmonizáciu československej hymny pre zmiešaný zbor, a chcela som si to overiť.

Čo to bolo za súťaž?

Vyhlásilo ju vtedajšie ministerstvo školstva a národnej osvety, bolo tam zaslaných 230 návrhov, 24 prešlo do užšieho výberu. Moyzes sa umiestnil na treťom mieste, prví dvaja boli českí autori.

Prečo súťaž vlastne vyhlásili?

Keby sme nazreli do historických prameňov z obdobia od vzniku prvej ČSR po rok 1934, našli by sme viacero výnosov, vyhlášok a usmernení jednotlivých ministerstiev (obrany, vnútra, školstva a národnej osvety), ktoré sa vzťahovali na to, ako a kde sa má hymna hrať a spievať, pri akých príležitostiach. Sú tam aj usmernenia pre školy.

Nejednotnosť spôsobu interpretácie hymny napriek týmto usmerneniam pretrvávala, bola potrebná jednotná harmonizácia, preto vypísali konkurz.

Predchádzali tomu rokovania, na poradu v júni 1934 bol na ministerstvo v Prahe prizvaný aj Alexander Moyzes, dokazuje to korešpondencia uložená v Hudobnom múzeu.

Vypísanie súťaže bolo publikované v dennej tlači aj vo vestníku ministerstva školstva a národnej osvety začiatkom októbra 1934. V marci 1935 bola vo vestníku zverejnená oficiálna harmonizácia hymny, ktorá sa mala používať pri oficiálnych príležitostiach, verejných aj školských podujatiach.

Keďže bolo potrebné urobiť úpravy aj pre ďalšie obsadenia, v rokoch 1936 a 1938 boli pred porotou predvedené inštrumentácie hymny pre rôzne obsadenia. Inštrumentáciu pre symfonický orchester priniesol Otakar Jeremiáš. V roku 1946 ju spolu s Václavom Trojanom upravili a táto hudobná úprava bola používaná až do konca roku 1992.

S údivom som preto vnímala vyjadrenia ministerstva kultúry a Oskara Rózsu, že hudobná úprava hymny nikdy v minulosti nebola predmetom súťaže či výberového konania. Pobavilo ma aj tvrdenie istej verejne činnej osoby, že vraj „inštrumentáciu slovenskej národnej hymny ako súčasti česko-slovenskej štátnej hymny vykonal hudobný skladateľ Alexander Moyzes“. Nie je to pravda.

Oficiálna harmonizácia štátnej hymny československej pre zmiešaný zbor, Vestník MŠaNO, roč. XVII (1935), zoš. 3, zdroj: Kunc, Jan: O oficielní úpravě státní hymny. Praha: Státní nakladatelství, 1936

Naspäť k tomu, prečo práve teraz vzniká nová hudobná verzia hymny. Prečo je to podľa vás dôležitá otázka?

Hudobné úpravy hymien sa zvyčajne robia pri významných príležitostiach, historických udalostiach či pri nejakom výročí, napríklad vzniku štátu alebo hymny. Napríklad súťaž na harmonizáciu štátnej hymny z roku 1934 vypísali pri príležitosti stého výročia vzniku piesne Kde domov můj?

V Česku robili nové nahrávky českej hymny pri príležitosti deväťdesiateho výročia vzniku Československa, ďalší návrh na úpravu prišiel v roku 2018, čiže pri storočnici ČSR.

Výročia sú dôležité, hovoria o istej epoche, ide o príležitosť priniesť nový pohľad aj na hudobnú úpravu hymny.

Myslíte to tak, že je to dôstojnejšie vo vzťahu k hymne?

V marci tohto roka bola na to jedinečná príležitosť – 180. výročie vzniku piesne Nad Tatrou sa blýska. Ministerstvo kultúry v gescii Slovenskej národnej strany si toto výročie asi nevšimlo, pretože ho nepripomenulo ani tlačovou správou.

Pre mňa osobne je ťažké uveriť, že tomuto ministerstvu naozaj záleží na našej národnej identite, hodnotách, kultúrnom dedičstve, o ktoré sa vo svojom vyhlásení k novej úprave slovenskej štátnej hymny odvoláva. Kroky ministerstva podľa môjho názoru s týmto vyhlásením nekorešpondujú.

Otázka „prečo teraz?“ teda zostáva nezodpovedaná.

Oskar Rózsa tvrdí, že prvýkrát kontaktoval ministerstvo už v roku 2011, ale bez úspechu. Skúsil to znovu a súčasnému vedeniu ministerstva ponúkol demonahrávku, ktorá u nich vzbudila záujem. Pánovi Rózsovi nemožno vyčítať jeho snahu, avšak štátne orgány mali podľa môjho názoru k tejto iniciatíve pristúpiť s väčšou odbornou starostlivosťou.

V jednom rozhovore pán Rózsa reagoval na otázku týkajúcu sa výberového konania protiotázkou, či Ján Levoslav Bella alebo Mikuláš Schneider-Trnavský niekedy prešli nejakým konkurzom, keďže aj oni boli upravovatelia hymny.

Naši otcovia štátnosti si v roku 1992 možno neuvedomili, že štátne orgány pri vzniku ústavy nenačrtli proces tvorby slovenskej štátnej hymny.

Ako keby si neuvedomil, že oni tú pieseň upravovali ešte pred vznikom Československa za Rakúsko-Uhorska. Nebol žiaden dôvod, aby prechádzali nejakým výberovým procesom.

Rovnako v roku 1918, keď vláda rozhodla, že hymna Československa bude pozostávať z dvoch národných hymien, ani neskôr, keď bola v roku 1920 prijatá ústava, nebol dôvod na vypísanie súťaže. Vláda vychádzala z toho, že hymnu nie je potrebné ustanoviť zákonom, pretože piesne Kde domov můj? a Nad Tatrou sa blýska si za svoje hymny zvolil samotný ľud.

História preukázala, že interpretácia hymny nebola rovnaká, preto vznikla potreba súťaže na jednotnú harmonizáciu v roku 1934.

Ak hovoríme o hymnickej piesni Nad Tatrou sa blýska, ako pieseň je možné ju umelecky voľne upravovať na rôzne príležitosti. Druhá vec je, kedy ju už vnímame ako štátnu hymnu v role štátneho symbolu.

V tomto prípade by malo byť jej jednotné znenie vychádzajúce z harmonizácie a ďalších kompozičných prvkov nadväzujúcich na kultúrne dedičstvo chránené, aby sme vedeli – áno, toto je úprava, ktorá sa používa pri štátnych príležitostiach, pri ceremóniách, používajú ju inštitúcie, úrady a školy, ktorým to zákon ukladá.

Z tohto dôvodu som poslala podnet aj poslancom parlamentu, aby som dala do ich pozornosti historické skutočnosti a súvislosti, ktoré predchádzali vzniku slovenskej štátnej hymny.

Aký bol príbeh vzniku súčasnej hudobnej úpravy hymny?

Treba sa vrátiť do septembra 1992, keď bola prijatá ústava Slovenskej republiky. V nej bolo ukotvené, že slovenská hymna bude mať dve slohy. Slovenská časť československej hymny mala len jednu slohu, takže bolo treba mať k dispozícii nahrávku s dvoma slohami.

Zo zákona ju musel vysielať Slovenský rozhlas a Slovenská televízia, čiže iniciatíva vyšla od nich, pretože oni túto nahrávku potrebovali.

Naši otcovia štátnosti si v deväťdesiatom druhom roku možno neuvedomili, že štátne orgány pri vzniku ústavy nenačrtli proces tvorby slovenskej štátnej hymny, respektíve jej hudobnej úpravy. Nepovedali, že bude výberové konanie, neoslovili akadémiu vied alebo národné múzeum. 

Mám pocit, že zabudli, že aj hymna je štátny symbol. Riešili len tie viditeľné – vlajku, štátny znak, neskôr štandardu prezidenta a podobne. Na hudobnú úpravu hymny nik nemyslel.

Stanislav Bartovič, hudobný dramaturg Slovenskej televízie a notopisec. Zdroj: súkromný archív S. Bartoviča

Nakoniec však vznikla. Kto za tým bol?

Hudobný dramaturg v Slovenskej televízii Stanislav Bartovič dostal za úlohu pripraviť dramaturgiu prvého dňa samostatnej Slovenskej republiky, ktorý sa mal začínať hymnou. Uvedomil si však, že žiadna vhodná nahrávka neexistovala.

Bartovič bol aj notografom, spracovával rukopisy hudobných skladateľov do notovej sadzby. Usúdil, že by bolo príhodné, aby slovenská hymna ako jeden z prvkov štátnosti vznikajúcej republiky bola v úprave niektorého z popredných slovenských skladateľov alebo zo zakladateľov slovenskej hudobnej tvorby.

Ladislav Burlas vytvoril novú úpravu hymny za dva-tri dni začiatkom decembra 1992.

Skontaktoval riaditeľa hudobného ústavu SAV Oskára Elscheka, veľmi nápomocný bol aj muzikológ Ladislav Kačic. Spoločne skúmali depozity Eugena Suchoňa, Jána Cikkera, Matice Slovenskej, Hudobného múzea, archívy. Súčasne dohľadávali pramene, ako boli verzie hymny historicky prijímané. Aby nová hudobná úprava hymny nejako súvisela s doterajšou historickou kontinuitou a nešlo len o rozhodnutie jednotlivca.

Bola aj koprodukčná porada s Hanušom Domanským ako vedúcim redakcie symfonickej a komornej hudby Slovenského rozhlasu. Vedenie televízie sa dohodlo s rozhlasom, že do nahrávky novej úpravy hymny pôjdu spoločne.

Pri tomto procese veľmi pomohol profesor Miloš Jurkovič, ktorý bol zaťom Alexandra Moyzesa. On našiel spomínanú Moyzesovu skicu s jeho harmonizáciou hymny.

Ústavu prijal parlament v septembri 1992, nový štát vznikol prvého januára 1993. Kedy stihla vzniknúť nová verzia hymny?

Spomínaný výskum prebiehal na jeseň 1992. Začiatkom decembra prijal profesor Ladislav Burlas úlohu, že hymnu dokomponuje na základe harmonizácie hymny pre miešaný zbor a ďalších skíc Alexandra Moyzesa, keďže bol jeho žiakom. Oslovený bol aj Ivan Hrušovský, ale ten to pre krátkosť termínu odmietol.

Burlas súhlasil. Bol aj muzikológom, skúmal hudobnú históriu Slovenska a napísal knihu o diele Jána Levoslava Bellu, ktorý bol navyše prvým upravovateľom hymnickej piesne Nad Tatrou sa blýska. Bola v tom kontinuita, príbeh aj odkaz na kultúrne dedičstvo zakladateľov slovenskej hudobnej tvorby. Aj to bol dôvod, prečo hudobnú úpravu hymny robil on.

Novú úpravu hymny vytvoril za dva-tri dni začiatkom decembra 1992.

Takže keby v STV nerobil Stanislav Bartovič a Ladislav Burlas nebol pripravený a ochotný pracovať extrémne rýchlo, nemohla by na Nový rok 1993 hrať z rádia a televízie slovenská hymna?

Áno. Burlas to neskôr charakterizoval slovami: „Bola to šťastná chvíľa.“

Ukázalo sa však, že s iniciatívou prišlo aj hudobné vydavateľstvo Opus. Tiež si všimli, že máme v ústave tie dve slohy hymny. Zobrali slovenskú časť československej štátnej hymny v tom tempe, ako sa vtedy hrala, a – ako by povedal Oskar Rózsa – odstrihli ju od českej hymny a urobili na druhú slohu repetíciu hudobnej úpravy.

V tejto úprave hymnu nahrala Slovenská filharmónia a Slovenský filharmonický zbor. Stihli ju aj vydať na nosičoch, mali vytlačené cédečká.

Štátna hymna SR, partitúra pre symfonický orchester, úprava: Alexander Moyzes, Ladislav Burlas, 10. 12. 1992. Zdroj: Scriptorium Musicum, Bratislava

Čo sa dialo potom?

Bolo potrebné rozhodnúť o tom, ktorá z týchto úprav bude platiť. Preto 17. decembra 1992 zasadal parlamentný výbor pre vzdelanie, školstvo a kultúru, na ktorom sa obe hudobné úpravy prezentovali. V podstate išlo o súťaž dvoch hudobných úprav na pôde Národnej rady.

„Moyzesovsko-burlasovskú“ úpravu hymny prezentoval Stanislav Bartovič a Hanuš Domanský. Bola som pri tom aj ja, pretože som organizačne zabezpečovala nahrávanie aj prezentáciu hymny. Na výbore boli aj zástupcovia Opusu, muzikológovia aj riaditeľka Slovenskej filharmónie Alžbeta Rajterová.

Okrem členov výboru tam boli prítomní aj ďalší poslanci, napríklad vtedajší predseda parlamentu Ivan Gašparovič či František Mikloško.

Denník Pravda vtedy vydal článok s titulkom Hymna ako kšeft.

Prečo?

Najprv sa hovorilo o ekonomických aspektoch. Opus argumentoval – my už sme to vydali na CD, máme náklady. Predpokladali, že hymna sa bude dobre predávať, pretože ju potrebovali ministerstvá, zastupiteľské úrady, obce, mestá, školy, športové zväzy.

Potom sa však diskutovalo aj o umeleckých dôvodoch. Zavážilo najmä to, že druhá sloha je v Burlasovej úprave harmonicky odlišná, má pomalšie, majestátnejšie tempo, a taktiež skutočnosť, že vychádza z harmonizácie Alexandra Moyzesa, zakladateľa slovenskej hudobnej tvorby.

Dirigent Ondrej Lenárd, Ladislav Burlas aj hudobný režisér Leoš Komárek kládli veľký dôraz práve na to, aby bolo tempo pomalšie, aby našli balans medzi majestátnym výrazom a desiatky rokov zaužívanou ako keby pochodovou verziou slovenskej hymny, keď bola súčasťou československej hymny.

Čo sa týka výrazu hymny – je potrebné si uvedomiť, že naša hymna je hymnou vzdoru.

Historicky bola symbolom nielen odchodu študentov z bratislavského lýcea do Levoče, spievala sa aj ako hymna odporu proti maďarizácii, aj v zákopoch prvej a druhej svetovej vojny. O to ťažšie sa mi počúvali slová Oskara Rózsu, že moyzesovsko-burlasovská úprava hymny je socialistická.

Tempo tejto verzie je o poznanie pomalšie ako v prípade československej hymny. Druhá sloha je harmonicky odlišne spracovaná a vznikla v roku 1992.

V texte o vzniku a procese schvaľovania slovenskej štátnej hymny to dokazujem faktmi, kedy boli jednotlivé úpravy napísané. Ani jedna z nich nevznikla za socializmu. Rovnako uvádzam ukážky československej a slovenskej hymny a porovnávam ich tempá.

Ak odhliadneme od spoločenskej situácie, za akej vzniká nová hudobná úprava hymny, prijali by sme skutočnosť, že nová hudobná úprava hymny je tu, a pozreli by sme sa na to z praktického hľadiska, tak je legitímne od štátnych orgánov očakávať prijatie rozhodnutia o tom, aké úpravy hymny sa budú používať v praxi pri jednotlivých príležitostiach.

Prečo je to dôležité?

V súčasnosti neexistuje predpis, ktorý by určoval, v akej hudobnej úprave sa má hymna hrať, spievať alebo inak používať. V zákone o štátnych symboloch je uvedené, že „text štátnej hymny a jej notový záznam tvoria prílohu č. 5 tohto zákona“. V prílohe je jednoduchý notový zápis piesne Nad Tatrou sa blýska s tempovým označením 88 bpm. V novej úprave Oskara Rózsu bude pravdepodobne pomalšia.

Keď bude chcieť napríklad filharmónia v Košiciach na slávnostnom koncerte prvého januára hrať hymnu, podľa akej úpravy ju má hrať?

Súčasne stále platí uznesenie parlamentného výboru pre vzdelanie, vedu a kultúru č. 99 z roku 1992, v ktorom sa odporúča, že „základom pre štátnu hymnu Slovenskej republiky je verzia Alexandra Moyzesa v úprave Ladislava Burlasa“.

Z verejných vyhlásení pána Rózsu vyplýva, že k hymne pridal introdukciu na uvedenie nástupného tónu pre orientáciu v tónine. V notovom zápise v prílohe zákona nič také nie je, navyše je tam rýchlejšie tempo, než akým sa hrá v súčasnosti používaná úprava aj nová verzia pána Rózsu. Takže vzniká otázka, či je nová hudobná úprava v súlade so zákonom.

Ako už sme hovorili, je potrebné rozlišovať medzi umeleckou úpravou piesne Nad Tatrou sa blýska a štátnou hymnou – keď sa už úprava, harmonizácia a jej notový zápis vzťahujú na štátny symbol, keď sa pieseň stáva štátnou hymnou. Takzvanú oficiálnu hudobnú úpravu je podľa mňa potrebné zadefinovať a dbať na to, aby bola používaná pri oficiálnych štátnych podujatiach.

Aké praktické problémy podľa vás ešte môžu s novou verziu hymny prísť?

Ako sme sa z médií dozvedeli, pán Rózsa pripravil aj rôzne iné úpravy hymny. Asi by bolo dobré, aby niekto rozhodol, kedy sa ktorá úprava bude používať.

Pripravil napríklad aj úpravu pre deti alebo matky s deťmi. V zákone máme napísané, že hymna sa má spievať na začiatku školského roku. Budú mať školy povinnosť púšťať len Rózsovu úpravu s deťmi alebo si budú môcť vybrať medzi moyzesovsko-burlasovskou a rózsovskou verziou?

Okrem toho, hymna sa najčastejšie používa v úprave pre dychové nástroje pri ceremoniálnych príležitostiach, pretože je interpretovaná Hudbou Ministerstva vnútra SR alebo Vojenskou hudbou Ozbrojených síl SR. Pán Rózsa takúto verziu zrejme nepripravil, aspoň o tom nemáme vedomosť.

Ďalej, umelecké inštitúcie, usporiadatelia verejných podujatí a podobne majú povinnosť uvádzať hymnu pri štátnych sviatkoch alebo významných dňoch.

Otázka znie, kde zoberú notový materiál na verejné predvedenie naživo. Pretože podľa zmluvy medzi Rózsovou firmou orchestral, s. r. o., a ministerstvom kultúry je napísané, že zhotoviteľ, orchestral, s. r. o., odovzdá ministerstvu kultúry dielo v podobe nahrávky a partitúry, ale o partoch, čiže notových zápisoch pre jednotlivé nástroje, reč nie je.

Keď bude chcieť napríklad filharmónia v Košiciach na slávnostnom koncerte prvého januára hrať hymnu, podľa akej úpravy ju má hrať? Z akých notových materiálov? Bude ju hrať v plnom obsadení, ako ju pán Rózsa podľa jeho vlastných slov napísal, teda pre symfonický orchester, zbor, dva detské zbory, šesť fujár a organ? Bude to vôbec možné v tomto veľkom obsadení uviesť naživo?

Ďalej, základné umelecké školy používajú moyzesovsko-burlasovskú verziu v úprave pre klavír a spev. Nie je v nej introdukcia na uvedenie nástupného tónu. Keď teda máme mať novú úpravu s nástupným tónom, asi by sme ju mali takto učiť aj deti. Má Hudobný fond stiahnuť pôvodnú úpravu z obehu?

Ďalšia otázka je, či táto úprava bude oficiálna, či je to oficiálny projekt, tak ako tvrdí ministerstvo, alebo či sa bude hymna hrávať v rôznych verziách, ako to tvrdí pán poslanec Roman Michelko.

Legitímna otázka je i to, či aj ostatní autori, ktorí si povedia, že by to urobili ešte lepšie ako Oskar Rózsa, dostanú takú istú príležitosť a rovnaké podmienky ako pán Rózsa. Vytvoril sa totiž precedens.

Bojíte sa, že pre toto všetko a aj pre slová Oskara Rózsu o tom, že jeho úprava nie je pre všetkých, bude hymna ľudí skôr rozdeľovať?

Slová Oskara Rózsu je pre mňa ťažké komentovať, pretože jeho vyjadrenia sú rozporuplné. Potešilo ma, že sa za svoje nevhodné vyjadrenia neskôr ospravedlnil, a o to viac zarmútilo, keď vyšlo najavo, že zmierenie nemyslel úprimne.

Myslím si, že nebol pripravený na taký tlak verejnosti a hymnu upravoval v dobrej viere, dal do toho zo seba všetko. Trošičku možno podcenil alebo nedomyslel spôsob, akým by mali štátne orgány k novej hudobnej úprave hymny pristupovať.

Sám hovorí, že hymna je delikátna vec, že štáty k úprave hymny pristupujú po desaťročiach. Ak to platí, tak aj spôsob vzniku novej úpravy by mal tomu zodpovedať.

Keď som robila výskum a získavala som pramene na svoj článok, zistila som veľmi smutnú vec, že my vlastne nemáme žiadnu publikáciu o hymne z hľadiska doterajšej histórie jej hudobných úprav.

O texte je toho popísané veľa, ale nenašla som žiadny muzikologický rozbor harmonizácie Bellu, Schneidera-Trnavského, Moyzesa, Burlasa. Koniec koncov, vznikli aj iné úpravy, napríklad od Bystríka Režuchu. Zaujímavé by bolo poznať aj hudobné úpravy, ktoré boli vyhodnocované v rámci súťaže v roku 1934.

Slovenská republika financuje akadémiu vied, tá má historický ústav, ústav hudobnej vedy, sociologický ústav, máme tu katedry muzikológie. Sú tam vedci, ktorí majú pramene. Od týchto inštitúcií by som čakala istú iniciatívu a to, že verejne vyjadria svoj názor. Alebo že sa ozve nejaký hudobný skladateľ alebo organizácie, ktoré zastupujú skladateľov, ako to bolo v minulosti.

Harmonizácia piesne Nad Tatrou sa blýska od J. L. Bellu pod titulom Už Slovensko vstáva z roku 1864. Zdroj: SNM – Hudobné múzeum, Príbeh našej hymny

Ako to vyzerá napríklad v Česku?

Keď som skúmala, ako pristupovali k úprave štátnej hymny v Českej republike, pociťovala som obdiv a smútok zároveň.

Bolo mi veľmi ľúto, keď som videla, ako krásne sa tá téma dala spracovať, ako ju mohla využiť aj pani ministerka Šimkovičová, nominantka Slovenskej národnej strany, ktorá vo svojich vyhláseniach tvrdí, ako jej záleží na našej histórii a národnej identite Slovákov. Bohužiaľ, podľa môjho názoru sa jej nepodarilo tú tému uchopiť dôstojne a pracovať s ňou tak, aby nás téma úpravy národnej hymny nerozdeľovala, ale spájala.

V Česku pri deväťdesiatom výročí vzniku ČSR v roku 2008 vznikli nové nahrávky českej hymny. Realizoval to Český rozhlas, interpreti boli orchester a zbor Národného divadla pod vedením svetoznámeho dirigenta sira Jiřího Bělohlávka.

Zaujímavý bol podnet, pre ktorý to vzniklo. Rok predtým úrad vlády robil výstavu k štátnym symbolom, každý symbol chceli nejako zhmotniť. Ťažko zhmotniť hymnu, takže chceli dať do publikácie cédečko. Zistili, že ho nemajú. Tak sa rozhodli ho nahrať. Idea vznikla v roku 2007, mali rok na to, aby to pripravili.

Urobili historický výskum, zapojili Národné múzeum, ktoré pripravilo publikáciu o hymne, jej histórii. K tomu cédéčko s rôznymi verziami hymny – od hracieho stroja značky Symfonion až po nové nahrávky s novou technológiou. Prezentovali to v panteóne Národného múzea pri príležitosti sviatku vzniku republiky. V priamom prenose to vysielal Český rozhlas.

Vnímate ten rozdiel? Česi majú jeden nádherný reprezentatívny materiál, má to úroveň. Takto sa prezentuje hymna, takto sa dostáva medzi ľudí, takto sa vzbudzuje úcta k štátnemu symbolu.

To nebola jediná verejná diskusia o hymne v Česku, však?

O desať rokov neskôr Olympijský výbor Českej republiky inicioval novú hudobnú úpravu a verejnú debatu o tom, že česká hymna je krátka, pretože odstrihnutím slovenskej časti sa jej ubralo na dĺžke, má tuším 45 sekúnd.

Olympijskému výboru by vyhovovala 80-sekundová, pretože športovci vraj krátko stoja na stupni víťazov. Súčasne si želali, aby hymna znela majestátnejšie a aby mala dve slohy, pretože odpoveď na to, kde je ten domov, je až v druhej slohe.

Úpravu na žiadosť olympijského výboru robil hudobný skladateľ Miloš Bok. Urobili nahrávky s Orchestrom hlavného mesta Praha FOK, oslovili Český rozhlas, aby na jeho pôde urobili tlačovku, kde nahrávky prezentovali, a vyvolali verejnú debatu. Zaujímavé je, že predseda olympijského výboru chcel, aby sa k tomu v prvom rade vyjadrovali odborníci, nie politici.

Rozhlasová stanica Vltava celý deň vysielala diskusiu na tému hymna. Muzikológovia hovorili o starých verziách, aké boli, aká bola história ich vzniku, v priebehu vysielania mohli ľudia hlasovať, či sa im nová verzia hymny páči. Bola aj odborná konferencia.

Vidím diskontinuitu a svojvôľu ministerstva kultúry vo vzťahu k dôvodu zmeny hudobnej úpravy hymny – štátneho symbolu Slovenskej republiky.

Minister kultúry zvolal aj grémium, ktoré o hymne diskutovalo a rozhodlo, že štátna hymna Českej republiky ostane pre oficiálne a ceremoniálne záležitosti v pôvodnej úprave.

Ani česká verejnosť novú úpravu neprijala. Koniec koncov, keď si ju vypočujete, pochopíte, že to asi nebude hymna vhodná na ceremoniálne účely.

V týchto skutočnostiach je zrejmý citeľný rozdiel oproti našej verejnej debate o novej hudobnej verzii hymny.

Ako by teda podľa vás mala vyzerať diskusia o novej hudobnej úprave hymny?

Samozrejme, verejná diskusia o hymne je legitímna. Otázka je, s akou odbornou starostlivosťou k nej pristupujú štátne orgány.

Zastávam názor, že rozhodnutiu o novej hudobnej úprave mala predchádzať odborná diskusia, výskum, zvolanie grémia odborníkov – historikov, muzikológov, sociológov –, ktorí by vo veci jej novej úpravy odporučili nejaký postup.

Mohli sa urobiť nové nahrávky v súčasnej hudobnej úprave, v inej interpretácii, možno aj s iným tempom. Hymnu by opäť mohol dirigovať majster Ondrej Lenárd, pretože dnes by ju už možno interpretoval inak. Alebo Juraj Valčuha, v zahraničí uznávaný slovenský dirigent.

Čiže tá istá úprava, len iná interpretácia a technicky lepšia nahrávka. To by bol jeden prístup.

Druhý prístup by bol urobiť novú inštrumentáciu na základe harmonizácie Alexandra Moyzesa alebo ešte staršej od Jána Levoslava Bellu, ktorý bol úplne prvým upravovateľom slovenskej hymny a harmonizáciu robil dvakrát. Zúčastnil sa aj na spomínanej súťaži v roku 1934. To bolo jeho posledné dielo, ktoré vo svojom živote urobil, sedemdesiat rokov po svojej prvej harmonizácii.

Čiže ak by sme išli ešte hlbšie ku koreňom, mohli si odborníci pokojne povedať, poďme na tú Bellovu verziu. Porozprávajme sa o tom, či by to nebol ešte lepší odkaz na našu hudobnú históriu.

Alebo by sa dalo urobiť anonymné výberové konanie, príklady sú v uvedenom roku 1934. V Hudobnom múzeu sú zápisy, ako vtedy konkurz prebiehal, dali sa dohľadať.

Pri príležitosti 180. výročia vzniku piesne Nad Tatrou sa blýska sa mohla urobiť aj výstava hudobných návrhov, ktoré v súťaži v roku 1934 prešli do užšieho výberu. Iste by to bolo napríklad pre študentov kompozície aj muzikológie zaujímavé.

Ministerstvo kultúry mohlo zorganizovať muzikologickú konferenciu, vydať publikácie a tak ďalej. Tému mohlo vyhlásiť aj ako prioritu pre Fond na podporu umenia.

Buď by bolo zadanie na novú úpravu hymny na báze historickej harmonizácie, alebo na vytvorenie úplne novej úpravy bez súvislosti s umeleckým odkazom na zakladateľov slovenskej hudobnej tvorby.

To sa v podstate deje teraz. A v tom vidím diskontinuitu a svojvôľu ministerstva kultúry vo vzťahu k dôvodu zmeny hudobnej úpravy hymny – štátneho symbolu Slovenskej republiky.

Štúdia o úpravách slovenskej hymnyNad hymnou sa blýska

Gabriela Husková