Má 64 rokov a beháva maratóny V uliciach sa na mňa pozerali ako na podivína. Keď som išla do dôchodku, povedala som si, teraz treba začať žiť

Má za sebou už 114 odbehnutých maratónov doma aj v Európe.

Behávať začala v 22 rokoch, v čase jej bežeckých začiatkov bol ženský maratón len v plienkach.

Košičanka Eva Kissová hovorí, že sa s ňou život nemaznal a beh jej pomáhal prekonať všetky problémy.

„Keďže pri behu vyrábate endorfíny, tak jednoducho zistíte, že si vyčistíte hlavu. Počas dlhých behov máte čas rozjímať, modliť sa, uvažovať, riešiť problémy, mala som ich dosť aj ja,“ priznáva pre Postoj.

Dnes je v Diamantovom klube, kam patria len tí, ktorí odbehli legendárny košický maratón minimálne 25-krát.

Eva Kissová pracuje ako vedúca fyzioterapeutka v Geriatrickom centre sv. Lukáša v Košiciach s ťažko chorými ľuďmi. V nedeľu zabehne košický maratón po 38. raz.

Text bol pôvodne publikovaný v októbri 2024.

Odkedy beháte?

Od svojich 22 rokov. Odmalička som bola pohybovo nadaná na rôzne športy. Na základnej škole som hrala stolný tenis, basketbal, hádzanú.

Keďže pochádzam z dediny, užila som si aj práce na dedine v Períne pri Košiciach. Rada som sa hýbala aj v záhrade a okolo zvierat.

Keď som prišla na gymnázium, ako 15-ročná som pokračovala v basketbale. Ten som hrala do 22 rokov.

Ako ste sa dostali k maratónu?

V roku 1981 sme boli z basketbalu na sústredení a jedna moja spoluhráčka mi povedala: „Eva, ty vládzeš ako kôň, prečo nejdeš behať maratón?“

A ja som si vtedy spomenula na svoj detský sen. Ako deti sme pozorovali maratóncov na košickom maratóne a vtedy som zatúžila, aby som aj ja raz takto behala, keď vyrastiem. Ale v tých časoch ešte ženy nebehali, len muži.

To znamená, že vám stačilo povzbudenie od spoluhráčky?

Jednoducho som si povedala, že ja budúci rok pôjdem na maratón, a začala som trénovať. Aj sa mi to podarilo, o rok neskôr som už bežala svoj prvý maratón a zabehla som ho za 3 hodiny 55 minút.

Povedala som si, že to je presne to, čo chcem robiť. A zostala som pri tom až podnes.

Keď ste sa vtedy chystali na prvý maratón, stavili ste viac na intuitívnu prípravu či ste si poctivo stopovali tréningy?

Mala som kondíciu z basketbalu, najdlhšie som si odbehla 25 kilometrov. A verila som si, že to dám.

Vtedy ma netrénoval nikto, len som behala po uliciach a vyšlo to.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Spomenuli ste, že keď ste ako dievča snívali o maratóne, vtedy ešte na maratóne ženy nebehali.

Ešte keď som bola dieťa, pozerala som len na mužov bežcov. Neskôr síce mohli behať aj ženy, ale len výkonnostne, nie ako rekreačné bežkyne.

Koľko žien sa s vami počas prvého maratónu postavilo na trať?

Vtedy nás bežalo 27 žien a skončila som ako predposledná. Potom to už boli lepšie a lepšie časy.

Šlo vám vtedy o čas?

Nie, jednoducho sa mi to páčilo. V tom období ma objavil Peter Polák, maratónska legenda medzi mužmi.

Nielen mne, ale aj ostatným pomáhal s tréningovými plánmi. Dosiahli sme relatívne dobré časy na to, že sme vtedy všetci pracovali a popritom aj behali, neboli sme výkonnostní športovci.

Prvý maratón som zabehla za 3 hodiny 55 minút a potom som dosiahla najlepší čas 3 hodiny 9 minút.

Hovoríte, že bežkýň bolo v 80. rokoch menej. Odrazilo sa to nejako na ich hodnotení alebo prijímaní medzi športovcami?

Na športoviskách nie, vzájomne sme si fandili.

Ale v uliciach mesta sa na mňa ľudia pozerali ako na podivína alebo „pošahanú“.

Raz, keď som čakala syna, som si krátila čas behom a jeden pán mi povedal: „Radšej by si mala variť obed ako tu pobehovať.“ (Smiech.)

V duchu som sa zasmiala: A ty odkiaľ vieš, že ja nemám navarený obed?

Ľudia mali predsudky, riešili, čo má čo žena behať. Ale v športových kruhoch to tak nebolo.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Mali takéto poznámky či predsudky na vás nejaký vplyv?

Absolútne mi nevadilo, čo kto hovorí.

Mňa také reči vôbec nezaujímali. Viem, že nič zlé nerobím, nech si porozprávajú. Na to majú oči, žeby pozerali. (Smiech.)

My ženy máme ťažšiu úlohu ako maratónkyne alebo športovkyne, lebo všetko doma musí byť porobené.

Videla som, ako chlapom balili všetko manželky, ešte aj tašku im nosili, keď šli na maratóny. Ja som si zakaždým niečo zabudla a ešte som so sebou brala aj malého syna.

Čo vám vtedy beh dával okrem kondície?

V začiatku to bola láska k pohybu. Keďže pri behu vyrábate endorfíny, tak jednoducho zistíte, že si vyčistíte hlavu.

Počas dlhých behov máte čas rozjímať, modliť sa, uvažovať, riešiť problémy. A ja som tých problémov mala vtedy veľa.

Čoho sa týkali?

Boli to rôzne problémy, o ktorých by som nechcela hovoriť. Zažila som vtedy ťažké podmienky svojho bytia a beh bol môj únik.

V jednom období som mala viac zamestnaní aj brigády, bolo to náročné.

Aké ste mali zamestnania?

Bola som fyzioterapeutka, externe som učila na zdravotníckej škole a mala som brigády rôzneho druhu.

Pri všetkých prácach som vstávala skoro ráno o tretej, aby som stíhala aj bežecký tréning.

Moja kamarátka mi raz povedala: „Eva, ja keby som toľko pracovala ako ty, tak by som zomrela.“

Ale maratóny mi to všetko vykompenzovali. Počas tých rokov som nabrala fyzickú silu a mala som dobrú kondíciu.

Bezdomovec ŠtefanNašiel som nový zmysel života, v 75 rokoch sa chystám na ultramaratón

Jana Holubčíková

Vy ste sa až po štyridsiatke dali na vysokoškolské štúdium. Prečo to bolo pre vás dôležité?

Reagovala som na možnosti, ktoré mi ponúkal môj odbor. V 90. rokoch som si v Bratislave urobila špecializáciu. Potom som pokračovala v odbore diplomovaný fyzioterapeut.

Ako 45-ročná som sa dopočula, že v našom odbore otvárajú vysokoškolské odbory.

V duchu som sa pýtala: Kurník, myslela som si, že mám všetko, a teraz tu otvárajú vysokú školu? Ako samoživiteľka som si povedala, že skončím až v päťdesiatke a ešte stále budem mať dvanásť rokov do dôchodku, že musím do toho ísť.

Ako prebiehalo vaše štúdium?

Nebolo také jednoduché mať niekoľko zamestnaní a popritom študovať.

Počas štúdia som ponocovala. Predtým som bola ranný typ a teraz som kvôli štúdiu musela ponocovať. Môj najdlhší deň mal 22 hodín, spala som len zvyšné dve hodiny.

Vyhorela som.

Prvé tri roky na bakalárskom stupni lekárskej fakulty boli veľmi ťažké. V tom období som behala len jeden maratón ročne.

Keď ste vyhoreli, uvedomili ste si, že je toho na vás priveľa? Ako to spätne hodnotíte?

Postupne som uberala.

V živote som nemala na ružiach ustlané. Ale často si dávam otázku, či by som bola toto všetko zo seba vydala, keby som bola mala všetko zabezpečené a mala aj ideálny osobný život.

Odmalička som nebola rozmaznávaná, lebo sme žili v takom prostredí, že bolo treba rodičom pomáhať.

Mali sme hospodárstvo, pamätám si od detstva, že to bolo veľmi náročné. Nie že by som si tlieskala, že idem do repy, ale bolo nám ľúto rodičov, pomáhali sme im.

Kŕmnu repu, cukrovú repu, kukuricu a toto všetko bolo treba ručne okopať a potom aj vyťahať. A najmä vtedy, keď bolo blato, keď nemohol ísť traktor.

Bolo to veľmi náročné.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Boli vaše detstvo a vtedajší spôsob života kľúčové aj pre vašu budúcnosť?

Myslím si, že odtiaľ to pramení. Rodičia boli pracovití a naučili nás zadeliť si čas. A neskôr som si to vyskúšala – na všetko som bola v určitom momente sama a vedela som si všetko zorganizovať.

Keď som začala študovať na vysokej škole, moja mamička začala chorľavieť, takže mi pribudla aj ona do opatery.

Po vysokej škole ste pokračovali doktorátom.

Doktorát som ukončila ako 52-ročná. A veľmi dobre som spravila. (Úsmev.)

Behávali ste sama alebo ste mali parťákov?

V mladosti bolo veľmi dobré s niekým behať. Keď som bola veľmi unavená a keď sa mi nechcelo, povedala som si: Ideš, nevydumuj, rob.

Napríklad som v sobotu okopávala repu, moji spolubežci mali veget a ja som bola boľavá. Ale keď sme boli dohodnutí, že o piatej ráno ideme, lebo je horúco, tak sme šli.

Neskôr so mnou dlhé roky cez víkendy behávala Jarka, ktorá potom v roku 2006 náhle zomrela.

Bolo to veľké priateľstvo a ja som mala po jej smrti dva týždne pocit, že stále beží pri mne. Prestalo to až vtedy, keď som stratila hodinky, ktoré mi darovala.

Vtedy som si povedala: Nie, v žiadnom prípade už nijakého parťáka nepotrebujem. Jedine s mojím synom, ktorý je takisto maratónec.

Ako vyzerá váš tréning teraz, po všetkých tých nabehaných rokoch?

Z práce nejdem domov, ale rovno behať. Keď som už doma, je menšia pravdepodobnosť, že odtiaľ vypadnem.

Nosím si veci so sebou, po práci sa prezlečiem, vyveziem sa k lesu a behám. Keby som prišla po práci domov, už by to nefungovalo.

Z práce ísť domov a potom behať? Nie, to si Evička pekne donesie veci. (Smiech.)

Je to náročnejšie, lebo človek nie je po práci odpočinutý. Ale viem, že si vyčistím hlavu, teším sa do lesa.

„Pohybom si vyrobíme aj hormóny šťastia, potom aj tie starosti, ktoré človek má, omnoho lepšie znášame.“

Snažím sa behať päťkrát, niekedy štyrikrát do týždňa, aby som od jari do jesene odbehla za týždeň minimálne sto kilometrov.

V zime podľa počasia. Keď je suchá zima, dá sa behať aj tristo kilometrov za mesiac.

Keď fúka vietor a sneží, to mi už vadí kvôli okuliarom, v taký čas nejdem. Mám v telocvični bežecký pás, ale nie je to ono. Radšej potom pobehujem po chodníkoch. (Úsmev.)

Najradšej mám, keď sa po zime v marci mení čas a môžem byť dlho v lese. Nie je mi jedno, kde behám. Mňa už mesto ruší.

Som veriaca, pred behom si poviem: Ďakujem ti, Pane Bože, že tu opäť môžem byť. Ďakujem za každý svoj krok, že som zdravá a môžem behať podľa chuti. Rozprestriem ruky k nebu a prosím o nebeskú silu.

UltrabežkyňaBeh ma baví, no nie je moje náboženstvo

Stanislava Horváthová 

Čo hovoríte na veľký bežecký boom v posledných rokoch?

Teším sa, že ľudia konečne pochopili, že sa treba pohybovať. Len jednej veci neviem porozumieť. To sú slúchadlá v ušiach. Keď som v lese, tak počúvam šum lesa, ako tečie potôčik, vtáčiky, počujem, keď popri mne idú cyklisti.

V meste zase nerozumiem, že prebiehajú cez priechod, často na červenú. Vôbec nedbajú o svoje bezpečie. A vôbec ich nezaujíma, kto okolo nich ide. Toto ma ruší.

V porovnaní s tým, keď ste začínali, majú ľudia veľké možnosti výberu, či už pri teniskách, alebo aj aplikáciách, ktoré im vypracujú bežecké plány.

Čo sa týka tých tenisiek maratóniek, v mojich začiatkoch nebola možnosť vybrať si. Niektorí ľudia pracovali v zahraničí, takže sme si ich zadovážili tam.

Ale prv ako som mala tenisky zo zahraničia, som schytala zápal achilovky, takže kvalitná obuv je dôležitá, keď chce človek dlhodobo behať.

Vtedy som myslela, že balím švestky, obuv rozhoduje.

Behať po asfaltke v tých čínskych trampkách dostupných na Slovensku bolo náročné.

Tí, ktorí chcú behať, sa často musia premáhať, aj keď je zlé počasie.

Keď je nepriaznivé počasie, máte zajačie úmysly. Ale práve vtedy využívam to, čo som si kedysi natrénovala. Nevydumuj, ideš, hej? (Smiech.)

Určite treba diferencovať ozajstnú únavu od pohodlia.

Niekedy to bolo aj tak, že som si musela pred behom zdriemnuť v aute, odpočinúť, lebo som nevládala. Váhala som, či ísť – neísť, podriemkavala som. Stalo sa, že som sa rozbehla a musela som sa vrátiť. Počúvam svoje telo.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Máte nejaké bežecké vychytávky, nejaké super hodinky či dobrú aplikáciu?

Nie, nie, ja nič také nemám. Počúvam svoje telo, chodím behať s obyčajnými náramkovými hodinkami.

Mám aj stopky, keď si už chcem zmerať čas. Ale som antitechnický typ, ani s nimi neviem narábať. Takže sa spolieham na to, čo mi povie telo.

Aj tak ideme len tak, ako vládzeme, nie? (Smiech.)

Ja nemám rada výstrelky módy, som konzervatívny typ.

Každý by si mal dirigovať šport a výkony podľa svojho bytia. Ja som sa ako mladá dlho prispôsobovala iným, ale v závere mi to už vadilo.

Ako vnímate fakt, na ktorý často upozorňujú aj lekári, že sa nestaráme o zdravie, o prevenciu a vyhľadáme pomoc už s problémami?

Zdravie je najväčší dar, aký človek môže mať, ale človek sa tak vždy nespráva.

Aj v zdraví sú ovplyvniteľné a neovplyvniteľné faktory. Medzi tie ovplyvniteľné patrí pohyb ako taký.

Netreba ísť všade autom. Aj ja ho používam, ale pritom som stále v pohybe.

Pohybom si vyrobíme aj hormóny šťastia, potom aj tie starosti, ktoré človek má, omnoho lepšie znášame.

Veľa mojich dobrých nápadov vznikalo práve počas behu. Keď som chcela svojmu pacientovi pomôcť, tak som niekedy uvažovala počas behu, čo by som ešte pre neho mohla urobiť.

Prečo by mal byť pohyb dôležitý pre každého človeka v každom veku?

Beh alebo hocijaký individuálny šport, keď môže byť človek sám so sebou a uvažovať, je dôležitý.

Čo sa týka pohybu, keby sa človek len prechádzal, už to je lepšie, ako keď nerobí nič.

Modlím sa, rozjímam, nič nerobím, len bežím, obdivujem prírodu. A presne tieto veci, ktoré vám tu pomenúvam, vám dajú to, že prežívate šťastie, pohodu, a aj myšlienky sú potom úplne iné a prichádzate na dobré nápady.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Mnoho ľudí na pohyb rezignuje, v staršom veku idú síce peši do obchodu, do kostola, k susedke, dlhšie prechádzky či aktívnejší pohyb však nie sú pre všetkých samozrejmosťou.

Vidíte, že sa usmievam. Ja som si povedala, keď som skončila školu a išla do dôchodku, že teraz treba začať žiť. Nerezignovať.

Vekom sa, samozrejme, organizmus opotrebuje. Ale dôležitý je pohyb, zdravá strava, treba dodržiavať životosprávu, žiť striedmo.

Čo sa týka bolesti, na začiatku bolí, keď sa človek začne hýbať, nemyslite si, že maratónci nemajú svoje problémy.

Dlhé roky behať sa nedá bezbolestne.

Keď vás to bolí, treba spomaliť, ale ak chcem túto činnosť robiť aj napriek tomu, že bolí, tak idem.

Keď bol niekto napríklad až do päťdesiatich rokov vyslovene pasívny, sedavý typ, má ešte zmysel začať s aktívnym športom?

Samozrejme, stále to má význam. Každý musí zvážiť svoje diagnózy a spolupracovať s lekárom.

Poznám maratóncov, ktorí začali behať po infarktoch. Alebo mali sto kíl a schudli.

Veľa športovcov ide na vlastnú päsť. No v minulosti, keď sme boli mladí, tak sme išli na lekárske vyšetrenie povinne.

Teraz idete na vlastné nebezpečenstvo, ale treba si to sledovať. Telo vám dá signál, čo môžete a čo už nie.

Najlepší Slovák na Maratóne mieru v KošiciachVeľa ľudí dnes pobehuje, ale len málo skutočne behá

Jozef Majchrák

Sú podľa vás slovenskí dôchodcovia dosť aktívni?

To závisí od životnej úrovne a tá nie je taká ako v zahraničí. Človek si musí sám vytvoriť nejaké aktivity. U nás často platí aj to, že rob dačo, choď niekam, keď nemáš peniaze.

S takými minimálnymi dôchodkami často nemôžeme ísť ani do susedného mesta.

Behávam v zahraničí, vidím, že tam žijú dôchodcovia inak.

Pracujete na geriatrii s ťažko chorými ľuďmi. Čo vám táto práca dáva?

Ako fyzioterapeutka pracujem od svojich 21 rokov. Postupne s čoraz ťažšími prípadmi. Poniektorí moji pacienti nevedia nič, iba ležať. Mojou úlohou je urobiť z nich mobilných ľudí.

Cítim sa veľmi osožná. Ja si vážim zdravie a plne si uvedomujem, čo som dostala od Boha do vena, že dokážem celý život behať maratóny a moji pacienti nevedia ani chodiť.

Cítim morálnu povinnosť pomôcť chorému na nohy. A oni sú radi, keď urobia pár krokov. V tom im viem pomôcť a budem sa o to snažiť ešte veľmi dlho, podľa toho, ako sa bude dať.

Keďže sa s týmto konfrontujem denne, je pre mňa ľahšie presvedčiť aj seba, keď sa mi nechce, aby som išla na svoju aktivitu. Na druhý deň môžem rozdávať energiu pacientovi.