Párová terapia Manžel túžil po deťoch. Keď prišli, hovorí, že ho takýto život nebaví a bola to chyba

Žijeme náročnú dobu, preto sme si povedali, že v Postoji vytvoríme bezpečný priestor, kde môžete položiť svoju otázku, keď potrebujete poradiť, nasmerovať alebo zorientovať sa vo svojej životnej situácii. Vybrali sme pre vás dvoch odborníkov na vzťahy, ktorých sa môžete pýtať na to, čo vás v oblasti lásky trápi. Svoje otázky s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail parovaterapia@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Párová terapia.

Kým neprišli deti, mali sme s manželom, dovolím si povedať, pekný vzťah. Chápali sme sa, vo všetkých dôležitých veciach sme sa zhodli, vôbec sme sa nehádali. Ešte pred svadbou sme si ujasnili veci týkajúce sa detí, manžel tvrdil, že ich chce mať čo najskôr, že sa teší, ako ich budeme spolu vychovávať. Narodilo sa nám prvé dieťa a všetko sa zmenilo. Prišiel pocit zodpovednosti, strata slobody, koníčky museli ísť bokom. Už vtedy začal hovoriť, že nečakal, ako mu bude chýbať starý život, cestovanie, čas, v ktorom sme len my dvaja. Vraj asi nie je tak rodinne založený, ako si myslel.

Momentálne máme doma čerstvo narodené druhé dieťa, nebolo plánované, ale prijali sme ho s láskou. Teda aspoň ja. Manžel mi dáva najavo, že som mu pridala ďalšie bremeno, že som mu zničila život. Vyslovene mi hovorí, že ho takýto život nebaví a že to celé bola chyba. Som z toho veľmi nešťastná, pretože vidím, že to nie je len výkrik z únavy, toto mi povie, aj keď sme mali pekný deň a deti boli dobré. Mám pocit, že naše rodičovstvo prežíva v móde: spravili sme si deti, ideme teraz trpieť.

Toto jeho nastavenie naštrbuje môj vzťah k nemu, cítim voči nemu znechutenie, že si neváži, čo má. Vidí naokolo, aj medzi našimi priateľmi, že po deťoch túžia a nebolo im dopriate, a on nás ako rodinu vníma ako bremeno a utrpenie. Neviem, čo robiť, ale ak nezmení svoje nastavenie, mám pocit, že si ho prestanem vážiť a milovať ako manžela a ostane mi len znechutenie z neho.

Milá pani, taká ľútosť ma premkla, čítajúc Vaše riadky. Je to smutné, do čoho ste sa dostali, keď nazeráte na svoj život. Máte doma ratolesti, z ktorých radosť Vám kazí manželov zážitok straty hodnôt, ktoré ho vedeli tak tešiť, a Váš zážitok straty manželovej blízkosti a asi aj straty človeka, ktorého ste v ňom poznali.

Niekto raz povedal, že jedným zo znakov zrelosti človeka je, že preberá zodpovednosť za naplnenie svojich potrieb tak dobre, ako sa to len dá. Môžeme s tým asi len súhlasiť, no žiada sa mi dodať aj ďalší znak zrelosti, a to ten, že človek dokáže žiť v súlade s lineárne plynúcim časom, kde dôsledky niektorých rozhodnutí a udalostí môžu byť nezvratné.

Nájsť vnútorný súhlas s tým, čo nám život nastolil, alebo s niečím, čo sme si nastolili sami, je dôležitou výbavou dospelého človeka. A nájsť dobrú odpoveď na to, čo máme práve teraz nastolené, je jediná kompetencia, ktorá nám pomáha dobre žiť s jednosmerným charakterom plynutia života.

Bez týchto prvkov bude naša existencia nesmierne frustrujúca. Len dnes vieme to, čo dnes už vieme, to, čo sme včera ešte nevedeli. To jediné, čo máme ako-tak vo svojej réžii, je vedieť nájsť dobrú odpoveď na to, čo je prítomné v našom živote, a rozhodnúť sa tú odpoveď realizovať.

Ak sa Vy alebo Váš manžel rozhodnete, že to, čo je dnes Vašou realitou, už nemá Vaše áno, tak Vašou odpoveďou môže byť, že sa rozhodnete v tom niečom nezostať. Alebo nájdete na život svoje aktualizované áno a začnete rozvíjať potešenie z niečoho, čo ste zatiaľ vnímali len ako zlodeja všetkého dovtedy krásneho.

Ako to bude detailne vyzerať, neviem. Ale je to akási Vaša vnútorná križovatka života. Po odsmútení a pustení niečoho zo života môže nastať priblíženie sa niečomu novému, inak krásnemu a inak zaujímavému. Zmenil sa Váš život na nepoznanie, môžete zmeniť svoje nazeranie naň tak, že sama ho nespoznáte.

Krásne a zmysluplné hľadanie a objavovanie prajem. S pozdravom Zoltán Mátyus