Feminizácia škôl Na Slovensku máme len dievčenské školy, do ktorých prijímame aj chlapcov

To, čo sa vo vývoji chlapca považuje za prirodzené, sa v školskom prostredí netoleruje, tvrdí Andrej Burianek z Akadémie rodiny, s ktorým sme sa rozprávali o tom, prečo väčšina škôl nevyhovuje špecifickým potrebám chlapcov.

„Malo by sa to začať vzdelávaním učiteľov. Myslím si, že do veľkej miery o rozdieloch medzi chlapcami a dievčatami netušia,“ povedal pre Postoj Andrej Burianek, zakladateľ projektu celoživotného vzdelávania rodičov v oblasti vzťahov a výchovy. Burianek verí, že keby mali učitelia základnú znalosť o týchto rozdieloch, pozerali by sa na niektoré situácie iným pohľadom. „Je to škoda, lebo potom dochádza aj k nie úmyselným škodám, keď z nepochopenia chlapčenského sveta vznikajú poznámky a chlapci sú škatuľkovaní, že sú tí, ktorí sa nevedia prispôsobiť.“

Hovorili sme aj o tom, ktoré prirodzené vlastnosti chlapcov ich v systéme znevýhodňujú, a tiež o potrebe mužského vzoru. 

Ako sa v našom školstve pristupuje k žiakom?

Kladieme veľký dôraz na zručnosti a k deťom pristupujeme rovnako. Som presvedčený, že každé dieťa by sa malo aj v škole rozvíjať svojím vlastným spôsobom. Čo to znamená? Poznať dieťa, z akej rodiny prichádza, akými hodnotami sa rodina riadi, aké majú zvyky, aký má temperament. A toto bez spolupráce s rodinou nejde. Tu si musíme aj my rodičia uvedomiť, že bez poznania základného rámca nemôže učiteľ vedieť, ako k dieťaťu pristupovať.

Poviem to na príklade kvetinky. Môže byť kaktus, môže byť borovica, môže byť ľalia a ku každej treba pristupovať individuálne, poznať rozdiely medzi nimi, aby dokázali rozkvitnúť v plnej kráse. Keď budeme ku všetkým pristupovať rovnako, tak kaktus môžeme preliať, kým ľalia môže zatiaľ vyschnúť. Znie to náročne, ale možno stačí začať so zohľadňovaním základných rozdielov medzi chlapcami a dievčatami. Lebo medzi nimi sú rozdiely založené skutočne nielen na biologickej, ale aj na neurologickej úrovni. Tieto rozdiely treba rešpektovať aj v pedagogickom procese.

Majú to naozaj chlapci na našich školách ťažšie?

Štúdie dokazujú, že problém s chlapcami stále narastá. Častokrát to vychádza z nepochopenia chlapčenského sveta. Chlapec získava pocit, že on je ten neposlušný. Je samozrejmé, že pre pani učiteľku je jednoduchšie pracovať s dievčatkom, ktoré si sadne, má farbičky, kreslí si. Dievčatá oveľa viac potrebujú sociálny kontakt, ony s učiteľkou viac debatujú, obliehajú ju.

Chlapci to nepotrebujú. Chlapci pôsobia často nepozorne, roztržito, pozerajú von oknom, keď ich vonku niečo zaujme. Pani učiteľka má pocit, že ich dianie na hodine nezaujíma, ale to je súhra viacerých týchto problémov – aj na fyziologickej úrovni –, ktoré nie sú zohľadnené alebo sa o nich nevie, čo je veľká škoda. Domnievam sa, že je dôležité, aby učitelia poznali aspoň základnú znalosť týchto rozdielov, aby s tým mohli pracovať.

Školy sú teda viac prispôsobené schopnostiam dievčat?

Áno. Raz som počul takú výstižnú vetu, že máme dievčenské školy, do ktorých prijímame aj chlapcov. To je naše školstvo. Je naozaj prefeminizované. Poznám veľa dobrých a kvalitných učiteliek, ale môžu byť akokoľvek dobré, je pre nich pomerne ťažké preniknúť do sveta chlapcov. Samozrejme, aj učiteľky majú svoje rodiny, chlapcov poznajú, nedá sa to zovšeobecniť, ale rozdielny prístup k deťom je oblasť, ktorú sa, žiaľ, na pedagogických fakultách neučia.

Hovoríte o rozdieloch medzi chlapcami a dievčatami na fyziologickej úrovni. Ktoré z nich môžu chlapcov počas vyučovania znevýhodňovať?

Priblížim to na takých základných rozdieloch. Zvuk. Chlapci počúvajú zvukové vnemy na úplnej inej hladine. Napríklad opakujúce sa zvuky, keď niekto zapína a vypína pero, skôr vyrušujú dievčatá ako chlapcov. Chlapci filtrujú hladinu hluku a zvukov. Keď má učiteľka možno slabší hlas alebo je jednoducho na inej úrovni decibelov, môže to pôsobiť tak, že chlapci nepočúvajú. Pritom je to na fyziologickej rovine, že ten zvuk pre nich nie je natoľko zaujímavý, aby ich pozornosť dokázal zamestnať.

Je zaujímavé, že na hlas mužov, ktorý má inú frekvenciu, dokážu lepšie reagovať. A to nie je len v školstve, možno každá mama má skúsenosť, že chlapcom niektoré veci musí zopakovať viackrát. Nie je to len preto, že je zaujatý hrou alebo je vo svojom svete, čo sa, samozrejme, tiež stáva, ale môže to byť aj tento dôvod. A tu už dochádza k tomu, že učiteľka to ani nemusí myslieť zle, ale vyhodnotí to tak, že jej chlapci nevenujú pozornosť a nepočúvajú ju.

Čo by mala učiteľka v takom prípade robiť?

Buď počas rozprávania chodiť pomedzi deti, alebo chlapcov posadiť dopredu, aby boli bližšie k zdroju zvuku.

Kedy ešte môžu chlapci naraziť na nepochopenie?

Známy rozdiel medzi ženami a mužmi je, že inak vnímajú farby. To je fakt, ktorý tiež treba zohľadňovať. Keď si pozrieme výkresy prváčikov, dievčatá sa väčšinou sústreďujú na tváre, kreslia detailné postavy, veci, kvetinku, psíka. Chlapci kreslia akciu. K akcii nepotrebujú vôbec farebné fixky, stačí im obyčajná ceruzka a tváre sú často bez detailov.

Z pohľadu pedagóga je to niekedy vnímané tak, že si na kresbe nedali záležať, že to „odflákli“. Ale je to o tom, že oni vnímajú tú akciu, ktorú kreslia, prežívajú ju a nevenujú takú pozornosť detailom. To sú veci, ktoré treba zohľadniť – že chlapci možno nedoťahujú kresby do úplných detailov. Ak pedagóg nemá túto znalosť, môže sa stať, že to vyhodnotí tak, že kresba nie je pekná, a to môže u chlapcov spôsobovať, že na kreslenie rezignujú.

S chlapcami sa často spájajú vzájomné súboje a agresivita. Ako by mali učitelia usmerniť túto ich energiu?

Často sa hovorí o agresii na školách, že sa treba vyhýbať hrám, ktoré k nej môžu viesť. Mnohokrát ide však o nepochopenie zo strany učiteľského zboru, ktorý väčšinu tvoria ženy a nerozumejú, že chlapci považujú niektoré prejavy agresie za zábavu. Napríklad sa štuchajú, drgajú. Chlapci tento fyzický kontakt potrebujú.

Jedna pani riaditeľka mi hovorila o svojej skúsenosti, že keď sa chlapci pobijú, tak kým dôjdu do riaditeľne, už sú najväčší kamaráti, aj zabudnú, v čom bol problém. Na rozdiel od dievčat – keď sa pohádajú, tak to trvá dni aj týždne, kým sa znovu dajú dokopy. Chlapci potrebujú aj takýto fyzický kontakt medzi sebou.

Učitelia sú však za bezpečnosť žiakov počas vyučovania zodpovední a z toho vyplýva úzkosť mnohých učiteliek.

Rozumiem obave učiteľov, aby nedošlo k nejakému úrazu. Možno do toho vstupuje aj ten ženský materinský cit, že majú pocit, aby si deti neublížili. Som presvedčený, že učiteľ, ktorý je v tejto oblasti doma, nechal by tomu voľnejšiu uzdu. Chlapci naozaj potrebujú dostať zo seba energiu. Ideálne by bolo, keby sa cez každú prestávku mohli dobre vybehať niekde vonku. Prestávky by mohli byť aj trošku dlhšie. Chlapci potrebujú mať na svoje sústredenie viac pohybu.

Realita je však taká, že deti učia najmä ženy, situácia sa v blízkej budúcnosti zrejme nezmení. Čo robiť, aby sa na našich školách viac presadil individuálny prístup k žiakom?

Malo by sa to začať vzdelávaním učiteľov. Myslím si, že do veľkej miery o týchto rozdieloch netušia. Keby mali o nich aspoň základnú znalosť, dokázali by sa pozerať na niektoré situácie iným pohľadom. Je to škoda, lebo potom dochádza aj k nie úmyselným škodám, keď z nepochopenia chlapčenského sveta vznikajú poznámky a chlapci sú škatuľkovaní, že sú tí, ktorí sa nevedia prispôsobiť. Ich živosť sa zamieňa s nedisciplinovanosťou, častokrát to môže byť vnímané ako agresivita.

Keby sa učitelia zúčastnili aspoň na nejakom kurze alebo prednáške na túto tému, pristupovali by k tomu inak. Chlapcom by to veľmi pomohlo.

Je teda systém na našich školách voči chlapcom až diskriminačný?

Narazil som na zaujímavý prieskum, ktorý sa robil v USA a porovnával percento dievčat a chlapcov s dokončeným vysokoškolským vzdelaním. Kým koncom 60. rokov minulého storočia bolo zhruba 60 percent chlapcov a 40 percent dievčat, ktorí ukončili vysokú školu, krivka sa začala časom približovať a okolo 80. rokov sa prekrížila. V súčasnosti je to naopak. Ukončené vysokoškolské vzdelanie má približne 60 percent dievčat a 40 percent chlapcov.

Keď som ten graf videl, vysvetľoval som si to tým, že sú to čísla z americkej spoločnosti s iným kultúrnym prostredím. Pozrel som si dáta nášho štatistického úradu a je to rovnaké aj u nás. Akurát k prekríženiu kriviek došlo až okolo roku 2010, ale sme na rovnakých číslach.

O čom tieto čísla vypovedajú?

Je to znakom zlyhávania chlapcov v našom vzdelávaní, v celom procese. Niekde sa strácajú, nie sú schopní dokončiť vysokú školu alebo na ňu rezignujú. Sú to veci na zamyslenie. Chápem, že prvotná snaha bola dosiahnuť rovnoprávnosť, ale v tom prípade to malo ostať päťdesiat na päťdesiat. Tie krivky sa však naďalej vzďaľujú, tento rozdiel sa zväčšuje a myslím si, že to hovorí o tom, že asi niečo nefunguje dobre.

Musíme niečo robiť, aby chlapci na školách nezlyhávali, lebo s tým ide ruka v ruke zlyhávanie aj v živote. Je tam väčšia závislosť či už od rôznych hier, pornografie, ale aj drog. Sú to všetko spojené nádoby. Vždy je dôležité začať od školstva, lebo koniec koncov deti v škole trávia polovicu svojho aktívneho dňa. My rodičia sme zodpovední, aby škola, ktorú vyberieme, bola predĺženou rukou našej rodiny. Aby sme dieťa dali do takej školy, kde máme istotu, že tam bude rozkvitať. Lebo keď sa budeme nejakým prístupom o neho starať doma, ale škola nebude kooperovať, naša snaha vyjde navnivoč.

Ste otcom šiestich detí, vďaka ktorým ste v kontakte so školským prostredím celé roky. Vnímate aj nejaký posun v prístupe k chlapcom?

Vôbec žiadny. Pri starších deťoch sme zo štyroch mali tri dievčatá, takže som to sledoval z takého dievčenského zorného uhla. Teraz to vidím oveľa viac z toho chlapčenského. Čo sa týka individuálneho prístupu k dievčatám a chlapcom, tak nevidím žiadny posun.

Mal som možnosť navštíviť oddelené školy v Poľsku a bol to veľmi zaujímavý pohľad. Chlapci mali o päť minút dlhšie prestávky ako dievčatá, trávili ich vonku za každého počasia, aby sa vybehali. Usporiadanie lavíc a sedenie bolo iné v chlapčenskej a iné v dievčenskej škole. Aj prístup výučby niektorých predmetov bol iný. Napríklad v dejepise šli na to u chlapcov cez akcie, cez boje, kým u dievčat cez príbehy. Dôležité je, že v chlapčenských školách učili muži, čo je skvelé, že mali tento vzor.

Takže vy vidíte ako jedno z riešení oddelené školy pre chlapcov a dievčatá?

Oddelené vzdelávanie umožňuje deťom rozvíjať sa ich tempom a dokázať objaviť talent, ktorý majú, ale ktorý inak prirodzene potlačia. Je zaujímavé, že deti práve v predmetoch, v ktorých sú v zmiešaných alebo v koedukovaných školách akoby odsúvané na druhú koľaj, v oddelených vynikajú. Napríklad chlapci nemajú problém, keď ide o spev v chlapčenskej triede. Berú to, že sú partia, že je to chlapské spoločenstvo, a zapoja sa, kým pred dievčatami sa spievať hanbia.

Štúdie dokazujú, že dievčenské školy zase dosahujú u dievčat lepšie výsledky v matematike alebo fyzike, v ktorých je s chlapcami na koedukovaných školách ťažšie súperiť. Chlapci v nich dosahujú lepšie výsledky a niektoré dievčatá sa preto stiahnu – keď nie som v tom dobrá, nejdem sa tomu hlbšie venovať.

Nechcem však tvrdiť, že je to jediné správne riešenie. Aj koedukované vzdelávanie má svoje výhody. Sú to dve rovnocenné alternatívy, pričom niekomu môže vyhovovať viac jeden, inému druhý prístup.

Myslíte si, že v našej spoločnosti je model oddeleného vzdelávania vôbec priechodný?

Môžeme sa pozrieť do zahraničia, lebo tam už týmito diskusiami prechádzajú. Je zaujímavé, že napríklad vo Viedni je dievčenská škola, ktorú založili feministické spolky, lebo aj ony pociťujú, že dievčatá majú lepšiu možnosť rozvíjať sa v dievčenskej škole ako v koedukovanej. V tomto je hodnotový prienik dvoch svetov, ktoré spolu ťažšie komunikujú. Faktom však je, že väčšina škôl s oddeleným vzdelávaním sú súkromné školy. Neviem o tom, že by to v niektorom štáte boli štátne školy.

Pred rokmi ste predstavili víziu vzniku súkromnej základnej školy s oddeleným vzdelávaním u nás. V akej fáze je tento projekt?

Nechcem predbiehať, lebo už nie som priamo zapojený do tohto projektu, aj keď ho veľmi zblízka sledujem. Idea je rozbehnúť školu, ktorá by z finančných dôvodov bola na začiatku koedukovaná, s cieľom časom sa dopracovať k oddelenému vzdelávaniu. Verím tomu, že takýto projekt sa v blízkom čase na Slovensku objaví.

Čoraz naliehavejšie sa vo výchove chlapcov zdôrazňuje potreba mužského vzoru.

Dievča sa prirodzene fyziologicky dostáva do stavu, keď sa stáva ženou, je to dané. U chlapca takýto prechod nie je. Potrebuje okolo seba starších mužov, ktorí mu tento prechod k mužstvu dokážu odovzdať, pri ktorých sa môžu tejto zručnosti naučiť. Odovzdajú mu napríklad zodpovednosť a nechajú ho vyskúšať si náročnosť mužstva, aby ju dokázal na seba prevziať.

Pokiaľ tam nie sú, je to pre chlapca komplikované. Vidím to aj na príklade svojich rozvedených známych. Mama sama vychováva syna, ale na chlapcovi vidieť, že mu chýba mužský vzor, otec. Jeho správanie je tým poznačené. Chýbajú mu isté vzorce, ktoré sú dôležité aj v prístupe k ženám. Myslím si, že je skutočne dôležité, aby otcovia venovali chlapcom oveľa viac času. Aby otec vťahoval syna do svojho sveta. O to viac, že v škole tie mužské vzory nie sú.

Od akého veku dieťaťa by sa mali otcovia aktívne zapájať do každodenného života svojich synov?

Od mala. Niekedy to vnímame tak, že otec nastupuje vtedy, keď dieťa začína hovoriť, rozmýšľať. Ale dieťa od bábätka vníma otcovu prítomnosť, ten hrubší hlas v domácnosti. Pokiaľ v rodine nie je niečo patologické, dieťa cíti, že otec je ochrancom rodiny, ono to vníma. Od začiatku prirodzene vníma mužskú rolu.

Ďalší rozmer je ten, že otec učí chlapca aj dobrému správaniu. Je to veľmi dôležité, aby chlapec vnímal, ako sa má muž správať. To sa nedá učiť tým, čo otec hovorí, ale najmä tým, čo robí. Preto je dôležité, aby otec so synom trávil veľa času. Nemusí to byť starostlivo naplánovaná akcia, treba jednoducho byť spolu. Stačí, keď otec doma niečo majstruje alebo ide nakúpiť, aby syn videl, ako sa otec rozhoduje, na základe čoho sa rozhoduje, ako koná.

Rodičia dnes dlho pracujú, mnohí otcovia vidia svoje deti počas týždňa len krátko pred spaním. Ako si zorganizovať čas, aby otec aj skutočne plnil úlohu mužského vzoru?

Najdôležitejšie je, aby sme si my muži uvedomili, aké dôležité je tráviť čas s deťmi. Mám pocit, že často naša starostlivosť spočíva v tom, aby sme finančne zabezpečili rodinu, aby sme mali kam ísť na dovolenku, čím tam ísť a tak ďalej. Akoby sme zabúdali na rozmer výchovy. Mali by sme aj počúvať manželky, keď nás chcú prihlásiť na nejaký kurz. My muži to veľmi nemáme radi, lebo máme také nastavenie – čo nás má kto poučovať –, ale myslím si, že treba dať tomu šancu.

Pred tromi rokmi sme založili klub Otec a syn, kde sa snažíme byť so svojimi synmi. Stretávame sa šesťkrát do roka a cyklus ukončíme spoločným výletom alebo splavom. Na stretnutiach máme aj prednášky, na ktorých hovoríme o budovaní mužských cností. Máme tam spoločný čas so synmi, keď niečo majstrujeme, vyrábame alebo hráme spolu hry. Je to len jeden z príkladov, ale takýchto aktivít je veľa.

Čiže keď otec dlho pracuje a chce si oddýchnuť, deti by mali byť súčasťou jeho relaxu?

Presne tak, len aby to nebol len spoločný relax na gauči pred televízorom. (Smiech.)

Ako môže matka chlapcovi pomôcť, ak otec nie je správnym mužským vzorom?

Je dôležité, aby chlapca zapojila do nejakej činnosti, či už je to skauting, alebo športový oddiel, nejaký krúžok alebo hudobná škola. Dôležité je, aby to viedol nejaký muž, mužský vzor, ktorý akoby suploval patologický vzťah otca. Chlapec potrebuje mať niekoho, obzvlášť v čase dospievania, keď rodičia prestávajú hrať rolu autority a nastupujú vonkajšie autority, aby plynulo dokázali toto obdobie preplávať a prejsť k tomu, že naozaj dokážu vnímať iné mužské vzory. V tomto prípade mu dokážu nahradiť aj otca.

Foto: Andrej Lojan, Postoj