Má deti škola baviť? Zaujať žiakov je podľa učiteľov čoraz väčší problém. Veľa nudy však učenie brzdí

Pre veľa detí je chodenie do školy nutné zlo a pravidelne sa sťažujú na nudu. Je očakávanie, aby deti chodili do školy rady, nereálne? A má ich škola vôbec baviť?

Marcela Merešová z Popradu hovorí, že jej synov bavili encyklopédie, všetko od vesmíru až po dinosaury. Učivo, s ktorým sa stretli v škole, ich už nezaujímalo. Navyše jeden zo synov sa ako prvák bál svojej pani učiteľky.

„Keď som po návšteve psychologičky bola za učiteľkou, aby sme sa porozprávali, čo s tým, obrátilo sa to proti nám a odporúčanie psychologičky vôbec nebrala do úvahy,” tvrdí pani Marcela.

Na druhom stupni bolo podľa nej hlavnou činnosťou písanie poznámok, s domácimi úlohami si neraz lámala hlavu celá rodina. Slovenské školy preto vidí kriticky. „Školstvo pre mňa znamená kvantitu, kde je viac stresu ako radosti,” dodáva.

Za svetlé výnimky považuje niektoré milé učiteľky, ktorých predmety si deti obľúbili. „Syn si vybral nemčinu kvôli dobrej a milej pani učiteľke, hoci sa mu tento jazyk vôbec nepáči,“ dopĺňa.

Ešte v roku 2017 robil Martin Kuruc z Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského výskum medzi 1700 žiakmi druhého stupňa z rôznych typov základných škôl. Výsledky ukázali, že viac ako 70 percent opýtaných žiakov sa učí kvôli známkam alebo aby sa vyhli nepríjemným pocitom, že nesplnia očakávania.

Len necelých sedem percent detí vo výskume motivovala radosť z učenia. Polovica z týchto žiakov bola pritom z alternatívnych škôl typu montessori a waldorfská.

„To ale neznamená, že všetky deti z týchto škôl boli vnútorne motivované k učeniu sa. Bol tam však vyšší podiel detí, ktoré videli zmysel v učení sa v škole. To, že idú do školy a učia sa tam, im dáva väčší zmysel ako ostatným deťom,” vysvetlil pre Postoj docent Kuruc. Dodáva, že sám má jednu dcéru v montessori škole a ani ona nechodí vždy do školy nadšená.

„Nerozumiem presvedčeniu niektorých alternatívnych škôl a rodičov, že dieťa má chodiť do školy vždy šťastné. Myslím, že to je nezmysel, pretože učenie sa je často spojené so zdolávaním rozličných prekážok,” dodáva docent.

Docent Martin Kuruc z Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského skúmal motiváciu deti učiť sa. Foto: Postoj/ Adam Rábara

Pocity študentov v škole preverovali výskumníci v rámci medzinárodného testovania PISA. Podľa výsledkov z roku 2019 uviedlo 87 percent slovenských študentov, že sa v škole cítia šťastne niekedy alebo stále.

Slovensko sa tým zaradilo ku krajinám s nižšou mierou v tomto ukazovateli. Na chvoste rebríčka sa slovenskí študenti ocitli pri otázke, či sa v škole niekedy alebo stále cítia energicky.

Nakoľko je pocit nudy v škole problematický, sme sa pýtali odborníkov na pedagogiku.

Aj keď určitá miera nudy podľa Martina Kuruca stimuluje aktivitu, výskumy ukazujú, že celkovo má nuda negatívny efekt na učenie a dieťa potrebuje podnety. „Ak sa deti nudia a vyrušujú, je to výsledok toho, že nemajú dostatočné stimuly alebo tie stimuly, ktoré dostávajú, nereflektujú ich potreby,” hovorí Kuruc.

Expert na školstvo Vladimír Burjan však považuje za nereálne, aby deti v škole bavilo všetko. „Deti sa postupne musia učiť vykonávať aj činnosti, ktoré ich až tak nebavia – budú to v istej miere robiť celý život,” hovorí pre Postoj.

Ak je aj 20 percent učiva a aktivít v škole nudných, je to podľa neho v poriadku. Problém však nastáva, ak je nudná väčšina činností. „Zvyšných 80 percent by malo byť pre žiakov zmysluplných. Z nich čo najväčšia časť by mala byť zaujímavá a aspoň niektoré činnosti aj zábavné. Pri súčasnom koncepte školy, učive a spôsobe organizácie vyučovania, je to však celkom nereálne,” domnieva sa Burjan.

Docent Kuruc z Pedagogickej fakulty kritizuje napríklad súčasné 45-minútové rozvrhy hodín. Za lepší systém považuje blokové a tématické vyučovanie, kde učitelia môžu prepájať jednotlivé celky a s ktorými aj v rámci kurikulárnej reformy experimentuje viacero škôl.

„Nikto z nás nežije tak, že ráno vstane a má podelený deň do 45-minútových úsekov. Žije tak len učiteľ a žiak v škole. Je neprirodzené takto prepínať medzi predmetmi a témami, ktoré spolu často nesúvisia a väčšina detí to ani nespraví,” tvrdí Kuruc.

K vnútornej motivácii by žiaci v školách potrebovali podľa neho viac možností učiť sa to, čo ich zaujíma, zažívať, že sú v niečom dobrí, a tiež, aby škola viac fungovala ako komunita ľudí, v ktorej sa vytvárajú bezpečné vzťahy.

Odborník na školstvo a riaditeľ školy Alma vo Zvolene Juraj Hipš hovorí, že navštívil veľa škôl, v ktorých zažil, že je možné prebudiť vnútornú motiváciu u detí a žiaci sa v nich nenudili. Väčšinou však išlo o alternatívne typy škôl. V bežných školách deti často podľa Hipša nevidia zmysel v tom, prečo by sa mali učiť niektoré encyklopedické vedomosti a zdôvodniť im to neraz nevedia ani rodičia. 

V žiadnej škole však nie sú deti stále šťastné a spokojné, domnieva sa. Škola totiž nie je len o vedomostiach, ale deti sa tam učia fungovať vo vzťahoch, kde nutne narazia na ťažkosti. „Škola má byť miesto, kde sa to môžu učiť v bezpečnom prostredí zvládať,” myslí si Hipš.

Učiteľ: Poskakujeme po triede, aby sme získali pozornosť

Pri debate o motivácii k učeniu sa mnohí učitelia upozorňujú na to, aké ťažké je dnes upútať deti, ktoré sú od mala zvyknuté na rýchle stimuly. 

„Nejeden učiteľ vám dnes povie, že sa cíti vyčerpaný z toho, koľko energie musí vynaložiť, aby každú vyučovaciu hodinu dostatočne pocukroval. Mávame rukami a poskakujeme po triede, aby sme si od detí najprv získali pozornosť,” napísal učiteľ Štefan Murárik v jednom zo svojich textov, ktoré pravidelne uverejňuje v denníku Postoj.

Obzvlášť po desaťminútovej prestávke, keď sa študenti nabijú dopamínom zo síce nezmyselných, ale veľmi zaujímavých videí na sociálnych sieťach a následne sa majú učiť napríklad na hodine cudzieho jazyka nepravidelné slovesá.

„Kto by nezvraštil tvár, ak by po niekoľkých sústach mastného hamburgeru zrazu musel ochutnať pohánkovú kašu alebo si hryzkať z varenej špargle?” prirovnáva Murárik.

Aj keď by učitelia mali podľa neho pracovať na zlepšovaní svojich metód, z vyučovania sa nedajú vyškrtnúť niektoré témy, ktoré deti nebavia a v danom čase nerozumejú, prečo by sa ich mali učiť.

Zo života učiteľaO dvoch čarovných vetách, ktorými sa v školstve oháňa viac ako treba

Štefan Murárik

Spoluzakladateľka klasickej základnej školy Citadela Slávka Kubíková si nemyslí, že cieľom školy je deti zabávať. Vyučovanie nemá podľa nej nabehnúť na vlnu zážitkov, kde by učiteľ z hodiny robil šou. V tomto prípade by hrozilo, že všetko bude závisieť od osoby učiteľa a deti sa nebudú učiť diskutovať či pracovať s materiálom, myslí si Kubíková.

„V škole sa deti potrebujú naučiť sústrediť na čítanie, písomne sa vyjadrovať, majú sa naučiť, ako sa sami majú učiť a rozvíjať si myslenie,” hovorí prorektorka školy Citadela.

Ak deti nie sú pokazené rýchlym prísunom dopamínu, učia sa zmysluplné veci a majú šťastie na učiteľov, ktorých učenie baví, škola by pre ne nemala byť trápením, lebo v sebe majú prirodzený „motorček”, ktorý ich poháňa k učeniu sa nových vecí. To však podľa nej neznamená, že to pôjde bez námahy.

„Je v poriadku, keď sa dieťa ponamáha a s niečím sa potrebuje aj potrápiť. Učí sa pritom trpezlivosti a je to veľmi zdravá vec,” myslí si Kubíková. Spozornieť podľa nej treba, ak dieťa na škole „hejtuje” úplne všetko.

Feminizácia škôlNa Slovensku máme len dievčenské školy, do ktorých prijímame aj chlapcov

Alena Potocká

Je nereálne očakávať, že škola bude vždy baviť deti, ktoré vyrastajú vo svete tak ľahko dostupných zážitkov a rýchleho dopamínu, domnievajú sa učitelia. Nedá sa ani očakávať, že školy vyučovaním naplnia vysoko nastavenú latku toho, čo je pre deti zábavné.

Prieskumy spokojnosti žiakov aj meniaca sa doba, v ktorej dnešné deti vyrastajú, však môžu minimálne vytvárať tlak, aby naše školstvo nezostalo zaseknuté vo svojom zabehnutom režime diktovania poznámok a motivácie známkami.