Detský zubár Chodia sem už dvojročné deti bez predných zubov. Čakal by som, že rodičov budú motivovať financie, ale ani to neplatí

Už v prvých rokoch štúdia vedel, že sa chce venovať detským pacientom. „Aj keď ma bavilo robiť protézy, skoro som si uvedomil, že to je vlastne taká koncová stomatológia. Chcel som byť na opačnom brehu a robiť všetko pre to, aby ľudia protézy nepotrebovali,“ hovorí v rozhovore pre Postoj detský zubár Adam Mikuš. Aj keď zubári, ktorých lákala práca s deťmi, boli podľa neho dlho ojedinelým úkazom, dnes toto zameranie dáva zmysel čoraz viac lekárom.

Verí tomu, že dôsledným čistením a správnou výživou sa dá prežiť život so zdravými zubami. Podľa epidemiologických štúdií sa to však Slovákom nedarí, tvrdí zubár Mikuš. „V indexe, kde sa berie do úvahy množstvo kazov a extrakcií, sme na chvoste EÚ,“ zdôraznil.

Dodáva, že v ambulancii stretáva už aj dvojročné deti s „rozpustenými“ prednými zubami. „Niekedy by ste čakali, že rodičov budú motivovať financie. Zaplatia nemálo peňazí za opravu mliečnych zubov, a tak čakáte, že o dospelé už budú viac dbať, ale nie je to tak. Myslel som si, že moji pacienti nebudú mať pokazené dospelé zuby, a bohužiaľ sa to nedeje. Lebo to nie je v mojich rukách,“ povedal zubár.

K nelichotivému stavu chrupu detí podľa neho prispieva všadeprítomný cukor. „My sme v škole pili čistú vodu, všetci sme oslintávali vodovodný kohútik v triede. Všetkých detí sa pýtame, čo pijú v škole ony a čo spolužiaci, a počúvame aj to, že druháci majú v škole fantu. Načo? Je to nebezpečný návyk,“ tvrdí zubár.

V rozhovore tiež hovorí, prečo nemá zmluvy so zdravotnými poisťovňami a že aj bez obvodu a reklamy získal za päť rokov 4700 pacientov.

Adam Mikuš sa podieľal na najväčšom skupinovom preventívnom programe zameranom na ústne zdravie detí Dentalarm, je členom výboru pre prevenciu v rámci Slovenskej komory zubných lekárov, o témach detského ústneho zdravia prednáša na kongresoch, vyučuje na Slovenskej zdravotníckej univerzite.

Zubné ošetrenie predstavuje dnes pre rodiny najmä na západe vysokú položku. Mnoho zubárov funguje momentálne tak, že nemajú zmluvy s poisťovňami a pacienti si všetky výkony hradia na priamu platbu. Sám ste jedným z nich. Prečo ste sa rozhodli nemať vôbec zmluvy s poisťovňami?

Už počas štúdia som vedel, že sa chcem venovať špecificky detským pacientom, a rozvíjal som sa v tom. Po škole som išiel pracovať do Hlohovca na súkromnú kliniku k doktorovi Andelovi, kde som mal možnosť špecializovať sa. Keď som v tom chcel pokračovať, nemal som veľmi inú možnosť ako súkromnú prax. Nikto by mi nedal obvod s 2000 deťmi, o ktoré sa budem starať.

Foto: Postoj/Adam Mikuš

Keby ste mali obvod, museli by ste sa v rámci neho starať o všetkých pacientov, ktorí by k vám spadali.

Áno, neexistujú detské obvody. Tak som si povedal, že si ten kmeň pacientov získam. A každého pacienta som si musel zaslúžiť svojím prístupom. Neplatili sme si žiadnu reklamu okrem troch statusov na sociálnej sieti a za päť rokov tu mám 4700 aktívnych kariet. Niektorí sem neprídu aj tri roky, teda nie všetci sem chodia každého pol roka na preventívku. Pracujú tu so mnou aj ďalšie dve kolegyne zubné lekárky a v priemere denne každý ošetríme desať až dvanásť detí.

Momentálne sme už na tom tak, že sem iní zubní lekári odosielajú pacientov ako k poslednej inštancii.

Myslíte z dôvodu komplikovanosti prípadov alebo pre zlú spoluprácou s deťmi, ktoré za vami pošlú?

Keď vedia lekári o ambulancii, ktorá dobrovoľne ošetruje deti a v ktorej vedia uhasiť požiar, odošlú ich tam. Nereferujú nám jednoduché veci. Ak príde pacient do špecializovanej detskej ambulancie, ide o zložitejšie prípady.

Viem o nejakých piatich ambulanciách v Bratislave podobných našej, ale žiadna nemá spoluúčasť poisťovní. Keď máte dieťa, ktoré má problémy so zubami, tak v Bratislave neexistuje detská zubná štátna klinika, resp. viem, že chodia lekári z Heydukovej na detské ORL na Kramáre a tam pomáhajú v rámci možností, väčšinou skôr extrakčne (vytiahnu problematické zuby, pozn. red.). Druhá vec je čakacia lehota. Košice sú na tom trochu lepšie. 

V zubných centrách sa niektorí lekári špecializujú na detských pacientov a niektoré majú zmluvy s poisťovňami, no napriek tomu sú tam vysoké doplatky. Rozdiel je možno v tom, že majú pacienti hradenú preventívnu prehliadku.

Môže byť. Sú veci, ktoré poisťovňa aj tak neuhradí, napríklad sedáciu pri ošetrení detí (sedatíva, ktoré sa podávajú niektorým deťom pri ošetrení, pozn. red.). Ale ako hovorím, najťažšie veci k nám posielajú aj také centrá, ktoré deklarujú, že majú detského zubného lekára.

Ja by som aj čakal, že pri takom kmeni pacientov, aký dnes už v našej ambulancii máme, príde za nami nejaká poisťovňa a ponúkne nám spoluprácu. No to sa nikdy nestalo.

Vy ste poisťovne nikdy nežiadali o zmluvy?

Keď som začínal, bol som tu sám. Potom som o pol roka prijal ďalšiu lekárku, stále sme niečo rozvíjali. Za päť rokov som tu mal šesť lekárov. Momentálne tu okrem mňa pracujú dve lekárky, ale už teraz viem, že minimálne jedna odíde, lebo sa bude sťahovať a pôjde na materskú. Nepodarilo sa mi doteraz stabilizovať stav tak, aby som mal jedného lekára, ktorý by tu bol celý čas so mnou. A to znamená, že stále niekoho zaúčam a rozvíjam veci. Takže zisťovať a riešiť systém práce na poisťovňu je niečo, na čo nemám kapacitu.

Navyše keď viem, že pečatenie vám poisťovne neuhradia, sedácie, ktorých tu robíme každý týždeň minimálne tri, štyri aj osem, by nezaplatili. Ošetrenie nervu na mliečnom zube tiež nie. Aj keď určite by pomohla väčšia dostupnosť na úrovni prevencie. Ale nemám pocit, že systém práce s poisťovňou je nastavený tak, že ste nadšený do toho ísť.

Aj to ukazuje, že je veľa rodičov, ktorí sa zmierili s vysokými doplatkami u zubára, a to už aj u detí, a keď chcú dobrú starostlivosť, ani nemajú veľmi na výber.

To je pravda, ale na druhej strane viem, že sú regióny, kde nájsť lekára s top špecializovanou starostlivosťou o dieťa je veľmi ťažké. Napríklad v okolí Žiliny je jedna veľká súkromná klinika, kde majú pedostomatologičku, ale aj to je súkromná prax. Okolo Banskej Bystrice je takisto problém nájsť odborníka. Dostupnosť sa však zvyšuje. Detské zubné lekárstvo začína dávať zmysel čoraz väčšiemu počtu absolventov.

Chápem, že ošetrenie zubov a vlastne aj návšteva zubnej ambulancie sú často vnímané ako niečo nepríjemné, drahé a otravné. Treba si však uvedomiť, že chod a vybavenie zubnej ambulancie sú diametrálne náročnejšie na financie ako napríklad prevádzka pediatrickej ambulancie plus zubní lekári vytvárajú niečo individualizované, na mieru a ručne a v podmienkach, ktoré nie sú jednoduché, čo sa logicky pretavuje do cenníka výkonov. Stále však platí, že prevencia je najlepšia, ale aj najlacnejšia liečba.

Detskí špecialisti nových pacientov už neprijímajúBude liečba pre deti nedostupná? Čoskoro to môže byť realita, varujú odborníci

Alena Potocká

Čo vás viedlo k rozhodnutiu špecializovať sa na detských pacientov?

Aj keď ma bavilo napríklad robiť protézy v rámci štúdia, skoro som si uvedomil, že to je vlastne taká koncová stomatológia. Keď zlyhá všetko ostatné, je super, že niekto vie urobiť protézu, ale ja som chcel byť na opačnom brehu a robiť všetko pre to, aby ľudia nepotrebovali protézy.

Ale nepáčilo sa mi, že som počas štúdia detského pacienta nevidel. Ani vyučujúci, ani my sme ich počas štúdia neošetrovali. V rámci diplomovky som robil dotazník medzi študentmi v Košiciach a v Bratislave, kde som sa pýtal, koľkí videli na fakulte ošetrovať dieťa, a výsledky neboli dobré, bolo to minimum.

Kedysi sme na spoločné zubné prehliadky chodili zo školy. Nemyslíte, že tento systém zabezpečil minimálne to, že všetky deti mali spravenú základnú preventívnu prehliadku?

Osobne si nemyslím, že to bolo veľmi dobré. Keď chcete dosiahnuť hocijakú zmenu, nielen v starostlivosti o zuby, musí byť do toho zapojený rodič. Starostlivosť, ktorá sa deje na základe odporúčania lekára, sa má diať doma.

Určite je ideálne podchytiť to v rodine, ale takto mali zabezpečenú základnú prevenciu aj deti, ktorých rodičia by to inak neboli riešili.

Asi to malo zmysel na nejaký skupinový skríning. Ale ja nemám rád, keď sa robia veci polovičato. A keď sa má robiť niečo poriadne, má tam byť rodič. Aj pre psychológiu toho dieťaťa. Zo školských čias si pamätám spoločné návštevy zubára. Niektorí spolužiaci mali veľký stres, že sú tam sami, a nevedeli, čo sa bude diať, keď niekomu nájdu kaz. Popritom sme počuli zvuky takej starej turbínovej vŕtačky, aká sa dnes už ani nepoužíva. Jedna spolužiačka mala úplnú fóbiu ísť do ambulancie. Pani učiteľky sa snažili o podporu, ale pre dieťa je to veľký stres.

Stále ešte niekde fungujú zubné ambulancie v školách a deti tam chodia. My by sme však už nemali vyšetrovať deti, pokiaľ nie je prítomný zákonný zástupca.

Ak aj nemá dieťa so zubami problém, treba povedať, čo robiť, aby tie starosti nevznikli. Je to ako s logopédom. Keď príde na skríning do škôlky, nezabezpečí cvičenie, ktoré sa má robiť doma. Najlepšie je, keď je rodič angažovaný, a keď nie je, je ťažké to systémovo suplovať.

Starostlivosť o detské zuby sa oproti časom, keď sme my boli deti, značne posunula. Mnohí z generácie našich rodičov nechápu, že vynakladáme toľko energie a peňazí na starostlivosť a opravu mliečnych zubov.

Moja mamina pracovala ako detská sestra a boli momenty, keď nechápala, čo robím v práci. Každý jeden ľudský orgán však má svoj zmysel. Detské zuby sú v ústach do jedenástich-dvanástich rokov. To je veľmi dlhý čas. Keď sú pokazené, deti zažívajú problém.

Pred niekoľkými dňami ku mne prišla rodina z Banskej Bystrice so šesťročným chlapcom, ktorý má velikánske kazy. Dostali odporúčania, že treba zvážiť, či sa to bude ošetrovať so sedatívami alebo až v celkovej anestézii. Keď máte malé dieťa, ktoré má veľmi pokazené zuby, my ako remeselný odbor nevieme predpísať zubnú pastu, ktorá by to vyriešila, a riešenie nie je príjemné ani ľahké.

Nemohli sa pokazené zuby u tohto chlapca vytrhnúť?

No nie, lebo my potrebujeme zuby, aby sme jedli, a keď máte veľké diery, zle sa vám je. Okrem toho majú takéto deti reálne bolesti. Všetci sa bojíme, aby deti neopúchali. Keď je totiž zub mŕtvy, môže opuchnúť, hnis sa začne šíriť do mäkkých tkanív, dieťa s horným zapáleným zubom má opuchnuté oči, s dolným mu pripuchne líce. Keď organizmus zápal potlačí, vznikne hnisavé ložisko okolo mliečneho zuba.

Dnešné poznatky sú také, že deti nemajú mať v ústach nič, čo je hnisavé, čo je mŕtve, a také zuby treba vytiahnuť. Ale keď je stav natoľko žalostný, že štvor- či päťročné deti majú také stavy zubov, majú problémy s nočnou bolesťou. Tomu sa snažíme predísť, a preto ošetrujeme mliečne zuby, aby sa deti nedostali do takých veľkých problémov.

Keď je však situácia taká zlá ako u spomínaného chlapca, nie je lepšie dieťaťu vytrhnúť ako nechať mŕtvy zub?

Závisí to od toho, o aký zub ide. Každý zub má však v ústach nejaký význam, a keď zmizne, hrozí, že sa dospelé zuby poposúvajú, bude väčšia potreba strojčeka, aby sa zaradili. A ak ide o viac zubov, ako som spomínal, žiť s veľkými dierami nie je ideálne, ani čo sa týka jedenia.

A existuje v takom prípade aj iná možnosť ako zuby vytrhať?

Aj na mliečnych zuboch sa dá urobiť ošetrenie nervu, to je pre starších kolegov nonsens. Ale je to možné, aj keď technicky je to najťažší výkon. A jedna vec je, čo sme schopní urobiť s technickým vybavením, druhá, čo nám dieťa dovolí svojou spoluprácou.

Nedávno som stretla mamu, ktorej syn mal problém so zubami a opravili mu ich za 1300 eur v celkovej anestézii v jednom zubnom centre. Osobne sme v rodine takisto zažili situáciu, keď chceli syna uspať po tom, čo videli fotku, pričom napokon sa to podarilo inde bez problémov s obyčajnou anestéziou. Ako si pacient môže byť istý, či rozhodnutie lekára nie je ovplyvnené jeho komerčným záujmom?

Tak to máte vo všetkých oblastiach. Je to vec dôvery, zubár musí vedieť rodičovi vysvetliť, prečo sa rozhodol postupovať tak, ako sa rozhodol.

Lenže lekár väčšinou dokáže laikovi veci vysvetliť tak, že to znie dôveryhodne. Rodič to nevie odborne posúdiť, či vytrhnúť alebo zachraňovať, a ak zachraňovať, akým spôsobom to urobiť.

Lekár, ktorý má menej skúseností, nemusí poznať všetky možnosti, ktoré sa dajú urobiť. Preto v prípade ťažkých rozhodnutí, keď vám niekto povie, že vaše dieťa treba kvôli zubom uspať, išiel by som na dve rôzne miesta spýtať sa na názor.

Kolegovia, ktorí sa nevenujú toľko deťom, k nám posielajú na ošetrenie deti, ktoré sa podľa nich pri vedomí nedajú ošetriť. A to je rozdiel medzi špecialistom, ktorý sa venuje len deťom, a niekým, kto ma deti v obvode zastúpené v piatich percentách. Deje sa nám, že sa nám bez celkovej anestézie podarí spraviť aj ťažšie úkony u dieťaťa, ktoré je vyhlásené za nespolupracujúce.

Ale potom sú prípady ako rodina z Banskej Bystrice, ktorú som spomínal. Oznámili im, že dieťa musí byť ošetrené v celkovej anestézii, a keď som videl ten stav zubov, povedal som, že to vidím rovnako. Vytrhnúť šesťročnému dieťaťu štyri stoličky, ošetrovať zuby na úrovni nervu a vymodelovať mu to v ústach nanovo je strašne ťažké.

Takže niekedy je skutočne nevyhnutné uspať dieťa?

Ak sa majú zuby zachrániť, tak áno. Niekedy majú rodičia problém dieťaťu poctivo vyčistiť kefkou zuby dve minúty. A to sú jeho rodičia a sú v domácom prostredí. A teraz si vezmite, že ja som cudzí človek, sme v cudzom prostredí, na zube mu niečo vibruje, hučí to tu, je tu odsávačka, potrebujem tu nejaký pokoj, aby sme to spravili. Preto niektorí lekári celú tému mliečnych zubov úplne vytesnia.

Zubár Adam Mikuš pri ošetrovaní detského pacienta. Foto: Magdaléna Tomalová

Zažil som situáciu na ORL pohotovosti, kde som bol ako pacient v čakárni. Prišlo tam štvorročné dieťa s guľôčkou v uchu, ktorú mu nevedeli vybrať. Aj som im ponúkal pomoc, keďže denne riešim veľa vypätých situácií s deťmi, ale nemali o to záujem. Napokon rozhodli, že ho preto musia uspať, lebo logicky dieťa nemôže žiť s guľôčkou v uchu. Prečo potom pri mliečnych zuboch urobíme záver, že s mŕtvymi zubami môžu deti žiť niekoľko rokov? Moja snaha je, aby sme deti nemuseli ošetrovať ani so sedatívami. A preto sa snažím, aby sme urobili všetko pre to, aby sa deťom nekazili zuby na taký ťažký stav. Keď je kaz stabilizovaný a začne sa dobre čistiť, nebude sa šíriť.

Je lepšie podchycovať menšie veci a hygienou predchádzať starostiam, ktoré sú ťažké pre všetkých: pre personál, dieťa aj rodiča. Povzbudzujem preto všetkých rodičov, aby sa im podarilo vytvoriť doma pravidelné návyky poctivého čistenia zubov, nech dávajú pozor na výživu a pitný režim u detí, nech neodkladajú preventívne prehliadky a nech pamätajú na medzizubný priestor.

Ani ja si však nepamätám, že by mi rodičia boli čistili medzizubné priestory, to sa nedialo.

Celkovo o zubnú hygienu generácia našich rodičov veľmi nedbala.

Nemám obehané celé Slovensko, ale k nám chodia deti z rôznych regiónov a stav zubov stále nevyzerá dobre. Keď sa počas môjho štúdia robila epidemiologická štúdia, kazivosť u detí vyzerala na Slovensku hrozne. A to sa do štatistiky uvádzalo len to, či tam kaz je alebo nie, a neuvádzalo sa ani to, aký je veľký a či má dieťa bolesti. A nezisťovalo sa ani to, koľko detí na Slovensku má problém niečo ozaj dobre požuť.

Dokážeme fungovať s vyhnitými zubami, ale otázka je, či chcete fungovať obmedzene alebo naplno. A niekedy sa to dialo. Keď bol problematický zub, urobila sa maximálne diera do zuba alebo sa vytiahol. A zuby sa vyťahovali väčšinou starším deťom.

Podľa mňa tento prístup spôsobil to, že nemáme dospelú populáciu, ktorá by mala zuby vo veľmi dobrom stave. Keďže vyššie ročníky prešli prístupom, že na mliečne zuby netreba brať veľký ohľad, neosvietilo ich zrazu na prvom stupni, keď im narástli prvé trvalé stoličky, a nezačali makať, aby mali dospelé zuby v poriadku.

Zaujímalo by ma, koľko dospelých má v poriadku šestku, teda prvý dospelácky zub, ktorý sa prereže. Mnoho dospelých ju buď vôbec nemá, alebo tam má minimálne ošetrený nerv. Šestka rastie prvákom alebo predškolákom. A keď tam nie je v tom čase rodič, ktorý by dohliadol, aká je starostlivosť a výživa, tento zub sa začne kaziť v rámci prvého stupňa základnej školy. Keď sa to stane, radšej ošetríme hneď malý kaz, aby to nerástlo, a keď začnú čistiť, dá sa to zastaviť.

Skeptik by mohol povedať, že naši rodičia nám zuby ani medzizubné priestory nečistili, podaktorým nám už cumeľ dávali do medu, nezakazovali sladkosti a vy ani ja možno nemáme katastrofálne dospelácke zuby.

Jasné, môže sa to stať. Ale ja sa každý deň stretávam s deťmi, ktoré kazy majú a nie sú z toho šťastné. Lebo keď sa kaz v medzizubnom priestore zväčší a začne sa tam zachytávať jedlo, sú z toho deti nervózne a nejedia dobre. A potom to môže prerásť do bolesti, tá nejaké obdobie trvá, potom ten zub odumrie, potom sa stíši a deti majú v ústach len hnisavé ložiská, takzvané fistuly, a aj s tým sa dá žiť, ale nie je to dobré.

V jednom rozhovore ste povedali, že Slovensko je krajina s hnijúcimi zubami. Na základe čoho to hovoríte?

Existujú epidemiologické štúdie, ktoré robila profesorka Neda Markovská. V indexe, kde sa berie do úvahy množstvo kazov a extrakcií, sme na chvoste EÚ.

Máme tu deti, ktorým hnijú zuby, a prevencia nie je podchytená. Neberie sa to automaticky tak, že v momente, keď dieťaťu vyjde prvý zub, malo by hneď mať zubnú kefku, lebo áno, sú tu babky, tety, ktoré povedia: Čo ti šibe? Načo ideš takému bábätku čistiť zuby?

Takže z vášho pohľadu naozaj nie je prehnané čistiť už prvé zuby bábätkám?

Určite nie. My sme v kontakte s rôznymi typmi rodičov. A máme takých, ktorí chcú byť veľmi láskaví a nechcú spôsobiť deťom traumy. Všetci sa zhodneme, že dojčenie je super. Ale je bežný model, že niektoré mamy dojčia stále, pokojne do dvoch-troch rokov, a nebudú dieťaťu nasilu čistiť zuby, lebo pri malom dieťatku to nie je úplne ľahké, no potom tieto deti v dvoch rokoch prídu a predné zuby majú rozpustené. Videl som desiatky takýchto detí.

Keď sa zub rozpadne, baktérie prejdú do nervu a dieťa tam bude mať fistulu. Veľakrát je najlepšie, aby tam taký zub nebol, lebo je tam ložisko hnisu. Lenže vytiahnuť dvoj- či trojročnému dieťaťu vpredu „hniličku“, to nie je jednoduché, lebo tam je stále zvyškový koreň.

Nehovoriac, že bude do šiestich rokov fungovať bez predných zubov.

Jasné. Mal som chlapca, ktorý nemal ani štyri roky a mal vykazené zuby od štvorky po štvorku. U neho nebolo čo zachraňovať. Skončil na posledných stoličkách. Asi dva roky nemohol odhryznúť z jablka.

Čím to bolo spôsobené?

No nečistili.

Hovoríte, že zuby treba umývať už najmenším deťom. Čo je najlepší spôsob? Existujú rôzne náprstky, niekto odporúča vytierať ústa gázou…

Zub sa musí vyčistiť rovnako ako u dospelých. Povlak sa zo zuba nedá dať dole gázou, náprstkom ani gumenými násadkami pre malé deti. Musí to byť kefka s vláknom. Niekedy rodičom radím umývať malým deťom zuby mimo kúpeľne. Sám mám troch malých synov. Najmenší má jeden a pol roka a ten mi dá niekedy zabrať. Vezmem ho na gauč a pomáha aj manželka. Povzbudzujem rodičov, aby boli kreatívni a našli spôsob.

Keď umyjeme zub raz za deň, bude čistý. Aby povlak vyzrel na nebezpečnú hrúbku, potrebuje 24 hodín, dvojdňový povlak už začína robiť na zuboch zlobu, začína ho odvápňovať. Takže keď raz denne poctivo umyjeme zuby zo všetkých strán, tak to ročné dieťa môže byť aj celú noc dojčené a nič sa nestane. Mlieko zuby nepokazí. Problém je, keď to dieťa má celý deň prístup k potrave, lebo mlieko je potrava a na zuboch bude rásť vrstva baktérií, ktoré si zoberú z potravy cukor, a takéto zuby sa budú rozpadať. Zastabilizovať ich je veľmi náročné.

Treba si pritom uvedomiť, že cukor nie je len v sladkostiach. My si neuvedomujeme, koľko cukru je napríklad v takom kečupe, potom jedia deti nutelu, pijú jupíky. Treba pozerať, ako je v strave zastúpený celkovo. Synovi dávam vitamín C v roztokovej forme, ktorý má kyslejšie pH, a už to nám oslabuje sklovinu. Okrem toho je veľký rozdiel, akú má dieťa mikroflóru v ústach, aj to spôsobuje vyššiu kazivosť. Ale ešte som nevidel dieťa, ktorému by sa za pol roka pokazili zuby, keď rodič dá pozor, čo je, pije a či má čisté zuby.

Na to, aby zuby boli vyčistené dobre, musí rodič dohliadnuť. Dokedy by mal rodič kontrolovať umývanie zubov?

V akom veku necháte dieťa komplet umyť riad po obede? Taký hrniec má jednoduchší tvar ako jeho stolička, a predsa ho dieťa neumyje poctivo.

Keď vám na niečom záleží, nájdete spôsoby, aby ste dohliadli, ako si deti umývajú zuby. Poznám rodiny, kde dozerajú na to, ako majú deti urobené úlohy, ešte na druhom stupni, lebo im na tom záleží. Niektorí to celé nechajú na deti veľmi skoro a tie deti to nejako zvládnu, ale cítiť tam rozdiel.

Mám tu deti, ktoré majú dvanásť rokov, a viem, že ten chalan to nebude nejak prežívať, a rodič je z toho mrzutý, že nebude čistiť takému veľkému chalanovi zuby. Presne preto zuby na prehliadkach pravidelne fotím a nehovorím omáčky. Odfotím zub a ukážem – tuto pridaj, tuto to preskakuješ.

Aká kefka je najlepšia na dobré vyčistenie zubov?

Aby bol zub čistý, musí byť z neho mechanicky zotretý povlak. To sa nedá urobiť prstom, čo sme robili ako deti. Nejaký mentol bolo cítiť vďaka paste, ale zubom sme veľmi nepomohli.

Potom sa hovorilo, že povlak zotrie jablko. Nič také však neplatí. Jednoducho je potrebná kefka s mäkkými hustými rovno zastrihnutými vláknami a s čo najmenšou hlavičkou, lebo u detí s malými ústami sa veľkou kefkou ťažko dostanete dozadu. Sú deti, ktoré majú silné líca, veľký jazyk. Takže čím menšia kefka a vyhrať sa s tým.

Sú elektrické kefky skôr o marketingu alebo je to dobrá pomôcka?

Existujú rotačné a sonické elektrické kefky. Pri rotačných sa hlavička točí, sonická kmitá. Tie, čo sa točia, sú super už pri mliečnych zuboch. Na preventívnych prehliadkach rodičom ukazujeme, ako je najlepšie deťom čistiť zuby. Ale keď vidíme, že to nepadá veľmi na úrodnú pôdu, radíme kúpiť aj pomôcky ako elektrická kefka, teda tie krúžky na zuboch nemusí robiť rodič, ale kefka. Stále však platí, že je to len kefka a aj s elektrickou treba čistiť zuby zo všetkých strán. Keď to necháme na deti samotné, ani s ňou si nemusia vyčistiť zuby zo všetkých strán.

Sonickú elektrickú kefku malé deti veľmi neakceptujú, šteklí ich to a je im to nepríjemné. Je vhodná tak od päť rokov. Keď už majú naši pacienti vyrastenú šestku, hovoríme im, že existuje sonická kefka, ktorá dokáže pomôcť vzadu pri dočisťovaní šestiek.

U predškolákov, školákov, ktorým rastie šestka, je skvelá jednozväzková kefka s malou hlavičkou, lebo tým sa najlepšie dostanete dozadu a bude to v poriadku. Moje pozorovanie ukazuje, že najkritickejšie obdobie pre zub sú prvé dva roky, čo je v ústach. Keď sa to vtedy nepodchytí, tak je zle.

Čo medzizubné kefky?

Medzizubný priestor je v rámci prevencie najhoršia kapitola. Keď majú deti dva a pol roka, majú všetkých dvadsať mliečnych zubov. Keď sa vzadu spoja, treba asi od troch rokov zapojiť do čistenia nitku alebo šabličku a potom medzizubnú kefku. A v tomto som zúfalý.

Keď s deťmi zvládneme, že predné zuby majú pekné, stoličky nemajú kazy, rodičia to čistia pekne dookola, výzvou je stále medzizubný priestor. A to máme deti s krásnymi zubami do štyroch rokov, ale keď sa do toho nezapojí medzizubná hygiena, tak majú okolo päť rokov a prídu medzizubné kazy.

Podľa mňa je zo strany rodiča legitímne deťom povedať, že keď si nebudú umývať poriadne zuby a medzizubný priestor, nedostanú žiadne sladké. Sám som v tomto radikálny rodič.

Akú pastu deti potrebujú?

Určite má mať pastu s fluoridmi dieťa, ktoré už má dospelé zuby. Nie je veľmi o čom. Základ je fluoridový ión, ktorý zvyšuje odolnosť skloviny pred odvápňovaním.

Fluoridu sa teda netreba báť?

Malé množstvo pasty vo veľkosti hrášku, ktorú kúpite bežne v obchode, neurobí problém. V takomto množstve sa netreba báť nijakých neurologických chorôb, ako sa kedysi strašilo.

Staršie generácie zažili preventívne snahy, že jedli fluorid v podobe tabliet. Táto metóda, že niekto raz-dvakrát v roku nabehol do škôl a rozdal fluoridové tablety a ústne vody, ktorými sa vyplachovalo, sa neukázala ako účinná. Zistilo sa, že fluorid má zmysel najviac vtedy, keď sa aplikuje v malom množstve na zub každý deň, odkedy je prerezaný.

Sú deti, ktoré majú rok a pol a už majú odvápnené zuby, tak im začneme dávať do starostlivosti fluorid, lebo je riziko, že odvápnenie prerastie do kazov.

Aký máte názor na dentálnu hygienu? Je nevyhnutná?

Profesionálne čistenie je super. Máme deti, ktoré majú sedem rokov a ešte neboli na „dentálke“, lebo to nepotrebovali, a mám také, ktoré chodia každé štyri mesiace a stále majú kameň a kazy a zuby sa nám rozpadajú pred očami.

Niekto radí pečatiť deťom pomaly všetky stoličky. Ako k pečateniu pristupujete vy?

Niekto má taký anatomický tvar zubov, že vôbec nepotrebuje pečatenie, lebo je minimálne riziko, že by vznikol kaz. A potom sú pacienti, ktorí majú veľmi výraznú kresbu zubov, a vieme, že mali na mliečnych zuboch veľmi veľa kazov, ktoré bolo treba riešiť, a teraz im rastú šestky a tie šestky majú ryhovitý systém. Lepšie je preto ryhu u nich zakryť, lebo sa zníži riziko, že v ryhe bude zostávať povlak, ktorý naštartuje kazový proces.

Netreba teda všetkých pečatiť, počúvam to aj zo škôl, že najlepšie je zapečatiť pol roka po prerezaní, čo však nie je úplne pravda. Pečatíme zuby, keď to potrebujú.

V čom vidíte najväčšie riziká kazenia detských zubov?

Niektoré deti majú veľkú výhodu v tom, že majú medzerovité zuby. Aj ja mám takých pacientov, že majú päť-šesť rokov a všade medzery, takéto deti to vyhrali, nebudú mať medzizubný kaz, napriek tomu, že sa o zuby nejako veľmi nestarajú. Potom sú také, ktoré majú veľmi silné stesnania, a tie majú veľmi veľké riziko medzizubných kazov. To sa dnes deje pomerne často a jedno z vysvetlení je, že deti dnes veľa cmúľajú, jedia veľa všelijaké kapsičky s pyré, ktoré sajú pod tlakom. Stúpa počet alergikov, ktorí majú problém dýchať nosom. V dôsledku toho, že dýchajú veľa ústami, nie nosom, sa im môže viac deformovať čeľusť, chrup sa stesnáva a kazivosť stúpa.

Pediatrička o svojich pacientochS obezitou a vysokým krvným tlakom bojujú už malé deti a rodičia zatĺkajú, že nič nejedia

Jana Holubčíková

Som však presvedčený, že cukor je omnoho prítomnejší, než bol kedysi. My sme v škole pili čistú vodu, všetci sme oslintávali vodovodný kohútik v triede. A dnes musíme rodičom prízvukovať, aby deťom nedávali sirupy. My sa všetkých detí pýtame, čo pijú v škole ony a čo spolužiaci, a počúvame aj to, že druháci majú v škole fantu. Načo? Je to veľmi nebezpečné, lebo to je návyk.

Keď dáte dieťaťu do školy sladený nápoj a ono ho celé doobedie pije, celé doobedie má v ústach cukor. A keď pokrivkáva umývanie, všetko sa to zráta a je to zlé. To je jedna vec. Ako problém vidím aj sladké desiate. Máme pacientov aj z pohraničia. Hovoria, že keď dáte dieťaťu v Rakúsku sladkosť do školy, príde vám od školy email. Podobne vo Švajčiarsku dbajú na to, aby deti nemali v škole jednoduché cukry.

To už však má byť asi na rodičoch, čo sa deťom rozhodnú dať na desiatu.

Je, ale potom sa stane to, že za tie zlé rozhodnutia systémovo platíme všetci. Od známej zo Škandinávie, ktorá tam pracovala ako čašníčka, viem, že deti v reštaurácii pili čistú vodu. Keby si dieťa vypýtalo kolu, tak ľahko mu to neprejde.

To znamená, že rodičom vašich pacientov hovoríte, aby úplne minimalizovali sladkosti?

Zas netreba byť extrémista, ale základná otázka je, ako často má moje dieťa sladké. A otázka je aj množstvo verzus frekvencia. Keď vypijete pohár sladkej vody naraz, je to pre zuby menšie riziko, ako keď to deti „cuckajú“ celý deň. Stačí malý hlt, ktorý vyživuje baktérie. Keď dáte dieťaťu lízanku, bude ju jesť pokojne dvadsať minút, pokiaľ ju ešte nezhryzie a nezlomí si na nej zub. Ale keď mu dáte čokoládu alebo ovocnú kožu, neje to tak dlho.

Aby bolo jasné, cukor nekazí zuby. To povlak na zuboch, ktorý sa kŕmi cukrom, robí problém.

Pre zuby teda nie je problém samotný cukor, ale kombinácia cukru a dlhšie nevyčistených zubov?

Áno, to je základ. Ako som hovoril, keď má niekto ľahšie čistiteľné zuby, lebo má väčšie medzery, má menej povlaku. Keď má stesnané zuby a rôzne zákutia, horšie sa mu čistia a má viac povlaku.

Niekto má geneticky plytšie ryhy na stoličkách, niekto ich má veľmi hlboké. A takí ľudia sú vo väčšom riziku. To, čo nevieme ovplyvniť, je ryhovanie, anatomický tvar zubov či ich postavenie. Čo však vieme ovplyvniť, je hygiena a výživa. Keď vám niekto povie, že máte hlbokú ryhu a treba ju poctivejšie čistiť, dá sa to podchytiť a nemusí byť z toho problém.

Každý z nás asi stretol v živote človeka, ktorý si zuby nikdy poctivo nečistil a nemal dokonalý jedálniček a nemal problémy so zubami. Vo viacerých vašich rozhovoroch som čítala, že každý môže mať zdravé zuby a nemáme sa vyhovárať na genetiku. Zároveň však hovoríte, že existujú u ľudí rôzne špecifiká.

Dospelí pacienti sa delia do dvoch skupín. Jedni sú kariologickí, tí majú väčšie riziko, že budú mať v živote problém s kazmi. Druhá skupina má zas nízku kazivosť, ale má väčšie riziko, že bude mať problémy s parodontitídou, teda so zápalom ďasien. Tým bude skôr ustupovať kosť, zuby sa budú hýbať. Takže o zub neprídu preto, že by sa im pokazil, ale preto, že zub stratil kosť okolo a prišiel o to, čo ho držalo v ústach.

Videl som 20-ročného pacienta, ktorý mal detskú mozgovú obrnu, a vyčistiť mu zuby bol veľký problém, rodičia s tým nevedeli nič spraviť. Ten chalan mal celé zuby zanesené zubným kameňom, no ten zubný kameň paradoxne bránil, aby sa mu zuby pokazili. Mal však zas problém so zápalom ďasien, ktoré veľmi krvácali. Existujú štúdie, že neliečená parodontitída zvyšuje riziko diabetu či infarktu.

Ja mám teda najradšej holistický prístup, že tráviaca dutina sa začína v ústach a my si máme pestovať dobrú mikroflóru. Je dobré jesť kvasné veci, probiotiká, kyslomliečne výrobky. Keď si to niekto rozhasí, lebo si bude kŕmiť tie horšie kmene, ktoré majú rady napríklad ten cukor, pôjde to dole.

Ak má aj dieťa zlý mliečny chrup, ale naučí sa dobrej hygiene, má nádej na zdravé dospelé zuby?

Úplne. To je na tom to najkrajšie. Vždy budú mať všetci nové zuby zdravé, to je výnimočné, že by mal niekto genetickú poruchu skloviny, ale problém je, že z nejakých dôvodov sa tie mliečne zuby pokazili. Niekedy dáme veľmi pokazené mliečne zuby dokopy a tešíme sa, že už budeme maximálne pečatiť, ale v tých rodinách nedôjde k zmenám v návykoch.

Niekedy by ste čakali, že rodičov budú motivovať financie, ale ani to neplatí. Zaplatia nemálo peňazí za opravu mliečnych zubov, a tak čakáte, že o dospelé už budú viac dbať, ale nie je to tak.

Mysleli ste, že ľudí vychováte tak, že nebudete mať ani robotu?

Ja som si myslel, že moji pacienti nebudú mať pokazené dospelé zuby, a bohužiaľ sa to nedeje. Lebo to nie je v mojich rukách. Zle je pre mňa to, že do vážnych stavov sa často dostanú deti, s ktorými sa ťažko spolupracuje. A dať to dokopy nie je ľahké ani pre mňa.

To nie je výhra, že vám niekto dá sto eur za opravu zuba, ale vy ste ohučaný, unavený, celý čas ste sústredený, aby niečo neprehltol, aby ste mu neublížili. Myslím, že peniaze sa dajú zarobiť aj príjemnejšou formou ako takto.

Ja to nemám rodinám za zlé. Deti sú dnes v striedavej starostlivosti. Rodina môže prechádzať takými situáciami, že rozumiem, že na zuby proste nevyšlo, lebo hasíte úplne iné starosti.

Ale máme aj deti s ťažkými diagnózami ako autizmus a tie rodiny sa tak boja, že ich deti budú musieť byť uspané kvôli zubom, že sa o ne skvelo starajú, a je to paráda, nemajú žiadny problém. Takže je to o prioritách. Ale zas netreba byť na seba taký prísny. Ja venujem polovicu svojho bdelého stavu zubom, ale sám zas zlyhávam v iných oblastiach ako v cvičení, so synmi nerobím dosť logopédiu a podobne.