Obsedantno-kompulzívna porucha sa jej začala v puberte O citoch sme sa doma nikdy nerozprávali, svoju diagnózu som si musela niesť sama

Pochádza z viacpočetnej veriacej rodiny, kde sa vnútorné prežívanie príliš neriešilo. O to viac prekvapilo jej rodičov, keď sa v poslednom ročníku základnej školy jej stav skomplikoval natoľko, že potrebovala pomoc odborníkov aj medikamentóznu liečbu. „Celé detstvo som prežila v tom, že musím byť poslušná, lebo mama povedala, čo už je za čiarou. Mali sme dané aj to, akým spôsobom sa vešajú ponožky na sušiak. Bola to stará škola, neprihliadalo sa na individuálne potreby detí, musel sa podávať výkon.“

Keďže spolu hovoríme aj o veľmi citlivom zážitku z jej detstva, poprosila nás o zachovanie anonymity. „Mám spomienky na bezstarostné detstvo, bola som otvorené a aktívne dieťa, až do tretieho ročníka, keď sa stalo niečo, čo ma zmenilo. Ale to som vedela detegovať až teraz po dvadsiatich rokoch.“

Rozprávali sme sa o živote s obsedantno-kompulzívnou poruchou, o tom, prečo oľutovala, keď raz samovoľne vysadila lieky, a ako jej psychoterapia pomohla dostať sa k najbolestnejším zážitkom. 

Predstavujeme si, že človek s obsedantno-kompulzívnou poruchou je ako seriálový detektív Monk, ktorý potreboval opakovať isté rituály, aby sa nestalo niečo zlé. Alebo si predstavíme človeka, ktorý sa na trikrát vracia domov skontrolovať, či sú vypnuté spotrebiče. Prejavuje sa choroba u vás podobne?  

Som veľmi rada, že vznikol seriál Monk a zhodou okolností sme ho pozerali aj doma. Už vtedy som si uvedomovala, že v rodine máme takéto črty. Do istej miery je to povahová vec, ale keď mi to už začalo obmedzovať štandardný priebeh dňa, tak to už bola choroba. 

Pre mojich rodičov začali blikať kontrolky, keď pochopili, že neviem normálne fungovať, pretože desaťminútová sprcha mi trvala hodinu. Už to potom nie je o potrebe skontrolovať žehličku, ale o potrebe rozobrať ju na šrauby, či je skutočne vypnutá. 

Toto sa naplno prejavilo už v detstve?

Bola som na základnej škole v deviatom ročníku. Zbieralo sa to roky, bola som poslušné dieťa, neskôr poslušný tínedžer, šprtka, časom sa to však vystupňovalo tak, že som sa ráno nevedela vychystať do školy. 

Hlavným príznakom bola zvýšená potreba hygieny?

To bolo len navonok a zrejme podľa toho to rodičia zistili. 

Mali ste pocit, že nikdy nie ste dosť čistá?

Áno. 

V čom to je iné oproti bežnému dlhému tínedžerskému tráveniu času v kúpeľni?

Ja som z tej kúpeľne vyšla úplne rovnaká, ako som tam vošla. Nešla som sa tam upraviť, nalíčiť, umyť si vlasy, vkročila som tam len s úzkosťou, že sa musím umyť. 

To je podstata tej choroby, je v nej obsesia a kompulzia, čiže príde nutkavá myšlienka a potreba nejako ju potlačiť. V akútnej fáze to potláčam tak, že tú obsesiu naplním. Teda moja obsesívna myšlienka bola, že nie som čistá, a kompulzia bola, že sa umyjem, a tým azda tú myšlienku umlčím. Obsesia sa však nedá naplniť. 

Človek, ktorý je v tom, to však takto nevidí. Ani ja som si neuvedomovala, že je to divné. Bola som síce vyčerpaná, každé ráno som plakala pol hodiny, mala som problém aj jesť, lebo som sa musela dlho predtým modliť, aj v ceste na toaletu som videla hriech, ale nevedela som nikomu vysvetliť prečo.

Foto: Postoj/ Tomáš Puškáš

Teda až niekto zvonka, rodičia, vám museli povedať, že toto nie je v poriadku?

Všimli si to už aj spolužiaci, ktorí sa mi smiali. Učitelia sa ma začali pýtať, či nemám doma nejaké problémy. Prejavovalo sa to rôznymi tenziami a úzkosťami. Nevedela som sa sústrediť, napríklad stále som si upravovala výstrih.

Prečo práve výstrih?

Mala som veľmi prepojené duševné s duchovným. Mne z toho zostala úzkosť, tak som si stále poťahovala výstrih vyššie, hoci som mala tričko až ku krku. Mala som vsugerované, že je hriech mať výstrih.

Dá sa povedať, že ste zo škrupulantskej rodiny, keď sa vaše úzkosti prejavili práve v týchto kategóriách hriechu?

Som z tradičnej katolíckej rodiny, takže isto niektoré veci nám podávali bez veľkej diskusie. Plus moja mama bola dominantná a otec submisívny, pričom otec nám viac napĺňal citové potreby. Ľúbim svojich rodičov a viem, že nás vychovávali najlepšie, ako vedeli, a hlavne s láskou. Ale niektoré veci dnes už vidím s odstupom ako nesprávne, mama bola hlava a otec skôr srdce rodiny.

Celé detstvo som prežila v tom, že musím byť poslušná, lebo mama povedala, čo už je za čiarou. Mali sme dané aj to, akým spôsobom sa vešajú ponožky na sušiak. Bola to stará škola, neprihliadalo sa na individuálne potreby detí, musel sa podávať výkon.

To bola zrejme norma v mnohých rodinách, ktoré neriešili citový svet svojich detí. 

Keď som mame v šestnástich povedala, že ju mám rada, tak sa ma opýtala, či to myslím tak, ako to hovoria v amerických filmoch. U mojich rodičov sa láska prejavovala skutkami. 

Veľa zrejme napovie už to, že doteraz, a to už mám tridsať rokov, sme o mojej diagnóze otvorene doma nehovorili. Trvalo roky, kým mama priznala, že hoci tomu nerozumie, asi je to skutočný problém.  

Prečo mali rodičia problém priznať si vašu diagnózu?

Dnes tomu rozumiem, lebo mama mala otca, ktorý ich bil, bol to pijan a oni ako deti pred ním utekali. Prežila tvrdý život, jej rodičia sa rozviedli. 

Všetko to chápem, bolo nás veľa detí, nemala to s nami ľahké, plus sme stavali dom a všetko sa dlhé obdobie točilo len okolo stavby. Trvalo veľmi dlho, kým som si v sebe urobila odstup, že toto sú mamine problémy a toto moje. Mám úprimne rada svojich rodičov, ale sú veci, ktoré ma veľmi ovplyvnili. 

O citoch sme sa doma nikdy nerozprávali a viera nám bola podaná skôr zvykovo. Dnes som za to aj vďačná, lebo mám pevné základy. Ale má to svoje veľké riziká, všetko som vnímala v kategóriách „toto je dobré a tamto zlé“. 

Takže ste si svoju chorobu niesli sama, na sedeniach s psychiatričkou.

V podstate áno. 

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vašu chorobu si všimlo okrem rodičov aj okolie? 

V škole som sa často rozplakala, nevedela som nadväzovať small talk. Rodičia to už museli začať riešiť. Nástup môjho ochorenia od prvých príznakov bol však veľmi rýchly, trval asi týždeň, kým som dostala prvé lieky. Postupne sme však s psychiatričkou prišli na to, že choroba sa rozvíjala už roky predtým. 

No zrazu aj chemicky sa v mojom tele niečo zlomilo tak, že som už nedokázala reagovať normálne, preto som vo svojich pätnástich rokoch hneď dostala trojkombináciu liekov. Psychiatrička po dvoch rokoch liečby uzavrela diagnózu so slovami, že sa hlavne snažím o pozornosť matky, aj ako posledné dieťa v mnohopočetnej rodine.

Mám spomienky na bezstarostné detstvo, bola som otvorené a aktívne dieťa, až do tretieho ročníka, keď sa stalo niečo, čo ma zmenilo. Ale to som vedela detegovať až teraz po dvadsiatich rokoch.

Dostali ste na svoju diagnózu lieky, riešili ste ju však aj formou psychoterapie?

Moja detská psychiatrička mala aj psychoterapeutický výcvik, teda každý mesiac som k nej chodila na terapiu. Kým mi však nastavovala liečbu, tak som k nej musela chodiť pravidelne. Boli to asi hodinové rozhovory, niekedy som tam bola s rodičmi a niekedy sama. 

Úspešne som skončila základnú školu a zobrali ma bez prijímačiek na gymnázium.

Liečba teda zabrala?

Áno, utlmili sa všetky príznaky. Už som netrávila hodiny v kúpeľni a vedela som normálne fungovať. Počas celej strednej školy som však musela brať lieky. 

Dnes už lieky neberiete?

Beriem. Urobila som chybu, keď som si po strednej škole sama vyskúšala vysadiť lieky, lebo som mala pocit, že je to už fajn, a to nebol dobrý nápad, lebo príznaky sa mi vrátili. 

Ale mala som obdobie počas vysokej školy, keď som bola dlho v pohode a na tri roky som pod dohľadom psychiatričky lieky vysadila. Myslela som si, že sa to už nikdy nevráti.

Kedy ste zistili, že bez liekov to nepôjde?

Opakuje sa mi taký vzorec, že keď mi je dobre, tak si začínam naberať aktivity a väčšinou neodhadnem, koľko je dosť. Začala som sa angažovať v kresťanskom spoločenstve, kde sa však moje škrupulantské tendencie ešte posilnili. Hoci to bolo krásne obdobie, zrejme som to prehnala a prejavila som sa opäť ako rigidná katolíčka. 

Znova som sa roky postupne vyčerpávala, až mi rodičia zúfalo povedali, aby som vyhľadala odborníka, lebo som pôsobila zničene a nevedeli mi pomôcť.

Ešte sa vrátim k tomu, čo ste spomínali, že ste v tretej triede na základnej škole prežili moment, ktorý mal zrejme vplyv na váš ďalší život. Môžete povedať, o čo išlo?

Dvadsať rokov som išla životom bez toho, aby som vedela, že nejaká spomienka ma ovplyvňuje. Až na terapii som pochopila, že jeden moment mal výrazný vplyv na moje prežívanie a vnímanie doteraz. 

Až po roku psychoterapie som vyslovila to, čo sa mi stalo. Keď som mala deväť rokov, môj starší brat ma v noci sexuálne obťažoval. Až nedávno som si dokázala priznať, že to bola pre mňa trauma, ktorej je potrebné sa venovať. Keď som to pomenovala, zrazu sa mi svet prevrátil naruby. 

Môj brat bol o štyri roky starší, už v puberte, prišiel za mnou v noci a ja som sa prebudila na to, že má ruky v mojich teplákoch a dotýkal sa ma na intímnych miestach. Bola tma, cítila som sa bezmocná, akoby mi tým dotykom zobral moju ženskosť.

Spätne, keď sa na to pozerám, tak vnímam, akoby dovtedy trvalo moje bezstarostné detstvo a potom som už len začala bojovať o pozornosť v zmysle „haló, mne sa niečo stalo, ale nemôžem o tom nikomu povedať“.

Stala sa zo mňa upätá študentka, ktorá si nesmie dovoliť chybu. Myslím si, že to bolo všetko volanie po pozornosti. 

Bratovi ani rodičom ste o tom nepovedali nič?

Nie, dodnes som s nimi o tom nehovorila. Chcem, ale viem, že na to ešte nemám silu. 

Stáva sa, že malé deti sa často hrajú na doktora a objavujú svoje telo. Konanie vášho brata však bolo pre jeho vek v inej kategórii. 

Snažila som sa to pomenovať so psychologičkou a dokázala som to, až keď som bola stabilizovaná na liekoch.

Sú dve podstatné veci, medzi deťmi sa to stáva počas nejakej hry, keď objavujú svoje telo. V mojom prípade však bol veľký rozdiel v tom, že môj brat bol už v puberte, v ňom sa už prebúdzala sexualita, ale ja som bola ešte dieťa. 

Neboli sme na jednej úrovni, neboli to dve malé deti, ktoré sa hrajú. Ja si to pamätám ako niečo veľmi negatívne a aj môj brat následne ušiel. Plus on je chlapec, ja som dievča. Prečo nešiel za staršou sestrou, ktorá už mala aj prsia? Možno nado mnou ako mladšou cítil prevahu...

Zostala mi z toho trauma, hoci dvadsať rokov som nevedela, že ju hlboko v sebe stále mám. Možno sa niečo také udialo mnohým deťom, ja som však pochopila, že na môj život to malo zásadný vplyv. 

Nedokázala som si nájsť vzťah. Hoci som s mnohými mužmi flirtovala, nikoho som si nepustila príliš k telu. Mala som obdobie, keď som premýšľala, či nie som lesba, lebo som sa v žiadnom vzťahu nevedela pohnúť ďalej. 

Malo to vplyv na toľko vecí, určite aj na moju psychiku. Pocit nečistoty s tým asi tiež súvisel. Odmala bytostne žobroním o svoju ženskosť, mám pocit, že som ju vtedy stratila. Krátka chvíľa a ako mi ovplyvnila celý život.  

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

S bratom sa dnes stretávate?

Vyhýbam sa mu, odkedy som to otvorila na terapii. Názorovo sa veľmi líšime, čiže pred rodinou som pomenovala, že pre isté nezhody sa s ním nevídam. 

Rada by som to s rodinou otvorila, ale viem, že ak to poviem, už to nikdy nebude ako predtým. Bojím sa jej reakcie. Viem, že z jej strany nemusím dostať pochopenie. 

Nie je problém aj to, že v niektorých rodinách sa nehovorilo o sexualite ako o súčasti života a tým sa vytvorilo prostredie aj pre takéto prípady, že deti sa nemali s kým rozprávať o tom, čo sa s nimi deje, a už vôbec nie o nejakých zraneniach? 

Mne to v mojej rodine veľmi chýbalo. Isto aj môjmu bratovi, aj mne. Aj keby sa nič nebolo stalo, tak mi chýbalo, že sa o sexualite nehovorilo. Možno by sa to nikdy nebolo stalo, a ak áno, tak by som to možno vedela pred rodičmi pomenovať. 

Nezazlievam to svojim rodičom, vyrastali v socializme, ale ja to chcem raz so svojimi deťmi riešiť inak. 

A naozaj dúfam, že sa mi raz podarí nájsť stabilný vzťah. Už sa veľa vecí uzdravilo, ale mám ešte nejakú cestu pred sebou. Veľký pokrok vnímam už v tom, že to, čo mi urobil brat, ma už nedefinuje. Mám túžbu nájsť toho pravého a založiť si rodinu. Som vďačná, že už viem o tom hovoriť. 

Čo sa týka obsedantno-kompulzívnej poruchy, tú dnes máte pod kontrolou?

Áno, beriem lieky, ale už len jedny. Oproti tomu, čom som brala kedysi, je to zanedbateľné. Aj vďaka liekom som dokázala na terapii otvoriť najhlbšie veci, takže vidím veľký význam v tom, keď ľudia riešia svoje problémy s odborníkmi. 

Osobne mám šťastie na dobrých doktorov a to dnes nie je samozrejmosť, aj keď som vystriedala niekoľko psychiatričiek, kým sme si naozaj sadli. Rovnako psychologičku mám úžasnú. Pre mňa táto téma už nie je tabu, lebo mi odborná pomoc zmenila život, a ktovie, kde by som dnes bez nich bola.

Naučili ma „predbehnúť svoje obsesívne myšlienky“, viem ich už nepočúvať. Moja hlava funguje na iné obrátky ako u zdravých ľudí, ale viem to mať pod kontrolou. Aj preto som častejšie unavená, ale už viem, že si musím strážiť režim. 

Naučila som sa hovoriť nie aj najbližším ľuďom a pretriedila som si vzťahy, aby som si strážila čas na seba. Nie sebecky, ale pre moju psychickú pohodu.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš