Týždenný výber šéfredaktora Z Prezidentského paláca sa proti Ficovi a SNS ozýva čestný predseda Hlasu

Bolo to takmer na deň presne pred rokom, keď Peter Pellegrini po návšteve u prezidentky Zuzany Čaputovej predstúpil pred novinárov a rozšafne sa rozrozprával o tom, ako nebude pre nikoho (myslel tým, samozrejme, víťaza volieb Roberta Fica) „žiadny podržtaška“ ani „výťah k moci, aby si tú krajinu mohol zasa zobrať do rúk a robiť si s ňou, čo chce“ a nestrpí „žiadne otočky vo vzťahu k medzinárodnej komunite“.

Pellegrini vtedy ešte veril, že má šancu stať sa premiérom. No už po prvom stretnutí s Ficom ho duch revolty prešiel, o pár dní sa Hlas poslušne zoradil vo Ficovom šíku. Z Pellegriniho, ktorému Smer garantoval prezidentskú víziu, už ostal len tieň.

Pellegrini a jeho tím urobili všetko pre to, aby sa stal prezidentom v štýle kampane, akú by lepšie nevymysleli ani na Súmračnej. To všetko však na Pellegrinim zanechalo politické aj psychologické stopy – až do zvolenia prezidentom napĺňal poslušne noty, aké koalícii predpísal Robert Fico a spol., od trestnej novely až po protiukrajinskú rétoriku. A tak bolo prirodzené, že ani po zvolení nemal pod nohami vlastnú pôdu, hýbal sa len v teréne, aký si nechal predtým vykolíkovať Smerom.

Aj preto mu neostávalo nič iné než vymenovať Pavla Gašpara za šéfa SIS a celé leto sa nevedel zaujať niečím, čo by pripomenulo, že krajina má prezidenta, ktorý chcel byť ešte pred rokom premiérom.

Samozrejme, Pellegriniho pokus nájsť si svoju prezidentskú tvár veľmi skomplikoval atentát na premiéra. Prezident sa chystal prevziať rolu celonárodného zmierovateľa, ale to sa mu pod rukami rozpadlo. 

V Smere sa po uzdravení premiéra presadila radikálna línia a progresívci už tri mesiace po atentáte vyzývali späť do ulíc.

Až v posledných dvoch-troch týždňoch si Pellegrini nachádza v Prezidentskom paláci novú polohu – čestného predsedu Hlasu.

Najskôr to predviedol v New Yorku, keď do šarvátok medzi Hlasom a SNS vstúpil straníckym jazykom, aký sme ešte u žiadneho ponovembrového prezidenta nepočuli: aj vedľa neho stojaci podpredseda Hlasu Tomáš Drucker musel byť trochu prekvapený, ako si dal Pellegrini záležať, aby čo najviac ponížil Andreja Danka, ktorý má „detinskú chuť po nejakej stoličke“, asi mu ide o rozpad vládnej koalície. 

Pellegrini dokonca vyzval politické sily, nech nájdu spôsob, aby o smerovaní Slovenska „nerozhodoval človek, ktorý má jednu z najnižších dôveryhodností, spolu so stranou, ktorá patrí na chvost preferencií“.

Len ťažko sa dalo rozumieť, prečo Pellegrini takto emocionálne vypadol z roly, keď na Danka zaútočil oveľa osobnejšie a tvrdšie než samotný predseda Hlasu Matúš Šutaj Eštok.

Akoby chcel čestný predseda Hlasu ukázať straníckemu predsedovi, že v strane vládne istá nespokojnosť s tým, ako Fico používa Danka na svoje hry proti Hlasu, a preto treba pritvrdiť. A súčasne vyslal odkaz Ficovi, ktorý Dankovi ako „dynamickému politikovi“ kryje chrbát. 

Lenže kým Danko vybuchol, Fico to nechal bez komentára a na svojom prístupe nič nezmenil.

Včera na TA3 už prezident prvýkrát adresoval premiérovi priamu kritiku. Aj keď stále išlo len o štuchance, ktoré Fico v tejto fáze prejde mlčaním, je zjavné, že po hlučných a teatrálnych hádkach vnútri koalície sa otvára nové ihrisko konfliktu na úrovni prezident verzus premiér.

Pellegrini sa zastal Dolinkovej až neprimerane pozitívnym opisom jej pôsobenia, hoci odchádzajúca ministerka svoj rezort nemala od nástupu pod kontrolou a napokon v jej mene už kľúčové veci riešili iní, napríklad minister školstva Drucker. Dolinková patrila do plejády slabých ministrov tejto vlády ako minister financií Kamenický, minister spravodlivosti Susko či minister zahraničia Blanár, keď pri každom z nich je jasné, že ťažiskové rezortné rozhodnutia nerobia oni.

Pellegrini sa za Dolinkovú postavil viac než politici z vedenia Hlasu. Otázkou je, čo sa cez týždeň udeje v politickom zákulisí – ak by sa odstúpená ministerka s pocitom zrady (nielen voči Ficovi, ale aj voči vedeniu Hlasu) vrátila do parlamentu, mohol by to byť pre koalíciu ďalší problém.

V kuloároch sa povráva, že straníci jej vybavujú dobre platený džob v zahraničí, a ak nedeľňajšie slová prezidenta slúžia Dolinkovej na to, aby sa jej v takomto sladkom balení odchádzalo mimo politiky ľahšie, za túto nadprácu bude vlastne Fico prezidentovi vďačný.

No štípancov voči Ficovi si Pellegrini dovolil niekoľko: za to, že od seba odtláča vnútrokoaličné problémy, že zdravotníctvo ani školstvo nie sú jeho prioritami, že vláda vôbec berie vážne Petra Kotlára, ktorý je od reality odtrhnutý ešte viac než Severná Kórea, že skôr čakal demisiu ministerky Šimkovičovej, pričom miernej kritike podrobil aj konsolidačné opatrenia. 

A keď prezident opakovane zvýznamnil Huliakovu Národnú koalíciu, ktorá je ešte na dlhšom konci chvosta preferencií než Dankova SNS, opäť tak konal ako čestný predseda Hlasu (Huliak totiž po mesiacoch podrazil Danka v boji o post predsedu parlamentu).

Včerajšie vymedzenie prezidenta voči premiérovi má zatiaľ len psychologicko-politické pozadie, Pellegrini si ventiluje svoje pocity, ktoré v sebe potláčal dlhé mesiace.

Mocensky to v tejto chvíli veľa neznamená: z Pellegriniho jemnej kritiky balíčka je jasné, že ho nebude vetovať, len chce na ňom profilovať tvár sociálneho prezidenta, ktorý vie napomenúť vládu aj premiéra.

Z Prezidentského paláca tak nejde o zmenu hry, iba o korekciu obrazu.

Napokon, v nedeľu to ukázalo aj vystúpenie Roberta Fica na Dukle pri príležitosti 80. výročia karpatsko-duklianskej operácie. Keď premiér klasickým blahovským jazykom hovoril, že sloboda prišla na Slovensko z východu, prezident zvažoval, či má uprostred tlieskajúceho publika tlesknúť aj on, po váhaní sa s premáhaním skrížili aj jeho dlane. 

A keď sa o chvíľu premiér zastrájal, ako chce o rok prísť do Moskvy sláviť 80. výročie konca druhej svetovej vojny, kamery sa zamerali na prezidenta, ktorý sa náhle rozkašľal a pnutie neutíšil až do konca nadšeného potlesku.

Kým prezident štípe či kašle, môže premiér ostať v pokoji. Lenže aj aktuálne osmelenie rok uspatého Pellegriniho naznačuje, že loď, ktorú kormidluje Fico IV., je po prvom roku vládnutia nečakane vratká. 

Výber textov:

Pod čiernou vlajkouSkutoční vlastenci dnes dostávajú na frak

Jozef Majchrák

Keď padá HuliakO škodoradosti a iných veciach

Eva Čobejová

Alternatívy k vládnej konsolidáciiPrimerané zdanenie hazardu by dokázalo vykryť celý konsolidačný balíček a ešte by aj zostalo

Erik Potocký

Visolajský o výpovediach lekárovFicov prístup je čistý kalkul, ako ponížiť protivníka, vláda tento konflikt nemôže vyhrať

Lukáš Kekelák

Dlhoročný pápežský sakristiánNajradšej som mal Benedikta XVI., pokornejšieho človeka som vo Vatikáne nestretol. Ostal však nepochopený

Imrich Gazda

Má 64 rokov a beháva maratónyV uliciach sa na mňa pozerali ako na podivína. Keď som išla do dôchodku, povedala som si, teraz treba začať žiť

Jana Holubčíková

Večer s Postojom v Dolnom KubíneRok s Ficom: Kam smeruje Slovensko?

Martin Hanus