Výchovná poradňa Synovmu kamarátovi z triedy diagnostikovali rakovinu, vidíme, že sa trápi. Ako ho v tom máme sprevádzať?

Svoje otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail [email protected]. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Dobrý deň, syn je druhák na gymnáziu a pred pár dňami sa v triede dozvedeli, že ich spolužiakovi diagnostikovali rakovinu v štádiu, ktoré si vyžaduje okamžitú a dosť náročnú liečbu. Kamarát zo dňa na deň neprišiel do triedy a lavica zostane prázdna možno aj niekoľko mesiacov. Škola s ostatnými deťmi v triede túto situáciu veľmi nerieši, ale na synovi vidím, že ho to vzalo, je mlčanlivý a akoby nad tým stále premýšľal. Ako je najlepšie takúto situáciu so synom odkomunikovať? Nechať ho v pokoji to spracovať alebo sa s ním o tom častejšie rozprávať? Nebude to brať z našej strany, že len „mudrujeme“? Ďakujem za radu.

Občas žijeme v chybných predstavách, aké by to bolo úžasné, keby ľudia boli stále šťastní, usmievaví, a ak sa už aj stane niečo negatívne, že to temer okamžite odznie. No napriek tomu, že veľká časť emócií a ich prejavov má podobu dvoch pólov, dvoch opozít, napríklad nádej a zúfalstvo, smiech a plač, eufória a apatia, je prílišným zjednodušením tvrdiť, že ten jeden je len „dobrý“ a ten druhý, naopak, „zlý“.

Ak by to tak bolo, prišli by sme napríklad o mnohé z umeleckých diel, od poézie až po hudbu, ktoré vznikli v situáciách, ktoré boli vzdialené od „pohodového“ života (od Sládkovičovej Maríny až po Leningradskú symfóniu Dmitrija Šostakoviča).

Fakt, že spolužiakovi z triedy zistili vážne ochorenie, ak ide o triedu s dobrými vzťahmi, pre ktorú je charakteristická pozitívna klíma, sa prejaví nutne na každom zo spolužiakov a budú to nejaký čas spracovávať.

To, že je syn častejšie zádumčivý, že smúti, je na troch úrovniach (aj) dobrá správa. Znamená to, že mu nie je jedno, čo sa so spolužiakom deje, rozmýšľa o dôležitých témach, o ktorých sa často bránime rozmýšľať a vyhýbame sa im – o životných zlomoch, o krehkosti zdravia, o smrti. Zároveň je to pre neho výzvou, ako prejaviť svojmu spolužiakovi podporu.

Smútenie skutočne potrebuje svoj čas. Ono má svoj zmysel – je totiž súčasťou nášho osobnostného rastu. Nevyčítal by som škole, že nezavolá jednorazovo nejakého „odborníka“, ktorý to študentom „vysvetlí“. Trieda a triedny učiteľ by sa však mali navzájom informovať o „novinkách“, zaujímať sa o to, ako sa situácia vyvíja.

Pokiaľ ide o nás rodičov, môžeme povedať svojmu dieťaťu, že vnímame jeho smútenie a že ani nám to nie ľahostajné. Môžeme sa ho opýtať aj na to, či udržiava ono a ostatní spolužiaci s chorým spolužiakom kontakt, či prejavujú o neho záujem. Pretože práve tento spolužiak potrebuje nádej a vieru, že to nakoniec dopadne dobre.